.ak sa bežného Slováka spýtate, kto sa u nás najväčšmi zaslúžil o pád komunizmu, mnohí zrejme povedia mená ako Ján Čarnogurský či František Mikloško. Niektorí si možno pamätajú aj na sviečkovú manifestáciu, ktorou slovenskí veriaci manifestovali za náboženské aj občianske slobody. Presne pred 25 rokmi pritom vznikla výnimočná deklarácia, ktorá presiahla hranice katolíckeho disentu.
Čarnogurský, Mikloško a ďalších 22 signatárov totiž podpísalo v októbri 1987 vyhlásenie, v ktorom vyjadrili „hlbokú ľútosť” nad tým, čo sa dialo so Židmi počas slovenského štátu. Zároveň požiadali o „odprosenie” príbuzných obetí aj „všetkých príslušníkov ich národa, keďže doteraz to neurobil z rozličných príčin nikto zodpovedný z nášho stredu”. Dokument bol zámerne načasovaný k 45. výročiu deportácií.
.korec ako záruka
Myšlienka urobiť takýto bezprecedentný krok sa zrodila na pôde Ústavu technickej kybernetiky SAV, kde vtedy pôsobil aj Mikloško. „Niekedy na začiatku 80. rokov sem prišiel pracovať aj filozof a spisovateľ Boris Lazar. Na ústave sa vytvorilo zaujímavé spoločenstvo ľudí, do ktorého patril aj Ján Langoš. Často za nami chodil aj Jaro Franek, veľa sme diskutovali o židovskej otázke a slovenskom štáte,” spomína Mikloško.
Lazar mu raz požičal vtedy zakázanú dizertačnú prácu historika Ivana Kamenca Riešenie židovskej otázky na Slovensku. „Uvedomil som si, že to bolo naozaj drastické. Aj preto vo mne dozrievala myšlienka urobiť takýto krok. Vedel o tom aj Ján Čarnogurský, ktorý to tiež v sebe nosil ako nevyriešený problém,” hovorí Mikloško. Nápad urobiť to formou vyhlásenia podporoval aj kňaz Andrej Hlinka, ktorý žil v Nemecku, kde bola vtedy problematika holokaustu veľmi živá.
Ľudia z katolíckeho disentu vtedy o všetkých dôležitých otázkach diskutovali s tajne vysväteným biskupom Jánom Korcom. Preto bolo logické, že ho Mikloško oslovil ako prvého. „Bolo mi jasné, že keď získam jeho podpis, bude to mať váhu, pretože Korec bol najväčšou morálnou autoritou. Tá myšlienka ho zaujala, prijal to spontánne. Potom napísal gro tohto vyhlásenia, ktoré ešte doplnil právnik Čarnogurský.”
Čarnogurský si spomína, že v pôvodnom návrhu biskupa Korca bola aj formulácia, že signatári deklarácie prosia o odpustenie. Židia však nedávajú odpustky, takže v právnej terminológii by išlo o dvojstranný právny úkon. „Preto je to napokon skoncipované tak, že my niečo konštatujeme, ale nežiadame žiadnu reakciu druhej strany. Ako právnik dbám na presnosť vyjadrovania, najmä pokiaľ ide o vinu a trest,” vysvetľuje s úsmevom Čarnogurský.
.disent, Rúfus aj Suchoň
S definitívnou verziou dokumentu potom išli za Dominikom Tatarkom. „Povedal, že si vie predstaviť, že niektoré vety by boli inak formulované, ale podpísal to,” hovorí Mikloško. Neskôr sa pridali aj Ján Langoš, Martin Šimečka, Hana Ponická, Vladimír Jukl či Jozef Jablonický. Vyhlásenie podpísali aj viacerí výtvarníci (Bočkay, Fischer, Čarný).
Oslovili aj jedného robotníka, Alojza Gabaja, ktorý bol odsúdený za pašovanie náboženskej literatúry z Poľska. „Nechceli sme, aby to bola len katolícka akcia. Preto je tam rovnomerne zastúpená cirkev, umelci, disent aj robotníci,” dodal Mikloško. Už predtým podpisovali disidenti rôzne petície za prepustenie politických väzňov a podobne. „Toto však bola prvá spoločná politická deklarácia,” pripomína Čarnogurský.
Martina Šimečku zaujali na vyhlásení proti deportáciám dve veci: vďaka ľuďom ako Ján Langoš mal pocit, že slovenskí katolíci sa modernizujú a začínajú vnímať priestor slobody širšie ako nábožensky. Druhý dôvod, prečo ho podpísal, bol ten, že vnímal traumu slovenského štátu. „Moja žena je polovičná Židovka, väčšina rodiny skončila v koncentrákoch. Navyše to bolo prvýkrát, keď slovenskí katolíci použili takýto jazyk.”
Najväčším prekvapením na deklarácii sú však podpisy národných umelcov – básnika Milana Rúfusa či hudobného skladateľa Eugena Suchoňa. „Bol to pre mňa zaujímavý signál, že niečo sa tu deje, respektíve, že časť spoločnosti, ktorá stála historicky proti sebe, je schopná dohodnúť sa na takomto vyhlásení,” hovorí Šimečka.
.hlas Ameriky
Dvadsaťštyri signatárov, ktorí ho podpísali, bolo vybratých cielene. Ďalšie podpisy už Mikloško s Čarnogurským nezbierali – nechceli, aby z toho bola masová akcia. Predbežne boli dohodnutí aj s Andrejom Hlinkom, že vyhlásenie zverejní prostredníctvom Hlasu Ameriky. Počítali s tým, že následne sa dostane aj do Slobodnej Európy či Vatikánskeho rozhlasu, takže sa o ňom dozvie aj židovská obec vo svete.
„Jeden originál s podpismi sme poslali Hlinkovi. Druhý zobral Ján Čarnogurský a vložil ho do schránky židovskej náboženskej obce v Bratislave. Potom sme čakali na vysielanie Hlasu Ameriky,” spomína Mikloško. Pôvodne uvažovali, že dokument zverejnia 1. novembra, na Dušičky. Napokon to bolo o čosi skôr, v októbri 1987.
.cirkev mlčala
Deklarácia zaujala aj predstaviteľov slovenského exilu. Delegácia predsedníctva Svetového kongresu Slovákov v Európe ju totiž 1. novembra 1987 prečítala v kaplnke bývalého koncentračného tábora v Dachau. Okrem Hlinku tam boli aj Imrich Kružliak či biskup Dominik Kaľata. K vyhláseniu sa postupne pripojili aj ďalší emigranti.
Dokument bol zverejnený aj v samizdate Náboženstvo a súčasnosť či v exilovom časopise pre Slovákov v zahraničí s názvom Horizont. Predovšetkým vďaka vysielaniu Hlasu Ameriky sa o ňom dozvedeli aj ľudia na Slovensku. Mikloško tvrdí, že sa stretol s pozitívnymi ohlasmi. Oficiálna cirkev sa k deklarácii nevyjadrila ani ju neodsúdila. „Oni sa nikdy nepostavili odmietavo k žiadnemu kroku, ktorý urobil Korec.”
.vlažná reakcia režimu
O niekoľko dní zavolali eštebáci viacerých signatárov na výsluch. Mikloška však prekvapilo, že väčšinu času sa bavili o iných veciach, najmä o aktivitách tajnej cirkvi. „Až na záver sa spýtali na toto vyhlásenie. Mal som pocit, že ani ŠtB z toho nechce robiť nejakú aféru. Odbili si to len formálne, nereagovali nijako radikálne.”
Čarnogurský si myslí, že to bolo aj preto, že dokument podpísali „známe firmy”. „Išlo prevažne o ľudí, ktorí už boli prefláknutí – profesionálni signatári a disidenti. V kontexte akcií disentu – napríklad protestov proti zatýkaniu – to bola pre režim okrajová vec.” Komunisti vraj nerobili problémy ani oficiálnym umelcom, ktorí ho podpísali, hoci niektorí im vraj sľúbili, že sa nebudú v tejto veci ďalej angažovať.
.holokaust bol tabu
Otázka holokaustu bola navyše na Západe vnímaná veľmi citlivo. „Keby robili komunisti za toto vyhlásenie proti nám represálie, tak by to Československu na medzinárodných konferenciách poriadne obúchavali o hlavu,” myslí si Čarnogurský. Podľa Mikloška bola vtedy táto téma na Slovensku jednoducho tabu. „O tom mohol hovoriť len režim, ktorý to robil vtedy, keď potreboval niekoho obviniť z klérofašizmu.”
V tomto prípade mohlo teda komunistom vyhovovať, keď sa predstavitelia katolíckeho disentu ospravedlnili Židom, pretože tým priznali vinu. Mikloško však nesúhlasí: „Židia boli od procesu so Slánskym v nemilosti. Neboli síce takí perzekvovaní ako v 50. rokoch, komunisti však boli antisemiti – proti Izraelu a za arabské krajiny –, takže akákoľvek obrana Židov im nevyhovovala.”
.oficiálni Židia proti
Aj oficiálna reakcia režimu bola pomerne vlažná. Podľa pamätníkov vyšiel len jeden kritický článok v denníku Pravda. Ostrá bola naopak reakcia židovskej náboženskej obce, ktorá vyhlásenie odsúdila. „Otec Zuzany Szatmáry, spisovateľ Juraj Spitzer, mi povedal, že bol najskôr poverený, aby dal za židovskú obec pozitívnu odpoveď. Potom však zatlačila ŠtB, takže z toho napokon zišlo,” tvrdí Čarnogurský.
Šimečka chápe, že predstaviteľov Židov na Slovensku komunisti sledovali a prísne kontrolovali. „Napriek tomu to bol paradox, že tí, ktorým to bolo adresované, sa báli. To, že to oficiálne odsúdili, bolo trápne.” Súčasný hovorca Ústredného zväzu židovských náboženských obcí na Slovensku Jaroslav Franek to vysvetľuje tým, že aj na zväze vtedy vládli staré štruktúry. „Ich reakcia bola alibistická a ustráchaná”.
.pochybnosti o zmysle
Franek, ktorý v 80. rokoch pravidelne diskutoval s ľuďmi ako Mikloško či Langoš o židovskej otázke, bol však z vyhlásenia k deportáciám tiež trochu v rozpakoch – hoci z iného dôvodu ako predstavitelia zväzu. „Bol to dobre myslený akt, ktorý hodnotím pozitívne. Prekážalo mi však, že to ospravedlnenie neurobili oficiálni reprezentanti štátu alebo národa, čo som im aj povedal,” vysvetľuje Franek.
Podľa neho na deklaráciu dobre zareagoval napríklad Miroslav Kusý, ktorý si kládol otázku, za čo sa má ospravedlňovať, keďže jeho otec bol odbojár a antifašista, pričom rodina Židom pomáhala. Pre Franeka má preto väčšiu váhu vyhlásenie k deportáciám, ktoré prijal parlament z iniciatívy vtedajšieho predsedu Mikloška v decembri 1990. Faktom však je, že urobiť podobný krok za komunizmu vyžadovalo odvahu.
.sporná veta?
V samotnom dokumente sa píše aj o zlom stave synagóg a židovských cintorínov, čo vraj komunistom prekážalo viac ako samotné ospravedlnenie za deportácie. Signatári vyhlásenia upozornili aj na chýbajúci pamätník holokaustu, nechýbala ani kritika vtedajšieho režimu: „Protižidovské opatrenia popreli princípy, ktoré by sme chceli vidieť ako nosné pri tvorbe slovenskej budúcnosti – rovnosť všetkých bez ohľadu rasy, tolerancia, sloboda vyznania, demokracia, zákonnosť.”
V texte je však aj jedna sporná veta, ktorá môže evokovať dojem, akoby chceli signatári vyhlásenia konanie predstaviteľov slovenského štátu čiastočne ospravedlniť. „Ponechávame historikom spravodlivé posúdenie celkovej absurdnej medzinárodnej situácie tých čias, v ktorej sa všeobecne ustupovalo pred násilím a v ktorej existovali neslýchané tlaky, čo obmedzovali priestor celkom slobodného konania,” píše sa vo vyhlásení.
Šimečka súhlasí, že odvolávanie sa na historikov môže vyznievať trochu alibisticky. „V tomto vyhlásení mi to však neprekážalo, pretože tam bol podpísaný aj historik Jožo Jablonický, ktorý o tom vedel veľmi veľa. On bol pre mňa zárukou, že je to v poriadku.” Mikloško pripúšťa, že spomínaná veta mohla byť lepšie formulovaná.
Odmieta však, že by tým chceli ospravedlniť zodpovednosť vtedajšieho režimu za deportácie. „Len sme pripomenuli kontext. Áno, Slováci urobili nadprácu, ale bolo to v atmosfére násilia a obrovského nátlaku Hitlera, ktorému ustupovali aj krajiny ako Francúzsko či Veľká Británia.” Podľa Čarnogurského je fakt, že „slovenská účasť bola veľká, ale iniciatíva vyšla z Nemecka a Slovensko bolo jeho satelitom”.
.korec a Tiso
V každom prípade, po revolúcii ocenili vyhlásenie k deportáciám aj predstavitelia židovských organizácií zo zahraničia. V roku 1990 prišiel na Slovensko aj jej kanadský šéf – podľa Mikloška taký dojatý, že usporiadal pre všetkých signatárov deklarácie večeru v bratislavskom hoteli Carlton. Prišiel aj Korec, ktorý pritom v ten deň v Bánovciach odhalil pamätnú tabuľu prezidentovi slovenského štátu Jozefovi Tisovi.
„Keď som sa ho na to potichu spýtal, priznal, že je to pravda. Ale tvrdil, že text nepoznal, pričom mu vraj povedali, že mu ide odhaliť tabuľu ako zakladateľovi učiteľského ústavu v Bánovciach,” vysvetľuje Mikloško. Podľa neho má Korec k Tisovi zvláštny vzťah, keďže je to kňaz jeho diecézy. „On má v sebe niečo stavovské, že biskup nemôže opustiť svojho kňaza, je to jeho pastier. Myslím, že vyhlásenie k deportáciám myslel úprimne, ale toto je Korcova slabá stránka vo vzťahu k Tisovi.”
.príliš dlhé ticho
Otázniky vzbudzuje aj fakt, že vyhlásenie prišlo až v roku 1987 – navyše z prostredia disentu, nie oficiálnej cirkvi. Podľa Mikloška to však má svoju logiku: „Už v roku 1945 začalo prenasledovanie základných biskupov. Po roku 1948 ich začali aj zatvárať, takže už to nemal kto urobiť. Ostatní kňazi boli pod veľkým tlakom režimu, báli sa čokoľvek povedať, takže im to zrejme ani nenapadlo.”
Vhodný čas nastal v roku 1968, keď sa v spoločnosti začalo diskutovať aj o témach, ktoré boli dovtedy tabu – ani túto šancu však cirkev nevyužila. Podľa Mikloška bolo málo času. „Korca pustili na slobodu vo februári 1968, poslední katolícki a evanjelickí väzni, stíhaní za náboženstvo, išli von 9. mája 1968.” O tri mesiace prišli ruské tanky.
Oficiálna cirkev mlčala aj po zverejnení dokumentu v médiách, hoci na konci 80. rokov už bola v spoločnosti predsa len iná atmosféra ako v 50. rokoch, respektíve v období najtuhšej normalizácie. „Viem si predstaviť, že kňaz, ktorý by to v kázni pochválil, by asi stratil štátny súhlas,” myslí si Čarnogurský. Šimečka sa vtedy nad postojom cirkvi veľmi nezamýšľal.
„V tom čase som to vnímal hlavne ako krok, ktorého cieľom je preklenutie rôznych prúdov v slovenskej spoločnosti. Vyhovoval mi symbolický význam tej deklarácie, pretože som si uvedomoval, že za to nesieme zodpovednosť – bez ohľadu na to, či som vtedy žil alebo nie. Je pravda, že to trvalo strašne dlho, ale Slovensko v tomto nie je jediné.”
.slovenská trauma
Relevantná reakcia cirkvi prišla až tento rok – pri príležitosti 70. výročia deportácií. Konferencia biskupov Slovenska vydala vyhlásenie, v ktorom vyjadrila ľútosť nad tým, čo sa dialo so Židmi počas slovenského štátu. „Je to veľmi dobré vyhlásenie. Jediné, čo sa im dá vyčítať, je to, že nespomenuli priamo Tisa a jeho zodpovednosť,” myslí si Mikloško. Podľa neho je totiž fakt, že Tiso bol po vojne popravený, stále slovenskou traumou. „Bol to kňaz a obesiť kňaza je potupná smrť, ktorá sa ľudí hlboko dotýka. Potom to z neho urobilo mučeníka, pričom na jeho poprave sa ďalej šírila myšlienka slovenskej štátnosti,” dodáva Mikloško. Podľa Šimečku si však slovenská cirkev veľmi škodí, keď sa nedokáže dôsledne dištancovať od tohto obdobia. „Aj preto má napríklad cirkev v Poľsku, ktorá bola otvorene antifašistická, oveľa väčší hlas v spoločnosti.”
.dobrý smer
Aj Slovensko ako také sa však s touto otázkou vyrovnáva tak nejako mlčky a postupne, myslí si Šimečka. NNikdy sme neboli na veľké slová, máme problém pomenovať tieto veci úplne jasne. Vždy sme boli skôr za taký mäkší prístup – to znamená áno, je to problém, ale načo to budeme nejako veľmi zdôrazňovať.”
Napriek tomu si myslí, že Slovensko je dnes neporovnateľne ďalej, ako bolo v 90. rokoch. „Pamätám si na niekoľko konferencií, kde neboli ľudia ochotní hovoriť ani o spoločnej zodpovednosti, nebodaj ešte o kolektívnej vine. Dnes je už spoločensky neúnosné povedať, že Tiso bol fajn chlapík. Toto už hovoria len extrémisti a starí ľudáci,” uzatvára Šimečka.
Čarnogurský, Mikloško a ďalších 22 signatárov totiž podpísalo v októbri 1987 vyhlásenie, v ktorom vyjadrili „hlbokú ľútosť” nad tým, čo sa dialo so Židmi počas slovenského štátu. Zároveň požiadali o „odprosenie” príbuzných obetí aj „všetkých príslušníkov ich národa, keďže doteraz to neurobil z rozličných príčin nikto zodpovedný z nášho stredu”. Dokument bol zámerne načasovaný k 45. výročiu deportácií.
.korec ako záruka
Myšlienka urobiť takýto bezprecedentný krok sa zrodila na pôde Ústavu technickej kybernetiky SAV, kde vtedy pôsobil aj Mikloško. „Niekedy na začiatku 80. rokov sem prišiel pracovať aj filozof a spisovateľ Boris Lazar. Na ústave sa vytvorilo zaujímavé spoločenstvo ľudí, do ktorého patril aj Ján Langoš. Často za nami chodil aj Jaro Franek, veľa sme diskutovali o židovskej otázke a slovenskom štáte,” spomína Mikloško.
Lazar mu raz požičal vtedy zakázanú dizertačnú prácu historika Ivana Kamenca Riešenie židovskej otázky na Slovensku. „Uvedomil som si, že to bolo naozaj drastické. Aj preto vo mne dozrievala myšlienka urobiť takýto krok. Vedel o tom aj Ján Čarnogurský, ktorý to tiež v sebe nosil ako nevyriešený problém,” hovorí Mikloško. Nápad urobiť to formou vyhlásenia podporoval aj kňaz Andrej Hlinka, ktorý žil v Nemecku, kde bola vtedy problematika holokaustu veľmi živá.
Ľudia z katolíckeho disentu vtedy o všetkých dôležitých otázkach diskutovali s tajne vysväteným biskupom Jánom Korcom. Preto bolo logické, že ho Mikloško oslovil ako prvého. „Bolo mi jasné, že keď získam jeho podpis, bude to mať váhu, pretože Korec bol najväčšou morálnou autoritou. Tá myšlienka ho zaujala, prijal to spontánne. Potom napísal gro tohto vyhlásenia, ktoré ešte doplnil právnik Čarnogurský.”
Čarnogurský si spomína, že v pôvodnom návrhu biskupa Korca bola aj formulácia, že signatári deklarácie prosia o odpustenie. Židia však nedávajú odpustky, takže v právnej terminológii by išlo o dvojstranný právny úkon. „Preto je to napokon skoncipované tak, že my niečo konštatujeme, ale nežiadame žiadnu reakciu druhej strany. Ako právnik dbám na presnosť vyjadrovania, najmä pokiaľ ide o vinu a trest,” vysvetľuje s úsmevom Čarnogurský.
.disent, Rúfus aj Suchoň
S definitívnou verziou dokumentu potom išli za Dominikom Tatarkom. „Povedal, že si vie predstaviť, že niektoré vety by boli inak formulované, ale podpísal to,” hovorí Mikloško. Neskôr sa pridali aj Ján Langoš, Martin Šimečka, Hana Ponická, Vladimír Jukl či Jozef Jablonický. Vyhlásenie podpísali aj viacerí výtvarníci (Bočkay, Fischer, Čarný).
Oslovili aj jedného robotníka, Alojza Gabaja, ktorý bol odsúdený za pašovanie náboženskej literatúry z Poľska. „Nechceli sme, aby to bola len katolícka akcia. Preto je tam rovnomerne zastúpená cirkev, umelci, disent aj robotníci,” dodal Mikloško. Už predtým podpisovali disidenti rôzne petície za prepustenie politických väzňov a podobne. „Toto však bola prvá spoločná politická deklarácia,” pripomína Čarnogurský.
Martina Šimečku zaujali na vyhlásení proti deportáciám dve veci: vďaka ľuďom ako Ján Langoš mal pocit, že slovenskí katolíci sa modernizujú a začínajú vnímať priestor slobody širšie ako nábožensky. Druhý dôvod, prečo ho podpísal, bol ten, že vnímal traumu slovenského štátu. „Moja žena je polovičná Židovka, väčšina rodiny skončila v koncentrákoch. Navyše to bolo prvýkrát, keď slovenskí katolíci použili takýto jazyk.”
Najväčším prekvapením na deklarácii sú však podpisy národných umelcov – básnika Milana Rúfusa či hudobného skladateľa Eugena Suchoňa. „Bol to pre mňa zaujímavý signál, že niečo sa tu deje, respektíve, že časť spoločnosti, ktorá stála historicky proti sebe, je schopná dohodnúť sa na takomto vyhlásení,” hovorí Šimečka.
.hlas Ameriky
Dvadsaťštyri signatárov, ktorí ho podpísali, bolo vybratých cielene. Ďalšie podpisy už Mikloško s Čarnogurským nezbierali – nechceli, aby z toho bola masová akcia. Predbežne boli dohodnutí aj s Andrejom Hlinkom, že vyhlásenie zverejní prostredníctvom Hlasu Ameriky. Počítali s tým, že následne sa dostane aj do Slobodnej Európy či Vatikánskeho rozhlasu, takže sa o ňom dozvie aj židovská obec vo svete.
„Jeden originál s podpismi sme poslali Hlinkovi. Druhý zobral Ján Čarnogurský a vložil ho do schránky židovskej náboženskej obce v Bratislave. Potom sme čakali na vysielanie Hlasu Ameriky,” spomína Mikloško. Pôvodne uvažovali, že dokument zverejnia 1. novembra, na Dušičky. Napokon to bolo o čosi skôr, v októbri 1987.
.cirkev mlčala
Deklarácia zaujala aj predstaviteľov slovenského exilu. Delegácia predsedníctva Svetového kongresu Slovákov v Európe ju totiž 1. novembra 1987 prečítala v kaplnke bývalého koncentračného tábora v Dachau. Okrem Hlinku tam boli aj Imrich Kružliak či biskup Dominik Kaľata. K vyhláseniu sa postupne pripojili aj ďalší emigranti.
Dokument bol zverejnený aj v samizdate Náboženstvo a súčasnosť či v exilovom časopise pre Slovákov v zahraničí s názvom Horizont. Predovšetkým vďaka vysielaniu Hlasu Ameriky sa o ňom dozvedeli aj ľudia na Slovensku. Mikloško tvrdí, že sa stretol s pozitívnymi ohlasmi. Oficiálna cirkev sa k deklarácii nevyjadrila ani ju neodsúdila. „Oni sa nikdy nepostavili odmietavo k žiadnemu kroku, ktorý urobil Korec.”
.vlažná reakcia režimu
O niekoľko dní zavolali eštebáci viacerých signatárov na výsluch. Mikloška však prekvapilo, že väčšinu času sa bavili o iných veciach, najmä o aktivitách tajnej cirkvi. „Až na záver sa spýtali na toto vyhlásenie. Mal som pocit, že ani ŠtB z toho nechce robiť nejakú aféru. Odbili si to len formálne, nereagovali nijako radikálne.”
Čarnogurský si myslí, že to bolo aj preto, že dokument podpísali „známe firmy”. „Išlo prevažne o ľudí, ktorí už boli prefláknutí – profesionálni signatári a disidenti. V kontexte akcií disentu – napríklad protestov proti zatýkaniu – to bola pre režim okrajová vec.” Komunisti vraj nerobili problémy ani oficiálnym umelcom, ktorí ho podpísali, hoci niektorí im vraj sľúbili, že sa nebudú v tejto veci ďalej angažovať.
.holokaust bol tabu
Otázka holokaustu bola navyše na Západe vnímaná veľmi citlivo. „Keby robili komunisti za toto vyhlásenie proti nám represálie, tak by to Československu na medzinárodných konferenciách poriadne obúchavali o hlavu,” myslí si Čarnogurský. Podľa Mikloška bola vtedy táto téma na Slovensku jednoducho tabu. „O tom mohol hovoriť len režim, ktorý to robil vtedy, keď potreboval niekoho obviniť z klérofašizmu.”
V tomto prípade mohlo teda komunistom vyhovovať, keď sa predstavitelia katolíckeho disentu ospravedlnili Židom, pretože tým priznali vinu. Mikloško však nesúhlasí: „Židia boli od procesu so Slánskym v nemilosti. Neboli síce takí perzekvovaní ako v 50. rokoch, komunisti však boli antisemiti – proti Izraelu a za arabské krajiny –, takže akákoľvek obrana Židov im nevyhovovala.”
.oficiálni Židia proti
Aj oficiálna reakcia režimu bola pomerne vlažná. Podľa pamätníkov vyšiel len jeden kritický článok v denníku Pravda. Ostrá bola naopak reakcia židovskej náboženskej obce, ktorá vyhlásenie odsúdila. „Otec Zuzany Szatmáry, spisovateľ Juraj Spitzer, mi povedal, že bol najskôr poverený, aby dal za židovskú obec pozitívnu odpoveď. Potom však zatlačila ŠtB, takže z toho napokon zišlo,” tvrdí Čarnogurský.
Šimečka chápe, že predstaviteľov Židov na Slovensku komunisti sledovali a prísne kontrolovali. „Napriek tomu to bol paradox, že tí, ktorým to bolo adresované, sa báli. To, že to oficiálne odsúdili, bolo trápne.” Súčasný hovorca Ústredného zväzu židovských náboženských obcí na Slovensku Jaroslav Franek to vysvetľuje tým, že aj na zväze vtedy vládli staré štruktúry. „Ich reakcia bola alibistická a ustráchaná”.
.pochybnosti o zmysle
Franek, ktorý v 80. rokoch pravidelne diskutoval s ľuďmi ako Mikloško či Langoš o židovskej otázke, bol však z vyhlásenia k deportáciám tiež trochu v rozpakoch – hoci z iného dôvodu ako predstavitelia zväzu. „Bol to dobre myslený akt, ktorý hodnotím pozitívne. Prekážalo mi však, že to ospravedlnenie neurobili oficiálni reprezentanti štátu alebo národa, čo som im aj povedal,” vysvetľuje Franek.
Podľa neho na deklaráciu dobre zareagoval napríklad Miroslav Kusý, ktorý si kládol otázku, za čo sa má ospravedlňovať, keďže jeho otec bol odbojár a antifašista, pričom rodina Židom pomáhala. Pre Franeka má preto väčšiu váhu vyhlásenie k deportáciám, ktoré prijal parlament z iniciatívy vtedajšieho predsedu Mikloška v decembri 1990. Faktom však je, že urobiť podobný krok za komunizmu vyžadovalo odvahu.
.sporná veta?
V samotnom dokumente sa píše aj o zlom stave synagóg a židovských cintorínov, čo vraj komunistom prekážalo viac ako samotné ospravedlnenie za deportácie. Signatári vyhlásenia upozornili aj na chýbajúci pamätník holokaustu, nechýbala ani kritika vtedajšieho režimu: „Protižidovské opatrenia popreli princípy, ktoré by sme chceli vidieť ako nosné pri tvorbe slovenskej budúcnosti – rovnosť všetkých bez ohľadu rasy, tolerancia, sloboda vyznania, demokracia, zákonnosť.”
V texte je však aj jedna sporná veta, ktorá môže evokovať dojem, akoby chceli signatári vyhlásenia konanie predstaviteľov slovenského štátu čiastočne ospravedlniť. „Ponechávame historikom spravodlivé posúdenie celkovej absurdnej medzinárodnej situácie tých čias, v ktorej sa všeobecne ustupovalo pred násilím a v ktorej existovali neslýchané tlaky, čo obmedzovali priestor celkom slobodného konania,” píše sa vo vyhlásení.
Šimečka súhlasí, že odvolávanie sa na historikov môže vyznievať trochu alibisticky. „V tomto vyhlásení mi to však neprekážalo, pretože tam bol podpísaný aj historik Jožo Jablonický, ktorý o tom vedel veľmi veľa. On bol pre mňa zárukou, že je to v poriadku.” Mikloško pripúšťa, že spomínaná veta mohla byť lepšie formulovaná.
Odmieta však, že by tým chceli ospravedlniť zodpovednosť vtedajšieho režimu za deportácie. „Len sme pripomenuli kontext. Áno, Slováci urobili nadprácu, ale bolo to v atmosfére násilia a obrovského nátlaku Hitlera, ktorému ustupovali aj krajiny ako Francúzsko či Veľká Británia.” Podľa Čarnogurského je fakt, že „slovenská účasť bola veľká, ale iniciatíva vyšla z Nemecka a Slovensko bolo jeho satelitom”.
.korec a Tiso
V každom prípade, po revolúcii ocenili vyhlásenie k deportáciám aj predstavitelia židovských organizácií zo zahraničia. V roku 1990 prišiel na Slovensko aj jej kanadský šéf – podľa Mikloška taký dojatý, že usporiadal pre všetkých signatárov deklarácie večeru v bratislavskom hoteli Carlton. Prišiel aj Korec, ktorý pritom v ten deň v Bánovciach odhalil pamätnú tabuľu prezidentovi slovenského štátu Jozefovi Tisovi.
„Keď som sa ho na to potichu spýtal, priznal, že je to pravda. Ale tvrdil, že text nepoznal, pričom mu vraj povedali, že mu ide odhaliť tabuľu ako zakladateľovi učiteľského ústavu v Bánovciach,” vysvetľuje Mikloško. Podľa neho má Korec k Tisovi zvláštny vzťah, keďže je to kňaz jeho diecézy. „On má v sebe niečo stavovské, že biskup nemôže opustiť svojho kňaza, je to jeho pastier. Myslím, že vyhlásenie k deportáciám myslel úprimne, ale toto je Korcova slabá stránka vo vzťahu k Tisovi.”
.príliš dlhé ticho
Otázniky vzbudzuje aj fakt, že vyhlásenie prišlo až v roku 1987 – navyše z prostredia disentu, nie oficiálnej cirkvi. Podľa Mikloška to však má svoju logiku: „Už v roku 1945 začalo prenasledovanie základných biskupov. Po roku 1948 ich začali aj zatvárať, takže už to nemal kto urobiť. Ostatní kňazi boli pod veľkým tlakom režimu, báli sa čokoľvek povedať, takže im to zrejme ani nenapadlo.”
Vhodný čas nastal v roku 1968, keď sa v spoločnosti začalo diskutovať aj o témach, ktoré boli dovtedy tabu – ani túto šancu však cirkev nevyužila. Podľa Mikloška bolo málo času. „Korca pustili na slobodu vo februári 1968, poslední katolícki a evanjelickí väzni, stíhaní za náboženstvo, išli von 9. mája 1968.” O tri mesiace prišli ruské tanky.
Oficiálna cirkev mlčala aj po zverejnení dokumentu v médiách, hoci na konci 80. rokov už bola v spoločnosti predsa len iná atmosféra ako v 50. rokoch, respektíve v období najtuhšej normalizácie. „Viem si predstaviť, že kňaz, ktorý by to v kázni pochválil, by asi stratil štátny súhlas,” myslí si Čarnogurský. Šimečka sa vtedy nad postojom cirkvi veľmi nezamýšľal.
„V tom čase som to vnímal hlavne ako krok, ktorého cieľom je preklenutie rôznych prúdov v slovenskej spoločnosti. Vyhovoval mi symbolický význam tej deklarácie, pretože som si uvedomoval, že za to nesieme zodpovednosť – bez ohľadu na to, či som vtedy žil alebo nie. Je pravda, že to trvalo strašne dlho, ale Slovensko v tomto nie je jediné.”
.slovenská trauma
Relevantná reakcia cirkvi prišla až tento rok – pri príležitosti 70. výročia deportácií. Konferencia biskupov Slovenska vydala vyhlásenie, v ktorom vyjadrila ľútosť nad tým, čo sa dialo so Židmi počas slovenského štátu. „Je to veľmi dobré vyhlásenie. Jediné, čo sa im dá vyčítať, je to, že nespomenuli priamo Tisa a jeho zodpovednosť,” myslí si Mikloško. Podľa neho je totiž fakt, že Tiso bol po vojne popravený, stále slovenskou traumou. „Bol to kňaz a obesiť kňaza je potupná smrť, ktorá sa ľudí hlboko dotýka. Potom to z neho urobilo mučeníka, pričom na jeho poprave sa ďalej šírila myšlienka slovenskej štátnosti,” dodáva Mikloško. Podľa Šimečku si však slovenská cirkev veľmi škodí, keď sa nedokáže dôsledne dištancovať od tohto obdobia. „Aj preto má napríklad cirkev v Poľsku, ktorá bola otvorene antifašistická, oveľa väčší hlas v spoločnosti.”
.dobrý smer
Aj Slovensko ako také sa však s touto otázkou vyrovnáva tak nejako mlčky a postupne, myslí si Šimečka. NNikdy sme neboli na veľké slová, máme problém pomenovať tieto veci úplne jasne. Vždy sme boli skôr za taký mäkší prístup – to znamená áno, je to problém, ale načo to budeme nejako veľmi zdôrazňovať.”
Napriek tomu si myslí, že Slovensko je dnes neporovnateľne ďalej, ako bolo v 90. rokoch. „Pamätám si na niekoľko konferencií, kde neboli ľudia ochotní hovoriť ani o spoločnej zodpovednosti, nebodaj ešte o kolektívnej vine. Dnes je už spoločensky neúnosné povedať, že Tiso bol fajn chlapík. Toto už hovoria len extrémisti a starí ľudáci,” uzatvára Šimečka.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.