Tomáš Borec je rozumný a doteraz bezúhonný advokát. Nemá za sebou škandály, nie je predmetom bulváru, nezaplietol sa viditeľne do žiadnej majetkovej kauzy. Je rozhľadený, mierny a ľudsky príjemný. Mal teda všetky predpoklady byť kultivujúcim prvkom novej vlády. Svojím spôsobom práve on najviac zosobňoval jej novú, menej konfliktnú tvár. A predsa je už po pol roku zrejmé, že Borec nebude ani len garantom istého štandardu v justícii, ale iba vhodným nástrojom pre staré štruktúry a ich poriadky, a už vôbec nie kultivačným prvkom vlády.
Začalo sa to už pri výmenách predsedov krajských súdov. Borcovi boli „zhora“ podsunuté viaceré výmeny, on urobil dve. V Bratislave, kde z logiky veci končí najviac dôležitých sporov, a v Žiline, kde bolo jedno z centier odporu voči Harabinovi. Tomáš Borec teda aktuálnej moci nevyhovel celkom, ale vyhovel jej v dvoch podstatných bodoch. Habkaním o organizačných nedostatkoch odvolaných predsedov sa iba strápnil.
Potom prešlo pár týždňov, v ktorých sa nijako nezmenšil Harabinov vplyv, až prišli výmeny v Súdnej rade SR. V orgáne, ktorý rozhoduje o kľúčových otázkach justície, najskôr stratil Harabin väčšinu, keď sudcovia nezvolili dostatok jemu blízkych kandidátov. Odvtedy Súdna rada nezasadala, čo vyústilo do protestov, aby Harabin neblokoval jej činnosť iba preto, že v nej nemá väčšinu. Lenže pred pár dňami prišlo záchranné rozhodnutie vlády: stiahla zo Súdnej rady renomovaných právnikov Brostla, Vozára a Babjakovú, a nominovala trojicu neznámych ľudí, ktorí vrátili väčšinu do rúk Harabina. Premiér síce pre médiá tvrdí, že ich stiahli preto, lebo plnili politické zadanie bývalej vlády, ani on však nedokázal povedať, čo tým myslí konkrétne. Všetci traja sú totiž známi ako odvážni a priami ľudia, ktorých primárnym záujmom je spravodlivosť a právny štát. Aký politický záujem bývalej vlády presadzovali? V čom konkrétne nevyhovovali tejto vláde? Nikto to nepovedal, pretože nie je čo povedať. Je teda zrejmé, že ich odvolanie zo Súdnej rady je motivované návratom väčšiny do rúk človeka, ktorý sa priatelil so Sadikim, klamal v parlamente a posielal Lipšica za mreže.
A čo s tým má Tomáš Borec? Len maličkosť: je ministrom spravodlivosti vo vláde, ktorá práve jeho rezort viditeľne vracia do temných časov a pomerov. Načo tam teda je? Ako okrasa? Ako alibi? Ako čo?
Príbeh Tomáša Borca je poučný. Ukazuje, že ak niekto prijme miesto vo vláde, ktorej politikov by nikdy nevolil, nespôsobí tým jej kultiváciu, ale svoju degradáciu. Tomáš Borec prijal post ministra ako zaujímavý bod do svojho životopisu, ktorý má zvýšiť jeho cenu a posunúť ho profesijne na ďalšiu úroveň. Lenže po zmenách v Súdnej rade je jasné, že účasť vo vláde bude nielen najčiernejším bodom v Borcovom profesijnom živote, ale prinesie aj tragický pokles jeho ceny v očiach všetkých, ktorým tu ešte záleží na spravodlivosti.
Je to smutné a v prípade Tomáša Borca aj trochu drsné, ale vybral si sám. Oportunizmus pekné konce nemáva.
Začalo sa to už pri výmenách predsedov krajských súdov. Borcovi boli „zhora“ podsunuté viaceré výmeny, on urobil dve. V Bratislave, kde z logiky veci končí najviac dôležitých sporov, a v Žiline, kde bolo jedno z centier odporu voči Harabinovi. Tomáš Borec teda aktuálnej moci nevyhovel celkom, ale vyhovel jej v dvoch podstatných bodoch. Habkaním o organizačných nedostatkoch odvolaných predsedov sa iba strápnil.
Potom prešlo pár týždňov, v ktorých sa nijako nezmenšil Harabinov vplyv, až prišli výmeny v Súdnej rade SR. V orgáne, ktorý rozhoduje o kľúčových otázkach justície, najskôr stratil Harabin väčšinu, keď sudcovia nezvolili dostatok jemu blízkych kandidátov. Odvtedy Súdna rada nezasadala, čo vyústilo do protestov, aby Harabin neblokoval jej činnosť iba preto, že v nej nemá väčšinu. Lenže pred pár dňami prišlo záchranné rozhodnutie vlády: stiahla zo Súdnej rady renomovaných právnikov Brostla, Vozára a Babjakovú, a nominovala trojicu neznámych ľudí, ktorí vrátili väčšinu do rúk Harabina. Premiér síce pre médiá tvrdí, že ich stiahli preto, lebo plnili politické zadanie bývalej vlády, ani on však nedokázal povedať, čo tým myslí konkrétne. Všetci traja sú totiž známi ako odvážni a priami ľudia, ktorých primárnym záujmom je spravodlivosť a právny štát. Aký politický záujem bývalej vlády presadzovali? V čom konkrétne nevyhovovali tejto vláde? Nikto to nepovedal, pretože nie je čo povedať. Je teda zrejmé, že ich odvolanie zo Súdnej rady je motivované návratom väčšiny do rúk človeka, ktorý sa priatelil so Sadikim, klamal v parlamente a posielal Lipšica za mreže.
A čo s tým má Tomáš Borec? Len maličkosť: je ministrom spravodlivosti vo vláde, ktorá práve jeho rezort viditeľne vracia do temných časov a pomerov. Načo tam teda je? Ako okrasa? Ako alibi? Ako čo?
Príbeh Tomáša Borca je poučný. Ukazuje, že ak niekto prijme miesto vo vláde, ktorej politikov by nikdy nevolil, nespôsobí tým jej kultiváciu, ale svoju degradáciu. Tomáš Borec prijal post ministra ako zaujímavý bod do svojho životopisu, ktorý má zvýšiť jeho cenu a posunúť ho profesijne na ďalšiu úroveň. Lenže po zmenách v Súdnej rade je jasné, že účasť vo vláde bude nielen najčiernejším bodom v Borcovom profesijnom živote, ale prinesie aj tragický pokles jeho ceny v očiach všetkých, ktorým tu ešte záleží na spravodlivosti.
Je to smutné a v prípade Tomáša Borca aj trochu drsné, ale vybral si sám. Oportunizmus pekné konce nemáva.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.