Vyhnanie spišských, bratislavských, malokarpatských a iných Nemcov bolo pre Slovensko tragédiou, čo uznal aj slovenský parlament v roku 1990, keď sa vyhnaným Nemcom ospravedlnil. Nedokázal sa však ospravedlniť slovenským Maďarom, ktorým to ospravedlnenie patrí úplne rovnako. Pritom slovenskí Maďari sa ničoho, prinajmenšom v porovnaní so Slovákmi, nedopustili. Práve naopak.
Áno, pridali sa k Mníchovskej dohode, ale to sa pridali aj Poliaci, a tých nikto z Tešínska v roku 1945 nevyháňal, aj keď tam napochodovali v septembri 1938 s takmer rovnakou slávou, s akou prišiel admirál Horthy na bielom koni do Maďarskom obsadených Košíc. A to nerátam tých pár oravských dedín, ktoré si Poliaci odkrojili symbolicky aj od Slovenska.
Maďari neboli žiadni nacisti, a to preto, že medzivojnové Maďarsko nebolo žiadny nacistický štát. Nebola to žiadna demokracia, ale keď ten štát človek porovná s Tisovým Slovenskom, dokonca aj s tým autonómnym z jesene 1938, zostalo v ňom v mnohých ohľadoch viac zvyškov demokracie a vyskytovalo sa v ňom ďaleko menej predklonov pred Hitlerom ako na Slovensku.
Hlavnou politikou slovenského štátu bolo mať to v Berlíne čo najlepšie, a hlavne v tom predbehnúť Maďarsko. Tisovi a jeho ľuďom bolo jasné, že ak sa Hitler rozhodne, zo Slovenska bude v priebehu dvadsiatich minút opäť Horné Uhorsko. Nejaký čas, ako ukázala „malá vojna“, by slovenská armáda vybavená československými zbraňami viedla ústupové boje, ale na výsledku by to zrejme nič nezmenilo.
Aj preto, keď sa píše o tom, ako sa začala druhá svetová vojna, tí historici, ktorí si zakladajú na svojej odbornosti, pravdivo píšu, že Poľsko bolo v septembri 1939 prepadnuté armádami nacistického Nemecka a Tisovej Slovenskej republiky. Slováci sa síce v priebehu svojej severnej kampane nedopustili žiadnych vojnových zločinov, ale v porovnaní s neutralitou Maďarska, ktoré dokonca aj napriek Hitlerovej zlosti prijalo stovky tisíc poľských utečencov a dovolilo im odísť aj ďalej na západ, bolo slovenské správanie hanebné. Maďari však svoju chvíľu hanby absolvovali počas vojny nacistov proti Juhoslávii.
A tak by sme mohli pokračovať. Budapešť chránila svojich Židov až do nacistickej okupácie, aj preto zostala v Budapešti státisícová židovská komunita, pokým slovenskí Židia takmer všetci skončili v plynových komorách.
Obe krajiny vyslali svoje jednotky do vojny proti Sovietskemu zväzu, obe sa pokúsili prejsť na konci vojny k Spojencom, obe neúspešne, obe boli potom okupované Nemcami. Na Slovensku sa traduje mýtus, že príslušnosť k víťazným mocnostiam zaistilo Bratislave Slovenské národné povstanie. Čiastočne, samozrejme, áno, ale to, čo rozhodlo, bolo pripojenie Slovenska späť do Československa a diplomatický um Edvarda Beneša. Ani ten však nestačil na to, aby sa vydaril plán na povojnové vyhnanie Maďarov, ktoré malo prebehnúť úplne rovnako, ako prebehlo vyhnanie Nemcov – zo Slovenska, ale najmä z českého pohraničia.
Ako „výmena obyvateľstva“, tak pokus o presťahovanie slovenských Maďarov do českého pohraničia skončili fiaskom. To neplatí o ukradnutí veľkej časti majetku, ktorý Maďari na bohatom južnom Slovensku vlastnili. Ešte horší bol však biľag „kolaborantov a zradcov“, ktorý slovenskí Maďari po Benešových dekrétoch dostali. Znovu dodávam, že ak ich porovnávame so Slovákmi, tak celkom neodôvodnene, nezaslúžene a proti všetkej logike.
To, že sa o Benešových dekrétoch v Európskom parlamente teraz v septembri začalo hovoriť, a nie v súvislosti so sudetskými Nemcami, ale s Maďarmi, je svojím spôsobom zákonité. U sudetských Nemcov, ak si odmyslíte zvrhlý princíp kolektívnej viny, ešte nejaké dôvody predsa len nájdete. U slovenských Maďarov vôbec nie. O to väčšmi na ich platnosti všetky slovenské vlády trvajú. Nie je to zlé len preto, že pol milióna občanov takto získava nezmyselný biľag. Je to zlé najmä pre Slovákov. Pretože takto si môžete klamať, že ste boli za vojny o niečo lepší ako Maďari. Je mi ľúto, ale naozaj neboli.
Autor je redaktor Lidových novín
Áno, pridali sa k Mníchovskej dohode, ale to sa pridali aj Poliaci, a tých nikto z Tešínska v roku 1945 nevyháňal, aj keď tam napochodovali v septembri 1938 s takmer rovnakou slávou, s akou prišiel admirál Horthy na bielom koni do Maďarskom obsadených Košíc. A to nerátam tých pár oravských dedín, ktoré si Poliaci odkrojili symbolicky aj od Slovenska.
Maďari neboli žiadni nacisti, a to preto, že medzivojnové Maďarsko nebolo žiadny nacistický štát. Nebola to žiadna demokracia, ale keď ten štát človek porovná s Tisovým Slovenskom, dokonca aj s tým autonómnym z jesene 1938, zostalo v ňom v mnohých ohľadoch viac zvyškov demokracie a vyskytovalo sa v ňom ďaleko menej predklonov pred Hitlerom ako na Slovensku.
Hlavnou politikou slovenského štátu bolo mať to v Berlíne čo najlepšie, a hlavne v tom predbehnúť Maďarsko. Tisovi a jeho ľuďom bolo jasné, že ak sa Hitler rozhodne, zo Slovenska bude v priebehu dvadsiatich minút opäť Horné Uhorsko. Nejaký čas, ako ukázala „malá vojna“, by slovenská armáda vybavená československými zbraňami viedla ústupové boje, ale na výsledku by to zrejme nič nezmenilo.
Aj preto, keď sa píše o tom, ako sa začala druhá svetová vojna, tí historici, ktorí si zakladajú na svojej odbornosti, pravdivo píšu, že Poľsko bolo v septembri 1939 prepadnuté armádami nacistického Nemecka a Tisovej Slovenskej republiky. Slováci sa síce v priebehu svojej severnej kampane nedopustili žiadnych vojnových zločinov, ale v porovnaní s neutralitou Maďarska, ktoré dokonca aj napriek Hitlerovej zlosti prijalo stovky tisíc poľských utečencov a dovolilo im odísť aj ďalej na západ, bolo slovenské správanie hanebné. Maďari však svoju chvíľu hanby absolvovali počas vojny nacistov proti Juhoslávii.
A tak by sme mohli pokračovať. Budapešť chránila svojich Židov až do nacistickej okupácie, aj preto zostala v Budapešti státisícová židovská komunita, pokým slovenskí Židia takmer všetci skončili v plynových komorách.
Obe krajiny vyslali svoje jednotky do vojny proti Sovietskemu zväzu, obe sa pokúsili prejsť na konci vojny k Spojencom, obe neúspešne, obe boli potom okupované Nemcami. Na Slovensku sa traduje mýtus, že príslušnosť k víťazným mocnostiam zaistilo Bratislave Slovenské národné povstanie. Čiastočne, samozrejme, áno, ale to, čo rozhodlo, bolo pripojenie Slovenska späť do Československa a diplomatický um Edvarda Beneša. Ani ten však nestačil na to, aby sa vydaril plán na povojnové vyhnanie Maďarov, ktoré malo prebehnúť úplne rovnako, ako prebehlo vyhnanie Nemcov – zo Slovenska, ale najmä z českého pohraničia.
Ako „výmena obyvateľstva“, tak pokus o presťahovanie slovenských Maďarov do českého pohraničia skončili fiaskom. To neplatí o ukradnutí veľkej časti majetku, ktorý Maďari na bohatom južnom Slovensku vlastnili. Ešte horší bol však biľag „kolaborantov a zradcov“, ktorý slovenskí Maďari po Benešových dekrétoch dostali. Znovu dodávam, že ak ich porovnávame so Slovákmi, tak celkom neodôvodnene, nezaslúžene a proti všetkej logike.
To, že sa o Benešových dekrétoch v Európskom parlamente teraz v septembri začalo hovoriť, a nie v súvislosti so sudetskými Nemcami, ale s Maďarmi, je svojím spôsobom zákonité. U sudetských Nemcov, ak si odmyslíte zvrhlý princíp kolektívnej viny, ešte nejaké dôvody predsa len nájdete. U slovenských Maďarov vôbec nie. O to väčšmi na ich platnosti všetky slovenské vlády trvajú. Nie je to zlé len preto, že pol milióna občanov takto získava nezmyselný biľag. Je to zlé najmä pre Slovákov. Pretože takto si môžete klamať, že ste boli za vojny o niečo lepší ako Maďari. Je mi ľúto, ale naozaj neboli.
Autor je redaktor Lidových novín
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.