Kvitne nádherne a jeho krehké lupene rýchlo sfúkne vietor, čo býva ešte vypuklejšie pri divej, lúčnej verzii. Potom sa utvoria zvláštne, okrúhle tobolky, v ktorých začne hniezdiť náš chutný zázrak. Tisíce miniatúrnych semienok v tobolke po usušení krásne chrastia a deti z nich bývajú vo vytržení. Potom zrazu puk, makovica praskne a na stôl sa nám vysype jeden z najadorovanejších a zároveň najkontroverznejších darov prírody. Pretože mak, to nie sú len fantastické plnky v babičkiných štrúdľach a závinoch a chrumkavý posyp na žemliach, ale aj, a to predovšetkým, veľmi vynachádzavé odvary z makovíc našich predkov. V niektorých krajinách mak dodnes ako prvú asociáciu nevyvolá omamnú vôňu koláčov ako u nás, ale omamné účinky ópia, ktoré sa z neho extrahuje.
Zázračnú schopnosť maku navodzovať príjemné pocity netrvalo ľuďom objaviť príliš dlho. Zrejme sme v tom mimoriadne vynachádzaví. Niektoré pramene tvrdia, že už pračlovek nedal maku pokoj a trošku sa s ním po večeroch hrajkal. Prvé zmienky prichádzajú od Sumerov, ktorí mak radia medzi lieky a sú užasnutí jeho hojivými účinkami – čo si budeme hovoriť, najmä na psychiku. Veľkými pestovateľmi maku sa ukázali v staroveku obyvatelia Kréty. A treba povedať, že toto holdovanie maku sa na ich minojskej kultúre aj trošku podpísalo. Spomeňme si len na tú strašidelnú historku s bludiskom a Minotaurom. Tiež máte pocit, že ten človek, čo to vymyslel, musel byť jednoznačne na drogách? Alebo ich pomerne extravagantné iniciačné rituály. Tam tiež zrejme nebolo všetko s kostolným riadom: chalan, ktorý sa chcel stať mužom, bol postavený na námestie pred býka. Musel sa proti nemu rozbehnúť, chytiť ho za rohy a urobiť cez neho salto. Ďakujem pekne!
V starom Egypte sa s tým rovnako nemaznali, účinok vývaru z nezrelých makovíc doviedli do dokonalosti a z ópia sa pomaly stal vzácny artikel, ktorý zaháňal chmúry v duši, pomáhal zaspať a celkovo navodzoval v mysli príjemné pocity. V Grécku a Ríme už môžeme pomaly hovoriť o ópiových baroch. Makovica ako symbol sa dostala priamo do rúk Bohom spánku a stala sa majákom nielen pre tých, ktorí potrebovali tíšiť bolesť, ale aj pre patriciov, ktorí si chceli výraznejšie vylepšiť večernú párty.
K nám sa mak vo veľkom dostal až na začiatku devätnásteho storočia a treba povedať, že si našich predkov úplne podmanil. Nie však svojou halucinačnou silou, zrejme sme na tieto veci už mali svoje vlastné receptúry, ale svojou nezvyčajnou chuťou. Práve naša oblasť strednej a východnej Európy je preslávená všetkými tými fantastickými makovými plnkami do rôznych druhov koláčov a dezertov. Hádam v každkom poriadnom gazdovskom dome okrem klasického mlynčeka na mäso a mechanického krájača rezancov na kľuku mal svoje význačné miesto aj mlyček na mak. Ten maličké, milimetrové semienka roztlačil na olejnatú kašu, ktorá sa ďalej spracúvala. Zemitá, drsná chuť maku v spojení s cukrom a mliekom nám dokáže dodnes vytvoriť na jazyku dokonalú esenciu detstva. Ak by ste však náhodou mali to pokušenie dopriať túto chuťovú spomienku aj svojim blízkym niekde v cudzine, dobre si zistite, či sa tam mak môže len tak cez hranicu previezť. V niektorých krajinách totiž pri pašovaní maku môžete mať veľké nepríjemnosti.
Urobme si makový dezert/
Mletý mak nemusí ísť iba do plnky alebo na posypanie buchiet. Dokáže niekedy plnohodnotne nahradiť múku, čo môže byť výborná správa pre tých, čo múku nemôžu. Koláč síce bude čierny ako tehla z popolčeka, no aj to môže mať svoje čaro. Alebo ak vám smútočná modročierna farba koláča prekáža, namiesto klasického si kúpte mak biely. Zmiešame teda 240 g mletého maku, 240 g práškového cukru, lyžičku sódy bikarbóny, lyžičku citrónovej kôry, lyžičku škorice a trošku pomletých klinčekov. Pridáme dve lyžice oleja a šesť celých vajec. Vymiešame poriadne a do penista. Potom zo štyroch vaječných bielkov vyšľaháme sneh a jemne ho vmiešame do masy. Prelejeme tekuté cesto do tortovej formy vystlanej papierom na pečenie a na vrch pokladieme nejaké to lesné ovocie, ktoré nám príde pod ruku. Potom to celé vložíme do predom vyhriatej rúry na 170 stupňov a necháme v nej asi 45 minút, kým sa nám už cesto nebude zachytávať na špáradlo. Podávame vychladnuté, na vrch sa vynikajúco hodí šľahačka alebo creme fraîche.
Zázračnú schopnosť maku navodzovať príjemné pocity netrvalo ľuďom objaviť príliš dlho. Zrejme sme v tom mimoriadne vynachádzaví. Niektoré pramene tvrdia, že už pračlovek nedal maku pokoj a trošku sa s ním po večeroch hrajkal. Prvé zmienky prichádzajú od Sumerov, ktorí mak radia medzi lieky a sú užasnutí jeho hojivými účinkami – čo si budeme hovoriť, najmä na psychiku. Veľkými pestovateľmi maku sa ukázali v staroveku obyvatelia Kréty. A treba povedať, že toto holdovanie maku sa na ich minojskej kultúre aj trošku podpísalo. Spomeňme si len na tú strašidelnú historku s bludiskom a Minotaurom. Tiež máte pocit, že ten človek, čo to vymyslel, musel byť jednoznačne na drogách? Alebo ich pomerne extravagantné iniciačné rituály. Tam tiež zrejme nebolo všetko s kostolným riadom: chalan, ktorý sa chcel stať mužom, bol postavený na námestie pred býka. Musel sa proti nemu rozbehnúť, chytiť ho za rohy a urobiť cez neho salto. Ďakujem pekne!
V starom Egypte sa s tým rovnako nemaznali, účinok vývaru z nezrelých makovíc doviedli do dokonalosti a z ópia sa pomaly stal vzácny artikel, ktorý zaháňal chmúry v duši, pomáhal zaspať a celkovo navodzoval v mysli príjemné pocity. V Grécku a Ríme už môžeme pomaly hovoriť o ópiových baroch. Makovica ako symbol sa dostala priamo do rúk Bohom spánku a stala sa majákom nielen pre tých, ktorí potrebovali tíšiť bolesť, ale aj pre patriciov, ktorí si chceli výraznejšie vylepšiť večernú párty.
K nám sa mak vo veľkom dostal až na začiatku devätnásteho storočia a treba povedať, že si našich predkov úplne podmanil. Nie však svojou halucinačnou silou, zrejme sme na tieto veci už mali svoje vlastné receptúry, ale svojou nezvyčajnou chuťou. Práve naša oblasť strednej a východnej Európy je preslávená všetkými tými fantastickými makovými plnkami do rôznych druhov koláčov a dezertov. Hádam v každkom poriadnom gazdovskom dome okrem klasického mlynčeka na mäso a mechanického krájača rezancov na kľuku mal svoje význačné miesto aj mlyček na mak. Ten maličké, milimetrové semienka roztlačil na olejnatú kašu, ktorá sa ďalej spracúvala. Zemitá, drsná chuť maku v spojení s cukrom a mliekom nám dokáže dodnes vytvoriť na jazyku dokonalú esenciu detstva. Ak by ste však náhodou mali to pokušenie dopriať túto chuťovú spomienku aj svojim blízkym niekde v cudzine, dobre si zistite, či sa tam mak môže len tak cez hranicu previezť. V niektorých krajinách totiž pri pašovaní maku môžete mať veľké nepríjemnosti.
Urobme si makový dezert/
Mletý mak nemusí ísť iba do plnky alebo na posypanie buchiet. Dokáže niekedy plnohodnotne nahradiť múku, čo môže byť výborná správa pre tých, čo múku nemôžu. Koláč síce bude čierny ako tehla z popolčeka, no aj to môže mať svoje čaro. Alebo ak vám smútočná modročierna farba koláča prekáža, namiesto klasického si kúpte mak biely. Zmiešame teda 240 g mletého maku, 240 g práškového cukru, lyžičku sódy bikarbóny, lyžičku citrónovej kôry, lyžičku škorice a trošku pomletých klinčekov. Pridáme dve lyžice oleja a šesť celých vajec. Vymiešame poriadne a do penista. Potom zo štyroch vaječných bielkov vyšľaháme sneh a jemne ho vmiešame do masy. Prelejeme tekuté cesto do tortovej formy vystlanej papierom na pečenie a na vrch pokladieme nejaké to lesné ovocie, ktoré nám príde pod ruku. Potom to celé vložíme do predom vyhriatej rúry na 170 stupňov a necháme v nej asi 45 minút, kým sa nám už cesto nebude zachytávať na špáradlo. Podávame vychladnuté, na vrch sa vynikajúco hodí šľahačka alebo creme fraîche.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.