.ešte sa ti stáva, že sa ťa pýtajú aké to je, byť dcérou slávneho spisovateľa?
(Smiech.) V každom rozhovore! Vždy na to skôr či neskôr dôjde, vždy sa ma pýtajú, čo by povedal na to, čo píšem, a tak.
.a čo ty na to hovoríš?
Že to je normálne. Že to je dobré. Byť dcérou spisovateľa a psychiatričky je ako hocičo iné. Aj keď asi trochu iné. Mne bolo vždy ľúto, že môj tato nerobí niečo také, ako iní ľudia. Že by niečo opravoval, alebo že by s maminou sedeli za stolom a rozprávali sa ako v normálnej rodine.
.u vás to tak nebolo?
U nás to bolo ináč. Mama mala nočnú, bačoval u nás tatov brat, hovoril, že nič sa neboj, o chvíľu navarím polievku, potom zistil, že tečie voda na splachovači, a tak išiel opraviť splachovač, utrhol ho, povedal: „Povedz Vincovi, nech ma niekedy dojde kuknúť," a odišiel domov. Prišiel otec, ten ladil klavír, varil...
.bol dobrý kuchár?
Veľmi dobrý. Varil vždy štyri jedlá naraz, potom bolo treba vyprázdniť hrnce, lebo sme to nedokázali zjesť a on varil strašne rád, tak sme to išli niekomu odniesť alebo sme išli na návštevu a zobrali to so sebou. Bolo to trochu iné, ale dobré detstvo.
.otec radšej písal, alebo varil?
Myslím, že mal také obdobia, keď omnoho radšej varil ako písal. Keď som bola malá a niekde sa ma pýtali, čo ten spisovateľ robí, keď je doma, tak ja som odpovedala: „On leží na posteli a hovorí, aby sme mu niečo podali." Naozaj to tak bolo.
.kedy písaval?
Môj tato chodieval veľmi skoro spať. Boli, samozrejme, výnimky, keď sa zabudol pri kamarátoch alebo v uliciach. No, ale keď išiel skoro spať, tak už okolo takej tretej, pol štvrtej začal úradovať.
.o tretej ráno?
Pukali mu kolená, tak začal chodiť po kuchyni a variť. Keď sme vstali, už bol navarený obed pre pol Modry, medzitým písal, vlastne už mal napísané. O desiatej bol hotový. Potom si niekedy trochu zdriemol alebo vyrazil do ulíc, chodil po návštevách a po svojich chodníčkoch.
.študovala si žurnalistiku. Prečo?
Chcela som študovať slovenčinu a literárnu vedu, lebo na rozdiel od toho, aká som bola žiačka, čitateľka som bola vždy dobrá. Literárna veda sa však v tom roku neotvárala. V tom čase som aj začala písať, a tak som hľadala niečo, čo je trochu príbuzné písaniu. No a myslela som si, že na žurnalistike budeme písať. Ale neodhadla som, že čo tam budeme písať a o čom tá škola je, teda že je tam veľa politiky a socialistickej žurnalistiky. Zrazu som zistila, že to je jeden veľký omyl. Literatúru sme tam ani nemali. Len štylistiku, z tej som pre istotu hneď dvakrát vyletela zo skúšky. Cítila som sa tam trochu stratená.
.ale školu si dokončila.
Našla som si tam hneď partiu: Zuzu Ježovú, Denisu Fulmekovú a ďalších. Tato mi vtedy hovoril, že „keď ťa raz stretnem v krčme, tak si ma neželaj." Takže keď sme išli do krčmy, vždy som posielala kamarátky, že nech idú pozrieť, či tam nesedí tato a až potom som tam išla ja. Keď sme sa párkrát v krčme stretli, povedal vždy: „Pakuj! Ja to zaplatím." Raz sme s Denisou sedeli u Michala, fajčili sme, popíjali víno a zrazu prišla čašníčka a položila pred každú z nás ešte po dve deci vína a povedala, že to nám posielajú „tamtí dvaja mládenci." Otočili sme sa s úsmevom tým smerom, no vzápätí mi úsmev stuhol: sedel tam náš tato s Rudom Slobodom. Vtedy sme s nimi mulatovali. Potom sme si častejšie išli s otcom sadnúť a porozprávať sa. Mala som to veľmi rada. Ale častejšie sme sa stretávali v Modre, v Hamrštýle, v nádhernom dome na kopci, ktorý projektoval Jurkovič.
.čo si robila po skončení školy?
Keď som skončila žurnalistiku, išla som robiť korektorku do Literárneho týždenníka. Sedela som v jednej kancelárii so Sergejom Michaličom a s prekladateľom z taliančiny Bohumilom Vžentekom. V roku 1989 sa veci menili a mne praskli nervy. Tam boli hrozné ťahanice vnútri redakcie: jeden zbieral podpisy pod petíciu proti Šabíkovi, ďalší pod petíciu proti Juríkovi, proti Štrpkovi. Furt sa podpisovali petície, pisárky začali štrajkovať, že chcú väčši platy, prestali písať. Ale bolo to príjemné obdobie. V tom čase, keď Literárny týždenník začal vychádzať, bolo to niečo. Bola tam kopa dobrých ľudí, robili sme množstvo rozhovorov so spisovateľmi, ja sama som išla za Margitou Figuli, chodil tam Rudo Sloboda, Jano Šimonovič, Dušan Dušek. Po revolúcii som z Literárneho týždenníka odišla.
.kde?
Bola som doma, hľadala som si zamestnanie a stretla som kamarátku, ktorá išla na bicykli a povedala som jej, že má pekné šaty. Ona mi na to povedala, že dobre zarába. Ja, že kde a ona, že je dojička. Ja som si vtedy pomyslela, že reku aj ja budem dojička. Tak som išla na družstvo v Modre a povedala som im: „Dobrý deň, ja som Šikulová a chcem byť dojička." Oni že: „Vy ste dcéra Vinca Šikulu?" Ja, že áno. Oni, že či on o tom vie. Ja, že nevie, ale že to nevadí, lebo som dospelá. Ukázali mi kravíny, povedali mi, že o piatej sa dojí prvýkrát a večer druhýkrát. „A cez deň?" spýtala som sa. „No, cez deň ste doma." To sa mi veľmi páčilo, ešte tam bol aj dobrý plat.
.rodičia asi neboli nadšení.
Moja mama mi v tom čase zazlievala, že sa vyvaľujem doma, že ona celý život robila na psychiatrii v Pezinku, celý život chodila na autobus o pol siedmej ráno. Ja som jej celá šťastná z pošty volala, že mám zamestnanie, že od zajtra idem robiť dojičku. Spýtala sa ma, kde som, ja že na pošte. Tak, že tam mám zostať, že si berie taxík a že ide po mňa a že ma dorazí. Vtedy som bola mesiac vydatá, povedala som to mužovi a on hovorí, že to bude veľmi zaujímavé. V tom čase som čítala Hľadanie strateného času od Prousta a podľa neho by som si tým dojením spestrila svoju intelektuálne ladenú lektúru. Veľmi sa mu to páčilo. Mama hovorila, že ten je šibnutý ako ja a že sú to kraviny. Taký cirkus bolo okolo toho u nás doma, že som tam nenastúpila. Potom som ešte išla na Červený kameň, kde vtedy hľadali záhradníka. Núkala som sa tam, ale povedali mi, že oni chcú vyučeného záhradníka a nezobrali ma. Tak som išla robiť do Múzea Ľudovíta Štúra, kde som sprevádzala turistov.
.to už bolo zrejme v poriadku.
V tom čase ma ako 22-ročnú hepu na ulici zastavila jedna baba, povedala mi, že je z agentúry Elite Model Look a že či by som nechcela nafotiť si portfólio, spomínala Paríž, New York a neviem čo ešte. Ja že neviem, že sa musím doma opýtať. Ona na mňa kukala ako že mi šibe, keď to nechcem. Že mi zavolá. Povedala som jej, že nemám telefón. Tak som jej povedala, nech zavolá mame. Ona hovorí, že stačí nafotiť to, že to treba skúsiť. Trochu som zneistela, ale roztĺklo sa mi sdce a už som sa videla v tom Paríži. Prišla som k mame, všetko som jej to porozprávala a ona sa ma pýta, že čo je to za firma, čo mi povedali. No, povedali mi, že som pekná. Mama hovorí, že: „To ti poviem aj ja, ale to neznamená nič." Môj manžel povedal: „Ako myslíš, ale mne sa to nepáči." Posledná štácia bol náš tato. Ten povedal – ale to je asi nepublikovateľné – že všeličo už ľudia v našej rodine robili, ale kurvu za peniaze v Paríži ešte nie. Tak sa skončila moja kariéra modelky. Doteraz hovorím mame, že som mohla byť bohatá a nepribrala by som. A mama vraví, že možno by som bola prepitá a zdrogovaná v nejakom parížskom šantáne. (Smiech.)
.takže naspäť do redakcií...
Išla som do redakcie Ľudu, že tam vraj dobre platia a že sa to bude meniť na nejaké iné noviny. Praxovala som tam počas školy, poznala som tam ľudí, a tak sa mi to zdalo ako dobrý nápad. Tam ma zobrali a vzápätí som sa dozvedela, že sa to má zmeniť na Nový čas. Keď som zistila, o čo ide, tak som odišla. Protivilo sa mi to. Zistila som, že kamarátom sa hanbím povedať, kde robím. Mala som aj dobrý plat, ale nezostala som tam. Išla som k Jánovi Budajovi do Meridianu. To bol jeden z mojich najväčších životných omylov, že som sa na to nechala nahovoriť. Bolo to zlé obdobie. Nepáčilo sa mi tam, nepáčil sa mi Budaj ani nikto, kto tam bol. Keby mi povedali, že mám vydávať väzenské noviny, tak by som to robila radšej, než pracovať v Meridiane.
.stala si sa „ženou v domácnosti"?
Môj manžel je fyzik, venuje sa kvázikryštálom. On začal cestovať, išiel do Ameriky, do Francúzska, ja som chodila s ním. Narodil sa nám Vincko a potom dcéra Barbora, nemohla som cestovať a zdalo sa mi, že už som strašne dlho doma. Už som sa cítila sama. A do toho ešte zomrel otec. Kým žil, veľa času som s ním trávila v Modre, chodili sme sa kúpať, doniesol mi niečo navarené, alebo som niečo navarila ja pre neho, išli sme spolu na huby. Keď tato zomrel, cítila som sa stratená. Bolo mi tak smutno, že som si uvedomila, že musím niečo robiť. Hocičo. Aj dojičku. Zavolali ma vtedy do Malokarpatskej knižnice v Pezinku na besedu a boli ku mne milí. Hovorila som im, že ako im je tu dobre a že či nemajú voľné miesto. Ale nemali. Po nejakom čase sa mi však ozvali s tým, že môžem nastúpiť.
.to bolo kedy?
Asi pred štyrmi či piatimi rokmi.
.a tu si spokojná?
Áno. Veľmi. Znížila som si úväzok. Keď som písala Miesta v sieti, zistila som, že nemôžem aj písať, aj byť v knižnici. Samotným písaním sa však nedokážem uživiť. Ani keď píšem všelijaké rubriky po novinách.
.môže slovenský spisovateľ vyžiť z písania?
Sú takí. Táňa Keleová z písania asi vyžije. Ja nie. Môj muž pracuje na akadémii, takže to je náročné. Ale 6-hodinový úväzok v knižnici mi vyhovuje. Je to fajn.
.prečo si ty vlastne začala písať? A kedy?
Začala som písať asi v šestnástich rokoch. Teda vtedy, keď píše každý. Človek sa zamiluje, začne čítať. Keď sme boli vo Francúzsku, začala som písať listy a postupne aj ďalšie texty. Zistila som, že píšem každý deň. Potom bola vypísaná nejaká literárna súťaž, kde som tie veci poslala a tú súťaž som vyhrala.
.ukazovala si svoje texty otcovi?
Vždy som mala pred ním rešpekt. Raz som napísala poviedku a doniesla som mu ju. Išla som za ním v sobotu, on okopával jahody, čakala som, že niečo povie a on nepovedal nič. Išla som tam o týždeň, mal doma návštevu a všimla som si, že ten môj text už nie je tam, kde som ho položila. Keď som odchádzala, tak mi pred návštevou hovorí: „Verona, ty si mi tu minule nechala takú poviedku. Šak tam je hore, zeber si ju." Zobrala som tie papiere do ruky a medzi mojimi riadkami bolo všetko červené. Podľa neho na tej poviedke nebolo dobré nič. Pozrela som naňho a spýtala som sa ho: „Tato, a čo s tým mám urobiť?" On povedal: „Odhoď to niekde po ceste." Takže toto boli moje začiatky. Keď mala vyjsť moja prvá knižka Odtiene, dala som to tatovi, aby si to prečítal. To už bral vážne, prečítal si to, spravil pár zásahov a na jednom mieste bolo napísané „cha, cha", ako, že sa zasmial. Na koniec napísal: „Je to dobré, celé sa mi to veľmi páči. V." A nič mi k tomu nepovedal.
.čo ti dáva písanie?
Teraz, keď chodím do roboty, začínam mať už podobný režim ako tato: chodím spať s dcérou, prečítam jej rozprávku, vstávam okolo pol piatej, otváram počítač a píšem. Pre mňa je písanie mojou prvou robotou – píšem radšej ako požičiavam knihy. Ale myslím, že je dobre, keď je človek medzi ľuďmi. Rada sa stretávam s ľuďmi, rada chodím autobusmi, rada počúvam rozhovory, pozorujem ľudí. Aj keď niekedy nastúpim do autobusu a vidím, že sa dvaja niekde zaujímavo rozprávajú, sadnem si k nim a počúvam.
.v tvojich knihách je veľa autobiografie. Nemáš pocit, akoby si žila s otvorenými dverami?
Ale veď všetci tak žijeme. Stretávame sa, vidíme sa, tušíme, čo druhí robia v noci. Máme vzťahy a okrem nich nemáme na svete nič podstatné. Nemám sa za čo hanbiť. Aj keď to vyzerá autoterapeuticky, mne ide najmä o písanie. Rozprávať vie hocikto, ale písať nie. Keď počúvaš ľudí po šenkoch, po autobusoch, zistíš, že každý dobre rozpráva. Keby to už mal napísať, nejde mu to.
.prečo je to tak?
To je otázka, ktorú si kladiem aj ja. Mne aj v knihe Miesta v sieti ide o to: porozprávať príbeh. Ide mi o to, aby v ňom tie hlasy troch rozprávačiek zazneli, aby bolo počuť ich rozprávanie. Aby bol medzi nimi súzvuk, aby spolu korešpondovali.
.ako vznikol nápad napísať takúto knihu o troch generáciách žien vo vašej rodine?
Dostala som z Literárneho centra ponuku napísať román. Bolo treba napísať, o čom ten román bude. Keďže to bola finančná ponuka, človek si povie, že jasné, román ľahko napíšem, však o čom bude, ešte uvidím, hlavne nech mi dajú tie peniaze. Ja som si vymyslela taký názov, že Zelené durítky, lebo to mala moja babka v kredenci. Bývali sme pri trati a vždy, keď išiel vlak, tak hrkotali. Napadlo mi, že by to mohlo byť o babke, lebo mala pohnutý život. Ale chcela som, aby to bolo o všetkých ženách, s ktorými som sa stretla. Nechcela som písať ženský román, môj popis sa končil slovami „chcela by som sa trochu pochlapiť." Dostala som peniaze, splatila som dlhy. Dlho som nevedela, ako to mám chytiť. Tak som zašla za mamou a pýtala som sa jej na prvú spomienku z detstva. Ona povedala, že si pamätá, ako sedela na zemi a öreg apa došli, otriasli si čižmy od snehu a priniesli do izby vianočný stromček. Tak som si to zapisovala a zrazu sa mi uvoľnili ruky. A začala som písať. Snažila som sa do tej knihy dať všetko, aj recepty starej mamy po maďarsky, aj pesničky, listy. Zdalo sa mi to zaujímavé – keď vyrozprávať, tak úplne všetko.
.myslíš si, že existuje niečo ako ženská literatúra?
Myslím si, že existuje, ale nerozlišujem to, keď to čítam. Niektorí mužskí aj ženskí autori sú pre mňa rovnako nečitateľní. Marcel Proust veľmi dobre povedal, že tak, ako je ženská literatúra zanedbateľná pre dejiny literatúry, tak je dôležitá pre citové dejiny ľudstva. Sú ľudia, ktorí to čítajú a potrebujú.
.prečo dnes ľudia nečítajú knihy?
Ja takých ľudí vlastne ani nepoznám. Pracujem v knižnici, môj svokor je básnik Jozef Mihalkovič, môj švagor Boris Mihalkovič prekladá z francúzštiny, vyrastala som v prostredí, kde všetci čítali, písali alebo sa aspoň prekrikovali. Keď niekto nečíta, tak sa mu začudujem tak, ako keď vidím nejaký nezvyklý prírodný úkaz. Vždy som sa kamarátila s ľuďmi, čo čítali knihy a radi sa o nich rozprávali, vždy som chodila do knižnice a do kníhkupectva. Nečítanie kníh si neviem ani predstaviť.
.načo sú vôbec knihy?
Neviem, na čo sú, ale nevedela by som bez nich žiť. Umenie je dôležité. Bez neho by sme boli chudobnejší. Keby neboli knihy, obrazy, hudba, tak ja tu nechcem byť. To sú tie najdôležitejšie veci. To nie je nejaký bonus. To, že chodíš do roboty a zarábaš si na nové topánky alebo na to, aby si sa dva týždne opaľoval pri mori, je fajn. Ale keď sa máš pozerať na škaredé veci...
.z času na čas sa objavia názory, že v slovenskej literatúre chýbajú silné generačné romány, silné príbehy.
Slovenská literatúra má podľa mňa dobré príbehy. Napríklad taký Rankov – to sú dobré a silné príbehy. Alebo Balla, víťaz Ceny Anasoft litera – to je dobrý spisovateľ, jeho knihy sú dobre napísané a sú v nich silné príbehy. Alebo Dušan Dušek. Mne sa skôr zdá, že sa z nášho života vytráca poézia, málo sa o nej hovorí a to, že deti recitujú na nejakých recitačných pretekoch, to je strašne málo. Slovenská literatúra je v poriadku, no neviem, ako ju dostať k čitateľovi. Ja niekedy chodím na besedy na školách a občas sa mi stane, že sa ma pani učiteľka spýta, kto to bol ten Vincent Šikula. Problém je aj v školstve. Cez svojho syna, ktorý bude o chvíľu maturovať, vidím, ako sa učí literatúra. Tie čítanky sú hrozne nudné. A to má vzbudiť záujem o literatúru? Ako keby do nich vyberali texty podľa kľúča „čím nudnejšie, tým lepšie". Ešte aj z Moravčíka alebo Heviera dokážu vybrať básničku, ktorá nudí – a to je už čo povedať, pretože obidvaja majú množstvo skvelých a zaujímavých básní. Ja v knižnici vidím, že deti majú o knihy záujem. Stačí, aby mali pani učiteľku, ktorá rada číta.
.čo ťa v súčasnosti na Slovensku najviac štve?
Zlodejina a hlúposť. Bolo to vidno aj minulý víkend na vinobraní v Modre. V minulosti to bola jedna veľká slávnosť hrozna, burčiaku, vína, lokší. Teraz to je plné stánkov s čínskym tovarom a ľudia tam idú a hoci hovoria, že nemajú peniaze, kúpia si pokojne zemiakovú placku za tri eurá. Hlúposť ma štve. V politike, vo všetkom. Stačí si pustiť správy.
.čo ťa napĺňa radosťou a nádejou?
Mám radosť, keď sa rozprávam so svojou dcérou, keď debatujem s ľuďmi o knihách, keď si pozriem program BHS a vidím, že nezabudli na Ilju Zeljenku, ktorý by mal tento rok 80 rokov, že to všetko nejde niekde do hája a že existuje pamäť. Nie „pamäť národa", ale kultúrna pamäť. A páči sa mi, keď prichádzajú do knižnice deti, ktoré čítajú.
.píšeš blogy pre ľavicový portál JeTo Tak. Si ľavičiarka?
Raz sa ma pýtali, čo som zač a povedala som, že „zem-buddhistka", lebo sa najradšej hrabem v zemi. Nevolím v parlamentných voľbách, takže mi je jedno, či píšem pre ľavicový, alebo pravicový portál.
.prečo nevolíš?
Lebo keď som volila, tak sa neskôr ukázalo, že som volila zle.
.ale nejaký politický názor máš, nie?
Taký pacifisticko-sociálny. Nemám radá militantné úvahy a mám až nezdravé sociálne cítenie ? mám chuť ratovať všetko od tulákov až po psov.
.bol nejaký politik, s ktorým si bola spokojná?
Václav Havel. Jeho som mala rada.
.ešte stále v kostole predčítavaš evanjelium?
Nielen to, ale aj predmodlievam svätý ruženec. Sú tam väčšinou staré ženy, ja som tam najmladšia.
.ako si sa dostala ku kresťanstvu?
Ja som vyrastala v takej rodine. Tato bol v kláštore verbistov v Nitre, až kým ho nezrušili. Nechodila som pravidelne do kostola, ale keď otec zomrel, tak som si ten kostol našla ? alebo kostol si našiel mňa ? a začala som tam chodievať.
.je to zjavne dôležitá vec v tvojom živote.
Áno. Veľmi.
.považuješ sa za šťastného človeka?
Určite áno. Mne je na svete dobre. Je to všetko taký zázrak. Mám deti, robotu, sedíme si tu, pijeme kávu, sme zdraví. Každé ráno poďakujem Pánu Bohu za to, že som sa zobudila a že je to ďalší deň. Napriek tomu, že mám kadejaké depresie a všelijako to so mnou hádže, považujem sa za šťastného človeka.
Veronika Šikulová/
Slovenská spisovateľka, autorka jednej knihy pre deti a viacerých kníh pre dospelých. Jej ostatný román Miesta v sieti (Slovart, 2011) získal v rámci Anasoft litery Cenu čitateľov denníka Sme. Je dcérou Vincenta Šikulu. Narodila sa, vyrastala a spolu s manželom a dvoma deťmi žije v Modre. Vyštudovala žurnalistiku, v súčasnosti pracuje na detskom oddelení Malokarpatskej knižnice v Pezinku. V novembri tohto roku vyjde vo vydavateľstve Slovart jej kniha poézie s ilustráciami Martiny Matlovičovej s názvom Diera do svetra.
(Smiech.) V každom rozhovore! Vždy na to skôr či neskôr dôjde, vždy sa ma pýtajú, čo by povedal na to, čo píšem, a tak.
.a čo ty na to hovoríš?
Že to je normálne. Že to je dobré. Byť dcérou spisovateľa a psychiatričky je ako hocičo iné. Aj keď asi trochu iné. Mne bolo vždy ľúto, že môj tato nerobí niečo také, ako iní ľudia. Že by niečo opravoval, alebo že by s maminou sedeli za stolom a rozprávali sa ako v normálnej rodine.
.u vás to tak nebolo?
U nás to bolo ináč. Mama mala nočnú, bačoval u nás tatov brat, hovoril, že nič sa neboj, o chvíľu navarím polievku, potom zistil, že tečie voda na splachovači, a tak išiel opraviť splachovač, utrhol ho, povedal: „Povedz Vincovi, nech ma niekedy dojde kuknúť," a odišiel domov. Prišiel otec, ten ladil klavír, varil...
.bol dobrý kuchár?
Veľmi dobrý. Varil vždy štyri jedlá naraz, potom bolo treba vyprázdniť hrnce, lebo sme to nedokázali zjesť a on varil strašne rád, tak sme to išli niekomu odniesť alebo sme išli na návštevu a zobrali to so sebou. Bolo to trochu iné, ale dobré detstvo.
.otec radšej písal, alebo varil?
Myslím, že mal také obdobia, keď omnoho radšej varil ako písal. Keď som bola malá a niekde sa ma pýtali, čo ten spisovateľ robí, keď je doma, tak ja som odpovedala: „On leží na posteli a hovorí, aby sme mu niečo podali." Naozaj to tak bolo.
.kedy písaval?
Môj tato chodieval veľmi skoro spať. Boli, samozrejme, výnimky, keď sa zabudol pri kamarátoch alebo v uliciach. No, ale keď išiel skoro spať, tak už okolo takej tretej, pol štvrtej začal úradovať.
.o tretej ráno?
Pukali mu kolená, tak začal chodiť po kuchyni a variť. Keď sme vstali, už bol navarený obed pre pol Modry, medzitým písal, vlastne už mal napísané. O desiatej bol hotový. Potom si niekedy trochu zdriemol alebo vyrazil do ulíc, chodil po návštevách a po svojich chodníčkoch.
.študovala si žurnalistiku. Prečo?
Chcela som študovať slovenčinu a literárnu vedu, lebo na rozdiel od toho, aká som bola žiačka, čitateľka som bola vždy dobrá. Literárna veda sa však v tom roku neotvárala. V tom čase som aj začala písať, a tak som hľadala niečo, čo je trochu príbuzné písaniu. No a myslela som si, že na žurnalistike budeme písať. Ale neodhadla som, že čo tam budeme písať a o čom tá škola je, teda že je tam veľa politiky a socialistickej žurnalistiky. Zrazu som zistila, že to je jeden veľký omyl. Literatúru sme tam ani nemali. Len štylistiku, z tej som pre istotu hneď dvakrát vyletela zo skúšky. Cítila som sa tam trochu stratená.
.ale školu si dokončila.
Našla som si tam hneď partiu: Zuzu Ježovú, Denisu Fulmekovú a ďalších. Tato mi vtedy hovoril, že „keď ťa raz stretnem v krčme, tak si ma neželaj." Takže keď sme išli do krčmy, vždy som posielala kamarátky, že nech idú pozrieť, či tam nesedí tato a až potom som tam išla ja. Keď sme sa párkrát v krčme stretli, povedal vždy: „Pakuj! Ja to zaplatím." Raz sme s Denisou sedeli u Michala, fajčili sme, popíjali víno a zrazu prišla čašníčka a položila pred každú z nás ešte po dve deci vína a povedala, že to nám posielajú „tamtí dvaja mládenci." Otočili sme sa s úsmevom tým smerom, no vzápätí mi úsmev stuhol: sedel tam náš tato s Rudom Slobodom. Vtedy sme s nimi mulatovali. Potom sme si častejšie išli s otcom sadnúť a porozprávať sa. Mala som to veľmi rada. Ale častejšie sme sa stretávali v Modre, v Hamrštýle, v nádhernom dome na kopci, ktorý projektoval Jurkovič.
.čo si robila po skončení školy?
Keď som skončila žurnalistiku, išla som robiť korektorku do Literárneho týždenníka. Sedela som v jednej kancelárii so Sergejom Michaličom a s prekladateľom z taliančiny Bohumilom Vžentekom. V roku 1989 sa veci menili a mne praskli nervy. Tam boli hrozné ťahanice vnútri redakcie: jeden zbieral podpisy pod petíciu proti Šabíkovi, ďalší pod petíciu proti Juríkovi, proti Štrpkovi. Furt sa podpisovali petície, pisárky začali štrajkovať, že chcú väčši platy, prestali písať. Ale bolo to príjemné obdobie. V tom čase, keď Literárny týždenník začal vychádzať, bolo to niečo. Bola tam kopa dobrých ľudí, robili sme množstvo rozhovorov so spisovateľmi, ja sama som išla za Margitou Figuli, chodil tam Rudo Sloboda, Jano Šimonovič, Dušan Dušek. Po revolúcii som z Literárneho týždenníka odišla.
.kde?
Bola som doma, hľadala som si zamestnanie a stretla som kamarátku, ktorá išla na bicykli a povedala som jej, že má pekné šaty. Ona mi na to povedala, že dobre zarába. Ja, že kde a ona, že je dojička. Ja som si vtedy pomyslela, že reku aj ja budem dojička. Tak som išla na družstvo v Modre a povedala som im: „Dobrý deň, ja som Šikulová a chcem byť dojička." Oni že: „Vy ste dcéra Vinca Šikulu?" Ja, že áno. Oni, že či on o tom vie. Ja, že nevie, ale že to nevadí, lebo som dospelá. Ukázali mi kravíny, povedali mi, že o piatej sa dojí prvýkrát a večer druhýkrát. „A cez deň?" spýtala som sa. „No, cez deň ste doma." To sa mi veľmi páčilo, ešte tam bol aj dobrý plat.
.rodičia asi neboli nadšení.
Moja mama mi v tom čase zazlievala, že sa vyvaľujem doma, že ona celý život robila na psychiatrii v Pezinku, celý život chodila na autobus o pol siedmej ráno. Ja som jej celá šťastná z pošty volala, že mám zamestnanie, že od zajtra idem robiť dojičku. Spýtala sa ma, kde som, ja že na pošte. Tak, že tam mám zostať, že si berie taxík a že ide po mňa a že ma dorazí. Vtedy som bola mesiac vydatá, povedala som to mužovi a on hovorí, že to bude veľmi zaujímavé. V tom čase som čítala Hľadanie strateného času od Prousta a podľa neho by som si tým dojením spestrila svoju intelektuálne ladenú lektúru. Veľmi sa mu to páčilo. Mama hovorila, že ten je šibnutý ako ja a že sú to kraviny. Taký cirkus bolo okolo toho u nás doma, že som tam nenastúpila. Potom som ešte išla na Červený kameň, kde vtedy hľadali záhradníka. Núkala som sa tam, ale povedali mi, že oni chcú vyučeného záhradníka a nezobrali ma. Tak som išla robiť do Múzea Ľudovíta Štúra, kde som sprevádzala turistov.
.to už bolo zrejme v poriadku.
V tom čase ma ako 22-ročnú hepu na ulici zastavila jedna baba, povedala mi, že je z agentúry Elite Model Look a že či by som nechcela nafotiť si portfólio, spomínala Paríž, New York a neviem čo ešte. Ja že neviem, že sa musím doma opýtať. Ona na mňa kukala ako že mi šibe, keď to nechcem. Že mi zavolá. Povedala som jej, že nemám telefón. Tak som jej povedala, nech zavolá mame. Ona hovorí, že stačí nafotiť to, že to treba skúsiť. Trochu som zneistela, ale roztĺklo sa mi sdce a už som sa videla v tom Paríži. Prišla som k mame, všetko som jej to porozprávala a ona sa ma pýta, že čo je to za firma, čo mi povedali. No, povedali mi, že som pekná. Mama hovorí, že: „To ti poviem aj ja, ale to neznamená nič." Môj manžel povedal: „Ako myslíš, ale mne sa to nepáči." Posledná štácia bol náš tato. Ten povedal – ale to je asi nepublikovateľné – že všeličo už ľudia v našej rodine robili, ale kurvu za peniaze v Paríži ešte nie. Tak sa skončila moja kariéra modelky. Doteraz hovorím mame, že som mohla byť bohatá a nepribrala by som. A mama vraví, že možno by som bola prepitá a zdrogovaná v nejakom parížskom šantáne. (Smiech.)
.takže naspäť do redakcií...
Išla som do redakcie Ľudu, že tam vraj dobre platia a že sa to bude meniť na nejaké iné noviny. Praxovala som tam počas školy, poznala som tam ľudí, a tak sa mi to zdalo ako dobrý nápad. Tam ma zobrali a vzápätí som sa dozvedela, že sa to má zmeniť na Nový čas. Keď som zistila, o čo ide, tak som odišla. Protivilo sa mi to. Zistila som, že kamarátom sa hanbím povedať, kde robím. Mala som aj dobrý plat, ale nezostala som tam. Išla som k Jánovi Budajovi do Meridianu. To bol jeden z mojich najväčších životných omylov, že som sa na to nechala nahovoriť. Bolo to zlé obdobie. Nepáčilo sa mi tam, nepáčil sa mi Budaj ani nikto, kto tam bol. Keby mi povedali, že mám vydávať väzenské noviny, tak by som to robila radšej, než pracovať v Meridiane.
.stala si sa „ženou v domácnosti"?
Môj manžel je fyzik, venuje sa kvázikryštálom. On začal cestovať, išiel do Ameriky, do Francúzska, ja som chodila s ním. Narodil sa nám Vincko a potom dcéra Barbora, nemohla som cestovať a zdalo sa mi, že už som strašne dlho doma. Už som sa cítila sama. A do toho ešte zomrel otec. Kým žil, veľa času som s ním trávila v Modre, chodili sme sa kúpať, doniesol mi niečo navarené, alebo som niečo navarila ja pre neho, išli sme spolu na huby. Keď tato zomrel, cítila som sa stratená. Bolo mi tak smutno, že som si uvedomila, že musím niečo robiť. Hocičo. Aj dojičku. Zavolali ma vtedy do Malokarpatskej knižnice v Pezinku na besedu a boli ku mne milí. Hovorila som im, že ako im je tu dobre a že či nemajú voľné miesto. Ale nemali. Po nejakom čase sa mi však ozvali s tým, že môžem nastúpiť.
.to bolo kedy?
Asi pred štyrmi či piatimi rokmi.
.a tu si spokojná?
Áno. Veľmi. Znížila som si úväzok. Keď som písala Miesta v sieti, zistila som, že nemôžem aj písať, aj byť v knižnici. Samotným písaním sa však nedokážem uživiť. Ani keď píšem všelijaké rubriky po novinách.
.môže slovenský spisovateľ vyžiť z písania?
Sú takí. Táňa Keleová z písania asi vyžije. Ja nie. Môj muž pracuje na akadémii, takže to je náročné. Ale 6-hodinový úväzok v knižnici mi vyhovuje. Je to fajn.
.prečo si ty vlastne začala písať? A kedy?
Začala som písať asi v šestnástich rokoch. Teda vtedy, keď píše každý. Človek sa zamiluje, začne čítať. Keď sme boli vo Francúzsku, začala som písať listy a postupne aj ďalšie texty. Zistila som, že píšem každý deň. Potom bola vypísaná nejaká literárna súťaž, kde som tie veci poslala a tú súťaž som vyhrala.
.ukazovala si svoje texty otcovi?
Vždy som mala pred ním rešpekt. Raz som napísala poviedku a doniesla som mu ju. Išla som za ním v sobotu, on okopával jahody, čakala som, že niečo povie a on nepovedal nič. Išla som tam o týždeň, mal doma návštevu a všimla som si, že ten môj text už nie je tam, kde som ho položila. Keď som odchádzala, tak mi pred návštevou hovorí: „Verona, ty si mi tu minule nechala takú poviedku. Šak tam je hore, zeber si ju." Zobrala som tie papiere do ruky a medzi mojimi riadkami bolo všetko červené. Podľa neho na tej poviedke nebolo dobré nič. Pozrela som naňho a spýtala som sa ho: „Tato, a čo s tým mám urobiť?" On povedal: „Odhoď to niekde po ceste." Takže toto boli moje začiatky. Keď mala vyjsť moja prvá knižka Odtiene, dala som to tatovi, aby si to prečítal. To už bral vážne, prečítal si to, spravil pár zásahov a na jednom mieste bolo napísané „cha, cha", ako, že sa zasmial. Na koniec napísal: „Je to dobré, celé sa mi to veľmi páči. V." A nič mi k tomu nepovedal.
.čo ti dáva písanie?
Teraz, keď chodím do roboty, začínam mať už podobný režim ako tato: chodím spať s dcérou, prečítam jej rozprávku, vstávam okolo pol piatej, otváram počítač a píšem. Pre mňa je písanie mojou prvou robotou – píšem radšej ako požičiavam knihy. Ale myslím, že je dobre, keď je človek medzi ľuďmi. Rada sa stretávam s ľuďmi, rada chodím autobusmi, rada počúvam rozhovory, pozorujem ľudí. Aj keď niekedy nastúpim do autobusu a vidím, že sa dvaja niekde zaujímavo rozprávajú, sadnem si k nim a počúvam.
.v tvojich knihách je veľa autobiografie. Nemáš pocit, akoby si žila s otvorenými dverami?
Ale veď všetci tak žijeme. Stretávame sa, vidíme sa, tušíme, čo druhí robia v noci. Máme vzťahy a okrem nich nemáme na svete nič podstatné. Nemám sa za čo hanbiť. Aj keď to vyzerá autoterapeuticky, mne ide najmä o písanie. Rozprávať vie hocikto, ale písať nie. Keď počúvaš ľudí po šenkoch, po autobusoch, zistíš, že každý dobre rozpráva. Keby to už mal napísať, nejde mu to.
.prečo je to tak?
To je otázka, ktorú si kladiem aj ja. Mne aj v knihe Miesta v sieti ide o to: porozprávať príbeh. Ide mi o to, aby v ňom tie hlasy troch rozprávačiek zazneli, aby bolo počuť ich rozprávanie. Aby bol medzi nimi súzvuk, aby spolu korešpondovali.
.ako vznikol nápad napísať takúto knihu o troch generáciách žien vo vašej rodine?
Dostala som z Literárneho centra ponuku napísať román. Bolo treba napísať, o čom ten román bude. Keďže to bola finančná ponuka, človek si povie, že jasné, román ľahko napíšem, však o čom bude, ešte uvidím, hlavne nech mi dajú tie peniaze. Ja som si vymyslela taký názov, že Zelené durítky, lebo to mala moja babka v kredenci. Bývali sme pri trati a vždy, keď išiel vlak, tak hrkotali. Napadlo mi, že by to mohlo byť o babke, lebo mala pohnutý život. Ale chcela som, aby to bolo o všetkých ženách, s ktorými som sa stretla. Nechcela som písať ženský román, môj popis sa končil slovami „chcela by som sa trochu pochlapiť." Dostala som peniaze, splatila som dlhy. Dlho som nevedela, ako to mám chytiť. Tak som zašla za mamou a pýtala som sa jej na prvú spomienku z detstva. Ona povedala, že si pamätá, ako sedela na zemi a öreg apa došli, otriasli si čižmy od snehu a priniesli do izby vianočný stromček. Tak som si to zapisovala a zrazu sa mi uvoľnili ruky. A začala som písať. Snažila som sa do tej knihy dať všetko, aj recepty starej mamy po maďarsky, aj pesničky, listy. Zdalo sa mi to zaujímavé – keď vyrozprávať, tak úplne všetko.
.myslíš si, že existuje niečo ako ženská literatúra?
Myslím si, že existuje, ale nerozlišujem to, keď to čítam. Niektorí mužskí aj ženskí autori sú pre mňa rovnako nečitateľní. Marcel Proust veľmi dobre povedal, že tak, ako je ženská literatúra zanedbateľná pre dejiny literatúry, tak je dôležitá pre citové dejiny ľudstva. Sú ľudia, ktorí to čítajú a potrebujú.
.prečo dnes ľudia nečítajú knihy?
Ja takých ľudí vlastne ani nepoznám. Pracujem v knižnici, môj svokor je básnik Jozef Mihalkovič, môj švagor Boris Mihalkovič prekladá z francúzštiny, vyrastala som v prostredí, kde všetci čítali, písali alebo sa aspoň prekrikovali. Keď niekto nečíta, tak sa mu začudujem tak, ako keď vidím nejaký nezvyklý prírodný úkaz. Vždy som sa kamarátila s ľuďmi, čo čítali knihy a radi sa o nich rozprávali, vždy som chodila do knižnice a do kníhkupectva. Nečítanie kníh si neviem ani predstaviť.
.načo sú vôbec knihy?
Neviem, na čo sú, ale nevedela by som bez nich žiť. Umenie je dôležité. Bez neho by sme boli chudobnejší. Keby neboli knihy, obrazy, hudba, tak ja tu nechcem byť. To sú tie najdôležitejšie veci. To nie je nejaký bonus. To, že chodíš do roboty a zarábaš si na nové topánky alebo na to, aby si sa dva týždne opaľoval pri mori, je fajn. Ale keď sa máš pozerať na škaredé veci...
.z času na čas sa objavia názory, že v slovenskej literatúre chýbajú silné generačné romány, silné príbehy.
Slovenská literatúra má podľa mňa dobré príbehy. Napríklad taký Rankov – to sú dobré a silné príbehy. Alebo Balla, víťaz Ceny Anasoft litera – to je dobrý spisovateľ, jeho knihy sú dobre napísané a sú v nich silné príbehy. Alebo Dušan Dušek. Mne sa skôr zdá, že sa z nášho života vytráca poézia, málo sa o nej hovorí a to, že deti recitujú na nejakých recitačných pretekoch, to je strašne málo. Slovenská literatúra je v poriadku, no neviem, ako ju dostať k čitateľovi. Ja niekedy chodím na besedy na školách a občas sa mi stane, že sa ma pani učiteľka spýta, kto to bol ten Vincent Šikula. Problém je aj v školstve. Cez svojho syna, ktorý bude o chvíľu maturovať, vidím, ako sa učí literatúra. Tie čítanky sú hrozne nudné. A to má vzbudiť záujem o literatúru? Ako keby do nich vyberali texty podľa kľúča „čím nudnejšie, tým lepšie". Ešte aj z Moravčíka alebo Heviera dokážu vybrať básničku, ktorá nudí – a to je už čo povedať, pretože obidvaja majú množstvo skvelých a zaujímavých básní. Ja v knižnici vidím, že deti majú o knihy záujem. Stačí, aby mali pani učiteľku, ktorá rada číta.
.čo ťa v súčasnosti na Slovensku najviac štve?
Zlodejina a hlúposť. Bolo to vidno aj minulý víkend na vinobraní v Modre. V minulosti to bola jedna veľká slávnosť hrozna, burčiaku, vína, lokší. Teraz to je plné stánkov s čínskym tovarom a ľudia tam idú a hoci hovoria, že nemajú peniaze, kúpia si pokojne zemiakovú placku za tri eurá. Hlúposť ma štve. V politike, vo všetkom. Stačí si pustiť správy.
.čo ťa napĺňa radosťou a nádejou?
Mám radosť, keď sa rozprávam so svojou dcérou, keď debatujem s ľuďmi o knihách, keď si pozriem program BHS a vidím, že nezabudli na Ilju Zeljenku, ktorý by mal tento rok 80 rokov, že to všetko nejde niekde do hája a že existuje pamäť. Nie „pamäť národa", ale kultúrna pamäť. A páči sa mi, keď prichádzajú do knižnice deti, ktoré čítajú.
.píšeš blogy pre ľavicový portál JeTo Tak. Si ľavičiarka?
Raz sa ma pýtali, čo som zač a povedala som, že „zem-buddhistka", lebo sa najradšej hrabem v zemi. Nevolím v parlamentných voľbách, takže mi je jedno, či píšem pre ľavicový, alebo pravicový portál.
.prečo nevolíš?
Lebo keď som volila, tak sa neskôr ukázalo, že som volila zle.
.ale nejaký politický názor máš, nie?
Taký pacifisticko-sociálny. Nemám radá militantné úvahy a mám až nezdravé sociálne cítenie ? mám chuť ratovať všetko od tulákov až po psov.
.bol nejaký politik, s ktorým si bola spokojná?
Václav Havel. Jeho som mala rada.
.ešte stále v kostole predčítavaš evanjelium?
Nielen to, ale aj predmodlievam svätý ruženec. Sú tam väčšinou staré ženy, ja som tam najmladšia.
.ako si sa dostala ku kresťanstvu?
Ja som vyrastala v takej rodine. Tato bol v kláštore verbistov v Nitre, až kým ho nezrušili. Nechodila som pravidelne do kostola, ale keď otec zomrel, tak som si ten kostol našla ? alebo kostol si našiel mňa ? a začala som tam chodievať.
.je to zjavne dôležitá vec v tvojom živote.
Áno. Veľmi.
.považuješ sa za šťastného človeka?
Určite áno. Mne je na svete dobre. Je to všetko taký zázrak. Mám deti, robotu, sedíme si tu, pijeme kávu, sme zdraví. Každé ráno poďakujem Pánu Bohu za to, že som sa zobudila a že je to ďalší deň. Napriek tomu, že mám kadejaké depresie a všelijako to so mnou hádže, považujem sa za šťastného človeka.
Veronika Šikulová/
Slovenská spisovateľka, autorka jednej knihy pre deti a viacerých kníh pre dospelých. Jej ostatný román Miesta v sieti (Slovart, 2011) získal v rámci Anasoft litery Cenu čitateľov denníka Sme. Je dcérou Vincenta Šikulu. Narodila sa, vyrastala a spolu s manželom a dvoma deťmi žije v Modre. Vyštudovala žurnalistiku, v súčasnosti pracuje na detskom oddelení Malokarpatskej knižnice v Pezinku. V novembri tohto roku vyjde vo vydavateľstve Slovart jej kniha poézie s ilustráciami Martiny Matlovičovej s názvom Diera do svetra.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.