Dnes je celkom lákavé používať floskuly „ponuka a dopyt“, „firma a zákazník“ akokoľvek, kdekoľvek a na čokoľvek. Stačí si vziať tento model a vtesnávať doň rad radom všetko, čo nám príde pod ruky. Potom sa netreba čudovať, ak ho niekto použije aj na univerzitné prostredie a keď hľadá tajuplného zákazníka, povie mu jeho takmer „zdravý rozum“, že zákazníkom je tu predovšetkým študent.
.akademická obec
Predovšetkým, pokiaľ viem, tak univerzity sú stále definované pojmom akademická obec a každý štatút, aký mi je známy, definuje akademickú obec ako spoločenstvo pedagogických a výskumných pracovníkov na jednej strane a študentov na druhej strane. Univerzita je tradičným spoločenstvom magistrorum et scholarium. To je aj dôvod, prečo sú študenti zastúpení v akademických senátoch a podieľajú sa tak na tvarovaní univerzitného prostredia. A to je zároveň aj dôvod, prečo nemožno študentov v nijakom zmysle chápať ako „zákazníkov“, ktorí si objednávajú nejaké služby vo „firme“, akou by mala byť pre nich univerzita. Ak by sme už chceli model „firma a zákazník“ predsa len aplikovať na vysoké školstvo, potom by študent zohrával v tomto modeli rolu akéhosi „zamestnanca“, ktorý takisto prispieva k vytváraniu firemného profilu. Hovoríme tu o „akomsi“ zamestnancovi, keďže nedostáva plat (kto chce, nech si plat nahrádza kreditmi). Už tým sa začínajú problémy, ako vtesnať univerzitný systém do firemného modelu. No buďme ústretoví a venujme sa ešte chvíľu tomuto myšlienkovému experimentu.
.nezvyčajní zákazníci
Kto je teda zákazníkom firmy, ktorou by mala byť univerzita? Používame predsa celkom bežne výrazy ako „tá a tá univerzita ponúka svojim záujemcom o štúdium také a také vzdelanie“. Takže, ak existuje ponuka, mal by jej predchádzať aj dopyt. Čiže zákazníkom je záujemca o štúdium. No je to zvláštny zákazník, pretože si ako „službu“ „kupuje“ svoje „zamestnanie“. Keďže sme začali s floskulami, použime ešte jednu, ktorá by mohla, paradoxne, viesť k akotak prijateľnej odpovedi. Dnes sa často hovorí o spoločenských objednávkach. Spoločnosť sa čohosi dožaduje, existuje nejaký spoločenský dopyt po niečom. Pravdaže, keďže je spoločnosť široký pojem, môžeme hovoriť o národe ako určitom kultúrnom geo-historickom spoločenstve. Ak by bol národ „zákazníkom“, čo očakáva od firiemuniverzít? Predpokladám, že zhruba to, čo očakáva od národných futbalových a hokejových tímov, totiž aby produkovali športové osobnosti, na ktoré budeme hrdí. Nemusíme byť na ne hrdí celosvetovo, stačí aj regionálne. Nemusí ich byť veľa, stačí zopár.
.absencia osobností
Už dlhšie vieme, že Slovensku chýbajú nové osobnosti, intelektuálne zrelí ľudia, ktorí by vyvažovali technokratov. Keďže chýbajú, celkom prirodzene sa ich dožadujeme. Ak sa od univerzít, najmä tých s humanitným vzdelaním, očakáva nejaký prínos pre spoločnosť či národ, tak je to vytváranie možností na to, aby z nich občas vzišla výrazná osobnosť (uznávaný učiteľ, výborný esejista, psychológ, literárny vedec alebo historik). Byť osobnosťou neznamená stať sa politikom alebo verejne známou osobou, ale byť rozhľadeným, kriticky uvažujúcim človekom, ktorý si nepotrebuje zjednávať rešpekt vynucovaním, pretože ten vyplýva z toho, ako pracuje.
Avšak aj ponuka pre túto spoločenskú objednávku je absurdná, pretože tovar či službu pod značkou „u nás sa stanete osobnosťou“ nemožno myslieť vážne. Osobnosti nevznikajú ani z vôle univerzít, ani na základe ich počtu. Preto sa minister Čaplovič mýli, ak sa domnieva, že redukovaním škôl zvýši šance pre rast odborníkov a osobností. Toto predsa nie je o počte škôl. No kredit a budúcnosť univerzít nespočíva ani v tom, že sa budú vedieť promiskuitne „predať“, ale v tom, že budú mať možnosť robiť svoju prácu dôstojne a poctivo.
Autor pôsobí na Trnavskej univerzite a v časopise www.ostium.sk
.akademická obec
Predovšetkým, pokiaľ viem, tak univerzity sú stále definované pojmom akademická obec a každý štatút, aký mi je známy, definuje akademickú obec ako spoločenstvo pedagogických a výskumných pracovníkov na jednej strane a študentov na druhej strane. Univerzita je tradičným spoločenstvom magistrorum et scholarium. To je aj dôvod, prečo sú študenti zastúpení v akademických senátoch a podieľajú sa tak na tvarovaní univerzitného prostredia. A to je zároveň aj dôvod, prečo nemožno študentov v nijakom zmysle chápať ako „zákazníkov“, ktorí si objednávajú nejaké služby vo „firme“, akou by mala byť pre nich univerzita. Ak by sme už chceli model „firma a zákazník“ predsa len aplikovať na vysoké školstvo, potom by študent zohrával v tomto modeli rolu akéhosi „zamestnanca“, ktorý takisto prispieva k vytváraniu firemného profilu. Hovoríme tu o „akomsi“ zamestnancovi, keďže nedostáva plat (kto chce, nech si plat nahrádza kreditmi). Už tým sa začínajú problémy, ako vtesnať univerzitný systém do firemného modelu. No buďme ústretoví a venujme sa ešte chvíľu tomuto myšlienkovému experimentu.
.nezvyčajní zákazníci
Kto je teda zákazníkom firmy, ktorou by mala byť univerzita? Používame predsa celkom bežne výrazy ako „tá a tá univerzita ponúka svojim záujemcom o štúdium také a také vzdelanie“. Takže, ak existuje ponuka, mal by jej predchádzať aj dopyt. Čiže zákazníkom je záujemca o štúdium. No je to zvláštny zákazník, pretože si ako „službu“ „kupuje“ svoje „zamestnanie“. Keďže sme začali s floskulami, použime ešte jednu, ktorá by mohla, paradoxne, viesť k akotak prijateľnej odpovedi. Dnes sa často hovorí o spoločenských objednávkach. Spoločnosť sa čohosi dožaduje, existuje nejaký spoločenský dopyt po niečom. Pravdaže, keďže je spoločnosť široký pojem, môžeme hovoriť o národe ako určitom kultúrnom geo-historickom spoločenstve. Ak by bol národ „zákazníkom“, čo očakáva od firiemuniverzít? Predpokladám, že zhruba to, čo očakáva od národných futbalových a hokejových tímov, totiž aby produkovali športové osobnosti, na ktoré budeme hrdí. Nemusíme byť na ne hrdí celosvetovo, stačí aj regionálne. Nemusí ich byť veľa, stačí zopár.
.absencia osobností
Už dlhšie vieme, že Slovensku chýbajú nové osobnosti, intelektuálne zrelí ľudia, ktorí by vyvažovali technokratov. Keďže chýbajú, celkom prirodzene sa ich dožadujeme. Ak sa od univerzít, najmä tých s humanitným vzdelaním, očakáva nejaký prínos pre spoločnosť či národ, tak je to vytváranie možností na to, aby z nich občas vzišla výrazná osobnosť (uznávaný učiteľ, výborný esejista, psychológ, literárny vedec alebo historik). Byť osobnosťou neznamená stať sa politikom alebo verejne známou osobou, ale byť rozhľadeným, kriticky uvažujúcim človekom, ktorý si nepotrebuje zjednávať rešpekt vynucovaním, pretože ten vyplýva z toho, ako pracuje.
Avšak aj ponuka pre túto spoločenskú objednávku je absurdná, pretože tovar či službu pod značkou „u nás sa stanete osobnosťou“ nemožno myslieť vážne. Osobnosti nevznikajú ani z vôle univerzít, ani na základe ich počtu. Preto sa minister Čaplovič mýli, ak sa domnieva, že redukovaním škôl zvýši šance pre rast odborníkov a osobností. Toto predsa nie je o počte škôl. No kredit a budúcnosť univerzít nespočíva ani v tom, že sa budú vedieť promiskuitne „predať“, ale v tom, že budú mať možnosť robiť svoju prácu dôstojne a poctivo.
Autor pôsobí na Trnavskej univerzite a v časopise www.ostium.sk
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.