The Cure počas svojej dlhej a dodnes trvajúcej kariéry vydali niekoľko zásadných albumov. Či už je to ľadovo chladný goth-rock Pornography z roku 1982 alebo komerčne najúspešnejší a o desať rokov mladší Wish, ten všeobecne najospevovanejší vyšiel v máji 1989, necelé tri mesiace predtým, ako som sa narodil. Volá sa Disintegration. Domaľovaný a vlasatý Robert Smith, frontman, jediný a večný člen The Cure, sa na ňom dokonale vyhol stereotypnému zvuku osemdesiatych rokov. To, že táto platňa dokáže oslovovať ľudí doteraz, ako raz oslovila aj mňa, je dokonalá ukážka jej dlhovekosti.
Od úvodnej Plainsong po nepomenovanú záverečnú Untitled vedú Smithove vokály a jemné vyhrávky na šesťstrunovú basovú gitaru cez spleť symfónií klávesov, prepracovaných bicích a vždy jednoduchých, a o to viac geniálnych basových liniek Simona Gallupa. Disintegration priniesol aj známe single ako Lullaby, Lovesong alebo Pictures Of You. Hoci sú tieto skladby skvelé, oproti menej známemu zvyšku platne v mojom fiktívnom rebríčku ťahajú akosi za kratší koniec. Smith to mal v hlave vždy jasne premyslené a aj keď pri nahrávaní požral toľko LSD, že si podľa jeho slov pred štúdiom na kurte zahral tenis sám so sebou (loptičku odpálil, prebehol na druhú stranu a utekal späť), album dokázal vždy výborne rozložiť, aby nepôsobil rozbito a priťahoval stopercentnú pozornosť od prvej do poslednej sekundy.
Úvod nastolí atmosféru, potom prebehne pár singlov a záverečných štyridsaťminút ukáže pre The Cure tradičné trpezlivo plynúce skladby bez refrénov, z ktorých nálady i textov cítiť okrem smútku a hnevu aj rezignáciu, no i akúsi stopu nádeje. Spomínané Smithove vyhrávky držia pokope, počuť z nich spojitosť medzi jednotlivými skladbami, čím vlastne vznikol akýsi konceptuálny album. Nie však tematicky, ale zvukovo.
Ako tomu býva zvykom, vydavateľstvo sa v tom čase zľaklo toho, čo počulo a padlo i obľúbené slovné spojenie o „komerčnej samovražde". V každom prípade, z Disintegration sa predalo viac ako tri milióny kópii a album získal kultový status. A to nielen u mňa.
Filip Drábek je basgitarista skupiny The Ills a jeden so zakladateľov vydavateľstva Exitab.
Od úvodnej Plainsong po nepomenovanú záverečnú Untitled vedú Smithove vokály a jemné vyhrávky na šesťstrunovú basovú gitaru cez spleť symfónií klávesov, prepracovaných bicích a vždy jednoduchých, a o to viac geniálnych basových liniek Simona Gallupa. Disintegration priniesol aj známe single ako Lullaby, Lovesong alebo Pictures Of You. Hoci sú tieto skladby skvelé, oproti menej známemu zvyšku platne v mojom fiktívnom rebríčku ťahajú akosi za kratší koniec. Smith to mal v hlave vždy jasne premyslené a aj keď pri nahrávaní požral toľko LSD, že si podľa jeho slov pred štúdiom na kurte zahral tenis sám so sebou (loptičku odpálil, prebehol na druhú stranu a utekal späť), album dokázal vždy výborne rozložiť, aby nepôsobil rozbito a priťahoval stopercentnú pozornosť od prvej do poslednej sekundy.
Úvod nastolí atmosféru, potom prebehne pár singlov a záverečných štyridsaťminút ukáže pre The Cure tradičné trpezlivo plynúce skladby bez refrénov, z ktorých nálady i textov cítiť okrem smútku a hnevu aj rezignáciu, no i akúsi stopu nádeje. Spomínané Smithove vyhrávky držia pokope, počuť z nich spojitosť medzi jednotlivými skladbami, čím vlastne vznikol akýsi konceptuálny album. Nie však tematicky, ale zvukovo.
Ako tomu býva zvykom, vydavateľstvo sa v tom čase zľaklo toho, čo počulo a padlo i obľúbené slovné spojenie o „komerčnej samovražde". V každom prípade, z Disintegration sa predalo viac ako tri milióny kópii a album získal kultový status. A to nielen u mňa.
Filip Drábek je basgitarista skupiny The Ills a jeden so zakladateľov vydavateľstva Exitab.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.