Naša predstava o sebe samých, o Slovensku, rozhodujúcim spôsobom určuje našu budúcnosť. Nikdy sa nenaučíme lietať, pokiaľ seba samých vnímame ako bezbranné ovce. Pokiaľ však veríme, že sme orli, budeme to neustále skúšať a nakoniec to dokážeme.
Ak vnímame pozorne naše moderné dejiny, vieme vypozorovať dve rôzne predstavy o Slovensku, dve stratégie prežitia národa, dve odlišné vízie, podľa ktorých sa správali naši lídri. Prvou je stratégia sluhov a druhou je stratégia orlov. Tieto dve protichodné predstavy o Slovensku, o sebe samých, sú zakorenené hlboko v nás. Každý z nás v sebe nosí semená jednej aj druhej. Popíšme si teraz tieto dve predstavy o Slovensku podrobnejšie.
.krajina sluhov
Slovenská republika leží v priesečníku záujmov a vplyvu veľkých národov. Vízia Slovenska ako sluhu znamená, že si v aktuálnom čase vyberieme štát alebo národ s najsilnejším vplyvom v Strednej Európe. A potom sa ho snažíme presvedčiť, že mu spoľahlivo slúžime. Výmenou za to očakávame, že sa budeme hriať v jeho priazni.
Táto stratégia bola populárna u veľkej časti Slovákov počas Rakúska, respektíve Uhorska. Maďari boli v Uhorsku najsilnejší, a preto väčšina Slovákov videla ako najlepšiu stratégiu rozvoja horlivosť v pomaďarčovaní Uhorska.
V období prvej Československej republiky opäť zvolila veľká časť našej elity stratégiu verného sluhu, v tomto prípade Prahy. Naši vlastní obhajovali čechoslovakizmus. Naši vlastní popierali platnosť Pittsburgskej dohody. Naši vlastní pomáhali po vzniku Československa pri demontáži konkurencieschopných fab rík a obhajovali ich odvoz do Česka. Akúkoľvek snahu o národnú emancipáciu v rámci spoločného štátu s Čechmi časť našich elít prezentovala ako snahu o obnovu Uhorska.
Počas druhej svetovej vojny sa snažila väčšina elít presvedčiť Nemecko o svojej lojalite. Keď Nemci vyhlásili niekomu vojnu, Slovensko sa ponáhľalo, aby ju vyhlásilo čím skôr, ešte pred Maďarskom. Veľká časť našej elity mala začiatkom vojny krátkozrakú predstavu, že Nemci práve ovládli Európu na veky vekov. A že zárukou rozvoja Slovenska je usilovná snaha zapáčiť sa Nemecku.
Po vojne nastala štyridsaťročná éra služby Moskve. Jednotliví slovenskí komunistickí pohlavári sa predbiehali v tom, kto bude Moskve slúžiť lojálnejšie – ako napríklad Husák s Biľakom.
Po roku 1989, a najmä po vzniku samostatného štátu, sa stal referenčným rámcom pre našu prozápadnú elitu postoj Washingtonu. Čo je dobré pre Američanov, to je dobré aj pre nás. Desať rokov po vzniku republiky časť našich elít zistila, že sa Američania začínajú zo strednej Európy vytrácať, a preto sa stal najdôležitejším postoj Bruselu. Rétorika zostala zachovaná, zmenil sa iba adresát dôkazov našej poslušnosti. Ak sa chceme stať členmi klubu, nemôžeme vraj diskutovať o pravidlách jeho fungovania. Šprintom sme preberali jednotlivé predvstupové kapitoly, šprintom sme preberali európsku legislatívu.
V posledných troch rokoch sa adresát našej lojálnosti postupne menil z Bruselu na Berlín. Naše elity nás presviedčajú o tom, že si nemôžeme dovoliť slobodný názor na eurovaly, stabilizačné pakty alebo pôžičky. Veď by sa Nemci mohli nahnevať, že ich brzdíme pri ich ťažkej práci, pri záchrane Európy!
V poslednom čase premiér Fico pomenoval víziu Slovenska ako spoľahlivého sluhu otvorene. Stratégiou slovenskej zahraničnej politiky je podľa neho „počkať“ ako sa rozhodnú Nemci a Francúzi, a potom sa k nim pridať. A ak je rozdiel medzi postojom Nemecka a Francúz ska, potom sa pridáme k Berlínu.
Bez ohľadu na motívy vyznávačov stratégie spoľahlivých sluhov je takéto nazeranie na seba samých škodlivé. Tak ako devalvačné očakávania vyvolávajú devalváciu, vnímanie seba samých ako sluhov z nás robí nesebavedomých ľudí, ktorí aj tak nie sú sami schopní nič dokázať. Našu energiu a vynaliezavosť potom nevydávame na snahu rozvíjať sa o rásť, ale na dokazovanie toho, že dobre hráme svoju rolu.
Vízia Slovenska ako sluhu je ľudsky veľmi pohodlná. Nazeraním na seba ako na sluhu sa človek zbavuje strachu zo zodpovednosti za seba samého. Nazeraním na seba ako na spoľahlivého sluhu veľkých si človek podvedome prisvojuje časť ich veľkosti a zbavuje sa pocitu menejcennosti z príslušnosti k malému a nedokonalému národu. A navyše, dobrým a premyslených hraním roly spoľahlivého sluhu sa dá dostať medzi prvými k výhodám od mocných.
.krajina orlov
Orol je hrdý tvor. Netúži vládnuť iným zvieratám. Koniec koncov, nie je na to dostatočne silný. Ale je dostatočne rýchly a odhodlaný, aby si dokázal uchrániť svoje hniezdo, svoje mláďatá. Orol si nenechá vnútiť štýl života, ktorý by mu nevyhovoval.
Rešpekt orla nie je založený na sile, ale na odhodlaní. Agresor vie, že orol bude svoje hniezdo brániť vždy, zúrivo a nadoraz. Agresor vie, že by nakoniec asi vyhral. Ale skúsenosť s orlami ho núti rozmýšľať, či mu konflikt s orlom stojí za to.
Aj u národov je veľkosť rešpektu tvorená kombináciou veľkosti sily a veľkosti odhodlania brániť svoje záujmy. Sila národa je daná počtom ľudí, ktorí sa k nemu hlásia a ich ekonomickou silou. V krátkom časovom období je teda sila národa konštantná. Nemcov je 80 miliónov a sú ekonomicky silní. Bangladéšanov je 140 miliónov, ale sú ekonomicky slabí.
Na rozdiel od sily je odhodlanie brániť svoje záujmy premennou veličinou. Závisí najmä od daného národa alebo štátu, ako veľmi je odhodlaný. Izrael má necelých osem miliónov obyvateľov. Okolité arabské štáty majú spolu viac ako 100 miliónov obyvateľov. Napriek tomu je rešpekt Izraela obrovský, pretože jeho odhodlanie, brániť svoje záujmy, je veľmi vysoké. A overené viacerými vojnami. Každú z nich Izrael vyhral.
Iným príkladom veľkého rešpektu je Švajčiarsko. Podobne ako Izrael má necelých osem miliónov obyvateľov. Okolité krajiny majú viac ako 200 miliónov obyvateľov. Napriek tomu už 500 rokov nebolo Švajčiarsko napadnuté. Pretože jeho odhodlanie brániť svoje záujmy je vysoké a historicky overené.
Zaujímavým spoločným menovateľom Izraelu a Švajčiarska je povinná vojenská služba. Inštitút povinnej vojenskej služby pripomína každému obyvateľovi krajiny, že občan má nielen práva, ale aj povinnosti. Okrem toho má služba v armáde aj hospodárske dôsledky. V armáde spolu slúžia ľudia z rôznych sociálnych skupín. Ak má neskôr chudobnejší Izraelčan alebo Švajčiar dobrý ekonomický nápad, ale nemá na jeho realizáciu kapitál, obráti sa na svojho bohatšieho spolubojovníka z vojenskej služby. Spoločná služba v armáde buduje medzi vojakmi dôveru. Táto dôvera sa potom prenáša aj do ekonomických vzťahov.
Švajčiarsko a Izrael sú príkladom krajín, ktorých obyvatelia vnímajú seba samých ako orlov. Menšiu silu vyvažujú veľkým odhodlaním. Veria sami v seba. A táto stratégia im vychádza.
Samotný vznik moderného slovenského národa bol naplnením vízie orla. Štúrovská generácia touto víziou žila a vďaka tomu dnes existujeme na mapách Európy. Pripomeňme si dobu, v ktorej žili štúrovci. Uhorsko bolo krajinou, ktorá sa práve menila z mnohonárodnostnej monarchie na štát ovládaný maďarským živlom. My Slováci sme boli najmenším uhorským etnikom, ktoré nemalo vlastný štát. Väčšina našej elity sa preto rozhodla pre stratégiu sluhov. Ale našla sa skupina odhodlaných idealistov, ktorí odvážne napĺňali svoj sen o Slovensku.
V meruôsmych rokoch štúrovci za svoju predstavu o Slovensku ako samostatnom národe bojovali. Napriek tomu, že videli ako väčšina slovenských elít uplatňuje stratégiu sluhov. A hoci vojensky nevyhrali, nový cisár František Jozef začal vnímať požiadavky Slovákov ako otvorenú otázku, urobil aspoň malé jazykové ústupky a povolil vysvätenie slovenských biskupov.
V roku 1861 sa vyznávači stratégie orla, vedení štúrovcami, vzopäli znovu a memorandové hnutie viedlo k založeniu Matice slovenskej, otvoreniu slovenských gymnázií a k celkovému rozmachu slovenského politického a kultúrneho života. Iba vďaka odhodlaniu štúrovcov vyrástli na Slovensku nové generácie s orlom v srdci, a vďaka tomu sme prežili do pádu Uhorska.
Na začiatku dvadsiateho storočia sa stali nositeľmi stratégie orla Andrej Hlinka aMilan Hodža. Zakladali svojpomocné družstvá. Snažili sa Slovákov povzniesť hospodársky, aby si vytvorili základňu pre politický rast Slovákov. Mnohokrát prehrali. Hlinka bol dokonca väznený. Ale nakoniec sa ich stratégia ukázala ako správna. Obaja sa stali najvýraznejšími predstaviteľmi Slovákov za prvej Česko-Slovenskej republiky. Milan Hodža bol dokonca naším prvým slovenským predsedom vlády.
Osobitným príkladom napĺňania stratégie orla bol Milan Rastislav Štefánik – veliteľ česko-slovenských légií počas prvej svetovej vojny. Bez M. R. Štefánika by pravdepodobne Česko- Slovensko nevzniklo. Práve Štefánik viedol počas vojny rokovania v Paríži, keďže T. G. Masaryk nevedel dobre po francúzsky. Krásnym zdôraznením stratégie orla je Štefánikovo osobné motto: „Ja sa prebijem, lebo sa prebiť chcem!“.
S postupom druhej svetovej vojny si čoraz viac a viac vtedajších slovenských politikov uvedomovalo, že stratégia nemeckého sluhu nikam nevedie. Pripravovali povstanie, ktoré by umožnilo Slovensku prejsť na stranu spojencov. Ale v krízovom okamihu, keď Nemci začali obsadzovať Slovensko, sa takmer všetci sprisahanci zľakli a zlyhali. Našťastie jeden z nich, vtedy iba podplukovník Ján Golian, na vlastnú zodpovednosť vydal rozkaz klásť nemeckým jednotkám odpor.
Povstanie z roku 1944 je jedným z najskvelejších okamihov našich dejín. Bolo to najväčšie ozbrojené vystúpenie Slovákov v dejinách. Spolu s Varšavským povstaním bolo naše Povstanie najväčšou vojen - skou akciou v tyle Nemecka počas druhej svetovej vojny. Vďaka Povstaniu sme patrili po vojne k víťazným národom. Vďaka Povstaniu bola po vojne idea čechoslovakizmu mŕtva. Vďaka Povstaniu sa naše dejiny prestali podobať na dejiny Čechov, ktorí si od bitky pri Bielej hore obrazne „nevystrelili“. Povstanie je jedným z najlepších príkladov uplatnenia stratégie orla v našich dejinách.
Víťazstvo Demokratickej strany na Slovensku vo voľbách 1946 bolo jedinou porážkou komunistov v povojnových voľbách v celej strednej Európe. Slováci na rozdiel od iných národov nepodľahli tlaku doby, podľa ktorej nemalo zmysel sa komunistom postaviť, ale len obrusovať hrany kolaboráciou. Podobne ako pri Povstaní, aj vo voľbách 1946 sme urobili samostatný krok, na ktorý môžeme byť hrdí.
V roku 1968 sa pre stratégiu orla rozhodli reformní komunisti. Odhodlanie ísť vlastnou cestou vzbudilo obrovskú podporu ľudí. Nadšená podpora pre Alexandra Dubčeka a obrodný proces symbolizovala odpor ľudí k stratégii sluhov. Nechuť byť sluhami bola potvrdená aj obrovským sklamaním a frustráciou ľudí, keď nebol vydaný signál brániť sa proti okupačným vojskám.
Koncom osemdesiatych rokov bolo zrejmé, že k zmene pomerov v komunistickom Česko-Slovensku musí prísť. Jedna časť elity vrátane Alexandra Dubčeka sa od roku 1968 vrátila k stratégii sluhov. Očakávala, že impulz na zmenu pomerov musí prísť z Moskvy. Ako sa však ukázalo, ľudia už neboli ochotní čakať, či sa Moskva rozhodne urobiť zmeny a urobili ich sami. Masové hnutie v novembri 1989 ukázalo, že stratégia orla bola aj pri páde komunizmu úspešnejšia.
.orli verzus sluhovia
Slovenské moderné dejiny sú neustálym súbojom slovenských orlov a sluhov. Počas celých našich moderných dejín boli tí, ktorých si dodnes vážime, zástancovia stratégie orla: Štúr, Hurban, Hodža, Francisci, Daxner, Moyzes, Štefánik, Hodža, Hlinka, Golian. Tí, ktorými pohŕdame, sú typickými predstaviteľmi stratégie sluhov: Tuka, Bacílek, Biľak, Husák.
Aj dnes súboj predstaviteľov stratégie sluhov a orlov pokračuje. Keď bolo treba ratifikovať dočasný euroval, Fico, Radičová, Dzurinda, Mik loš, Figeľ, Bugár, Hrušovský ukazovali v parlamente zápalisté príklady sluhovskej mentality: Nemôžeme teraz Európu (Nemecko) brzdiť v tejto historickej chvíli, keď sa rozhoduje o bytí a nebytí Európy. Čo si o nás pomyslia v Bruseli? Iveta Radičová obetovala dokonca aj vládu, len aby dodržala svoj sľub Angele Merkelovej, že euroval ratifikujeme. Podstatné bolo iba to, či budeme považovaní za spoľahlivých sluhov. Dnes, po roku, vidíme, že dočasný euroval, vinou ktorého padla vláda, absolútne nič nevyriešil a dokonca nezačal ani fungovať. Vláda teda padla úplne zbytočne.
Argumentácia tých, ktorí sa snažili v posledných rokoch sluhovskej mentalite čeliť, si nezískala srdcia slovenských voličov. Najmä preto, lebo bola postavená iba na logike a číslach. Slovenskí politici so sluhov skou mentalitou majú v presviedčaní voliča výhodu v tom, že obraz malého Slovenska a veľkého Nemecka, ku ktorému sa pre jeho silu treba pridať, je ľahko predstaviteľný. Ak chceme získať srdce slovenského človeka pre mentalitu orla, musíme prísť s vlastnými obrazmi o Slovensku.
.krajina orlov podľa Sama Chalupku
Súboj o srdce človeka sa začína tým, že si ujasníme vlastnú, „orliu“ predstavu o Slovensku. Nenašiel som v slovenských dejinách lepšie sformulovanú doktrínu Slovenska ako krajiny orlov, než ako ju pomenoval Samo Chalupka v hymnickej básni Mor ho!
Báseň sa začína slovami „Zletely orly z Tatry ...“. Chalupka teda sám stotožňuje skupinu slovenských bojovníkov s orlami. A práve im vložil Chalupka do úst doktrínu o Slovensku a Slovákoch, sformulovanú ako posolstvo rímskemu cisárovi. Pripomeňme si ho:
„Národ slovenský, kňazstvo i staršina naša,
kroz nás ti, slávny cáre! svoj pozdrav prináša.
Zem tá, na ktorú kročiť mieni tvoja noha,
to je zem naša, daná Slovänom od Boha.
Pozri: tu jej končiny valný Dunaj vlaží,
tam Tatra skalnou hradbou okol nej sa väží.
A zem to požehnaná! Chvála Bohu z neba,
máme pri vernej práci voždy svoj kus chleba.“
Chalupka vníma našu krajinu ako požehnaný dar od Boha. Slovensko je požehnaná úrodná krajina, ktorá dokáže uživiť svojich obyvateľov. Nemusíme bojovať o našu zem s morom, ako sú nútení Holanďania. Ani nemusíme pretvárať púšť na úrodnú krajinu, ako to namáhavo robia Izraelčania. Vnímanie vlastnej krajiny ako požehnaného Božieho daru zaväzuje. Pomáha nám uvedomiť si, že našu krajinu máme iba v správe. Od toho, ako rozumne a odhodlane ju budeme spravovať, závisí, ako dlho si ju uchováme. V strednej Európe sa hranice menili príliš často, aby sme vlastný štát vnímali ako samozrejmosť.
Pokračujme teraz v posolstve rímskemu cisárovi:
„Zvyk náš je nie napadať cudzie vlasti zbojom:
Slovän na svojom seje, i žne len na svojom,
cudzie nežiada. Ale keď na naše dvere
zaklope ruka cudzia v úprimnej dôvere:
kto je, ten je; či je on zblízka, či zďaleka:
vo dne, v noci na stole dar boží ho čaká.“
V tejto časti Chalupka opisuje náš národ ako neimperialistický, v zmysle prvej polovice hesla „Cudzie nechceme, svoje si nedáme“. A potom definuje Slovákov ako pohostinných a neuzatvárajúcich sa pred svetom, ako národ otvorený podnetom zvonku.
Naša družina sa ďalej prihovára cisárovi týmito slovami:
„Pravda, bohy vydaná, káže nám Slovänom:
pána mať je neprávosť a väčšia byť pánom.
A človek nad človeka u nás nemá práva:
sväté naše heslo je: Sloboda a sláva! —“
Chalupka tu vystihuje inklináciu nás Slovákov k hodnote rovnosti. Stačí si spomenúť na pohoršenie, ktoré u ľudí dlhodobo vyvolávala poslanecká imunita a vidíme, že takéto vnímanie Slovenska, kde „človek nad človekom nemá u nás práva“, je nám blízke aj dnes.
Posolstvo ďalej pokračuje výstrahou cisárovi:
„Neraz krásnu vlasť našu vrah napadol divý:
na púšť obrátili sa bujné naše nivy;
mestá ľahli popolom: a ľud náš úbohý,
bitý biedami, cudzím dostal sa pod nohy.
Bláhal už víťaz pyšný, že si bude pásti
vôľu svoju naveky po slovänskej vlasti,
a žiť z našich mozoľov: ale bláhal darmo!
Dal nám Boh zas dobrý deň, zlomili sme jarmo.
A tí, krutým železom čo nad nami vládli,
kdeže sú? — My stojíme; ale oni padli. —“
Ako najmenší stredoeurópsky národ sme boli mnohokrát v područí iných národov. Ale Chalupka tu zdôrazňuje našu schopnosť prežiť a schopnosť využiť priaznivé okolnosti na zlepšenie svojho postavenia. Slovenské dejiny sú charakteristické mnohými obdobiami, keď sa zdalo, že náš vtedajší pán tu bude naveky. Práve tieto obdobia spôsobili, že sa mnohým Slovákom vtlačilo do podvedomia vnímanie seba samých ako sluhov, ktorým aj tak vždy bude niekto vládnuť.
Svetlé obdobia našich dejín sú časom vzopätí, keď Slováci so srdcami orlov lámali jarmá. To sú Chalupkom spomínané „dobré dni“.
Posolstvo sa končí týmito slovami:
Lebo — veky to svedčia vo knihách osudu
tak stojí napísané o slovänskom ľudu:
Zem, ktorú v údel dali Slovänom nebesá,
tá zem hrobom každému vrahovi stane sa. —
Nuž, povedzže nám, cáre! mocná ruka tvoja
čože nám nesie: či meč, či vetvu pokoja?
S mečom ak ideš: cáre! meče máme i my,
a poznáš, že narábať dobre vieme s nimi;
ak s pokojom: pozdrav ťa pán neba i zeme,
lepšie, ako ťa my tu pozdraviť umieme. —
Tieto dary božie sú priazne našej znaky;
z ďaky ti ich dávame: ber ich aj ty z ďaky.“
Záverečná časť posolstva je demonštráciou odhodlania brániť svoje záujmy bez ohľadu na silu protivníka „tak stojí napísané o slovänskom ľudu, ... (naša) zem hrobom každému vrahovi stane sa“.
Najznámejšia záverečná pasáž Chalupkovej básne je už iba zvýraznením a zhrnutím predstavy Slovákov ako národa slobodných orlov:
„A ty mor ho! — hoj mor ho! detvo môjho rodu,
kto kradmou rukou siahne na tvoju slobodu;
a čo i tam dušu dáš v tom boji divokom:
Mor ty len, a voľ nebyť, ako byť otrokom.“
.slovensko ako krajina orlov
Inšpirovaní Chalupkovým Mor ho!, skúsme teraz zhrnúť našu predstavu o Slovensku do niekoľkých viet.
Slovensko je pre nás požehnaným Božím darom. Máme krajinu s kresťanskými koreňmi, v ktorej sa dokážeme sami uživiť. Sme krajinou, kde sú si ľudia rovní a na princípe rovný s rovným chceme spolupracovať aj s inými národmi. Nie sme uzavretí do seba a sme pripravení prijímať iných a aj inšpiráciu od iných. Cudzie nechceme. Vážime si však vlastnú slobodu a ak nám na ňu niekto siahne, budeme mu klásť odpor všetkými našimi silami a so všetkým odhodlaním. Sme zvyknutí aj na zlé časy a vieme ich prežiť. Pri prvej príležitosti sa im však vzoprieme. Sebavedome obhajujeme naše záujmy, a tým si budujeme rešpekt. Rozhodujeme sa podľa toho, čo považujeme za dobré, správne a pre nás výhodné. Nie podľa toho, či sa to páči iným. Veríme, že máme sväté právo tvoriť naše dejiny a nebyť iba objektom dejín iných národov.
Takáto predstava o Slovensku je motivujúca. Dá sa podľa nej žiť.
Prešlo iba dvadsať rokov, odkedy máme vlastný štát a rozhodujeme o sebe naozaj slobodne. Ale stáročia sme vlastný štát nemali. Mohli sme sa vyhnúť rozhodovaniu a nechať ho na iných. Dlhé obdobia sme boli dokonca aj v takej situácii, že nám priamo rozkazovali, čo máme robiť. Veľa z nás si na to zvyklo a nevedia si predstaviť, že by to tak nemuselo byť.
Ľudia, ktorí trpia mentalitou sluhov, nie sú naši nepriatelia. Mnohí z nich skúšali žiť inak, ale nevyšlo im to. Mnohí Slováci sú ako orol, ktorý žije od narodenia v klietke. Keď mu po rokoch klietku otvoria, orol zostane sedieť vnútri. Neverí, že naozaj môže vyletieť. Alebo neverí, že naozaj vie lietať.
Každý máme v sebe potenciál správať sa ako orol, ale aj potenciál správať sa ako sluha. Správnym prístupom k nám samým je snaha vidieť spiaceho orla v každom z nás. A našou najdôležitejšou úlohou je orlov prebúdzať. Našou úlohou je hľadať orla v každom obyvateľovi našej krajiny a pomôcť mu naučiť sa slobodne lietať.
Milan Krajniak/
Narodil sa v roku 1973 v Bojniciach. Venuje sa public relations a marketingu. Je spoluzakladateľom PR agentúry Arthur media. V rokoch 1995 až 1997 bol predsedom Občianskodemokratickej mládeže. Bol dlhoročným členom KDH, v rokoch 1998 až 2006 riaditeľom oddelenia pre tlač a vonkajšie pôsobenie. V rokoch 2003 až 2006 člen Prezídia FNM. Počas Radičovej vlády poradca ministra vnútra Daniela Lipšica. Podieľal sa na vypracovaní Mapy rómskych komunít na Slovensku, ktorá kategorizovala jednotlivé rómske komunity z hľadiska problémovosti ich spolužitia s majoritnou spoločnosťou. Text je kráteným úryvkom z knihy Doktrína štátu, ktorá v týchto dňoch vychádza vo vydavateľstve Renesans.
Ak vnímame pozorne naše moderné dejiny, vieme vypozorovať dve rôzne predstavy o Slovensku, dve stratégie prežitia národa, dve odlišné vízie, podľa ktorých sa správali naši lídri. Prvou je stratégia sluhov a druhou je stratégia orlov. Tieto dve protichodné predstavy o Slovensku, o sebe samých, sú zakorenené hlboko v nás. Každý z nás v sebe nosí semená jednej aj druhej. Popíšme si teraz tieto dve predstavy o Slovensku podrobnejšie.
.krajina sluhov
Slovenská republika leží v priesečníku záujmov a vplyvu veľkých národov. Vízia Slovenska ako sluhu znamená, že si v aktuálnom čase vyberieme štát alebo národ s najsilnejším vplyvom v Strednej Európe. A potom sa ho snažíme presvedčiť, že mu spoľahlivo slúžime. Výmenou za to očakávame, že sa budeme hriať v jeho priazni.
Táto stratégia bola populárna u veľkej časti Slovákov počas Rakúska, respektíve Uhorska. Maďari boli v Uhorsku najsilnejší, a preto väčšina Slovákov videla ako najlepšiu stratégiu rozvoja horlivosť v pomaďarčovaní Uhorska.
V období prvej Československej republiky opäť zvolila veľká časť našej elity stratégiu verného sluhu, v tomto prípade Prahy. Naši vlastní obhajovali čechoslovakizmus. Naši vlastní popierali platnosť Pittsburgskej dohody. Naši vlastní pomáhali po vzniku Československa pri demontáži konkurencieschopných fab rík a obhajovali ich odvoz do Česka. Akúkoľvek snahu o národnú emancipáciu v rámci spoločného štátu s Čechmi časť našich elít prezentovala ako snahu o obnovu Uhorska.
Počas druhej svetovej vojny sa snažila väčšina elít presvedčiť Nemecko o svojej lojalite. Keď Nemci vyhlásili niekomu vojnu, Slovensko sa ponáhľalo, aby ju vyhlásilo čím skôr, ešte pred Maďarskom. Veľká časť našej elity mala začiatkom vojny krátkozrakú predstavu, že Nemci práve ovládli Európu na veky vekov. A že zárukou rozvoja Slovenska je usilovná snaha zapáčiť sa Nemecku.
Po vojne nastala štyridsaťročná éra služby Moskve. Jednotliví slovenskí komunistickí pohlavári sa predbiehali v tom, kto bude Moskve slúžiť lojálnejšie – ako napríklad Husák s Biľakom.
Po roku 1989, a najmä po vzniku samostatného štátu, sa stal referenčným rámcom pre našu prozápadnú elitu postoj Washingtonu. Čo je dobré pre Američanov, to je dobré aj pre nás. Desať rokov po vzniku republiky časť našich elít zistila, že sa Američania začínajú zo strednej Európy vytrácať, a preto sa stal najdôležitejším postoj Bruselu. Rétorika zostala zachovaná, zmenil sa iba adresát dôkazov našej poslušnosti. Ak sa chceme stať členmi klubu, nemôžeme vraj diskutovať o pravidlách jeho fungovania. Šprintom sme preberali jednotlivé predvstupové kapitoly, šprintom sme preberali európsku legislatívu.
V posledných troch rokoch sa adresát našej lojálnosti postupne menil z Bruselu na Berlín. Naše elity nás presviedčajú o tom, že si nemôžeme dovoliť slobodný názor na eurovaly, stabilizačné pakty alebo pôžičky. Veď by sa Nemci mohli nahnevať, že ich brzdíme pri ich ťažkej práci, pri záchrane Európy!
V poslednom čase premiér Fico pomenoval víziu Slovenska ako spoľahlivého sluhu otvorene. Stratégiou slovenskej zahraničnej politiky je podľa neho „počkať“ ako sa rozhodnú Nemci a Francúzi, a potom sa k nim pridať. A ak je rozdiel medzi postojom Nemecka a Francúz ska, potom sa pridáme k Berlínu.
Bez ohľadu na motívy vyznávačov stratégie spoľahlivých sluhov je takéto nazeranie na seba samých škodlivé. Tak ako devalvačné očakávania vyvolávajú devalváciu, vnímanie seba samých ako sluhov z nás robí nesebavedomých ľudí, ktorí aj tak nie sú sami schopní nič dokázať. Našu energiu a vynaliezavosť potom nevydávame na snahu rozvíjať sa o rásť, ale na dokazovanie toho, že dobre hráme svoju rolu.
Vízia Slovenska ako sluhu je ľudsky veľmi pohodlná. Nazeraním na seba ako na sluhu sa človek zbavuje strachu zo zodpovednosti za seba samého. Nazeraním na seba ako na spoľahlivého sluhu veľkých si človek podvedome prisvojuje časť ich veľkosti a zbavuje sa pocitu menejcennosti z príslušnosti k malému a nedokonalému národu. A navyše, dobrým a premyslených hraním roly spoľahlivého sluhu sa dá dostať medzi prvými k výhodám od mocných.
.krajina orlov
Orol je hrdý tvor. Netúži vládnuť iným zvieratám. Koniec koncov, nie je na to dostatočne silný. Ale je dostatočne rýchly a odhodlaný, aby si dokázal uchrániť svoje hniezdo, svoje mláďatá. Orol si nenechá vnútiť štýl života, ktorý by mu nevyhovoval.
Rešpekt orla nie je založený na sile, ale na odhodlaní. Agresor vie, že orol bude svoje hniezdo brániť vždy, zúrivo a nadoraz. Agresor vie, že by nakoniec asi vyhral. Ale skúsenosť s orlami ho núti rozmýšľať, či mu konflikt s orlom stojí za to.
Aj u národov je veľkosť rešpektu tvorená kombináciou veľkosti sily a veľkosti odhodlania brániť svoje záujmy. Sila národa je daná počtom ľudí, ktorí sa k nemu hlásia a ich ekonomickou silou. V krátkom časovom období je teda sila národa konštantná. Nemcov je 80 miliónov a sú ekonomicky silní. Bangladéšanov je 140 miliónov, ale sú ekonomicky slabí.
Na rozdiel od sily je odhodlanie brániť svoje záujmy premennou veličinou. Závisí najmä od daného národa alebo štátu, ako veľmi je odhodlaný. Izrael má necelých osem miliónov obyvateľov. Okolité arabské štáty majú spolu viac ako 100 miliónov obyvateľov. Napriek tomu je rešpekt Izraela obrovský, pretože jeho odhodlanie, brániť svoje záujmy, je veľmi vysoké. A overené viacerými vojnami. Každú z nich Izrael vyhral.
Iným príkladom veľkého rešpektu je Švajčiarsko. Podobne ako Izrael má necelých osem miliónov obyvateľov. Okolité krajiny majú viac ako 200 miliónov obyvateľov. Napriek tomu už 500 rokov nebolo Švajčiarsko napadnuté. Pretože jeho odhodlanie brániť svoje záujmy je vysoké a historicky overené.
Zaujímavým spoločným menovateľom Izraelu a Švajčiarska je povinná vojenská služba. Inštitút povinnej vojenskej služby pripomína každému obyvateľovi krajiny, že občan má nielen práva, ale aj povinnosti. Okrem toho má služba v armáde aj hospodárske dôsledky. V armáde spolu slúžia ľudia z rôznych sociálnych skupín. Ak má neskôr chudobnejší Izraelčan alebo Švajčiar dobrý ekonomický nápad, ale nemá na jeho realizáciu kapitál, obráti sa na svojho bohatšieho spolubojovníka z vojenskej služby. Spoločná služba v armáde buduje medzi vojakmi dôveru. Táto dôvera sa potom prenáša aj do ekonomických vzťahov.
Švajčiarsko a Izrael sú príkladom krajín, ktorých obyvatelia vnímajú seba samých ako orlov. Menšiu silu vyvažujú veľkým odhodlaním. Veria sami v seba. A táto stratégia im vychádza.
Samotný vznik moderného slovenského národa bol naplnením vízie orla. Štúrovská generácia touto víziou žila a vďaka tomu dnes existujeme na mapách Európy. Pripomeňme si dobu, v ktorej žili štúrovci. Uhorsko bolo krajinou, ktorá sa práve menila z mnohonárodnostnej monarchie na štát ovládaný maďarským živlom. My Slováci sme boli najmenším uhorským etnikom, ktoré nemalo vlastný štát. Väčšina našej elity sa preto rozhodla pre stratégiu sluhov. Ale našla sa skupina odhodlaných idealistov, ktorí odvážne napĺňali svoj sen o Slovensku.
V meruôsmych rokoch štúrovci za svoju predstavu o Slovensku ako samostatnom národe bojovali. Napriek tomu, že videli ako väčšina slovenských elít uplatňuje stratégiu sluhov. A hoci vojensky nevyhrali, nový cisár František Jozef začal vnímať požiadavky Slovákov ako otvorenú otázku, urobil aspoň malé jazykové ústupky a povolil vysvätenie slovenských biskupov.
V roku 1861 sa vyznávači stratégie orla, vedení štúrovcami, vzopäli znovu a memorandové hnutie viedlo k založeniu Matice slovenskej, otvoreniu slovenských gymnázií a k celkovému rozmachu slovenského politického a kultúrneho života. Iba vďaka odhodlaniu štúrovcov vyrástli na Slovensku nové generácie s orlom v srdci, a vďaka tomu sme prežili do pádu Uhorska.
Na začiatku dvadsiateho storočia sa stali nositeľmi stratégie orla Andrej Hlinka aMilan Hodža. Zakladali svojpomocné družstvá. Snažili sa Slovákov povzniesť hospodársky, aby si vytvorili základňu pre politický rast Slovákov. Mnohokrát prehrali. Hlinka bol dokonca väznený. Ale nakoniec sa ich stratégia ukázala ako správna. Obaja sa stali najvýraznejšími predstaviteľmi Slovákov za prvej Česko-Slovenskej republiky. Milan Hodža bol dokonca naším prvým slovenským predsedom vlády.
Osobitným príkladom napĺňania stratégie orla bol Milan Rastislav Štefánik – veliteľ česko-slovenských légií počas prvej svetovej vojny. Bez M. R. Štefánika by pravdepodobne Česko- Slovensko nevzniklo. Práve Štefánik viedol počas vojny rokovania v Paríži, keďže T. G. Masaryk nevedel dobre po francúzsky. Krásnym zdôraznením stratégie orla je Štefánikovo osobné motto: „Ja sa prebijem, lebo sa prebiť chcem!“.
S postupom druhej svetovej vojny si čoraz viac a viac vtedajších slovenských politikov uvedomovalo, že stratégia nemeckého sluhu nikam nevedie. Pripravovali povstanie, ktoré by umožnilo Slovensku prejsť na stranu spojencov. Ale v krízovom okamihu, keď Nemci začali obsadzovať Slovensko, sa takmer všetci sprisahanci zľakli a zlyhali. Našťastie jeden z nich, vtedy iba podplukovník Ján Golian, na vlastnú zodpovednosť vydal rozkaz klásť nemeckým jednotkám odpor.
Povstanie z roku 1944 je jedným z najskvelejších okamihov našich dejín. Bolo to najväčšie ozbrojené vystúpenie Slovákov v dejinách. Spolu s Varšavským povstaním bolo naše Povstanie najväčšou vojen - skou akciou v tyle Nemecka počas druhej svetovej vojny. Vďaka Povstaniu sme patrili po vojne k víťazným národom. Vďaka Povstaniu bola po vojne idea čechoslovakizmu mŕtva. Vďaka Povstaniu sa naše dejiny prestali podobať na dejiny Čechov, ktorí si od bitky pri Bielej hore obrazne „nevystrelili“. Povstanie je jedným z najlepších príkladov uplatnenia stratégie orla v našich dejinách.
Víťazstvo Demokratickej strany na Slovensku vo voľbách 1946 bolo jedinou porážkou komunistov v povojnových voľbách v celej strednej Európe. Slováci na rozdiel od iných národov nepodľahli tlaku doby, podľa ktorej nemalo zmysel sa komunistom postaviť, ale len obrusovať hrany kolaboráciou. Podobne ako pri Povstaní, aj vo voľbách 1946 sme urobili samostatný krok, na ktorý môžeme byť hrdí.
V roku 1968 sa pre stratégiu orla rozhodli reformní komunisti. Odhodlanie ísť vlastnou cestou vzbudilo obrovskú podporu ľudí. Nadšená podpora pre Alexandra Dubčeka a obrodný proces symbolizovala odpor ľudí k stratégii sluhov. Nechuť byť sluhami bola potvrdená aj obrovským sklamaním a frustráciou ľudí, keď nebol vydaný signál brániť sa proti okupačným vojskám.
Koncom osemdesiatych rokov bolo zrejmé, že k zmene pomerov v komunistickom Česko-Slovensku musí prísť. Jedna časť elity vrátane Alexandra Dubčeka sa od roku 1968 vrátila k stratégii sluhov. Očakávala, že impulz na zmenu pomerov musí prísť z Moskvy. Ako sa však ukázalo, ľudia už neboli ochotní čakať, či sa Moskva rozhodne urobiť zmeny a urobili ich sami. Masové hnutie v novembri 1989 ukázalo, že stratégia orla bola aj pri páde komunizmu úspešnejšia.
.orli verzus sluhovia
Slovenské moderné dejiny sú neustálym súbojom slovenských orlov a sluhov. Počas celých našich moderných dejín boli tí, ktorých si dodnes vážime, zástancovia stratégie orla: Štúr, Hurban, Hodža, Francisci, Daxner, Moyzes, Štefánik, Hodža, Hlinka, Golian. Tí, ktorými pohŕdame, sú typickými predstaviteľmi stratégie sluhov: Tuka, Bacílek, Biľak, Husák.
Aj dnes súboj predstaviteľov stratégie sluhov a orlov pokračuje. Keď bolo treba ratifikovať dočasný euroval, Fico, Radičová, Dzurinda, Mik loš, Figeľ, Bugár, Hrušovský ukazovali v parlamente zápalisté príklady sluhovskej mentality: Nemôžeme teraz Európu (Nemecko) brzdiť v tejto historickej chvíli, keď sa rozhoduje o bytí a nebytí Európy. Čo si o nás pomyslia v Bruseli? Iveta Radičová obetovala dokonca aj vládu, len aby dodržala svoj sľub Angele Merkelovej, že euroval ratifikujeme. Podstatné bolo iba to, či budeme považovaní za spoľahlivých sluhov. Dnes, po roku, vidíme, že dočasný euroval, vinou ktorého padla vláda, absolútne nič nevyriešil a dokonca nezačal ani fungovať. Vláda teda padla úplne zbytočne.
Argumentácia tých, ktorí sa snažili v posledných rokoch sluhovskej mentalite čeliť, si nezískala srdcia slovenských voličov. Najmä preto, lebo bola postavená iba na logike a číslach. Slovenskí politici so sluhov skou mentalitou majú v presviedčaní voliča výhodu v tom, že obraz malého Slovenska a veľkého Nemecka, ku ktorému sa pre jeho silu treba pridať, je ľahko predstaviteľný. Ak chceme získať srdce slovenského človeka pre mentalitu orla, musíme prísť s vlastnými obrazmi o Slovensku.
.krajina orlov podľa Sama Chalupku
Súboj o srdce človeka sa začína tým, že si ujasníme vlastnú, „orliu“ predstavu o Slovensku. Nenašiel som v slovenských dejinách lepšie sformulovanú doktrínu Slovenska ako krajiny orlov, než ako ju pomenoval Samo Chalupka v hymnickej básni Mor ho!
Báseň sa začína slovami „Zletely orly z Tatry ...“. Chalupka teda sám stotožňuje skupinu slovenských bojovníkov s orlami. A práve im vložil Chalupka do úst doktrínu o Slovensku a Slovákoch, sformulovanú ako posolstvo rímskemu cisárovi. Pripomeňme si ho:
„Národ slovenský, kňazstvo i staršina naša,
kroz nás ti, slávny cáre! svoj pozdrav prináša.
Zem tá, na ktorú kročiť mieni tvoja noha,
to je zem naša, daná Slovänom od Boha.
Pozri: tu jej končiny valný Dunaj vlaží,
tam Tatra skalnou hradbou okol nej sa väží.
A zem to požehnaná! Chvála Bohu z neba,
máme pri vernej práci voždy svoj kus chleba.“
Chalupka vníma našu krajinu ako požehnaný dar od Boha. Slovensko je požehnaná úrodná krajina, ktorá dokáže uživiť svojich obyvateľov. Nemusíme bojovať o našu zem s morom, ako sú nútení Holanďania. Ani nemusíme pretvárať púšť na úrodnú krajinu, ako to namáhavo robia Izraelčania. Vnímanie vlastnej krajiny ako požehnaného Božieho daru zaväzuje. Pomáha nám uvedomiť si, že našu krajinu máme iba v správe. Od toho, ako rozumne a odhodlane ju budeme spravovať, závisí, ako dlho si ju uchováme. V strednej Európe sa hranice menili príliš často, aby sme vlastný štát vnímali ako samozrejmosť.
Pokračujme teraz v posolstve rímskemu cisárovi:
„Zvyk náš je nie napadať cudzie vlasti zbojom:
Slovän na svojom seje, i žne len na svojom,
cudzie nežiada. Ale keď na naše dvere
zaklope ruka cudzia v úprimnej dôvere:
kto je, ten je; či je on zblízka, či zďaleka:
vo dne, v noci na stole dar boží ho čaká.“
V tejto časti Chalupka opisuje náš národ ako neimperialistický, v zmysle prvej polovice hesla „Cudzie nechceme, svoje si nedáme“. A potom definuje Slovákov ako pohostinných a neuzatvárajúcich sa pred svetom, ako národ otvorený podnetom zvonku.
Naša družina sa ďalej prihovára cisárovi týmito slovami:
„Pravda, bohy vydaná, káže nám Slovänom:
pána mať je neprávosť a väčšia byť pánom.
A človek nad človeka u nás nemá práva:
sväté naše heslo je: Sloboda a sláva! —“
Chalupka tu vystihuje inklináciu nás Slovákov k hodnote rovnosti. Stačí si spomenúť na pohoršenie, ktoré u ľudí dlhodobo vyvolávala poslanecká imunita a vidíme, že takéto vnímanie Slovenska, kde „človek nad človekom nemá u nás práva“, je nám blízke aj dnes.
Posolstvo ďalej pokračuje výstrahou cisárovi:
„Neraz krásnu vlasť našu vrah napadol divý:
na púšť obrátili sa bujné naše nivy;
mestá ľahli popolom: a ľud náš úbohý,
bitý biedami, cudzím dostal sa pod nohy.
Bláhal už víťaz pyšný, že si bude pásti
vôľu svoju naveky po slovänskej vlasti,
a žiť z našich mozoľov: ale bláhal darmo!
Dal nám Boh zas dobrý deň, zlomili sme jarmo.
A tí, krutým železom čo nad nami vládli,
kdeže sú? — My stojíme; ale oni padli. —“
Ako najmenší stredoeurópsky národ sme boli mnohokrát v područí iných národov. Ale Chalupka tu zdôrazňuje našu schopnosť prežiť a schopnosť využiť priaznivé okolnosti na zlepšenie svojho postavenia. Slovenské dejiny sú charakteristické mnohými obdobiami, keď sa zdalo, že náš vtedajší pán tu bude naveky. Práve tieto obdobia spôsobili, že sa mnohým Slovákom vtlačilo do podvedomia vnímanie seba samých ako sluhov, ktorým aj tak vždy bude niekto vládnuť.
Svetlé obdobia našich dejín sú časom vzopätí, keď Slováci so srdcami orlov lámali jarmá. To sú Chalupkom spomínané „dobré dni“.
Posolstvo sa končí týmito slovami:
Lebo — veky to svedčia vo knihách osudu
tak stojí napísané o slovänskom ľudu:
Zem, ktorú v údel dali Slovänom nebesá,
tá zem hrobom každému vrahovi stane sa. —
Nuž, povedzže nám, cáre! mocná ruka tvoja
čože nám nesie: či meč, či vetvu pokoja?
S mečom ak ideš: cáre! meče máme i my,
a poznáš, že narábať dobre vieme s nimi;
ak s pokojom: pozdrav ťa pán neba i zeme,
lepšie, ako ťa my tu pozdraviť umieme. —
Tieto dary božie sú priazne našej znaky;
z ďaky ti ich dávame: ber ich aj ty z ďaky.“
Záverečná časť posolstva je demonštráciou odhodlania brániť svoje záujmy bez ohľadu na silu protivníka „tak stojí napísané o slovänskom ľudu, ... (naša) zem hrobom každému vrahovi stane sa“.
Najznámejšia záverečná pasáž Chalupkovej básne je už iba zvýraznením a zhrnutím predstavy Slovákov ako národa slobodných orlov:
„A ty mor ho! — hoj mor ho! detvo môjho rodu,
kto kradmou rukou siahne na tvoju slobodu;
a čo i tam dušu dáš v tom boji divokom:
Mor ty len, a voľ nebyť, ako byť otrokom.“
.slovensko ako krajina orlov
Inšpirovaní Chalupkovým Mor ho!, skúsme teraz zhrnúť našu predstavu o Slovensku do niekoľkých viet.
Slovensko je pre nás požehnaným Božím darom. Máme krajinu s kresťanskými koreňmi, v ktorej sa dokážeme sami uživiť. Sme krajinou, kde sú si ľudia rovní a na princípe rovný s rovným chceme spolupracovať aj s inými národmi. Nie sme uzavretí do seba a sme pripravení prijímať iných a aj inšpiráciu od iných. Cudzie nechceme. Vážime si však vlastnú slobodu a ak nám na ňu niekto siahne, budeme mu klásť odpor všetkými našimi silami a so všetkým odhodlaním. Sme zvyknutí aj na zlé časy a vieme ich prežiť. Pri prvej príležitosti sa im však vzoprieme. Sebavedome obhajujeme naše záujmy, a tým si budujeme rešpekt. Rozhodujeme sa podľa toho, čo považujeme za dobré, správne a pre nás výhodné. Nie podľa toho, či sa to páči iným. Veríme, že máme sväté právo tvoriť naše dejiny a nebyť iba objektom dejín iných národov.
Takáto predstava o Slovensku je motivujúca. Dá sa podľa nej žiť.
Prešlo iba dvadsať rokov, odkedy máme vlastný štát a rozhodujeme o sebe naozaj slobodne. Ale stáročia sme vlastný štát nemali. Mohli sme sa vyhnúť rozhodovaniu a nechať ho na iných. Dlhé obdobia sme boli dokonca aj v takej situácii, že nám priamo rozkazovali, čo máme robiť. Veľa z nás si na to zvyklo a nevedia si predstaviť, že by to tak nemuselo byť.
Ľudia, ktorí trpia mentalitou sluhov, nie sú naši nepriatelia. Mnohí z nich skúšali žiť inak, ale nevyšlo im to. Mnohí Slováci sú ako orol, ktorý žije od narodenia v klietke. Keď mu po rokoch klietku otvoria, orol zostane sedieť vnútri. Neverí, že naozaj môže vyletieť. Alebo neverí, že naozaj vie lietať.
Každý máme v sebe potenciál správať sa ako orol, ale aj potenciál správať sa ako sluha. Správnym prístupom k nám samým je snaha vidieť spiaceho orla v každom z nás. A našou najdôležitejšou úlohou je orlov prebúdzať. Našou úlohou je hľadať orla v každom obyvateľovi našej krajiny a pomôcť mu naučiť sa slobodne lietať.
Milan Krajniak/
Narodil sa v roku 1973 v Bojniciach. Venuje sa public relations a marketingu. Je spoluzakladateľom PR agentúry Arthur media. V rokoch 1995 až 1997 bol predsedom Občianskodemokratickej mládeže. Bol dlhoročným členom KDH, v rokoch 1998 až 2006 riaditeľom oddelenia pre tlač a vonkajšie pôsobenie. V rokoch 2003 až 2006 člen Prezídia FNM. Počas Radičovej vlády poradca ministra vnútra Daniela Lipšica. Podieľal sa na vypracovaní Mapy rómskych komunít na Slovensku, ktorá kategorizovala jednotlivé rómske komunity z hľadiska problémovosti ich spolužitia s majoritnou spoločnosťou. Text je kráteným úryvkom z knihy Doktrína štátu, ktorá v týchto dňoch vychádza vo vydavateľstve Renesans.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.