Násilné protesty, ktoré vyvolalo video urážajúce proroka Mohameda, zviditeľnili fundamentalistický názor na rúhanie, prítomný v islamských kruhoch. Takáto interpretácia, ktorú predvádzajú militantní islamisti, však vychádza len z menej početných zdrojov a priamo ignoruje islamské autority, ktoré majú na problém omnoho humanistickejší pohľad. Bolo by načase, aby moslimovia opäť objavili aj týchto tolerantnejších islamských mysliteľov.
.ako sa zachovať k neveriacim
Podľa islamského práva šaríja je ten, kto urazí proroka Mohameda, zločinec, a urážka Proroka je zločin. Lenže to, o aký vážny zločin má ísť, je otázkou interpretácie.
Islamskí fundamentalisti prijali myšlienku, že tí, ktorí Proroka urazia, si zaslúžia smrť – a treba ich hneď zabiť. V poslednom období vidíme uskutočňovanie tejto brutálnej zásady v praxi, či už po zverejnení traileru k filmu Nevina moslimov, nie tak dávno sme to zažili pri zverejnení karikatúr Mohameda v dánskej tlači, a ako príklad môže poslúžiť množstvo ďalších podobných udalostí.
Takáto interpretácia islamského zákona je však jednostranná a jej účelom je podporovať len fundamentalistický pohľad. Vychádza z nemnohých zdrojov a obchádza významné osobnosti z dejín islamu, ktorých názor je presne opačný – tvrdia, že ten, kto Proroka urazil, má dostať príležitosť, aby za svoj čin vyjadril ľútosť. A presne tento tolerantnejší, humánnejší prístup, úplne vyčleňuje nemoslimov, ktorí sú z islamského pohľadu neveriaci, a teda proroka Mohameda urážajú veľmi často, zo zodpovednosti za urážku. Nemoslimovia by nemali byť za takýto zločin vôbec braní na zodpovednosť.
.brutalita je pomerne nová
Fundamentalisti dnes prezentujú svoju verziu zákona o rúhaní ako oficiálnu a jedine správnu islamskú. Teraz je čas zmeniť tento pohľad a nájsť dosť argumentov práve v islame.
Nebude to jednoduché. V uliciach aj v médiách jasne vidieť, že fundamentalisti majú pre svoje postoje širokú podporu. Trinásteho septembra sa na internetovej stránke al-Wakeel News objavili rozhovory s obyčajnými obyvateľmi Jordánska, ktorí sa vyjadrovali k filmu Nevina moslimov. Niekoľkí z nich vyjadrili názor, že islam žiada, aby boli tí, ktorí urážajú Proroka, popravení. Ešte o deň skôr rovnako argumentoval na tejto internetovej stránke istý islamský učenec a oháňal sa citátmi z dvoch uznávaných zdrojov.
Rýchla a brutálna odplata za rúhanie, ktorá neponecháva žiadny priestor na zmiernenie trestu, je prístup, ktorý sa v islamskom uvažovaní rozvinul až pomerne neskoro. Pochádza z dvanásteho storočia, nie zo siedmeho, keď sa zrodil samotný islam. Aj po tom, čo sa z urážky Proroka stal v islamskom ponímaní zločin, moslimskí myslitelia predkladali principiálnu a nepochybne ortodoxnú argumentáciu proti tomu, aby boli za tento zločin popravovaní ľudia, moslimovia či nemoslimovia.
Niektorí moslimskí právnici tvrdili, že osoba, ktorá urazí proroka, môže tento zločin oľutovať, a tak sa zachrániť pred trestom smrti. Časť z nich hlásala, že ak sa urážky dopustil nemoslim, treba mu dať možnosť, aby konvertoval na islam.
Iní argumentovali, že vôbec nemá zmysel perzekvovať nemoslimov, ak sa o Mohamedovi vyjadria tak, že ich vyjadrenie moslimovia považujú za urážlivé. Jeden významný človek na margo tohto sporu povedal, že samo praktizovanie iných náboženstiev je omnoho väčším hriechom ako jednotlivé urážlivé vyjadrenia o Prorokovi, a predsa islamský štát ich praktizovanie povoľuje.
V jedenástom storočí sa moslimskí právnici z Bagdadu sporili s inými právnikmi, zMervu (v dnešnom Turkmenistane) presne o tejto otázke.
.mienka múdreho sudcu
Predstava, že nemoslim, ktorý urazí proroka, môže moslimom spôsobiť škodu, sa vôbec nepozdávala Abulovi-Tajiíbovi al-Tabarímu, bagdadskému islamskému sudcovi, ktorý bol taký preslávený a uznávaný, že jeho nástupcovia o ňom hovorili jednoducho ako o Sudcovi. Tabarí, ktorý žil v takzvanom zlatom veku islamu, tvrdil, že trestný zákon moslimov už rieši skutočne vážne zločiny, ako sú vražda či ublíženie na zdraví. Preto podľa neho nie je nutné udeľovať tvrdé tresty za iné zločiny.
Tabarího oponenti, medzi nimi aj učenci z Mervu, zaujali k nemoslimom, urážajúcim Proroka, aktivistickejší postoj. Tvrdili, že Židia môžu oprávnene vyjadrovať svoj nesúhlas s tým, že Prorok zabíjal Židov, pretože viera v to, že tak činil, je súčasťou ich náboženstva. Ale vyhlásenie, že Prorok mal pochybný pôvod, ktoré nie je súčasťou židovskej viery, by už malo byť postihnuteľné.
Trojica zástancov tvrdej línie sa s týmito humánnejšími interpretáciami nestotožnila. Prvým bol marocký učenec Kádi Lijád v 12. storočí. V roku 1293 sa stalo, že istý kňaz v Sýrii urazil Proroka a následne konvertoval na islam, takže sa vyhol trestu smrti. Excentrického moslimského mysliteľa Ibn Tajmijáha to tak rozhorčilo, že napísal knihu, v ktorej žiadal drakonické vysvetľovanie a uplatňovanie zákona o rúhaní.
.ako sa zachovať k neveriacim
Podľa islamského práva šaríja je ten, kto urazí proroka Mohameda, zločinec, a urážka Proroka je zločin. Lenže to, o aký vážny zločin má ísť, je otázkou interpretácie.
Islamskí fundamentalisti prijali myšlienku, že tí, ktorí Proroka urazia, si zaslúžia smrť – a treba ich hneď zabiť. V poslednom období vidíme uskutočňovanie tejto brutálnej zásady v praxi, či už po zverejnení traileru k filmu Nevina moslimov, nie tak dávno sme to zažili pri zverejnení karikatúr Mohameda v dánskej tlači, a ako príklad môže poslúžiť množstvo ďalších podobných udalostí.
Takáto interpretácia islamského zákona je však jednostranná a jej účelom je podporovať len fundamentalistický pohľad. Vychádza z nemnohých zdrojov a obchádza významné osobnosti z dejín islamu, ktorých názor je presne opačný – tvrdia, že ten, kto Proroka urazil, má dostať príležitosť, aby za svoj čin vyjadril ľútosť. A presne tento tolerantnejší, humánnejší prístup, úplne vyčleňuje nemoslimov, ktorí sú z islamského pohľadu neveriaci, a teda proroka Mohameda urážajú veľmi často, zo zodpovednosti za urážku. Nemoslimovia by nemali byť za takýto zločin vôbec braní na zodpovednosť.
.brutalita je pomerne nová
Fundamentalisti dnes prezentujú svoju verziu zákona o rúhaní ako oficiálnu a jedine správnu islamskú. Teraz je čas zmeniť tento pohľad a nájsť dosť argumentov práve v islame.
Nebude to jednoduché. V uliciach aj v médiách jasne vidieť, že fundamentalisti majú pre svoje postoje širokú podporu. Trinásteho septembra sa na internetovej stránke al-Wakeel News objavili rozhovory s obyčajnými obyvateľmi Jordánska, ktorí sa vyjadrovali k filmu Nevina moslimov. Niekoľkí z nich vyjadrili názor, že islam žiada, aby boli tí, ktorí urážajú Proroka, popravení. Ešte o deň skôr rovnako argumentoval na tejto internetovej stránke istý islamský učenec a oháňal sa citátmi z dvoch uznávaných zdrojov.
Rýchla a brutálna odplata za rúhanie, ktorá neponecháva žiadny priestor na zmiernenie trestu, je prístup, ktorý sa v islamskom uvažovaní rozvinul až pomerne neskoro. Pochádza z dvanásteho storočia, nie zo siedmeho, keď sa zrodil samotný islam. Aj po tom, čo sa z urážky Proroka stal v islamskom ponímaní zločin, moslimskí myslitelia predkladali principiálnu a nepochybne ortodoxnú argumentáciu proti tomu, aby boli za tento zločin popravovaní ľudia, moslimovia či nemoslimovia.
Niektorí moslimskí právnici tvrdili, že osoba, ktorá urazí proroka, môže tento zločin oľutovať, a tak sa zachrániť pred trestom smrti. Časť z nich hlásala, že ak sa urážky dopustil nemoslim, treba mu dať možnosť, aby konvertoval na islam.
Iní argumentovali, že vôbec nemá zmysel perzekvovať nemoslimov, ak sa o Mohamedovi vyjadria tak, že ich vyjadrenie moslimovia považujú za urážlivé. Jeden významný človek na margo tohto sporu povedal, že samo praktizovanie iných náboženstiev je omnoho väčším hriechom ako jednotlivé urážlivé vyjadrenia o Prorokovi, a predsa islamský štát ich praktizovanie povoľuje.
V jedenástom storočí sa moslimskí právnici z Bagdadu sporili s inými právnikmi, zMervu (v dnešnom Turkmenistane) presne o tejto otázke.
.mienka múdreho sudcu
Predstava, že nemoslim, ktorý urazí proroka, môže moslimom spôsobiť škodu, sa vôbec nepozdávala Abulovi-Tajiíbovi al-Tabarímu, bagdadskému islamskému sudcovi, ktorý bol taký preslávený a uznávaný, že jeho nástupcovia o ňom hovorili jednoducho ako o Sudcovi. Tabarí, ktorý žil v takzvanom zlatom veku islamu, tvrdil, že trestný zákon moslimov už rieši skutočne vážne zločiny, ako sú vražda či ublíženie na zdraví. Preto podľa neho nie je nutné udeľovať tvrdé tresty za iné zločiny.
Tabarího oponenti, medzi nimi aj učenci z Mervu, zaujali k nemoslimom, urážajúcim Proroka, aktivistickejší postoj. Tvrdili, že Židia môžu oprávnene vyjadrovať svoj nesúhlas s tým, že Prorok zabíjal Židov, pretože viera v to, že tak činil, je súčasťou ich náboženstva. Ale vyhlásenie, že Prorok mal pochybný pôvod, ktoré nie je súčasťou židovskej viery, by už malo byť postihnuteľné.
Trojica zástancov tvrdej línie sa s týmito humánnejšími interpretáciami nestotožnila. Prvým bol marocký učenec Kádi Lijád v 12. storočí. V roku 1293 sa stalo, že istý kňaz v Sýrii urazil Proroka a následne konvertoval na islam, takže sa vyhol trestu smrti. Excentrického moslimského mysliteľa Ibn Tajmijáha to tak rozhorčilo, že napísal knihu, v ktorej žiadal drakonické vysvetľovanie a uplatňovanie zákona o rúhaní.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.