Prvý príklad je anekdotický. Sedel som v redakčnej rade literárneho časopisu a v rámci diskusie hovoril, že existenčnú oprávnenosť si môžeme zabezpečiť len maximálnou profiláciou. Narazilo to na všeobecný nesúhlas, s odôvodnením, že nie je dôležité, aby sa časopisy od seba čo najviac líšili, ale aby mal autor možnosť publikovať v čo najväčšom množstve časopisov. Druhý príklad už taký celkom nevinný nie je. V SNG prebieha úspešná a médiami vysoko vyzdvihovaná výstava Prerušená pieseň (Umenie socialistického realizmu 1948 – 1956). Popri obraze či soche hrá v tejto výstave rovnocennú rolu dobový dokument, text, komentár, umiestnený či už vo vitríne, na stene výstavnej miestnosti, alebo vytlačený v sprievodnom katalógu.
Recenzentom sa obrazy páčili. Lebo videli, ale nečítali. V „mäkkom slovenskom variante“ sa takto ocitli všetci v jednom socialistickorealistickom vreci, od Miloša A. Bazovského a jeho obrazu Chudobná paša z roku 1932, ktorý nemá so socialistickým realizmom nič spoločné, až po obraz monumentálnej stavby socializmu Industrializácia nášho kraja Júliusa Nemčíka z roku 1952. Potom sa nemožno čudovať, že si médiá a opoziční politici nevedia poradiť s fenoménom Fico II. On síce v tejto chvíli nevytvára kancelársky systém, ale v v každom prípade buduje architektúru korporativistického štátu. Ten má v našom prostredí rakúsku tradíciu aj jej slovenskú historickú odnož. Vzniká súčasný model jedného vreca, etatistický a centralistický. Dominantú rolu v ňom hrá ústredná štátna moc, ktorá do seba vťahuje a zaväzuje si odbory, zamestnávateľov, cirkvi, justíciu, mimovládne organizácie, politickú opozíciu – a médiá. Na tento „mäkký slovenský variant“ médiá nevedia reagovať. Jedinou možnou odpoveďou by bola prirodzená diferenciácia, ale tej sa postupne zbavujú.
Recenzentom sa obrazy páčili. Lebo videli, ale nečítali. V „mäkkom slovenskom variante“ sa takto ocitli všetci v jednom socialistickorealistickom vreci, od Miloša A. Bazovského a jeho obrazu Chudobná paša z roku 1932, ktorý nemá so socialistickým realizmom nič spoločné, až po obraz monumentálnej stavby socializmu Industrializácia nášho kraja Júliusa Nemčíka z roku 1952. Potom sa nemožno čudovať, že si médiá a opoziční politici nevedia poradiť s fenoménom Fico II. On síce v tejto chvíli nevytvára kancelársky systém, ale v v každom prípade buduje architektúru korporativistického štátu. Ten má v našom prostredí rakúsku tradíciu aj jej slovenskú historickú odnož. Vzniká súčasný model jedného vreca, etatistický a centralistický. Dominantú rolu v ňom hrá ústredná štátna moc, ktorá do seba vťahuje a zaväzuje si odbory, zamestnávateľov, cirkvi, justíciu, mimovládne organizácie, politickú opozíciu – a médiá. Na tento „mäkký slovenský variant“ médiá nevedia reagovať. Jedinou možnou odpoveďou by bola prirodzená diferenciácia, ale tej sa postupne zbavujú.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.