Festival Reeperbahn má výborné načasovanie, stáva sa akýmsi nadýchnutím pred ďalšou festivalovou sezónou, akýmsi potvrdením, že svet ide ďalej, normálne som v tom hamburskom chlade a vetre zacítil chuť leta. Na Reeperbahne vidieť veľa dobrých skupín, ale bola tam aj talianska obdoba nášho Senzusu, netuším, ako je tvorená dramaturgia, má to ale šmrnc, stretáva sa tam čoraz viac promotérov a agentov, a to nočné chodenie po kluboch poskytuje dosť času na debaty nielen o hudbe. Brieždenia sú v Hamburgu parádne. Keď s nemeckým kamarátom preberáte komunizmus a fašizmus a okrem slov sa rozprávate aj slzami, premýšľate, ako je možné to všetko, čo sa dialo, a aké máme šťastie na to, čo žijeme teraz. Nadránom ma priateľ uzemní – keďže je silný antifašista, jeho festival má motto „Holiday communism“. Spomeniem si na prázdniny, ktoré dal komunizmus napríklad Antóniovi Srholcovi, ktorý náš festival končieva slávnostnou bohoslužbou. Vravím mu, ako by sa mu páčilo, keby sme si na oplátku my, ktorí sme si užili vládu komunistov, zvolili slogan Holiday fascism. A tak debata pokračovala – naokolo blikali červené neóny erotických obchodov, o pár hodín nás čakali desiatky kapiel z celej zemegule a svet bol zamotaný, smutný, ale aj veselý a vzrušujúci. O rok idem zas.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.