Niekoľko tisíc ľudí v „hale ocynowni" krakowskej oceliarne stojí ticho, takmer bez pohnutia. Na veľkom pódiu sedia dvaja huslisti, violista a violončelista. Kronos Quartet hrá pomalé, dlhé tóny 2. sláčikového kvartetu Henryka Mikolaja Góreckého, uložené vedľa seba v drásajúcich intervaloch. Pár metrov od nich, pri stole s elektronickými mašinkami, si už pripravuje svoj set britská partička Grasscut. Kronos Quartet dohráva v pianisime, nasleduje aplaus, aký sa zvyčajne dostáva rockovým hviezdam po vrcholnom čísle koncertu. Z reproduktorov v tej chvíli už znejú polámané bíty a nasamplované, elektronicky zdrsnené sláčiky. Večer venovaný „poľským ikonám" na festivale Sacrum Profanum.
.sakrálne a profánne
Klasická definícia hovorí, že profánne je to, čo vnímame svojimi zmyslami, teda to, čo vidíme, počujeme, čoho sa dotýkame, zatiaľ čo sakrálne je to, čo túto zmyslami vnímanú každodennosť presahuje.
Každodennosť oceliarskej haly a sakrálnosť hudby, ktorá v nej znie. Každodenné pritakávanie skutočnosti a sakrálnosť túžby, ktorá jej vzdoruje.
Festival Sacrum Profanum od roku 2003 organizuje Krakowskie Biuro Festiwalowe (je to mestská kultúrna organizácia, ktorá vznikla v roku 1997 v súvislosti s projektom Krakov ? európske hlavné mesto kultúry 2000). Od začiatku v ňom ide o súčasnú hudbu, síce bez žánrových obmedzení, zato však takú, ktorá prináša sakrálnosť do profánnej každodennosti.
Tak na festivale za desať rokov nevystúpili popové celebrity, ale špičkové orchestre, špecializujúce sa na súčasnú hudbu (Bang On A Can, či London Sinfonietta), známi poľskí džezmeni (Leszek Mozdzer, Tomasz Stanko), alebo hviezdy svetovej alternatívnej scény ako Kraftwerk alebo Aphex Twin. Často pritom vznikajú zaujímavé spolupráce. Minulý rok si napríklad so súborom Ensemble Modern zahral Steve Reich na klavíri a Jonny Greenwood z Radiohead na gitare, na záverečnom koncerte v oceliarni hrali Reichove skladby napríklad Aphex Twin, Leszek Mozdzer, Adrian Utley z Portishead či Will Gregory z Goldfrapp.
„Profánny" rozmer festivalu dodávajú netradičné miesta koncertov: v minulých rokoch sa hralo v továrenských halách, v Múzeu mestskej dopravy, vo fabrike Emalia, ktorú kedysi vlastnil Oskar Schindler, v posledných rokoch bývajú veľké koncerty v nepoužívanej hale zinkovne v obrovskom areáli oceliarne ArcelorMittal.
.ikony a nindžovia
Tohtoročný festival mal dve časti. Najprv sa v šiestich „koncertoch monografycznych" predstavili šiesti poľskí skladatelia z „mladej až strednej" generácie (Pawel Mykietyn, Aleksander Nowak, Marcin Stanczyk, Cezary Duchnowski, Agata Zubel a Slawek Kupczak), pričom ich diela zahrali špičkové svetové súbory (Ensemble Modern, Alarm Will Sound, Bang On a Can All-Stars, Ensemble musikFabrik, Klangforum Wien a Cikada Ensemble).
Ja som prišiel do Krakova v piatok, takže som stihol len posledný z „monografycznych" koncertov. Nórsky súbor Cikada Ensemble hral v divadle Laznia Nowa skladby Slaweka Kupczaka. Išlo o zvukovo zaujímavé kompozície, v ktorých akustické nástroje komorného orchestra dopĺňal syntetizátor, počítač a v jednom prípade aj teremin, obsluhovaný samotným skladateľom. Elektronika bola tak šikovne nazvučená, že miestami navodzovala pocit, akoby niekto hlučným búchaním, šúchaním stoličky o podlahu alebo hlasným zatváraním dverí rušil pokojne plynúci komorný koncert.
Sobotňajší koncert v oceliarňach mal názov Poľské ikony a podľa programu mal vzdať hold hudbe štyroch najvýraznejších poľských skladateľov 20. storočia, teda Krzysztofovi Pendereckému, Henrykovi Mikolajovi Goreckému, Witoldovi Lutoslawskému a Wojciechovi Kilarovi. Všetci štyria patria medzi kľúčových svetových skladateľov minulého storočia, pričom každý z nich išiel svojou vlastnou cestou, nehľadiac na kritiku či neporozumenie avantgardných, večne experimentujúcich kolegov.
Witold Lutoslawski (1913 ? 1994) komponoval svoje diela spočiatku ešte v neoklasickom duchu, bol však vnímavý na avantgardné výboje v európskej aj americkej hudbe, nechal sa nimi inšpirovať, no nikdy sa im úplne neoddal. Vždy bola preňho dôležitá krása, čistá forma, hlboký obsah a emocionálna naliehavosť. Aj preto bol veľkým vzorom pre trojicu mladších skladateľov: Wojciecha Kilara (1932), Henryka Mikolaja Góreckého (1933 ? 2010) a Krzysztofa Pendereckého (1933). Každý z nich začínal ako sľubný experimentátor, no každého z nich začali avantgardné hudobné hry skôr či neskôr nudiť. Vďaka tomu si každý z nich vytvoril vlastný bohatý hudobný jazyk, poučený rovnakou mierou európskou avantgardou aj tradíciou. A ešte jedno majú títo traja skladatelia spoločné: hlbokú osobnú vieru v Boha. V Góreckého Symfónii č. 3, v Kilarovom Rekviem za pátra Kolbeho či v Pendereckého Pašijách podľa sv. Lukáša našla sakrálna hudba 20. storočia neopakovateľnú existenciálnu hĺbku.
Na koncerte Poľské ikony mal hviezdny Kronos Quartet zahrať vždy skladbu jedného zo štyroch skladateľov v originálnej inštrumentácii, vzápätí mali nasledovať dva dídžejské sety elektronických majstrov z vydavateľstva Ninja Tune, ktoré danú skladbu remixovali či reinterpretovali.
Zaujímavý nápad, ktorého realizáciu som si však nevedel predstaviť. Prídu na koncert milovníci „klasiky", alebo klubovej elektroniky? Nebude počas vystúpení sláčikového kvartetu v sále hluk? Nebudú dídžejské sety len príjemnou hudbou do tanca?
Moje pochybnosti sa ešte prehĺbili po príchode na miesto koncertu. Najprv sa človek vezie asi trištvrte hodinu električkou do Nowej Huty, veľkého sídliska, postaveného vo vrcholnom štýle socialistického realizmu (široké bulváre, pseudogrécke stĺpy, ornamenty na okrajoch striech ? predstavte si, že by povedzme celá Petržalka bola postavená v štýle internátu Mladá garda a nebudete ďaleko od skutočnosti). Z električky vystúpite pred obrovskou vstupnou bránou oceliarne. Tam vám skontrolujú lístok, nastúpite do autobusu, ktorý vás vezie nekonečnými ulicami obkolesenými industriálnymi budovami, niekoľkokrát prejdete cez železnicu a vystúpite pred „halou ocynowni". Tá je – ako ináč – obrovská. Tu má hrať sláčikový kvartet?
Skepsa bola veľká, no prekvapenie ešte väčšie. Presne o ôsmej vyšli na pódium členovia Kronos Quartet, otočili sa chrbtom k ľuďom, na veľkom plátne sa objavila partitúra jednej časti Pendereckého Sláčikového kvarteta s červenou čiarou uprostred. Keď sa partitúra pohne, hudobníci začnú hrať. Červená čiara určuje tempo. Náročný, bohato perkusívny kus odohrá Kronos bravúrne. Obzerám sa okolo seba. Obecenstvo ako na Wilsonicu sústredene počúva. Obrovský aplaus, majster Penderecki z VIP lóže nadšene máva hudobníkom, tí sa mu úctivo klaňajú. Niekoľkotisícové obecenstvo sa tiež otáča k Pendereckému a venuje mu nekonečný potlesk. Po ňom spustí svoj set DJ Vadim (neskôr sa mi zdá najslabší – niežeby hral zle, ale spojenie s Pendereckého hudbou bolo minimálne) a hneď po ňom sa za svoje mixy a kompy postavili Marcin Cichy a Igor Pudlo čiže wroclawské duo Skalpel. Tento večer bol ich nápad a pre mnohých v oceliarni boli práve oni najväčším ťahákom. Skalpel totiž patrili v prvej polovici nultých rokov medzi hviezdy vydavateľstva Ninja Tune, kde vyšli ich dva slávne albumy Skalpel (2004) a Konfusion (2005), ktoré spájali tradíciu poľského džezu so zvukovým bohatstvom nujazzovej klubovej elektroniky. Od roku 2005 išli Marcin a Igor svojimi cestami: prvý sa venoval hlavne programovaniu, druhý produkoval, dídžejoval a nahrával pod pseudonymom Igor Boxx (jeho sólový album Breslau stojí nielen za pozornosť, ale aj za pozorné počúvanie). Igor sa ešte v osemdesiatych rokoch, ako mladý punker zoznámil s hudbou Pendereckého: „Mal som kamaráta, ktorý ma nútil počúvať jeho hudbu a chodiť na festival Varšavská jeseň." Marcin začal Góreckim: „Podobne ako mnoho ďalších som ho objavil cez skupinu Lamb a jej pieseň Górecki, ktorá obsahuje sample z jeho tretej symfónie. Potom som si vypočul originál. Odvtedy počúvam súčasnú vážnu hudbu." Obaja pritom dodávajú, že poľský sonorizmus (ako býva hudba Pendereckého, Góreckého a Kilara označovaná) bol pre Skalpel (popri poľskom džeze) kľúčovou inšpiráciou.
Tak vznikol šialený nápad osloviť priateľov z Ninja Tune, poslať im skladby, ktoré budú hrať Kronos Quartet a požiadať ich o hudobnú reakciu.
Koncert bol extatickým zážitkom. Kronos Quartet hral nádhernú hudbu nádherne. Perkusívny Penderecki (časť zo Sláčikového kvarteta), hĺbavý Górecki (Arioso z 2. sláčikového kvarteta), zvukovo farebný Lutoslawski (fragment Sláčikového kvarteta) a minimalisticko-folklórny Kilar (Orawa z Rekviem za pátra Kolbeho) – to všetko je hudba z komplikovaného storočia, a preto náročná, hlboká. Štyrikrát zahrali Skalpel (hrali výborne, v každom zo štyroch setov vyhmatli hudobnú podstatu skladby a následne sa s ňou pohrali), po jednom sete dali King Cannibal (z Lutoslawského zvukov namiešali sugestívny ambientný kus), DJ Food (aj jeho na Kilarovej Orawe zaujal exotický folklór, vďaka čomu mal Slovák v hale neobyčaný zážitok: v indických oceliarňach remixuje anglický DJ hudbu poľského skladateľa, ktorej jadrom je oravská ľudová hudba). Zvláštnu zmienku si zaslúžia brightonskí Grasscut, ktorí si pripravili „live act" s elektronikou, gitarou a perkusiami, pričom k fragmentom z Góreckého na záver pridali aj sample poľskej cirkevnej piesne Boze, cos Polske (vo videoprojekcii za ich chrbtom sa vtedy objavili kúsky známej ikony Panny Márie z Czestochowej). „Bol to jejden z našich najzvláštnejších koncertov, dlho sme sa naň pripravovali a neboli sme si istí, či to vyjde, ale nakoniec to bolo úžasné," hovorí mi po koncerte Marcus O'Dair, elektronický producent kapely.
.hoppípolla
Festival Sacrum Profanum zakončil dvojitý dvojkoncert Kronos Quartet a Sigur Rós. Kronos, ako „predkapela" zahrali v nedeľu aj v pondelok dve dlhšie skladby: Death To Kosmische od kanadskej skladateľky Nicole Lizée (ako sme sa v druhý večer dozvedeli, „kosmische" bol štýl východonemeckej popmusic), v ktorom postupne všetci štyria hudobníci vymenili sláčik za viac či menej bizarný elektronický nástroj, pričom hudba gradovala až k akejsi erupcii, a svoju verziu skladby Flugufrelsarinn z druhého albumu Sigur Rós.
Sigur Rós odohrali dva brilantné koncerty. Začínali detsky hravými vibrafónmi v piesni Í Gar, odseknutými údermi do bicích, po ktorých sa pódium zmení na hlukový vlnostroj, až kým nad tým všetkým nezaznie čistý Jónsiho hlas. Sigur Rós za dve hodiny zahrali piesne staré (Svefn-g-englar, Olsen Olsen), novšie (Hoppípolla, Festival) aj úplne nové (Varú?, Ekki múk). Sigur Rós bez ohľadu na módne vlny robia hudbu podobnú islandským sopkám: pod povrchom niečo pomaly rastie, potom príde nervózne trasenie, extatické erupcie a láva roztápajúca ľadovce. Zvnútra von, z hĺbky na povrch. Hudba postavená na kontraste hravosti a sily, na vynachádzavých aranžmánoch a tvrdej, drvivej rytmike (bubeník Orri by sa uplatnil aj v metalovej kapele), na mimozemsky jasnom Jónsiho speve a šialených hlukoch sláčika, režúceho struny gitary. Sigur Rós je pre niektorých ľudí synonymom severskej melanchólie, podľa mňa je to však hudba hlbokej radosti.
Okolo polnoci nie je ľahké dostať sa z oceliarne do centra Krakova. Najprv dlho čakáte na nočný autobus a potom sa v ňom polhodiny tlačíte. Sacrum zostalo v oceliarni, dalo by sa povedať. V autobuse sa však nedá robiť nič iné, len počúvať rozhovory spolucestujúcich. „Ten Górecki, to bola sila!" hovorí mladé dievča svojmu priateľovi. „A Skalpel! Myslel som, že odpadnem," vraví po anglicky hovoriaci muž kamarátovi. „Keď začali hrať Sigur Rós, normálne som prestala vnímať čas," zveruje sa ktosi za mojím chrbtom.
Do profánnosti nášho sveta, do povrchnosti, plytkej zábavy, do hektikou prekrytej prázdnoty prináša hudba starých aj nových majstrov, poľkých ikon, anglických dídžejov či islandských rockerov to dôležité sacrum. Aj keď sa niekedy zdá, že profanum vyhráva, v Krakove som bol svedkom toho, ako sacrum vracia úder.
.sakrálne a profánne
Klasická definícia hovorí, že profánne je to, čo vnímame svojimi zmyslami, teda to, čo vidíme, počujeme, čoho sa dotýkame, zatiaľ čo sakrálne je to, čo túto zmyslami vnímanú každodennosť presahuje.
Každodennosť oceliarskej haly a sakrálnosť hudby, ktorá v nej znie. Každodenné pritakávanie skutočnosti a sakrálnosť túžby, ktorá jej vzdoruje.
Festival Sacrum Profanum od roku 2003 organizuje Krakowskie Biuro Festiwalowe (je to mestská kultúrna organizácia, ktorá vznikla v roku 1997 v súvislosti s projektom Krakov ? európske hlavné mesto kultúry 2000). Od začiatku v ňom ide o súčasnú hudbu, síce bez žánrových obmedzení, zato však takú, ktorá prináša sakrálnosť do profánnej každodennosti.
Tak na festivale za desať rokov nevystúpili popové celebrity, ale špičkové orchestre, špecializujúce sa na súčasnú hudbu (Bang On A Can, či London Sinfonietta), známi poľskí džezmeni (Leszek Mozdzer, Tomasz Stanko), alebo hviezdy svetovej alternatívnej scény ako Kraftwerk alebo Aphex Twin. Často pritom vznikajú zaujímavé spolupráce. Minulý rok si napríklad so súborom Ensemble Modern zahral Steve Reich na klavíri a Jonny Greenwood z Radiohead na gitare, na záverečnom koncerte v oceliarni hrali Reichove skladby napríklad Aphex Twin, Leszek Mozdzer, Adrian Utley z Portishead či Will Gregory z Goldfrapp.
„Profánny" rozmer festivalu dodávajú netradičné miesta koncertov: v minulých rokoch sa hralo v továrenských halách, v Múzeu mestskej dopravy, vo fabrike Emalia, ktorú kedysi vlastnil Oskar Schindler, v posledných rokoch bývajú veľké koncerty v nepoužívanej hale zinkovne v obrovskom areáli oceliarne ArcelorMittal.
.ikony a nindžovia
Tohtoročný festival mal dve časti. Najprv sa v šiestich „koncertoch monografycznych" predstavili šiesti poľskí skladatelia z „mladej až strednej" generácie (Pawel Mykietyn, Aleksander Nowak, Marcin Stanczyk, Cezary Duchnowski, Agata Zubel a Slawek Kupczak), pričom ich diela zahrali špičkové svetové súbory (Ensemble Modern, Alarm Will Sound, Bang On a Can All-Stars, Ensemble musikFabrik, Klangforum Wien a Cikada Ensemble).
Ja som prišiel do Krakova v piatok, takže som stihol len posledný z „monografycznych" koncertov. Nórsky súbor Cikada Ensemble hral v divadle Laznia Nowa skladby Slaweka Kupczaka. Išlo o zvukovo zaujímavé kompozície, v ktorých akustické nástroje komorného orchestra dopĺňal syntetizátor, počítač a v jednom prípade aj teremin, obsluhovaný samotným skladateľom. Elektronika bola tak šikovne nazvučená, že miestami navodzovala pocit, akoby niekto hlučným búchaním, šúchaním stoličky o podlahu alebo hlasným zatváraním dverí rušil pokojne plynúci komorný koncert.
Sobotňajší koncert v oceliarňach mal názov Poľské ikony a podľa programu mal vzdať hold hudbe štyroch najvýraznejších poľských skladateľov 20. storočia, teda Krzysztofovi Pendereckému, Henrykovi Mikolajovi Goreckému, Witoldovi Lutoslawskému a Wojciechovi Kilarovi. Všetci štyria patria medzi kľúčových svetových skladateľov minulého storočia, pričom každý z nich išiel svojou vlastnou cestou, nehľadiac na kritiku či neporozumenie avantgardných, večne experimentujúcich kolegov.
Witold Lutoslawski (1913 ? 1994) komponoval svoje diela spočiatku ešte v neoklasickom duchu, bol však vnímavý na avantgardné výboje v európskej aj americkej hudbe, nechal sa nimi inšpirovať, no nikdy sa im úplne neoddal. Vždy bola preňho dôležitá krása, čistá forma, hlboký obsah a emocionálna naliehavosť. Aj preto bol veľkým vzorom pre trojicu mladších skladateľov: Wojciecha Kilara (1932), Henryka Mikolaja Góreckého (1933 ? 2010) a Krzysztofa Pendereckého (1933). Každý z nich začínal ako sľubný experimentátor, no každého z nich začali avantgardné hudobné hry skôr či neskôr nudiť. Vďaka tomu si každý z nich vytvoril vlastný bohatý hudobný jazyk, poučený rovnakou mierou európskou avantgardou aj tradíciou. A ešte jedno majú títo traja skladatelia spoločné: hlbokú osobnú vieru v Boha. V Góreckého Symfónii č. 3, v Kilarovom Rekviem za pátra Kolbeho či v Pendereckého Pašijách podľa sv. Lukáša našla sakrálna hudba 20. storočia neopakovateľnú existenciálnu hĺbku.
Na koncerte Poľské ikony mal hviezdny Kronos Quartet zahrať vždy skladbu jedného zo štyroch skladateľov v originálnej inštrumentácii, vzápätí mali nasledovať dva dídžejské sety elektronických majstrov z vydavateľstva Ninja Tune, ktoré danú skladbu remixovali či reinterpretovali.
Zaujímavý nápad, ktorého realizáciu som si však nevedel predstaviť. Prídu na koncert milovníci „klasiky", alebo klubovej elektroniky? Nebude počas vystúpení sláčikového kvartetu v sále hluk? Nebudú dídžejské sety len príjemnou hudbou do tanca?
Moje pochybnosti sa ešte prehĺbili po príchode na miesto koncertu. Najprv sa človek vezie asi trištvrte hodinu električkou do Nowej Huty, veľkého sídliska, postaveného vo vrcholnom štýle socialistického realizmu (široké bulváre, pseudogrécke stĺpy, ornamenty na okrajoch striech ? predstavte si, že by povedzme celá Petržalka bola postavená v štýle internátu Mladá garda a nebudete ďaleko od skutočnosti). Z električky vystúpite pred obrovskou vstupnou bránou oceliarne. Tam vám skontrolujú lístok, nastúpite do autobusu, ktorý vás vezie nekonečnými ulicami obkolesenými industriálnymi budovami, niekoľkokrát prejdete cez železnicu a vystúpite pred „halou ocynowni". Tá je – ako ináč – obrovská. Tu má hrať sláčikový kvartet?
Skepsa bola veľká, no prekvapenie ešte väčšie. Presne o ôsmej vyšli na pódium členovia Kronos Quartet, otočili sa chrbtom k ľuďom, na veľkom plátne sa objavila partitúra jednej časti Pendereckého Sláčikového kvarteta s červenou čiarou uprostred. Keď sa partitúra pohne, hudobníci začnú hrať. Červená čiara určuje tempo. Náročný, bohato perkusívny kus odohrá Kronos bravúrne. Obzerám sa okolo seba. Obecenstvo ako na Wilsonicu sústredene počúva. Obrovský aplaus, majster Penderecki z VIP lóže nadšene máva hudobníkom, tí sa mu úctivo klaňajú. Niekoľkotisícové obecenstvo sa tiež otáča k Pendereckému a venuje mu nekonečný potlesk. Po ňom spustí svoj set DJ Vadim (neskôr sa mi zdá najslabší – niežeby hral zle, ale spojenie s Pendereckého hudbou bolo minimálne) a hneď po ňom sa za svoje mixy a kompy postavili Marcin Cichy a Igor Pudlo čiže wroclawské duo Skalpel. Tento večer bol ich nápad a pre mnohých v oceliarni boli práve oni najväčším ťahákom. Skalpel totiž patrili v prvej polovici nultých rokov medzi hviezdy vydavateľstva Ninja Tune, kde vyšli ich dva slávne albumy Skalpel (2004) a Konfusion (2005), ktoré spájali tradíciu poľského džezu so zvukovým bohatstvom nujazzovej klubovej elektroniky. Od roku 2005 išli Marcin a Igor svojimi cestami: prvý sa venoval hlavne programovaniu, druhý produkoval, dídžejoval a nahrával pod pseudonymom Igor Boxx (jeho sólový album Breslau stojí nielen za pozornosť, ale aj za pozorné počúvanie). Igor sa ešte v osemdesiatych rokoch, ako mladý punker zoznámil s hudbou Pendereckého: „Mal som kamaráta, ktorý ma nútil počúvať jeho hudbu a chodiť na festival Varšavská jeseň." Marcin začal Góreckim: „Podobne ako mnoho ďalších som ho objavil cez skupinu Lamb a jej pieseň Górecki, ktorá obsahuje sample z jeho tretej symfónie. Potom som si vypočul originál. Odvtedy počúvam súčasnú vážnu hudbu." Obaja pritom dodávajú, že poľský sonorizmus (ako býva hudba Pendereckého, Góreckého a Kilara označovaná) bol pre Skalpel (popri poľskom džeze) kľúčovou inšpiráciou.
Tak vznikol šialený nápad osloviť priateľov z Ninja Tune, poslať im skladby, ktoré budú hrať Kronos Quartet a požiadať ich o hudobnú reakciu.
Koncert bol extatickým zážitkom. Kronos Quartet hral nádhernú hudbu nádherne. Perkusívny Penderecki (časť zo Sláčikového kvarteta), hĺbavý Górecki (Arioso z 2. sláčikového kvarteta), zvukovo farebný Lutoslawski (fragment Sláčikového kvarteta) a minimalisticko-folklórny Kilar (Orawa z Rekviem za pátra Kolbeho) – to všetko je hudba z komplikovaného storočia, a preto náročná, hlboká. Štyrikrát zahrali Skalpel (hrali výborne, v každom zo štyroch setov vyhmatli hudobnú podstatu skladby a následne sa s ňou pohrali), po jednom sete dali King Cannibal (z Lutoslawského zvukov namiešali sugestívny ambientný kus), DJ Food (aj jeho na Kilarovej Orawe zaujal exotický folklór, vďaka čomu mal Slovák v hale neobyčaný zážitok: v indických oceliarňach remixuje anglický DJ hudbu poľského skladateľa, ktorej jadrom je oravská ľudová hudba). Zvláštnu zmienku si zaslúžia brightonskí Grasscut, ktorí si pripravili „live act" s elektronikou, gitarou a perkusiami, pričom k fragmentom z Góreckého na záver pridali aj sample poľskej cirkevnej piesne Boze, cos Polske (vo videoprojekcii za ich chrbtom sa vtedy objavili kúsky známej ikony Panny Márie z Czestochowej). „Bol to jejden z našich najzvláštnejších koncertov, dlho sme sa naň pripravovali a neboli sme si istí, či to vyjde, ale nakoniec to bolo úžasné," hovorí mi po koncerte Marcus O'Dair, elektronický producent kapely.
.hoppípolla
Festival Sacrum Profanum zakončil dvojitý dvojkoncert Kronos Quartet a Sigur Rós. Kronos, ako „predkapela" zahrali v nedeľu aj v pondelok dve dlhšie skladby: Death To Kosmische od kanadskej skladateľky Nicole Lizée (ako sme sa v druhý večer dozvedeli, „kosmische" bol štýl východonemeckej popmusic), v ktorom postupne všetci štyria hudobníci vymenili sláčik za viac či menej bizarný elektronický nástroj, pričom hudba gradovala až k akejsi erupcii, a svoju verziu skladby Flugufrelsarinn z druhého albumu Sigur Rós.
Sigur Rós odohrali dva brilantné koncerty. Začínali detsky hravými vibrafónmi v piesni Í Gar, odseknutými údermi do bicích, po ktorých sa pódium zmení na hlukový vlnostroj, až kým nad tým všetkým nezaznie čistý Jónsiho hlas. Sigur Rós za dve hodiny zahrali piesne staré (Svefn-g-englar, Olsen Olsen), novšie (Hoppípolla, Festival) aj úplne nové (Varú?, Ekki múk). Sigur Rós bez ohľadu na módne vlny robia hudbu podobnú islandským sopkám: pod povrchom niečo pomaly rastie, potom príde nervózne trasenie, extatické erupcie a láva roztápajúca ľadovce. Zvnútra von, z hĺbky na povrch. Hudba postavená na kontraste hravosti a sily, na vynachádzavých aranžmánoch a tvrdej, drvivej rytmike (bubeník Orri by sa uplatnil aj v metalovej kapele), na mimozemsky jasnom Jónsiho speve a šialených hlukoch sláčika, režúceho struny gitary. Sigur Rós je pre niektorých ľudí synonymom severskej melanchólie, podľa mňa je to však hudba hlbokej radosti.
Okolo polnoci nie je ľahké dostať sa z oceliarne do centra Krakova. Najprv dlho čakáte na nočný autobus a potom sa v ňom polhodiny tlačíte. Sacrum zostalo v oceliarni, dalo by sa povedať. V autobuse sa však nedá robiť nič iné, len počúvať rozhovory spolucestujúcich. „Ten Górecki, to bola sila!" hovorí mladé dievča svojmu priateľovi. „A Skalpel! Myslel som, že odpadnem," vraví po anglicky hovoriaci muž kamarátovi. „Keď začali hrať Sigur Rós, normálne som prestala vnímať čas," zveruje sa ktosi za mojím chrbtom.
Do profánnosti nášho sveta, do povrchnosti, plytkej zábavy, do hektikou prekrytej prázdnoty prináša hudba starých aj nových majstrov, poľkých ikon, anglických dídžejov či islandských rockerov to dôležité sacrum. Aj keď sa niekedy zdá, že profanum vyhráva, v Krakove som bol svedkom toho, ako sacrum vracia úder.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.