Demonštranti reagovali na škandál, ktorý sa na Slovensku dočkal širokej publicity, a až tá napokon presvedčila slovenské ministerstvo spravodlivosti, aby podniklo bezprecedentný krok: zverejnilo vyhlásenie, ostro kritizujúce britskú vládu. V tomto vyhlásení odznel protest proti tomu, koľko slovenských detí vo Veľkej Británii sociálni pracovníci odoberajú rodičom proti ich vôli a „bez vážneho dôvodu“.
.dieťa bez stôp poranenia
Celý prípad matky Ivany Boórovej je rozhodne veľmi zvláštny a znepokojujúci. Dvoch chlapcov, o ktorých tu ide, britskí sociálni pracovníci odňali ich slovenským rodičom ešte pred dvoma rokmi, pretože sa predpokladalo, že jeden z chlapcov utrpel telesné poranenie, ktoré mu zapríčinili rodičia. Lenže dôkazy o týraní dieťaťa boli aj zostali mimoriadne pochybné. Deti boli totiž dočasne umiestnené do starostlivosti pastora a jeho manželky (pastor pôsobil vo farnosti, kde bývala rodina s týmito malými synmi), a pastor s manželkou tvrdia, že keď k nim deti prišli, žiadne nemalo stopy nijakého poranenia. Až neskôr, po tom, čo boli deti premiestnené do štátnej pestúnskej starostlivosti, objavili sa fotografické dôkazy, na ktorých malo byť zranené dieťa. Čo je ohromujúce, tieto dôkazy neboli nikdy pripustené pred súd.
Tak či onak sa sociálni pracovníci spočiatku prikláňali k názoru, že deti je potrebné vrátiť na Slovensko, kde by sa o ne starala ich stará mama – a tento postup podporovali aj slovenské úrady. Neskôr v tomto roku však britský sudca rozhodol, že chlapci musia byť poslaní na adopciu. Aj napriek tomu, že pani Studencová, stará mama chlapcov, sa teraz s podporou slovenskej vlády domohla aspoň práva odvolať sa proti tomuto rozhodnutiu, nešťastný príbeh jednej rodiny sa ani náhodou neskončil. Jej odvolanie totiž musia ešte posúdiť traja sudcovia a nedá sa predpovedať, k akému záveru dospejú.
.je to ešte omnoho horšie
Je pochopiteľné, že nielen tento prípad vyvolal na Slovensku rozhorčenú reakciu širokej verejnosti. Slovenská vláda je taká pobúrená tým, čo sa deje vo Veľkej Británii, že hrozí žalobou na britskú vládu na Európskom súde pre ľudské práva, pretože podľa nej ide o vážne porušenie zákonov zabezpečujúcich ľudské práva.
Vo všeobecnosti si však málokto uvedomuje, že to, čo teraz slovenská vláda vyniesla na svetlo, je len malá časť omnoho širšieho škandálu – škandálu, ktorý nepostihol iba Slovákov, ale aj tisícky iných rodín, či už britských, alebo pôvodom zo zahraničia.
Tri roky som sa ako prispievateľ novín London Sunday Telegraph pokúšal pred verejnosťou odhaliť dianie, ktoré sa ma dotklo tak, ako ešte žiadne iné. Verte, že srdcervúcejší príbeh som ešte ako novinár nespracúval.
Údajne obdivuhodný systém, ktorý vznikol vo Veľkej Británii za účelom ochrany detí pred zneužívaním a zanedbávaním zo strany rodičov, šokujúco zišiel z cesty. Od roku 2008 sa počet detí, ktoré za rok odoberú sociálni pracovníci z rodín, viac ako zdvojnásobil (v minulom roku bolo takto odobratých 24-tisíc detí). A obrovské množstvo dôkazov pritom poukazuje na to, že vo veľkom, priveľkom počte týchto prípadov sú deti odoberané rodičom z celkom absurdných dôvodov, napríklad s tvrdením, že deťom „hrozí emocionálne týranie“. Každý týždeň skúmam ďalšie a ďalšie prípady rodín, ktoré rozdelil štát – a jediný dôvod, pre ktorý sa tento škandál zatiaľ neocitol na titulných stránkach britských novín, je ten, že systém, ktorý sa porušovania ľudských práv stále dopúšťa, sa ukrýva za múrom utajovania.
Rodičia, ktorí prídu o deti, sa ocitnú vo svete ako z nočnej mory, ktorý by mohol vzísť z pera Franza Kafku. V tom svete sú všetci proti nim. Rodičov hodnotia súdy, ktoré pojednávajú neverejne, sociálni pracovníci môžu predkladať tie najbizarnejšie obvinenia a nemusia ich doložiť solídnymi dôkazmi, a sudcovia sú ochotní uveriť všetkému, čo od sociálnych pracovníkov počujú.
Rodičia stoja v súdnej sieni, kde proti nim stojí päť tímov štátom platených právnikov, a tí ich nemilosrdne očierňujú, za každú cenu odhodlaní odňať im deti. Neraz ešte aj právnici, ktorých rodičom poskytne štát, napokon pracujú skôr pre druhú stranu. Rodičia (alebo deti, ak sú dosť staré), nemôžu spochybniť falošné dôkazy, ktoré sa proti nim nazbierali, a veľmi často sa nemôžu vôbec vyjadriť.
Nečudo, že vyše 90 percent takýchto prípadov sa skončí v prospech štátu a neprospech rodičov. Rodičia sú napokon svedkami toho, ako sa ich nešťastné a zmätené deti dostávajú do pestúnskej starostlivosti a po čase ich môžu adoptovať úplne cudzí ľudia. Deti dostanú naveky zákaz kontaktovať rodičov, ktorých ľúbia.
.systém chráni sám seba
Je to omnoho väčší škandál, než si väčšina ľudí v Anglicku vôbec uvedomuje, pretože všetko, čo tento systém vykonáva, je pred svetom utajené. Pravidlá, ktorými systém chráni sám seba, zakazujú novinárom, ako som ja, aby zverejnili čokoľvek okrem najvšeobecnejších a anonymných faktov v jednotlivých prípadoch. Keby novinári tieto pravidlá porušili, hrozí im väzenie.
Práve preto, že systému sa podarilo schovať za múrom z utajovania, ktorý si sám na svoju ochranu postavil – paradoxne, údajne v menej ochrany záujmov detí –, je jeho fungovanie tak otrasne skorumpované. Keď dostanú ľudia ako sociálni pracovníci a sudcovia do rúk právomoci a nemusia sa zodpovedať nikomu okrem seba samých, je veľmi pravdepodobné, že tie právomoci budú vážne zneužívať. Nikto to nevie lepšie ako ľudia, ktorí zažili vládu komunizmu.
Preto by som chcel vyjadriť úctu a vďaku Slovensku za to, že je prvou krajinou v Európe, ktorá začala protestovať proti tomuto masovému porušovaniu ľudských práv, ku ktorému dochádza vo Veľkej Británii, proti škandálu, ktorý by mal poburovať celý civilizovaný svet.
Christopher Booker/
Britský novinár (1937), ktorý začínal ako džezový kritik. Posledných dvadsať rokov sa venoval odborným témam ako globálne otepľovanie či vzťahu medzi pasívnym fajčením a rakovinou, v posledných rokoch kritizuje fungovanie rodinných sudcov vo Veľkej Británii. Je autorom knihy Skryté dejiny európskej integráce, ktorá vyšla pred šiestimi rokmi v českom preklade. Píše pre The Sunday Telegraph.
.dieťa bez stôp poranenia
Celý prípad matky Ivany Boórovej je rozhodne veľmi zvláštny a znepokojujúci. Dvoch chlapcov, o ktorých tu ide, britskí sociálni pracovníci odňali ich slovenským rodičom ešte pred dvoma rokmi, pretože sa predpokladalo, že jeden z chlapcov utrpel telesné poranenie, ktoré mu zapríčinili rodičia. Lenže dôkazy o týraní dieťaťa boli aj zostali mimoriadne pochybné. Deti boli totiž dočasne umiestnené do starostlivosti pastora a jeho manželky (pastor pôsobil vo farnosti, kde bývala rodina s týmito malými synmi), a pastor s manželkou tvrdia, že keď k nim deti prišli, žiadne nemalo stopy nijakého poranenia. Až neskôr, po tom, čo boli deti premiestnené do štátnej pestúnskej starostlivosti, objavili sa fotografické dôkazy, na ktorých malo byť zranené dieťa. Čo je ohromujúce, tieto dôkazy neboli nikdy pripustené pred súd.
Tak či onak sa sociálni pracovníci spočiatku prikláňali k názoru, že deti je potrebné vrátiť na Slovensko, kde by sa o ne starala ich stará mama – a tento postup podporovali aj slovenské úrady. Neskôr v tomto roku však britský sudca rozhodol, že chlapci musia byť poslaní na adopciu. Aj napriek tomu, že pani Studencová, stará mama chlapcov, sa teraz s podporou slovenskej vlády domohla aspoň práva odvolať sa proti tomuto rozhodnutiu, nešťastný príbeh jednej rodiny sa ani náhodou neskončil. Jej odvolanie totiž musia ešte posúdiť traja sudcovia a nedá sa predpovedať, k akému záveru dospejú.
.je to ešte omnoho horšie
Je pochopiteľné, že nielen tento prípad vyvolal na Slovensku rozhorčenú reakciu širokej verejnosti. Slovenská vláda je taká pobúrená tým, čo sa deje vo Veľkej Británii, že hrozí žalobou na britskú vládu na Európskom súde pre ľudské práva, pretože podľa nej ide o vážne porušenie zákonov zabezpečujúcich ľudské práva.
Vo všeobecnosti si však málokto uvedomuje, že to, čo teraz slovenská vláda vyniesla na svetlo, je len malá časť omnoho širšieho škandálu – škandálu, ktorý nepostihol iba Slovákov, ale aj tisícky iných rodín, či už britských, alebo pôvodom zo zahraničia.
Tri roky som sa ako prispievateľ novín London Sunday Telegraph pokúšal pred verejnosťou odhaliť dianie, ktoré sa ma dotklo tak, ako ešte žiadne iné. Verte, že srdcervúcejší príbeh som ešte ako novinár nespracúval.
Údajne obdivuhodný systém, ktorý vznikol vo Veľkej Británii za účelom ochrany detí pred zneužívaním a zanedbávaním zo strany rodičov, šokujúco zišiel z cesty. Od roku 2008 sa počet detí, ktoré za rok odoberú sociálni pracovníci z rodín, viac ako zdvojnásobil (v minulom roku bolo takto odobratých 24-tisíc detí). A obrovské množstvo dôkazov pritom poukazuje na to, že vo veľkom, priveľkom počte týchto prípadov sú deti odoberané rodičom z celkom absurdných dôvodov, napríklad s tvrdením, že deťom „hrozí emocionálne týranie“. Každý týždeň skúmam ďalšie a ďalšie prípady rodín, ktoré rozdelil štát – a jediný dôvod, pre ktorý sa tento škandál zatiaľ neocitol na titulných stránkach britských novín, je ten, že systém, ktorý sa porušovania ľudských práv stále dopúšťa, sa ukrýva za múrom utajovania.
Rodičia, ktorí prídu o deti, sa ocitnú vo svete ako z nočnej mory, ktorý by mohol vzísť z pera Franza Kafku. V tom svete sú všetci proti nim. Rodičov hodnotia súdy, ktoré pojednávajú neverejne, sociálni pracovníci môžu predkladať tie najbizarnejšie obvinenia a nemusia ich doložiť solídnymi dôkazmi, a sudcovia sú ochotní uveriť všetkému, čo od sociálnych pracovníkov počujú.
Rodičia stoja v súdnej sieni, kde proti nim stojí päť tímov štátom platených právnikov, a tí ich nemilosrdne očierňujú, za každú cenu odhodlaní odňať im deti. Neraz ešte aj právnici, ktorých rodičom poskytne štát, napokon pracujú skôr pre druhú stranu. Rodičia (alebo deti, ak sú dosť staré), nemôžu spochybniť falošné dôkazy, ktoré sa proti nim nazbierali, a veľmi často sa nemôžu vôbec vyjadriť.
Nečudo, že vyše 90 percent takýchto prípadov sa skončí v prospech štátu a neprospech rodičov. Rodičia sú napokon svedkami toho, ako sa ich nešťastné a zmätené deti dostávajú do pestúnskej starostlivosti a po čase ich môžu adoptovať úplne cudzí ľudia. Deti dostanú naveky zákaz kontaktovať rodičov, ktorých ľúbia.
.systém chráni sám seba
Je to omnoho väčší škandál, než si väčšina ľudí v Anglicku vôbec uvedomuje, pretože všetko, čo tento systém vykonáva, je pred svetom utajené. Pravidlá, ktorými systém chráni sám seba, zakazujú novinárom, ako som ja, aby zverejnili čokoľvek okrem najvšeobecnejších a anonymných faktov v jednotlivých prípadoch. Keby novinári tieto pravidlá porušili, hrozí im väzenie.
Práve preto, že systému sa podarilo schovať za múrom z utajovania, ktorý si sám na svoju ochranu postavil – paradoxne, údajne v menej ochrany záujmov detí –, je jeho fungovanie tak otrasne skorumpované. Keď dostanú ľudia ako sociálni pracovníci a sudcovia do rúk právomoci a nemusia sa zodpovedať nikomu okrem seba samých, je veľmi pravdepodobné, že tie právomoci budú vážne zneužívať. Nikto to nevie lepšie ako ľudia, ktorí zažili vládu komunizmu.
Preto by som chcel vyjadriť úctu a vďaku Slovensku za to, že je prvou krajinou v Európe, ktorá začala protestovať proti tomuto masovému porušovaniu ľudských práv, ku ktorému dochádza vo Veľkej Británii, proti škandálu, ktorý by mal poburovať celý civilizovaný svet.
Christopher Booker/
Britský novinár (1937), ktorý začínal ako džezový kritik. Posledných dvadsať rokov sa venoval odborným témam ako globálne otepľovanie či vzťahu medzi pasívnym fajčením a rakovinou, v posledných rokoch kritizuje fungovanie rodinných sudcov vo Veľkej Británii. Je autorom knihy Skryté dejiny európskej integráce, ktorá vyšla pred šiestimi rokmi v českom preklade. Píše pre The Sunday Telegraph.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.