Rozprávanie o vzťahu katolíckej cirkvi a európskeho komunizmu od Lenina až po Jána Pavla II. je napriek tomu zaujímavé. Nechýbajú nečakané zvraty, prekvapivé súvislosti a doteraz neznáme fakty.
Profesor Philippe Chenaux prednáša dejiny modernej cirkvi na Lateránskej univerzite v Ríme. Stal sa známym aj vďaka biografii pápeža Pia XII. Knižná freska o katolíckej cirkvi a komunizme svedčí najmenej o dvoch výhodách: bádal v doteraz nepublikovaných dokumentoch a nechýba mu – pre vedca prospešný – odstup od veci.
V našich pomeroch píšeme a čítame predovšetkým angažované svedectvá. Námaha historického bádania je nahradená dobrým úmyslom zabrániť zabudnutiu. Vedeckú objektivitu nemôžeme čakať od obetí. Príbehy kresťanských martýrov sú literatúrou iného druhu. Nechýba v nich vášeň pre spravodlivosť a božiu vec, menej je triezveho skúmania politických súvislostí, príčin a následkov.
Švajčiarsky historik Chenaux hneď v úvode priznáva, že patrí ku generácii, ktorá zvody komunizmu nepoznala. „Prišiel som v 20. storočí príliš neskoro.“ Napriek tomuto obmedzeniu nepochyboval, že kresťanstvo je absolútne nezlučiteľné s niečím takým neľudským ako komunizmus, realizovaný sovietskymi gulagmi. Pobyt v archívoch a spoznávanie intelektuálnych súbojov v povojnovej Európe ho čiastočne prekvapili.
Zdanlivo nevyhnutný konflikt sa v záhyboch histórie minulého storočia kde-tu menil na plachú koketériu alebo aj odvážnejšie flirtovanie. Francúzsky filozof Jacques Maritain bol presný: „Ako nepoznať v zmysle pre ľudskú dôstojnosť a dôstojnosť utláčaných a ponižovaných más, akokoľvek deformovanom materialistickým poňatím, skutočné rezíduum kresťanstva? Marxizmus je ‚kresťanskou herézou‘, poslednou herézou kresťanstva.“
Už pri skúmaní vzťahu Vatikánu k boľševickej revolúcii v roku 1917 vidieť, že viac ako filozofická polemika bol určujúcim istý pragmatizmus. Vatikán prijal revolúciu „nie s nevôľou“. Prevládla radosť nad pádom dynastie Romanovcov a plachá nádej na koniec pravoslávia v Rusku. Misijné očakávanie na úvod zatemnilo kritický úsudok o povahe nového režimu. Generál jezuitského rádu Ledóchowski vo svojej správe kardinálovi Gasparrimu dosvedčil ďalší znak dobového myslenia: „Revolučná vláda v Rusku je židovskou vládou, ktorej cieľom je zničiť kresťanskú civilizáciu a zaistiť izraelitom absolútnu vládu nad svetom.“ Vatikán (podobne ako tisícky jednotlivcov) časom zistil, s kým má do činenia. Politika voči Sovietskemu zväzu bola napriek tomu vždy riadená úsilím o minimálny stupeň komunikácie a dohody.
Ďalšie pokračovanie vzťahu katolíckej cirkvi a európskeho komunizmu nie je o nič chudobnejšie na vzrušujúce (a pritom dejepisne seriózne) čítanie. Paralelne s časmi oficiálneho dištancu od diablovej ríše mnohí západoeurópski kresťania sympatizovali s mierovým hnutím. Práve tu je kniha pre slovenského čitateľa dvojnásobne užitočná. Za ostnatým plotom našej totality prebiehali intelektuálne súboje časopisov a ich autorov, vatikánski diplomati formulovali svoje stratégie, rímske kongregácie cenzurovali texty s príliš marxistickým slovníkom a úzkostlivo pozorovali misiu tzv. robotníckych kňazov vo Francúzsku, starosta Florencie La Pira organizoval medzinárodné diskusné fóra...
Chenaux sa ako realistický historik neponáhľa so súdmi. Nevedno, či mu je bližší vatikánsky pragmatizmus, alebo idealizmus tých, ktorí sa v zápale pre spravodlivosť vo svete nehanbili objať so súdruhmi z Východu. S odstupom času, a hádam aj po vyliečení z bolestivých tráum, je zrejmé iba jedno: kresťanstvo zo svojej podstaty nemôže riskovať falošné kompromisy s akoukoľvek mocou, a súčasne nesmie prísť o slobodu myšlienkového dialógu v inštitúciách, ktoré ho majú takpovediac vo vývesnom štíte.
Autor je publicista. Philippe Chenaux, Katolická církev a komunismus v Evropě, preložil Vladimír Čadský, Rybka Publishers, 2012
Profesor Philippe Chenaux prednáša dejiny modernej cirkvi na Lateránskej univerzite v Ríme. Stal sa známym aj vďaka biografii pápeža Pia XII. Knižná freska o katolíckej cirkvi a komunizme svedčí najmenej o dvoch výhodách: bádal v doteraz nepublikovaných dokumentoch a nechýba mu – pre vedca prospešný – odstup od veci.
V našich pomeroch píšeme a čítame predovšetkým angažované svedectvá. Námaha historického bádania je nahradená dobrým úmyslom zabrániť zabudnutiu. Vedeckú objektivitu nemôžeme čakať od obetí. Príbehy kresťanských martýrov sú literatúrou iného druhu. Nechýba v nich vášeň pre spravodlivosť a božiu vec, menej je triezveho skúmania politických súvislostí, príčin a následkov.
Švajčiarsky historik Chenaux hneď v úvode priznáva, že patrí ku generácii, ktorá zvody komunizmu nepoznala. „Prišiel som v 20. storočí príliš neskoro.“ Napriek tomuto obmedzeniu nepochyboval, že kresťanstvo je absolútne nezlučiteľné s niečím takým neľudským ako komunizmus, realizovaný sovietskymi gulagmi. Pobyt v archívoch a spoznávanie intelektuálnych súbojov v povojnovej Európe ho čiastočne prekvapili.
Zdanlivo nevyhnutný konflikt sa v záhyboch histórie minulého storočia kde-tu menil na plachú koketériu alebo aj odvážnejšie flirtovanie. Francúzsky filozof Jacques Maritain bol presný: „Ako nepoznať v zmysle pre ľudskú dôstojnosť a dôstojnosť utláčaných a ponižovaných más, akokoľvek deformovanom materialistickým poňatím, skutočné rezíduum kresťanstva? Marxizmus je ‚kresťanskou herézou‘, poslednou herézou kresťanstva.“
Už pri skúmaní vzťahu Vatikánu k boľševickej revolúcii v roku 1917 vidieť, že viac ako filozofická polemika bol určujúcim istý pragmatizmus. Vatikán prijal revolúciu „nie s nevôľou“. Prevládla radosť nad pádom dynastie Romanovcov a plachá nádej na koniec pravoslávia v Rusku. Misijné očakávanie na úvod zatemnilo kritický úsudok o povahe nového režimu. Generál jezuitského rádu Ledóchowski vo svojej správe kardinálovi Gasparrimu dosvedčil ďalší znak dobového myslenia: „Revolučná vláda v Rusku je židovskou vládou, ktorej cieľom je zničiť kresťanskú civilizáciu a zaistiť izraelitom absolútnu vládu nad svetom.“ Vatikán (podobne ako tisícky jednotlivcov) časom zistil, s kým má do činenia. Politika voči Sovietskemu zväzu bola napriek tomu vždy riadená úsilím o minimálny stupeň komunikácie a dohody.
Ďalšie pokračovanie vzťahu katolíckej cirkvi a európskeho komunizmu nie je o nič chudobnejšie na vzrušujúce (a pritom dejepisne seriózne) čítanie. Paralelne s časmi oficiálneho dištancu od diablovej ríše mnohí západoeurópski kresťania sympatizovali s mierovým hnutím. Práve tu je kniha pre slovenského čitateľa dvojnásobne užitočná. Za ostnatým plotom našej totality prebiehali intelektuálne súboje časopisov a ich autorov, vatikánski diplomati formulovali svoje stratégie, rímske kongregácie cenzurovali texty s príliš marxistickým slovníkom a úzkostlivo pozorovali misiu tzv. robotníckych kňazov vo Francúzsku, starosta Florencie La Pira organizoval medzinárodné diskusné fóra...
Chenaux sa ako realistický historik neponáhľa so súdmi. Nevedno, či mu je bližší vatikánsky pragmatizmus, alebo idealizmus tých, ktorí sa v zápale pre spravodlivosť vo svete nehanbili objať so súdruhmi z Východu. S odstupom času, a hádam aj po vyliečení z bolestivých tráum, je zrejmé iba jedno: kresťanstvo zo svojej podstaty nemôže riskovať falošné kompromisy s akoukoľvek mocou, a súčasne nesmie prísť o slobodu myšlienkového dialógu v inštitúciách, ktoré ho majú takpovediac vo vývesnom štíte.
Autor je publicista. Philippe Chenaux, Katolická církev a komunismus v Evropě, preložil Vladimír Čadský, Rybka Publishers, 2012
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.