.v júni som sa pozeral do ich tvárí naživo. Na základniach pri Kábule či v provinciách Wardak a Herat som spolu s piatimi európskymi novinármi sledoval výcvik afganskej armády (ANA). To, čo sme videli, pôsobilo nádejne. Aj keď, chlapci z odľahlých oblastí sa od Talibanu líšili navonok najmä tým, že nosili uniformy a mali oholené brady. Pod dohľadom spojeneckých vojakov sa učili pochodovať a strieľať, s ťažkosťami zvládali aj čítanie a písanie; pri vstupe do ANA je 90 percent regrútov negramotných, po dvanástich týždňoch výcviku dosahuje základnú gramotnosť údajne 87 percent. Aká je ich motivácia na vstup do armády? – znepokojujúca otázka, na ktorú sme, priznám sa, nenašli uspokojujúcu odpoveď. „Chcem slúžiť vlasti,“ povedal mi na základni pri Kábule 34-ročný muž nižšej, zavalitejšej postavy, s fúzmi a mierne zarastenou bradou. Jeho meno z bezpečnostných dôvodov neuvádzam. Ako jediný v danej jednotke pochádza z Kandaháru, mesta na juhovýchode krajiny, dodnes do veľkej miery ovládaného Talibanom. Kdesi tam sa schováva aj jednooký vodca hnutia Mulla Umar, na ktorého dolapenie je vypísaná odmena. Vojak mi tvrdil, že sedem rokov slúžil v špeciálnej jednotke, ktorá s Talibanom bojovala. „Bol to ťažký džob, preto som šiel radšej sem,“ dodal. Tvrdil ďalej, že pre spojenecké sily pracujú aj jeho štyria bratia. Iba oni a najbližšia rodina vedia, že pracujú pre Američanov. Keby sa to dozvedel Taliban, mohlo by ich to stáť život. Preto si tento vojak, keď ide raz za tri, štyri mesiace domov pozrieť manželku a dcérku, dá na seba civilné oblečenie. No najmä, nechá si narásť bradu, aby nebudil pozornosť.
Pri opakovanej otázke, aká je ich motivácia, mi on aj ďalší vojaci spomenuli to isté – zárobok. Vojak ANA priemerne zarába 165 dolárov, čo je na afganské pomery veľmi slušné. Armáda mu dá ošatenie, výsluhový dôchodok, hygienické návyky, zbaví ho (do istej miery) negramotnosti. Ba čo viac, dá mu aj kvalifikáciu a zručnosti, napríklad v oblasti narábania s výpočtovou a komunikačnou technikou, ktoré sa mu, neskôr, v civile, môžu zísť. Matky a ženy afganských mužov vidia v armáde pragmaticky živiteľku. Už v júni ma pritom zarazilo, že nikto z oslovených vojakov ANA mi ako dôvod vstupu do armády neuviedol odhodlanie bojovať s Talibanom. Pretože Taliban sú takí istí ľudia ako oni, len sa zhodou okolností pomýlili a sú teraz na opačnej strane bojovej línie. Celé je to možno ešte desivejšie. Týchto chlapcov zlákala služba v ANA najskôr preto, lebo armáda dáva momentálne lepšie podmienky ako Taliban. A je silnejšia. Videl som na nich všetko iné, len nie presvedčenie, že Taliban je zlo, ktoré treba vykynožiť.
.taliban má čas
Medzinárodné spojenecké sily ISAF majú teraz vážny problém. Každý piaty vojak NATO, ktorý padol, nezahynul rukou militanta z Talibanu. Zabil ho kolega z afganskej armády alebo polície. Velenie prehodnocuje prístup, údajne iba dočasne; znižuje počet spoločných akcií s Afgancami, ruší sa väčšina spoločných hliadok. Američania majú údajne plné zuby svojich afganských kolegov, no tento pocit je vzájomný. Narastá počet tzv. vnútorných útokov, ktoré sa vo vojenskej terminológii označujú ako zelená (afganskí vojaci a policajti) na modrú (spojeneckí vojaci). V rokoch 2007 až 2008 boli iba dva útoky tohto druhu ročne, ktoré priniesli dve obete v radoch ISAF. V rokoch 2009 až 2010 počet útokov narástol na šesť ročne, priniesli až dvadsať obetí. Vlani bolo 21 útokov a 35 obetí, no iba za prvých deväť mesiacov tohto roka bolo až 36 útokov a 51 obetí.
Treba sa opýtať, či to znamená koniec, alebo aspoň vážne ohrozenie stratégie generála Johna R. Allena, vrchného veliteľa síl ISAF, podľa ktorej sa má znížiť od januára 2014 dnešný počet 130-tisíc spojeneckých vojakov, medzi nimi aj necelých 400 zo Slovenska, na nevyhnutné minimum, ktoré bude plniť iba poradenskú a výcvikovú funkciu – nie bojovú. Plná zodpovednosť za bezpečnosť krajiny a boj s militantmi má prejsť na viac ako 300-tisíc afganských vojakov a policajtov, ktorých na to sily ISAF intenzívne pripravujú. Znie to logicky a rozumne, koalícia vedená Spojenými štátmi predsa nemôže ďalšie roky financovať miliardy dolárov na nekonečnú vojnu, z ktorej sa ročne vracajú stovky vojakov domov v cínových truhlách. Po jedenástich rokoch je už svet zo zlých správ z Afganistanu oprávnene unavený. Politici iba ťažko obhája pred voličmi ďalšie angažmá. O to viac, že Afganistan prijíma v prepočte na hlavu azda najviac rozvojovej pomoci. Iba v priebehu jedného roka sa uskutočnilo päť veľkých medzinárodných donorských konferencií, naposledy v Tokiu, na ktorej 70 krajín prisľúbilo tejto krajine ťažko skúšanej tromi dekádami vojen 13 miliárd eur počas transformačnej dekády v rokoch 2014 až 2024. O milión eur zvyšuje svoj príspevok aj Slovensko, v nádeji, že Afganistan „potvrdí nezvratnosť vývoja v rámci demokratických princípov, ľudských práv vrátane práv žien a detí, odstraňovania korupcie a boja proti šírenia terorizmu“.
Opäť, pekné slová. Realita je napriek tomu a napriek mohutnej pomoci, ktorá znamená aj stovky nových škôl a tisíce kilometrov asfaltových ciest, smutná, nie však beznádejná. „Vy máte lepšie zbrane a peniaze, Taliban má čas,“ túto vetu som v Afganistane počul mnohokrát. Pes je zakopaný v inom, v mentalite. Spojeneckí vojaci buď nepoznajú, alebo ignorujú tú afganskú, a naopak, afganskí vojaci nepoznajú alebo ignorujú tú ich.
.do pekla, prečo?
BBC analyzuje príčiny, pre ktoré narastajú útoky afganských vojakov na spojencov. Velenie NATO odhaduje, že asi štvrtinu týchto prípadov spôsobila infiltrácia Talibanu do bezpečnostných zložiek. Je to jednoduché. Chlapcov z odľahlých oblastí pri ich návrate domov (spomeňte si na vojaka z Kandaháru z úvodu článku) oslovia, aby pracoval pre nich. Ak sú úspešní čo len v promile prípadov, získali pohodlne a bezplatne všetko. Vojaka vycvičeného spojencami, ktorý obráti zbraň voči nim a šíri tak strach a paniku. Dokazuje to aj prípad z februára, keď policajný dôstojník Abdul Saboor zastrelil dvoch cudzincov z NATO priamo na ministerstve vnútra – dvakrát bol pritom predtým vyšetrovaný ako podozrivý, no vždy ho vrátili do služby. Veliteľ afganskej polície v provincii Kunar pre BBC uviedol, že v roku 2010 prijalo velenie Talibanu rozhodnutie zamerať sa viac na infiltráciu medzi vojakov a menej na samovraždené a iné útoky.
Druhou, možno ešte významnejšou príčinou sú podľa BBC kultúrne rozdiely. Briti spomínajú, že už v prvej polovici 20. storočia na nich na severozápade Indie (v dnešnom Pakistane) obracali Paštúni zbrane v dôsledku fatálnych kultúrnych nedorozumení. Ak americký vojak dvíha ruky, je to znamenie zastavenia, pre Afganca je to iba pozdrav. Život Paštúnov, teda etnickej skupiny, v ktorej má Taliban najväčšiu podporu, determinujú prísne kmeňové zákonitosti a kódex zvaný Pachtunwali. Mnohých amerických vojakov a dôstojníkov Afganci považujú za arogantných a nadradených. Občas ide o neriešiteľný problém. Talibanci sa skrývajú v domoch dedinčanov vediac, že paštunský kódex považuje pohostinnosť, nazýva ju melmastya, za jednu z najvyšších hodnôt. Kto ju poruší a napadne hosťa, dopustil sa najvážnejšieho prehrešku. Jednotky ISAF však nemajú inú možnosť, ako prehľadávať domy, a to najmä v noci, keď je zaručený moment prekvapenia.
Afganské ministerstvo obrany preto v týchto dňoch medzi svojich vojakov urýchlene distribuuje prvých 5-tisíc exemplárov brožúrky, ktorá vysvetľuje, že keď vojak NATO vybehne zo sprchy nahý alebo sa svojho afganského kolegu spýta na fotku jeho ženy alebo dcéry, nie je to dôvod ho zabiť. Brožúrka ubezpečuje, že ak spojenecký vojak posmrkáva na verejnosti či dvíha prostredník, nie je to nevyhnutne urážka moslimov. Keby to nebolo tragické, bolo by to komické. Otázka znie inak. Nemali skôr spojeneckí vojaci, keď do tejto krajiny pred jedenástimi rokmi začali prichádzať, poznať tamojšie zvyky, kultúru a rešpektovať ich? Nemusí ísť o extrém typu močenia na mŕtve telá či pálenie Koránu. Aj keby vedeli, že ak si, napríklad, nesprávne položia na stôl nohy, je to urážka, predišli by tým mnohým nepríjemnostiam. Možno.
Pri opakovanej otázke, aká je ich motivácia, mi on aj ďalší vojaci spomenuli to isté – zárobok. Vojak ANA priemerne zarába 165 dolárov, čo je na afganské pomery veľmi slušné. Armáda mu dá ošatenie, výsluhový dôchodok, hygienické návyky, zbaví ho (do istej miery) negramotnosti. Ba čo viac, dá mu aj kvalifikáciu a zručnosti, napríklad v oblasti narábania s výpočtovou a komunikačnou technikou, ktoré sa mu, neskôr, v civile, môžu zísť. Matky a ženy afganských mužov vidia v armáde pragmaticky živiteľku. Už v júni ma pritom zarazilo, že nikto z oslovených vojakov ANA mi ako dôvod vstupu do armády neuviedol odhodlanie bojovať s Talibanom. Pretože Taliban sú takí istí ľudia ako oni, len sa zhodou okolností pomýlili a sú teraz na opačnej strane bojovej línie. Celé je to možno ešte desivejšie. Týchto chlapcov zlákala služba v ANA najskôr preto, lebo armáda dáva momentálne lepšie podmienky ako Taliban. A je silnejšia. Videl som na nich všetko iné, len nie presvedčenie, že Taliban je zlo, ktoré treba vykynožiť.
.taliban má čas
Medzinárodné spojenecké sily ISAF majú teraz vážny problém. Každý piaty vojak NATO, ktorý padol, nezahynul rukou militanta z Talibanu. Zabil ho kolega z afganskej armády alebo polície. Velenie prehodnocuje prístup, údajne iba dočasne; znižuje počet spoločných akcií s Afgancami, ruší sa väčšina spoločných hliadok. Američania majú údajne plné zuby svojich afganských kolegov, no tento pocit je vzájomný. Narastá počet tzv. vnútorných útokov, ktoré sa vo vojenskej terminológii označujú ako zelená (afganskí vojaci a policajti) na modrú (spojeneckí vojaci). V rokoch 2007 až 2008 boli iba dva útoky tohto druhu ročne, ktoré priniesli dve obete v radoch ISAF. V rokoch 2009 až 2010 počet útokov narástol na šesť ročne, priniesli až dvadsať obetí. Vlani bolo 21 útokov a 35 obetí, no iba za prvých deväť mesiacov tohto roka bolo až 36 útokov a 51 obetí.
Treba sa opýtať, či to znamená koniec, alebo aspoň vážne ohrozenie stratégie generála Johna R. Allena, vrchného veliteľa síl ISAF, podľa ktorej sa má znížiť od januára 2014 dnešný počet 130-tisíc spojeneckých vojakov, medzi nimi aj necelých 400 zo Slovenska, na nevyhnutné minimum, ktoré bude plniť iba poradenskú a výcvikovú funkciu – nie bojovú. Plná zodpovednosť za bezpečnosť krajiny a boj s militantmi má prejsť na viac ako 300-tisíc afganských vojakov a policajtov, ktorých na to sily ISAF intenzívne pripravujú. Znie to logicky a rozumne, koalícia vedená Spojenými štátmi predsa nemôže ďalšie roky financovať miliardy dolárov na nekonečnú vojnu, z ktorej sa ročne vracajú stovky vojakov domov v cínových truhlách. Po jedenástich rokoch je už svet zo zlých správ z Afganistanu oprávnene unavený. Politici iba ťažko obhája pred voličmi ďalšie angažmá. O to viac, že Afganistan prijíma v prepočte na hlavu azda najviac rozvojovej pomoci. Iba v priebehu jedného roka sa uskutočnilo päť veľkých medzinárodných donorských konferencií, naposledy v Tokiu, na ktorej 70 krajín prisľúbilo tejto krajine ťažko skúšanej tromi dekádami vojen 13 miliárd eur počas transformačnej dekády v rokoch 2014 až 2024. O milión eur zvyšuje svoj príspevok aj Slovensko, v nádeji, že Afganistan „potvrdí nezvratnosť vývoja v rámci demokratických princípov, ľudských práv vrátane práv žien a detí, odstraňovania korupcie a boja proti šírenia terorizmu“.
Opäť, pekné slová. Realita je napriek tomu a napriek mohutnej pomoci, ktorá znamená aj stovky nových škôl a tisíce kilometrov asfaltových ciest, smutná, nie však beznádejná. „Vy máte lepšie zbrane a peniaze, Taliban má čas,“ túto vetu som v Afganistane počul mnohokrát. Pes je zakopaný v inom, v mentalite. Spojeneckí vojaci buď nepoznajú, alebo ignorujú tú afganskú, a naopak, afganskí vojaci nepoznajú alebo ignorujú tú ich.
.do pekla, prečo?
BBC analyzuje príčiny, pre ktoré narastajú útoky afganských vojakov na spojencov. Velenie NATO odhaduje, že asi štvrtinu týchto prípadov spôsobila infiltrácia Talibanu do bezpečnostných zložiek. Je to jednoduché. Chlapcov z odľahlých oblastí pri ich návrate domov (spomeňte si na vojaka z Kandaháru z úvodu článku) oslovia, aby pracoval pre nich. Ak sú úspešní čo len v promile prípadov, získali pohodlne a bezplatne všetko. Vojaka vycvičeného spojencami, ktorý obráti zbraň voči nim a šíri tak strach a paniku. Dokazuje to aj prípad z februára, keď policajný dôstojník Abdul Saboor zastrelil dvoch cudzincov z NATO priamo na ministerstve vnútra – dvakrát bol pritom predtým vyšetrovaný ako podozrivý, no vždy ho vrátili do služby. Veliteľ afganskej polície v provincii Kunar pre BBC uviedol, že v roku 2010 prijalo velenie Talibanu rozhodnutie zamerať sa viac na infiltráciu medzi vojakov a menej na samovraždené a iné útoky.
Druhou, možno ešte významnejšou príčinou sú podľa BBC kultúrne rozdiely. Briti spomínajú, že už v prvej polovici 20. storočia na nich na severozápade Indie (v dnešnom Pakistane) obracali Paštúni zbrane v dôsledku fatálnych kultúrnych nedorozumení. Ak americký vojak dvíha ruky, je to znamenie zastavenia, pre Afganca je to iba pozdrav. Život Paštúnov, teda etnickej skupiny, v ktorej má Taliban najväčšiu podporu, determinujú prísne kmeňové zákonitosti a kódex zvaný Pachtunwali. Mnohých amerických vojakov a dôstojníkov Afganci považujú za arogantných a nadradených. Občas ide o neriešiteľný problém. Talibanci sa skrývajú v domoch dedinčanov vediac, že paštunský kódex považuje pohostinnosť, nazýva ju melmastya, za jednu z najvyšších hodnôt. Kto ju poruší a napadne hosťa, dopustil sa najvážnejšieho prehrešku. Jednotky ISAF však nemajú inú možnosť, ako prehľadávať domy, a to najmä v noci, keď je zaručený moment prekvapenia.
Afganské ministerstvo obrany preto v týchto dňoch medzi svojich vojakov urýchlene distribuuje prvých 5-tisíc exemplárov brožúrky, ktorá vysvetľuje, že keď vojak NATO vybehne zo sprchy nahý alebo sa svojho afganského kolegu spýta na fotku jeho ženy alebo dcéry, nie je to dôvod ho zabiť. Brožúrka ubezpečuje, že ak spojenecký vojak posmrkáva na verejnosti či dvíha prostredník, nie je to nevyhnutne urážka moslimov. Keby to nebolo tragické, bolo by to komické. Otázka znie inak. Nemali skôr spojeneckí vojaci, keď do tejto krajiny pred jedenástimi rokmi začali prichádzať, poznať tamojšie zvyky, kultúru a rešpektovať ich? Nemusí ísť o extrém typu močenia na mŕtve telá či pálenie Koránu. Aj keby vedeli, že ak si, napríklad, nesprávne položia na stôl nohy, je to urážka, predišli by tým mnohým nepríjemnostiam. Možno.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.