.vďaka vášmu víťazstvu v súťaži Ernst&Young Podnikateľ roka 2011 ste sa dostali aj na celosvetové kolo, ktoré sa každoročne koná v Monaku. Už to kolo prebehlo?
Áno, konalo sa tento rok v júni. Zišli sa tam podnikatelia z 51 krajín sveta a ocenenie získal James Mwangi z Kene. Súťaž je robená naozaj úžasne. Je to ten prepracovaný americký systém. Celosvetový víťaz je obletovaný ako boh. A sú tam organizované aj špeciálne stretnutia medzi podnikateľmi. Bol som naozaj nadšený a cítil som sa medzi nimi veľmi príjemne.
.nadviazali ste tam aj nejaké užitočné kontakty?
Povymieňali sme si vizitky a s viacerými som v kontakte. Ide napríklad o významných podnikateľov z Indonézie alebo Nórska.
.čakali ste víťazstvo v slovenskom kole?
Absolútne nie. V deň vyhlásenia som akurát doletel zo Spojených štátov. Zastavil som sa tam na hrobe Steva Jobsa, nastúpil som do lietadla a večer po prílete bolo vyhlásenie. Porota je veľmi široká a tento rok som jej súčasťou aj ja. Takže som sám zvedavý na pohľad zvnútra.
.čo je pre vás esenciou podnikateľstva?
Myslím, že podnikateľa to musí predovšetkým baviť. Nejde ani tak o peniaze, ale že chcete niečo vybudovať. Možno si to žiada osobitný druh človeka, ktorý je svojský, svojhlavý a má odvahu kráčať nevychodenými cestičkami. Až mám pocit, že v bežnom zamestnaní by sa taká osobnosť mohla prejavovať ako problematický typ.
.z medzinárodných prieskumov, vyhodnocujúcich podnikavosť, Slováci vychádzajú ako ľudia, ktorí nadštandardne vyhľadávajú istotu pracovného miesta a nemajú veľmi ambíciu podnikať. Čomu to pripisujete?
Ak sú tie prieskumy pravdivé, tak je to pre existujúcich slovenských podnikateľov výhoda, lebo to znamená, že pôsobia v menej konkurenčnom prostredí. Často sa o nás Slovákoch hovorí, že sme nejaký ubitý holubičí národ. Ja sa tak necítim a nikdy som tak nebol vychovávaný.
.keď sa o tom rozprávate s ľuďmi, zväčša povedia, že im chýba buď nápad, alebo kapitál na rozbehnutie biznisu. Vy ste pôvodným povolaním lekár. Odkiaľ prišiel štartovací kapitál v prípade vašej firmy?
Možno to u mňa bolo ľahšie, lebo som začínal po revolúcii. Zastihla ma v pitevni, učil som na škole a robil som v Slovenskom ústave srdcových chorôb. Po zmene režimu bolo ľahké začínať bez peňazí, lebo tu nič nebolo. Ja som mal 500 korún a môj plat bol v prepočte 105 dolárov po atestácii. S tým som začínal. Na druhej strane, dnes už na Slovensku existujú aj ľudia s rizikovým kapitálom, ktorí sú ochotní zainvestovať do sľubných projektov. Čiže v nedostatku kapitálu nevidím až taký problém. Dôležité je, aby človek mal nadšenie, nápad a bol ochotný pracovať.
.a čo nápad? Prečo práve cestovka?
Nebol za tým žiadny veľkolepý podnikateľský zámer. Mňa prinútili kamaráti, aby som založil cestovnú agentúru. Chcel som cestovať, ale na miesta, kam nikto zájazdy neponúkal. Doteraz je to tak. Moja najbližšia cesta smeruje do Džibutska, Eritrey a Somalilandu. Tam nikto cesty neorganizuje, ba ani nad tým nepremýšľa. Tak som ich začal organizovať sám, lebo som tie miesta chcel vidieť. Najskôr som to robil popri práci. A hoci ma medicína bavila, cestovanie ma chytilo ešte viac. Dnes má naša firma dvadsať rokov, je na Slovensku suverénne najlepšia vo svojej oblasti, a dlho sme sa učili. Tvrdo pracujeme, kým ostatní zaspali, robiac ľahké veci. Keď dnes ideme do Rwandy alebo na Kubu, tak sme v servise pre našich klientov neprekonateľní.
.kým ste to firemné know-how nadobudli, určite ste často aj padali. Aké bolo vaše najväčšie zlyhanie v biznise?
Na začiatku moje najväčšie zlyhanie spočívalo možno vo výbere ľudí, ktorí sa dostali do firmy, ale nespĺňali základné morálne predpoklady. Chceli cestovať a to bolo všetko. Tí ľudia ma oklamali a veľmi nám uškodili. Zlyhaním bola vtedy moja neschopnosť uvedomiť si, že čestnosť je dôležitejšia ako priebojnosť. Ak naberiete priebojných ľudí, ktorým však chýba elementárna morálka, niekde narazíte. O tom možno svedčí aj finančná kríza.
.ako riešite patálie na cestách? Od úrazov a chorôb cez technické poruchy až po rôzne nebezpečné, nepredvídateľné situácie v krajinách, kde často neexistuje základná infraštruktúra...
Ja tie problémy milujem. Keď som vonku, každý hovorí, že sa úplne zmením a stane sa zo mňa taký Indiana Jones. (Smiech.) Ak často chodíte do cudziny, máte už určité skúsenosti a potom dokážete rozlíšiť, či je ten problém vážny, alebo nie. Na druhej strane, keď na mňa pohraničník v Afrike namieri samopal, tak sa ma nezmocňuje panika. Príslušníci mnohých týchto národov nevedia čítať ani písať, ale dokážu vám pozrieť do očí a spoznajú, čo ste zač. Samozrejme, treba sa vyznať aj v miestnych pomeroch. Ja cez hranice zo Stredoafrickej republiky do Konga chodím ráno, lebo už na obed sú všetci opití a to sa potom ťažko rieši.
.čo boli vaše najexotickejšie destinácie?
Pred desiatimi dňami som sa vrátil z Grónska. V januári som bol v Antarktíde, na jar v Iraku. Bol som aj na najvyššom vrchu Severnej Kórey. Dvakrát som prešiel Kongo...
.láka Slovákov exotika?
Tak ako sme sa bavili, že Slováci nechcú veľmi riskovať v podnikaní, rovnako sa dá povedať, že veľmi nechcú riskovať ani v cestovaní. Keď napríklad ideme do Kamerunu pozrieť Pygmejov v džungli, tak často ide veľmi malá partia. Naši ľudia stále berú ako obrovskú exotiku Thajsko, Mexiko, Čínu alebo Nový Zéland. Pre nás v BUBO sú to už bežné veci.
.hovorí sa, že cestovanie po cudzine človeku pomáha nielen spoznávať nové krajiny, ale aj lepšie pochopiť na rozdieloch medzi nimi svoju vlastnú domovinu. Čo ste sa vo svete naučili o Slovensku?
Nielen o Slovensku, ale aj o sebe. Človek by mal chodiť na dovolenku, relaxovať a zmeniť raz za čas prostredie, pretože ho to posunie dopredu. Keď idete do zahraničia, dosť sa zresetujete. No nestačí ležať v all inclusive rezorte pri bazéne. Čím odlišnejšie prostredie, tým viac musíte zapájať mozog a zabudnete na domáce problémy. Keď sa potom vrátite napríklad z Čadu, kde nie je ani pitná voda, uvedomíte si, ako nám je na Slovensku dobre. Znie to ako klišé, ale inde sú nepredstaviteľne rozšírené choroby alebo nesmiete po zotmení vyjsť na ulicu, lebo vás prepadnú. Môžete nadávať na výšku našej minimálnej mzdy, ale na rozdiel od Konga vám vojaci neznásilnia ženu a dcéru. U nás tieto veci berieme ako samozrejmosť.
.každá krajina je iná. Aký druh „country“ značky by malo budovať Slovensko?
Slovensku by som poradil, aby bolo samo sebou. Sme postkomunistická krajina, ktorá má v hlavnom meste bunkre a najväčšiu panorámu Bratislavy ponúka Slavín. Nuž, treba priznať, že takí sme. Možno sú turisti, ktorí chcú vidieť, čo bol komunizmus. Aj my v BUBO sa snažíme byť totálne odlišnou cestovkou a rozvíjať našu inakosť. Ide nám o to, aby človek s nami niečo zažil. A to isté platí aj pre krajiny. Musíte predávať zážitky, nie iba zájazdy. Slovensko síce nemá Tádž Mahal, Angkor Vat alebo Machu Picchu, no máme prekrásnu prírodu a tým ani zďaleka nemyslím len Tatry. Mohli by sme byť takým Novým Zélandom strednej Európy. Novozélanďania naozaj chcú, aby ich krajina bola pre turistov príťažlivá a navštevovali ju.
.nás turisti skôr obťažujú.
My si radi nahovárame, že sme milý a pohostinný národ, ale skutočnosť je iná. Väčšina ostatných národov je oveľa pohostinnejšia. Sme tiež veľmi nešťastní a pesimistickí. Existujú národy, ktoré sú chudobnejšie, ale ich príslušníci cítia v živote viac radosti. A ľuďom akoby chýbali vyššie ideály, ku ktorým by sa naťahovali. Je hanba, keď sa v Tatrách spýtate na nejaký kopec a miestni vám nevedia povedať jeho názov. Namiesto toho vás odkážu na českého turistu. Keď si sami neceníme, čo máme, ako to majú oceňovať iní? Zo Slovenska môžeme urobiť geniálnu krajinu pre život alebo sa nám môže doslova rozpadnúť pred očami.
.majú vaše názory na podnikavosť nejaký vplyv aj na spôsob, akým vychovávate deti?
Na svojich deťoch už vidím, že nemajú tie určité postkomunistické komplexy, ktoré sa u mňa ešte občas nájdu. Snažím sa žiť skromne a k tomu vediem aj svoje deti. Čo je dnes, samozrejme, náročné, lebo ak má každý mobil, je ťažké im ho odoprieť. Chodia na nemeckú školu, no brávam ich po Slovensku, aby ho spoznali. Deti veľa športujú a chodia so mnou aj na cesty do sveta. Moja manželka preferuje výchovu, kde sa o peniazoch nehovorí. Ja zase mám, naopak, rád tú arabskú a židovskú výchovu, kde sa dospelí stretnú, deti sú naokolo a počúvajú. Dospelí sa väčšinou bavia o biznise a tie šikovnejšie z detí niečo pochytia.
Ľuboš Fellner (1969)/
je cestovateľ a vlastník cestovnej kancelárie BUBO Travel Agency, ktorú založil v roku 1993. Vyštudoval medicínu a predtým pôsobil ako lekár. V roku 2011 získal prestížne ocenenie Ernst&Young Podnikateľ roka. Je ženatý a má tri deti.
Áno, konalo sa tento rok v júni. Zišli sa tam podnikatelia z 51 krajín sveta a ocenenie získal James Mwangi z Kene. Súťaž je robená naozaj úžasne. Je to ten prepracovaný americký systém. Celosvetový víťaz je obletovaný ako boh. A sú tam organizované aj špeciálne stretnutia medzi podnikateľmi. Bol som naozaj nadšený a cítil som sa medzi nimi veľmi príjemne.
.nadviazali ste tam aj nejaké užitočné kontakty?
Povymieňali sme si vizitky a s viacerými som v kontakte. Ide napríklad o významných podnikateľov z Indonézie alebo Nórska.
.čakali ste víťazstvo v slovenskom kole?
Absolútne nie. V deň vyhlásenia som akurát doletel zo Spojených štátov. Zastavil som sa tam na hrobe Steva Jobsa, nastúpil som do lietadla a večer po prílete bolo vyhlásenie. Porota je veľmi široká a tento rok som jej súčasťou aj ja. Takže som sám zvedavý na pohľad zvnútra.
.čo je pre vás esenciou podnikateľstva?
Myslím, že podnikateľa to musí predovšetkým baviť. Nejde ani tak o peniaze, ale že chcete niečo vybudovať. Možno si to žiada osobitný druh človeka, ktorý je svojský, svojhlavý a má odvahu kráčať nevychodenými cestičkami. Až mám pocit, že v bežnom zamestnaní by sa taká osobnosť mohla prejavovať ako problematický typ.
.z medzinárodných prieskumov, vyhodnocujúcich podnikavosť, Slováci vychádzajú ako ľudia, ktorí nadštandardne vyhľadávajú istotu pracovného miesta a nemajú veľmi ambíciu podnikať. Čomu to pripisujete?
Ak sú tie prieskumy pravdivé, tak je to pre existujúcich slovenských podnikateľov výhoda, lebo to znamená, že pôsobia v menej konkurenčnom prostredí. Často sa o nás Slovákoch hovorí, že sme nejaký ubitý holubičí národ. Ja sa tak necítim a nikdy som tak nebol vychovávaný.
.keď sa o tom rozprávate s ľuďmi, zväčša povedia, že im chýba buď nápad, alebo kapitál na rozbehnutie biznisu. Vy ste pôvodným povolaním lekár. Odkiaľ prišiel štartovací kapitál v prípade vašej firmy?
Možno to u mňa bolo ľahšie, lebo som začínal po revolúcii. Zastihla ma v pitevni, učil som na škole a robil som v Slovenskom ústave srdcových chorôb. Po zmene režimu bolo ľahké začínať bez peňazí, lebo tu nič nebolo. Ja som mal 500 korún a môj plat bol v prepočte 105 dolárov po atestácii. S tým som začínal. Na druhej strane, dnes už na Slovensku existujú aj ľudia s rizikovým kapitálom, ktorí sú ochotní zainvestovať do sľubných projektov. Čiže v nedostatku kapitálu nevidím až taký problém. Dôležité je, aby človek mal nadšenie, nápad a bol ochotný pracovať.
.a čo nápad? Prečo práve cestovka?
Nebol za tým žiadny veľkolepý podnikateľský zámer. Mňa prinútili kamaráti, aby som založil cestovnú agentúru. Chcel som cestovať, ale na miesta, kam nikto zájazdy neponúkal. Doteraz je to tak. Moja najbližšia cesta smeruje do Džibutska, Eritrey a Somalilandu. Tam nikto cesty neorganizuje, ba ani nad tým nepremýšľa. Tak som ich začal organizovať sám, lebo som tie miesta chcel vidieť. Najskôr som to robil popri práci. A hoci ma medicína bavila, cestovanie ma chytilo ešte viac. Dnes má naša firma dvadsať rokov, je na Slovensku suverénne najlepšia vo svojej oblasti, a dlho sme sa učili. Tvrdo pracujeme, kým ostatní zaspali, robiac ľahké veci. Keď dnes ideme do Rwandy alebo na Kubu, tak sme v servise pre našich klientov neprekonateľní.
.kým ste to firemné know-how nadobudli, určite ste často aj padali. Aké bolo vaše najväčšie zlyhanie v biznise?
Na začiatku moje najväčšie zlyhanie spočívalo možno vo výbere ľudí, ktorí sa dostali do firmy, ale nespĺňali základné morálne predpoklady. Chceli cestovať a to bolo všetko. Tí ľudia ma oklamali a veľmi nám uškodili. Zlyhaním bola vtedy moja neschopnosť uvedomiť si, že čestnosť je dôležitejšia ako priebojnosť. Ak naberiete priebojných ľudí, ktorým však chýba elementárna morálka, niekde narazíte. O tom možno svedčí aj finančná kríza.
.ako riešite patálie na cestách? Od úrazov a chorôb cez technické poruchy až po rôzne nebezpečné, nepredvídateľné situácie v krajinách, kde často neexistuje základná infraštruktúra...
Ja tie problémy milujem. Keď som vonku, každý hovorí, že sa úplne zmením a stane sa zo mňa taký Indiana Jones. (Smiech.) Ak často chodíte do cudziny, máte už určité skúsenosti a potom dokážete rozlíšiť, či je ten problém vážny, alebo nie. Na druhej strane, keď na mňa pohraničník v Afrike namieri samopal, tak sa ma nezmocňuje panika. Príslušníci mnohých týchto národov nevedia čítať ani písať, ale dokážu vám pozrieť do očí a spoznajú, čo ste zač. Samozrejme, treba sa vyznať aj v miestnych pomeroch. Ja cez hranice zo Stredoafrickej republiky do Konga chodím ráno, lebo už na obed sú všetci opití a to sa potom ťažko rieši.
.čo boli vaše najexotickejšie destinácie?
Pred desiatimi dňami som sa vrátil z Grónska. V januári som bol v Antarktíde, na jar v Iraku. Bol som aj na najvyššom vrchu Severnej Kórey. Dvakrát som prešiel Kongo...
.láka Slovákov exotika?
Tak ako sme sa bavili, že Slováci nechcú veľmi riskovať v podnikaní, rovnako sa dá povedať, že veľmi nechcú riskovať ani v cestovaní. Keď napríklad ideme do Kamerunu pozrieť Pygmejov v džungli, tak často ide veľmi malá partia. Naši ľudia stále berú ako obrovskú exotiku Thajsko, Mexiko, Čínu alebo Nový Zéland. Pre nás v BUBO sú to už bežné veci.
.hovorí sa, že cestovanie po cudzine človeku pomáha nielen spoznávať nové krajiny, ale aj lepšie pochopiť na rozdieloch medzi nimi svoju vlastnú domovinu. Čo ste sa vo svete naučili o Slovensku?
Nielen o Slovensku, ale aj o sebe. Človek by mal chodiť na dovolenku, relaxovať a zmeniť raz za čas prostredie, pretože ho to posunie dopredu. Keď idete do zahraničia, dosť sa zresetujete. No nestačí ležať v all inclusive rezorte pri bazéne. Čím odlišnejšie prostredie, tým viac musíte zapájať mozog a zabudnete na domáce problémy. Keď sa potom vrátite napríklad z Čadu, kde nie je ani pitná voda, uvedomíte si, ako nám je na Slovensku dobre. Znie to ako klišé, ale inde sú nepredstaviteľne rozšírené choroby alebo nesmiete po zotmení vyjsť na ulicu, lebo vás prepadnú. Môžete nadávať na výšku našej minimálnej mzdy, ale na rozdiel od Konga vám vojaci neznásilnia ženu a dcéru. U nás tieto veci berieme ako samozrejmosť.
.každá krajina je iná. Aký druh „country“ značky by malo budovať Slovensko?
Slovensku by som poradil, aby bolo samo sebou. Sme postkomunistická krajina, ktorá má v hlavnom meste bunkre a najväčšiu panorámu Bratislavy ponúka Slavín. Nuž, treba priznať, že takí sme. Možno sú turisti, ktorí chcú vidieť, čo bol komunizmus. Aj my v BUBO sa snažíme byť totálne odlišnou cestovkou a rozvíjať našu inakosť. Ide nám o to, aby človek s nami niečo zažil. A to isté platí aj pre krajiny. Musíte predávať zážitky, nie iba zájazdy. Slovensko síce nemá Tádž Mahal, Angkor Vat alebo Machu Picchu, no máme prekrásnu prírodu a tým ani zďaleka nemyslím len Tatry. Mohli by sme byť takým Novým Zélandom strednej Európy. Novozélanďania naozaj chcú, aby ich krajina bola pre turistov príťažlivá a navštevovali ju.
.nás turisti skôr obťažujú.
My si radi nahovárame, že sme milý a pohostinný národ, ale skutočnosť je iná. Väčšina ostatných národov je oveľa pohostinnejšia. Sme tiež veľmi nešťastní a pesimistickí. Existujú národy, ktoré sú chudobnejšie, ale ich príslušníci cítia v živote viac radosti. A ľuďom akoby chýbali vyššie ideály, ku ktorým by sa naťahovali. Je hanba, keď sa v Tatrách spýtate na nejaký kopec a miestni vám nevedia povedať jeho názov. Namiesto toho vás odkážu na českého turistu. Keď si sami neceníme, čo máme, ako to majú oceňovať iní? Zo Slovenska môžeme urobiť geniálnu krajinu pre život alebo sa nám môže doslova rozpadnúť pred očami.
.majú vaše názory na podnikavosť nejaký vplyv aj na spôsob, akým vychovávate deti?
Na svojich deťoch už vidím, že nemajú tie určité postkomunistické komplexy, ktoré sa u mňa ešte občas nájdu. Snažím sa žiť skromne a k tomu vediem aj svoje deti. Čo je dnes, samozrejme, náročné, lebo ak má každý mobil, je ťažké im ho odoprieť. Chodia na nemeckú školu, no brávam ich po Slovensku, aby ho spoznali. Deti veľa športujú a chodia so mnou aj na cesty do sveta. Moja manželka preferuje výchovu, kde sa o peniazoch nehovorí. Ja zase mám, naopak, rád tú arabskú a židovskú výchovu, kde sa dospelí stretnú, deti sú naokolo a počúvajú. Dospelí sa väčšinou bavia o biznise a tie šikovnejšie z detí niečo pochytia.
Ľuboš Fellner (1969)/
je cestovateľ a vlastník cestovnej kancelárie BUBO Travel Agency, ktorú založil v roku 1993. Vyštudoval medicínu a predtým pôsobil ako lekár. V roku 2011 získal prestížne ocenenie Ernst&Young Podnikateľ roka. Je ženatý a má tri deti.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.