Scenáre vojny a mieru

Kenneth Pollack si pozval do washigtonskej Brookings Institution skupinu bývalých amerických predstaviteľov a skupinu odborníkov na iránsko-americké vzťahy s cieľom urobiť simuláciu americko-iránskej situácie a možných reakcií. Tí prví hrali americkí vládu, tí druhí vládu v Teheráne. Podľa Davida Ignatia z Washington Post hra ukázala, aké ľahké je zle prečítať signály toho druhého a skĺznuť do reálneho vojenského konfliktu, ktorý si v skutočnosti ani jedna strana nemusí želať. V podmienkach simulácie Západ pokračoval v tichých atentátoch na iránskych jadrových vedcov a proti Iránu zaútočil aj obdobou počítačového vírusu Stuxnet; Irán, naopak, pokračoval vo vývoji jadrovej zbrane a nechal teroristov vyhodiť do vzduchu hotel plný amerických turistov v Karibiku. Američania následne bombardovali ciele v Iráne, na čo iránsky tím zareagoval zamínovaním časti hormuzského prieplavu a útokom na niektoré americké lode. Na to už americký tím v simulácii odpovedal nielen úderom na iránske námorné a pobrežné jednotky, ale priamo útokom na všetky jadrové a vojenské zariadenia. Ďalšia simulácia podľa autorov ukázala, že od chvíle, keď sa konflikt dostal do tejto fázy, bolo takmer nemožné ho zastaviť. Pointou bolo, že každá strana hry pokladala za adekvátnu iba svoju reakciu, ale reakciu protivníka pokladala za neprípustnú – a reagovala tvrdšie.
Mark Perry sa vo Foreign Policy venoval inému aspektu iránskych scenárov – uvažovaniu amerických vojenských stratégov o tom, akým spôsobom môže do vojny vstúpiť izraelská armáda, a aký to môže mať vplyv na Američanov. Perry opisuje tri scenáre. Prvým je útok izraelského letectva na iránske jadrové zariadenia. Jeho slabosťou je, že izraelské letectvo nemá dosť lietadiel na opakované nálety a nemá ani dosť munície na zničenie hĺbkových bunkrov a zariadení. Druhým scenárom by mohol byť útok izraelských špeciálnych jednotiek na vybrané jadrové zariadenie, z ktorého by Izrael skúsil odniesť obohatený urán, pričom zvyšné zariadenie by zničil. Tento scenár by bol riskantnejší a slabší čo do vojenského dopadu – no možno silnejší politicky, keďže by Izraelu pomohol demonštrovať, že si aj voči Iránu dokáže presadiť svoje. Tretím scenárom by mohol byť izraelský pokus zlikvidovať celé súčasné iránske vedenie. To by síce nezastavilo jadrový program, ale mohlo by to vyvolať prudkú reakciu nového iránskeho vedenia, pravdepodobne z radov Iránskych revolučných gárd, ktorá by zrejme vtiahla do vojny aj Spojené štáty.
Scenáre simulácie, akú robila Brookings Institution, alebo scenáre amerických vojenských stratégov, robené na základe odhadovanej izraelskej vojenskej taktiky voči Iránu, sa nemusia naplniť – naznačujú však, o čo všetko ide v otázke nukleárneho Iránu. A možno ich, naopak, doplniť o ďalšie scenáre: napríklad, aká by bola reakcia Egypta, Saudskej Arábie či Turecka na skutočnosť, že Irán by sa oficiálne zaradil medzi jadrové mocnosti? Čo by to urobilo s ich zahraničnou politikou? A čo by to urobilo s ich prípadnou cestou k budovaniu vlastnej jadrovej alternatívy? Vzhľadom na častý výskyt násilia a nestability v tejto oblasti by tieto scenáre boli podobne hrozivé ako tie, ktoré robia americkí plánovači a stratégovia.