Vmarci tohto roku iránsky prezident Mahmúd Ahmadínedžád náhle zrušil plánovanú večeru s tureckým premiérom Recepom Tayyipom Erdoganom. Na druhý deň čakal šéf najvyššej iránskej rady pre národnú bezpečnosť Saíd Džalílí, ktorý bol na návšteve Ankary, na prijatie u premiéra o pol hodinu dlhšie. Bola to, bez akejkoľvek diskusie, reakcia na to, čo urobil Ahmadínedžád deň predtým.
.kontrola polmesiaca
Irán sa snaží získať politickú suverenitu a kontrolu nad regiónom šiítskeho polmesiaca na Blízkom východe, ktorý siaha až po Perzský záliv. Teherán má napríklad vojenskú aj politickú alianciu so sýrskym baasistickým režimom. Ako sa ukazuje, ak by aj obe tieto diktatúry boli zvrhnuté, celkom určite by ich nahradili etnické a sektárske konflikty, založené na zrážke identít. Tento región sa pre Turecko skrátka stáva dosť veľkým rizikom.
Skutočnosť, že v Bagdade je momentálne pri moci tiež šiítska vláda, ktorú reprezentuje premiér Núrí al-Malíkí, predstavuje pre Turecko ďalší problém. Ako mi nedávno povedal istý vysokopostavený dôstojník, al- Malíkí nie je sympatizant Iránu, jeho Irán priamo riadi. Tento muž mi tiež povedal, že „iránske ciele, to, čo robí a ako to robí, nás začínajú trápiť.
Irán robí sektársku politiku a my vnímame sektárstvo ako hrozbu. V našom videní sveta ide o konflikt demokracie a totalitarizmu.“
.pKK po iránsky
Demokracia v Iráne, respektíve túžba po nej, nemá potrebnú silu ani dynamickosť. Preto sa iránsky režim správa voči vlastnému obyvateľstvu tak bezhlavo. Nie je vôbec náhoda, že strana, ktorá sa skrýva za značkou PJAK, čo je iránska obdoba v Turecku zakázanej Kurdskej strany pracujúcich PKK, skončila v Iráne svoje aktivity a začala eskalovať terorizmus vTurecku. PKK sa teší podpore od Iránu aj Sýrie. Zdá sa, že otázka severu Sýrie sa nám ešte iba objaví.
Napätie medzi Tureckom a Iránom začalo po tom, ako Turecko súhlasilo s návrhom, že na našom území bude rozmiestená časť radaru a protiraketového štítu NATO. Ďalšou dôležitou kauzou je, že Turecko je v opozícii voči politike šiítskeho polmesiaca, s jemu vlastnými politickoekonomickými vzťahmi.
.prekliata Sýria
Turecko sa ocitlo v napätí s Iránom najmä vinou problémov v Sýrii. Keďže Irán sa snaží stať jadrovou veľmocou, Turecko reagovalo na jeho snahy tým, že akceptovalo ponuku na „protiraketový štít“. Je to pochopiteľné, už kvôli našej vlastnej bezpečnosti. Iránu tiež prekáža, že Turecko zvyšuje svoj vplyv na Blízkom východe vďaka svojim alianciám a obchodným vzťahom, ako aj spojenectvu so západnými štátmi. Hoci takáto turecká politika vytvára v súčasnosti aj isté napätie, z pohľadu dejín a budúcnosti je plne oprávnená.
Niektorí kritizujú Turecko za politiku voči Sýrii, tá je však nevyhnutným dôsledkom a reakciou na to, ako v našej susednej krajine vládne Bašár al-Assad a jeho baasistický režim. Zdá sa však, že je načase uviesť niečo o podstate tejto politiky.
Napríklad to, že zahraničná politika by nemala byť stiahnutá na úroveň domácej politiky. Naše dejiny na to poskytujú dosť varovných príkladov. Počas balkánskych vojen iniciovala unionistická strana vojenský pokus, ktorého cieľom bolo zvrhnutie vlády v Istanbule. Keď sa chopili moci, museli čeliť ďalšiemu, tentoraz albánskemu povstaniu, ktoré zase bolo iniciované ich protivníkmi.
Kritický pohľad na niektoré otázky a témy zahraničnej politiky očami domácej politiky je chybná vec, bráni to totiž spoločnej dohode. Presne to je, nanešťastie, náš problém s terorizmom a kurdskou otázkou. Turecko už na Balkáne zažilo podobné krvavé spory počas Osmanskej ríše. Dnes, o storočie neskôr, sa takéto krvavé spory odohrávajú na Blízkom východe.
Otázka znie: kedy, ak nie dnes, by mal zvíťaziť zdravý rozum?
Autor je komentátor tureckého denníka Hürriyet, kde text pôvodne vyšiel. Preklad pochádza z anglického znenia textu, ktorý vyšiel v dennéku Hürriyet Daily News
.kontrola polmesiaca
Irán sa snaží získať politickú suverenitu a kontrolu nad regiónom šiítskeho polmesiaca na Blízkom východe, ktorý siaha až po Perzský záliv. Teherán má napríklad vojenskú aj politickú alianciu so sýrskym baasistickým režimom. Ako sa ukazuje, ak by aj obe tieto diktatúry boli zvrhnuté, celkom určite by ich nahradili etnické a sektárske konflikty, založené na zrážke identít. Tento región sa pre Turecko skrátka stáva dosť veľkým rizikom.
Skutočnosť, že v Bagdade je momentálne pri moci tiež šiítska vláda, ktorú reprezentuje premiér Núrí al-Malíkí, predstavuje pre Turecko ďalší problém. Ako mi nedávno povedal istý vysokopostavený dôstojník, al- Malíkí nie je sympatizant Iránu, jeho Irán priamo riadi. Tento muž mi tiež povedal, že „iránske ciele, to, čo robí a ako to robí, nás začínajú trápiť.
Irán robí sektársku politiku a my vnímame sektárstvo ako hrozbu. V našom videní sveta ide o konflikt demokracie a totalitarizmu.“
.pKK po iránsky
Demokracia v Iráne, respektíve túžba po nej, nemá potrebnú silu ani dynamickosť. Preto sa iránsky režim správa voči vlastnému obyvateľstvu tak bezhlavo. Nie je vôbec náhoda, že strana, ktorá sa skrýva za značkou PJAK, čo je iránska obdoba v Turecku zakázanej Kurdskej strany pracujúcich PKK, skončila v Iráne svoje aktivity a začala eskalovať terorizmus vTurecku. PKK sa teší podpore od Iránu aj Sýrie. Zdá sa, že otázka severu Sýrie sa nám ešte iba objaví.
Napätie medzi Tureckom a Iránom začalo po tom, ako Turecko súhlasilo s návrhom, že na našom území bude rozmiestená časť radaru a protiraketového štítu NATO. Ďalšou dôležitou kauzou je, že Turecko je v opozícii voči politike šiítskeho polmesiaca, s jemu vlastnými politickoekonomickými vzťahmi.
.prekliata Sýria
Turecko sa ocitlo v napätí s Iránom najmä vinou problémov v Sýrii. Keďže Irán sa snaží stať jadrovou veľmocou, Turecko reagovalo na jeho snahy tým, že akceptovalo ponuku na „protiraketový štít“. Je to pochopiteľné, už kvôli našej vlastnej bezpečnosti. Iránu tiež prekáža, že Turecko zvyšuje svoj vplyv na Blízkom východe vďaka svojim alianciám a obchodným vzťahom, ako aj spojenectvu so západnými štátmi. Hoci takáto turecká politika vytvára v súčasnosti aj isté napätie, z pohľadu dejín a budúcnosti je plne oprávnená.
Niektorí kritizujú Turecko za politiku voči Sýrii, tá je však nevyhnutným dôsledkom a reakciou na to, ako v našej susednej krajine vládne Bašár al-Assad a jeho baasistický režim. Zdá sa však, že je načase uviesť niečo o podstate tejto politiky.
Napríklad to, že zahraničná politika by nemala byť stiahnutá na úroveň domácej politiky. Naše dejiny na to poskytujú dosť varovných príkladov. Počas balkánskych vojen iniciovala unionistická strana vojenský pokus, ktorého cieľom bolo zvrhnutie vlády v Istanbule. Keď sa chopili moci, museli čeliť ďalšiemu, tentoraz albánskemu povstaniu, ktoré zase bolo iniciované ich protivníkmi.
Kritický pohľad na niektoré otázky a témy zahraničnej politiky očami domácej politiky je chybná vec, bráni to totiž spoločnej dohode. Presne to je, nanešťastie, náš problém s terorizmom a kurdskou otázkou. Turecko už na Balkáne zažilo podobné krvavé spory počas Osmanskej ríše. Dnes, o storočie neskôr, sa takéto krvavé spory odohrávajú na Blízkom východe.
Otázka znie: kedy, ak nie dnes, by mal zvíťaziť zdravý rozum?
Autor je komentátor tureckého denníka Hürriyet, kde text pôvodne vyšiel. Preklad pochádza z anglického znenia textu, ktorý vyšiel v dennéku Hürriyet Daily News
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.