Nemci, ktorí rozosmiali rieku

Hauser nás privíta vo svojom dome vmestečku Bräunlingen, ktoré ako jediné v okolí nepatrilo kniežaciemu rodu Fürstenbergovcov, ale pod Habsburgovcov. Pri otázke prameňa v ňom tiež ožije vášnivý lokálpatriot: „V susednom Donaueschingene si pri mne za - pchávajú uši, no ja im hovorím: táto diera, čo tam u vás v parku vyviera, to má byť akože prameň Dunaja? Oni vravia, že veď už veľký cisár Maximilián si tu robil párty pri prameni u toho ich kniežaťa. Ja im vravím, no výborne, v tom čase tiež verili, že zem je doska a zavreli Galilea za tvrdenie, že Zem sa točí okolo Slnka, ale akurát génius Maximilián presne vedel, kde je prameň Dunaja? Hahaha,“ vysmieva sa Hauser a jeho estrádna šou pokračuje: „Viete, tam v Donaueschingene sú všetci naďalej poddanými toho ich Fürstenberga, ale tu v Bräunlingene sme slobodní ľudia, ktorí nemusia veriť na blbosti. Chápete?“
Habsburgovec Hauser potom štyri hodiny strhujúco rozpráva a na fotkách ukazuje, čo všetko zažil na Dunaji. Spolu s kamarátom ho splavili po etapách, trvalo im to desať rokov, počínajúc rokom 1999. Každý rok si vybrali dovolenku, a na prasknutom gumenom člne, na ktorý pribili dve drevené dosky, sa posunuli dolu prúdom o ďalších pár stovák kilometrov. „Na slovenský úsek si dobre pamätám. Za Bratislavou začalo pršať, a pršalo nám takmer päť dní v kuse až do Vyšehradu. Boli sme mokrí, nálada úplne nanič. Ešteže sme mali stále po ruke červené víno.“ Na Balkán nedá dopustiť. „Na našu dunajskú túru sme išli plní predsudkov. Srbsko a Chorvátsko? Veď tam bola vojna! Rumunsko?
Veď tam nás okradnú o všetko, a všade budú na nás číhať členovia Securitate! Ale potom sme zistili, že čím horšie sme si to predstavovali, tým lepšie to bolo. V Nemecku či Rakúsku sme boli všetkým na brehu ukradnutí, asi nás mali za blbcov. No tam dole boli ľudia nesmierne priateľskí, kvôli nám vyprázdňovali chladničky, rybári pre nás varili, furt sme oslavovali a pili. Neboli sme pre nich žiadni arogantní Nemci, ale normálni chlapíci s pokazeným gumeným člnom, ktorí boli hladní. Teda aj smädní, dosť smädní...“
Hauser si pochvaľuje aj balkánskych podunajských colníkov. „Keď sme prišli do bulharsko-rumunských vôd, bulharskí colníci nás vypískali na breh, nech im ukážeme pas. Hneď sme sa spriatelili, oni nám poradili, nech aj ďalej plávame na bulharskej strane, lebo vraj oni, bulharskí colníci, sú milší než Rumuni. Raz sme však natrafili na trochu prísnych Bulharov, ktorí chceli, aby sme vystúpili z tej našej gumy na breh. Ale to sme nechceli, lebo breh bol plný blata. Ukázali sme im obrázok Dunaja vo Furtwangene, povedali sme im, pozrite, tuto sa začína Dunaj, vyteká z takejto malej diery. Keď tam my Nemci dáme prst, zastavíme prúd a vy tu nebudete mať žiadnu vodu. Rozrehotali sa a už sme boli kamaráti.“
Ale mali aj horší zážitok. Hauserovi v pase vypršalo srbské vízum, čo však nevadilo, keďže posledné kilometre člnkovali na rumunskej strane Dunaja. „Boli sme machri. Prechádzali sme posledné stanovisko srbských colníkov, rehlili sme sa, čau, čau Srbi, a keďže sme dostali strašný hlad, preplávali sme na druhú stranu k rybárom do hostinca. Bolo tam plno, všetci pili pálenku a hrali domino. Lenže zrazu sa tam zjavil colník, nebolo úteku. Zobral nás 30 kilometrov odtiaľ, na ich stanicu, ťukali tam na stroji a spisovali našu správu. V noci po nás, dvoch úbohých Nemcoch na gumenom člne, prišli štyri policajné autá, a zaviezli nás na komisariát. To bolo naozaj super, pretože nás dlhé hodiny vypočúval komisár, ktorý nevedel ceknúť ani slovo po anglicky či po nemecky. Keď dovypočúval, nadránom vytiahli z postele sudkyňu. Napokon nám dali vybrať, či zaplatíme 100 eur, alebo strávime šesť dní v base. Keby išlo len o tri dni, aj by som ušetril 100 eur, aspoň by som vedel, ako vyzerá srbská basa. Ale šesť dní bolo strašne veľa, potrebovali sme plávať ďalej k delte“.