Keď si prechádzam americké médiá, bije mi do očí nedostatok objektivity žurnalistov. A to naprieč všetkými hlavnými médiami. Napríklad úvodník New York Times si robí žarty z motta republikánov: „Vybudovali sme to my." (We built it!). Ide o narážku na neslávne známy Obamov citát o nenahraditeľnosti verejného sektora: „Ak máte firmu, nevybudovali ste ju sami. Dokázal to za vás niekto iný.“
A potom sú tu ešte správy televízie Fox, ktoré šíria svoje radikálne názory bez akéhokoľvek vysvetlenia a niekedy dokonca aj faktov. A práve tie by mohli republikánom viac uškodiť ako pomôcť, medzitým, čo sa stranu až zúfalo snažia podporiť.
.kampaň ako vždy?
Skúsení pozorovatelia budú vzájomnú zaujatosť a osočovanie brániť a hovoriť, že všetko je to súčasťou kampane a predvolebného obdobia. Ale keďže som na konci 90. rokov v Spojených štátoch sám žil (a mal som to tam naozaj rád), musím povedať, že „krajina slobody" nie je zákernou náladou a podlou rétorikou práve nadšená. Z USA sa stala krajina politiky nenávisti, čo sa tento rok len vystupňovalo. V týchto voľbách sú oveľa dôležitejšie nedostatky vášho oponenta, než vaša vlastná reputácia.
Rád by som zdôraznil, že dúfam vo volebnú prehru Baracka Obamu. Mitt Romney je totiž výborný kandidát a mohol by v Spojených štátoch vykonať potrebné reformy. Avšak počas tohto leta som bol v Amerike dvakrát a zistil som, že sú stále vo fáze popierania krízy. Len na ozrejmenie: Môj model pre tri fázy krízy zahŕňa popieranie, potom protest a nakoniec mandát na zmenu, keď je konečne uznaná jej nevyhnutnosť. Dnes ide o fázu popierania, ktorú posledné rozhodnutia Fedu len potvrdili.
Zdá sa, že sa v týchto voľbách vyberá medzi slabým mandátom na zmenu, ktorý predstavuje Romney, a už nudnou fázou popierania, reprezentovanou Obamom. Práve Obama vyhral v roku 2008 voľby vďaka svojmu tvrdeniu, že on disponuje mandátom na zmenu. Doslova „Zmenu, v ktorú môžeme veriť." Avšak aj kriminálke Miami by trvalo celú večnosť, aby prišla s dôkazom o akejkoľvek zmene. Skôr by v štyroch rokoch Obamovej vlády natrafila len na pokračovanie politiky Georgea Busha. Za posledných 12 rokov bolo prioritou zotrvať v politike preťahovania a predstierania, čo najlepšie dokazuje nulová výkonnosť akcií počas tohto obdobia.
.nech žije mikro!
Namiesto „Vybudovali sme to my" by mal slogan republikánov znieť asi takto: Preč s makrom, nech žije mikro! Tým „makrom" mám na mysli makropolitické rozhodnutia, ktoré stoja za nekonečnými a sústavne rastúcimi deficitmi verejných financií, a finančné systémy podobné pyramídovým hrám. Návratnosť kapitálu spoločností z indexu S&P 500 (okrem finančných titulov) v roku 2012 zatiaľ dosiahla približne 20 percent (zdroj: GoldmanSachs). Vláda a politika centrálnej banky zvládli posilnenie sotva o 2 percentá. Správne, stojí za tým mikroúroveň ekonomiky.
A to sú dobré správy pre Ameriku i pre celý svet. Už to nemôže byť horšie. V nasledujúcich šiestich až dvanástich mesiacoch sa pravdepodobne dočkáme cyklického minima tak v prípade ekonomického rastu, ako aj pri trhových oceneniach akcií. Úloha vlády v ekonomike pritom nikdy nebola väčšia. Ekonomickými bohmi zostávajú Keynes a dirigizmus. A to napriek všadeprítomným dôkazom zlyhania politiky zasahovania za každú cenu.
Dúfajme teda, že bez ohľadu na výsledok volieb prinesie súčasná politika nenávisti čoskoro trochu viac harmónie. Nenávisť sa priživuje na tých najhorších vlastnostiach každého z nás: na závisti, neistote a nevedomosti. A to nie je Amerika, akú som poznal na mojich súkromných cestách. Američania totiž veria v seba i vo svoju krajinu.
Pokiaľ ide o výsledok volieb, čas na naozajstný mandát na zmenu a na skoncovanie s mizernými makropolitikami poslednej dekády už jednoznačne dozrel. Navyše tak politická, ako aj ekonomická história nás učia, že zmena vždy trvá dlhšie, než si sami prajeme alebo potrebujeme. Rizikom je akurát načasovanie. Je totiž možné, že Romney prišiel so svojím plánom, zaviesť nový poriadok, o jeden volebný cyklus skôr. Obama teraz má viac než sedemdesiatpercentnú šancu sa v úrade udržať, a to aj napriek tomu, že sa v posledných štyroch rokoch správal skôr ako „neviditeľný prezident".
Autor je hlavný ekonóm Saxo Bank.
A potom sú tu ešte správy televízie Fox, ktoré šíria svoje radikálne názory bez akéhokoľvek vysvetlenia a niekedy dokonca aj faktov. A práve tie by mohli republikánom viac uškodiť ako pomôcť, medzitým, čo sa stranu až zúfalo snažia podporiť.
.kampaň ako vždy?
Skúsení pozorovatelia budú vzájomnú zaujatosť a osočovanie brániť a hovoriť, že všetko je to súčasťou kampane a predvolebného obdobia. Ale keďže som na konci 90. rokov v Spojených štátoch sám žil (a mal som to tam naozaj rád), musím povedať, že „krajina slobody" nie je zákernou náladou a podlou rétorikou práve nadšená. Z USA sa stala krajina politiky nenávisti, čo sa tento rok len vystupňovalo. V týchto voľbách sú oveľa dôležitejšie nedostatky vášho oponenta, než vaša vlastná reputácia.
Rád by som zdôraznil, že dúfam vo volebnú prehru Baracka Obamu. Mitt Romney je totiž výborný kandidát a mohol by v Spojených štátoch vykonať potrebné reformy. Avšak počas tohto leta som bol v Amerike dvakrát a zistil som, že sú stále vo fáze popierania krízy. Len na ozrejmenie: Môj model pre tri fázy krízy zahŕňa popieranie, potom protest a nakoniec mandát na zmenu, keď je konečne uznaná jej nevyhnutnosť. Dnes ide o fázu popierania, ktorú posledné rozhodnutia Fedu len potvrdili.
Zdá sa, že sa v týchto voľbách vyberá medzi slabým mandátom na zmenu, ktorý predstavuje Romney, a už nudnou fázou popierania, reprezentovanou Obamom. Práve Obama vyhral v roku 2008 voľby vďaka svojmu tvrdeniu, že on disponuje mandátom na zmenu. Doslova „Zmenu, v ktorú môžeme veriť." Avšak aj kriminálke Miami by trvalo celú večnosť, aby prišla s dôkazom o akejkoľvek zmene. Skôr by v štyroch rokoch Obamovej vlády natrafila len na pokračovanie politiky Georgea Busha. Za posledných 12 rokov bolo prioritou zotrvať v politike preťahovania a predstierania, čo najlepšie dokazuje nulová výkonnosť akcií počas tohto obdobia.
.nech žije mikro!
Namiesto „Vybudovali sme to my" by mal slogan republikánov znieť asi takto: Preč s makrom, nech žije mikro! Tým „makrom" mám na mysli makropolitické rozhodnutia, ktoré stoja za nekonečnými a sústavne rastúcimi deficitmi verejných financií, a finančné systémy podobné pyramídovým hrám. Návratnosť kapitálu spoločností z indexu S&P 500 (okrem finančných titulov) v roku 2012 zatiaľ dosiahla približne 20 percent (zdroj: GoldmanSachs). Vláda a politika centrálnej banky zvládli posilnenie sotva o 2 percentá. Správne, stojí za tým mikroúroveň ekonomiky.
A to sú dobré správy pre Ameriku i pre celý svet. Už to nemôže byť horšie. V nasledujúcich šiestich až dvanástich mesiacoch sa pravdepodobne dočkáme cyklického minima tak v prípade ekonomického rastu, ako aj pri trhových oceneniach akcií. Úloha vlády v ekonomike pritom nikdy nebola väčšia. Ekonomickými bohmi zostávajú Keynes a dirigizmus. A to napriek všadeprítomným dôkazom zlyhania politiky zasahovania za každú cenu.
Dúfajme teda, že bez ohľadu na výsledok volieb prinesie súčasná politika nenávisti čoskoro trochu viac harmónie. Nenávisť sa priživuje na tých najhorších vlastnostiach každého z nás: na závisti, neistote a nevedomosti. A to nie je Amerika, akú som poznal na mojich súkromných cestách. Američania totiž veria v seba i vo svoju krajinu.
Pokiaľ ide o výsledok volieb, čas na naozajstný mandát na zmenu a na skoncovanie s mizernými makropolitikami poslednej dekády už jednoznačne dozrel. Navyše tak politická, ako aj ekonomická história nás učia, že zmena vždy trvá dlhšie, než si sami prajeme alebo potrebujeme. Rizikom je akurát načasovanie. Je totiž možné, že Romney prišiel so svojím plánom, zaviesť nový poriadok, o jeden volebný cyklus skôr. Obama teraz má viac než sedemdesiatpercentnú šancu sa v úrade udržať, a to aj napriek tomu, že sa v posledných štyroch rokoch správal skôr ako „neviditeľný prezident".
Autor je hlavný ekonóm Saxo Bank.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.