Zišli sme sa v toto ráno, aby sme si pripomenuli hrôzu jedného zločinu, aby sme vyjadrili náš zármutok nad všetkými, ktorí túto tragédiu zažili a otvorene hovorili o temných hodinách kolaborácie, o našich dejinách, a teda o zodpovednosti Francúzska.
Sme tu aj kvôli tomu, aby sme pamiatku holokaustu – pretože zatýkanie a razie boli jeho prvou etapou – odovzdali ďalšej generácii, aby tá viedla boj proti zabúdaniu a ďalším pokoleniam podala svedectvo o tom, čo znamená barbarstvo, čo dokáže vykonať a aké zdroje humanity sú potrebné, aby bolo porazené.
Pred sedemdesiatimi rokmi, 16. júla 1942, v skorých ranných hodinách toho dňa, bolo 13 152 mužov, žien a detí zatknutých v ich vlastných domoch. Páry bez detí a dospelých mužov a ženy internovali v Drancy, kde už túto jeseň bude stáť múzeum, vytvorené organizáciou Mémorial de la Shoah.
Všetkých ostatných odvliekli do Vélodrome d’Hiver. Vyvrhli ich, aby tam zostali spolu päť dní v nehumánnych podmienkach. Odtiaľ sa neskôr dostali do táborov v Pithiviers a Beaune-la-Rolande.
Vláda vo Vichy vydala jednoznačné nariadenie. „Deti sa nemôžu presúvať v tých istých konvojoch ako ich rodičia.“ Takže po srdcervúcich scénach rozdelenia ich deportovali. Deportovali do Auschwitz-Birkenau, kam ich už o pár dní predtým predišli väzni z Drancy.
A tam boli zavraždení. Iba preto, že boli židmi.
.verili Francúzsku
Tento zločin sa odohral tu, v našom hlavnom meste, na našich uliciach, na dvoroch našich domov, na našich schodiskách a školských ihriskách.
Mal pripraviť cestu pre ďalšie odsuny, od toho v Marseille po všetky ostatné po celej krajine. Po celej krajine, to znamená po obidvoch stranách demarkačnej línie. A nasledovali ďalšie deportácie, obzvlášť treba spomenúť deportácie Cigánov.
Neblaho známy Vel d’Hiv bol súčasťou niečoho, čo nepozná precedens ani porovnanie: holokaustu, pokusu vymazať z európskeho kontinentu všetkých židov. Do táborov smrti deportovali sedemdesiatšesťtisíc francúzskych židov. Iba dvetisícpäťsto z nich sa vrátilo.
Tie ženy, muži a deti nemohli vedieť, aký osud na nich čaká. Nemohli si ho ani len predstaviť. Oni totiž verili Francúzsku.
Verili, že krajina Veľkej revolúcie a osvieteného mesta bude pre nich bezpečným útočiskom. Milovali Republiku s vášňou, ktorá mala svoj pôvod vo vďačnosti. Bol to totiž Paríž v roku 1791, keď sa židia vďaka národnému ústavodarnému konventu stali plnoprávnymi občanmi. Prvýkrát v Európe. Neskôr mnohí z nich našli vo Francúzsku krajinu, ktorá ich vítala, dala im šancu na nový život a prísľub ochrany. Pred sedemdesiatimi rokmi tento prísľub a nádej boli pošliapané.
Rád by som pripomenul slová (neskoršieho) hlavného rabína Francúzska Jacoba Kaplana, ktoré napísal maršalovi Pétainovi v októbri 1940 po tom, ako bol legislatívne zavedený opovrhnutiahodný status žida. „Ako obete opatrení, ktoré podkopávajú našu ľudskú dôstojnosť a našu česť, ktorú cítime ako Francúzi, dovoľujeme si vyjadriť našu hlbokú vieru a presvedčenie v ducha spravodlivosti večného Francúzska. Vieme, že väzby, ktoré nás spájajú s veľkou francúzskou rodinou sú príliš silné, aby boli spretŕhané.“
A v tom práve leží naša zrada.
.pravda o zločine
Moja prítomnosť dnes ráno – ponad všetky tie roky a za hranicami ľútosti – znamená svedectvo a odhodlanie Francúzska ochraňovať pamiatku jej stratených detí a uctiť si tieto duše, ktoré zomreli, a nemajú žiadny hrob, ktorých jediným hrobom je naša pamäť.
Tak znie cieľ a požiadavka, ktorú si dáva Republika: mená týchto mučeníckych obetí nesmú padnúť do zabudnutia.
Dlhujeme židovským martýrom z Vélodrome d’Hiver pravdu o tom, čo sa pred sedemdesiatimi rokmi stalo.
A pravda je, že francúzska polícia – využijúc pritom zoznamy, ktoré si sama vypracovala – sa rozhodla zatknúť tisíce nevinných ľudí, ktorých 16. júla 1942 chytila. A týchto ľudí následne francúzski žandári eskortovali do internačných táborov.
Pravda je, že žiadni nemeckí vojaci – ani jeden jediný – neboli počas celej operácie mobilizovaní.
Pravda je, že to bol zločin, ktorý bol spáchaný vo Francúzsku a Francúzskom.
Prezident Jacques Chirac na svoju česť, pomenoval tú pravdu presne na tomto mieste 16. júla 1995.
„Francúzsko,“ povedal vtedy, „Francúzsko, krajina Osvietenstva a ľudských práv, krajina, ktorá ponúkla azyl a privítanie, Francúzsko spáchalo v ten deň niečo neodčiniteľné.“
Ale pravda je aj to, že zločin z Vel d’Hiv bol spáchaný proti Francúzsku, proti jeho hodnotám, proti jeho princípom a proti jeho ideálom.
.spravodliví a hrdinovia
Česť zachraňovali iba Spravodliví, všetci tí, ktorí dokázali povstať proti barbarstvu, všetci anonymní hrdinovia, ktorí buď skryli svojho suseda, alebo mu inak pomohli. Riskovali pritom svoje životy, len aby zachránili týchto nevinných ľudí. Vďaka všetkým týmto Francúzom boli tri štvrtiny francúzskych židov zachránené a prežili.
Francúzsku česť stelesňoval generál de Gaulle, ktorý sa 18. júna 1940 postavil na odpor a pokračoval v boji.
Francúzsku česť bránilo hnutie odporu, tajná armáda, ktorá nerezignovala na svoju úlohu, neskončila v hanbe a nebola porazená.
Francúzsko bolo reprezentované na bojiskách, s našou vlajkou a vojakmi Slobodných francúzskych jednotiek.
Česť bola zachránená aj vďaka židovským inštitúciám, ako napríklad Oeuvre de secours aux enfants, ktoré tajne zorganizovali záchranu viac ako päťtisíc detí a neskôr, po oslobodení, sa starali o siroty.
Pravda ľudí nerozdeľuje. Ona ich spája. V tomto duchu François Mitterrand a vláda Lionela Jospina ustanovili deň Pamäti na šoa. Tá istá vláda spolu s prezidentom Jacquesom Chiracom založila komisiu určenú na kompenzáciu obetí, ktorých sa dotkla antisemitská legislatíva počas okupácie, a ktorej cieľom bolo napraviť to, čo sa ešte dalo napraviť.
Táto reťaz našej kolektívnej pamäti mi teraz umožňuje pokračovať a nadviazať na spoločnú povinnosť voči pamäti, pravde a nádeji.
.úloha pre Republiku
Všetko sa to začína pamäťou. Ignorancia je zdrojom mnohých zneužití moci. Nemôžeme tolerovať skutočnosť, že dvaja z troch mladých Francúzov nevedia, čo pre nás znamená Vel d’Hiv.
Školstvo Republiky – ktorému chcem na tomto mieste vyjadriť svoju dôveru – má poslanie: vyučovať, vzdelávať a učiť o našej minulosti, aby bola známa a pochopená v každej svojej dimenzii. Holokaust je súčasťou výučby v našich základných školách a druhých ročníkoch lýceí. Vo Francúzsku nesmie existovať jediná základná škola alebo lýceum, kde by sa o tom neučilo. Nesmie existovať ani jedna inštitúcia, kde by táto história nebola plne pochopená, rešpektovaná a uvedomená. Kvôli Republike pamiatka nemôže a nebude zabudnutá. Osobne na to dohliadnem.
Našou úlohou je neúnavne bojovať proti všetkým formám falzifikácie našich dejín. Nie iba napádať tých, ktorí popierajú holokaust, ale aj tých, ktorí majú pokušenie ho relativizovať.
V skutočnosti je to tak, že ak máme ďalšej generácii odovzdať pamiatku šoa, znamená to, že jej musíme ukázať, aká jedinečná a hrozivá to bola skutočnosť. Samotnou svojou prirodzenosťou, rozsahom, ale metódami a hrôzostrašnou precíznosťou jej vykonania. Tento zločin navždy zostane jedinečnou pohromou v dejinách ľudstva. Musíme si preto ustavične pripomínať jej neobyčajnosť.
Napokon, odovzdanie tejto pamiatky do budúcnosti so sebou nesie aj zachovávanie toho, ako sme sa poučili. Znamená to teda pochopiť, aké jednoduché vtedy bolo niekoho ponížiť a zahanbiť, a to najmä preto, aby sa to nikdy v budúcnosti nezopakovalo.
.žaloba Prima Leviho
Šoa nevzniklo z ničoho, nevzniklo z vákua a neobjavilo sa len tak. Je pravda, že sa dalo do pohybu bezprecedentnou a hrozivou kombináciou sústredenosti vo vykonávaní jej beštiálne rasistickej a industriánej racionality. Ale to všetko bolo možné iba vďaka storočiam slepoty, stupídnosti, klamstiev a nenávisti. Predchádzali tomu mnohé varovné signály, ktoré však nedokázali prebudiť svedomie ľudí.
Nikdy sa nesmieme vzdať našej ostražitosti. Žiadny národ, žiadna spoločnosť, nikto nie je imúnny voči zlu. Nesmieme zabudnúť na verdikt, ktorý vyslovil Primo Levi nad svojimi prenasledovateľmi. „Až na výnimky to neboli žiadne monštrá, mali naše tváre.“ Zachovajme si ostražitosť a bdelosť, aby sme si povšimli monštruóznosť aj v tej najnevinnejšie pôsobiacej maske.
Som si vedomý strachu a obáv, ktoré niektorí z vás vyjadrujú. Dovoľte, aby som na ne reagoval.
Vedomá si vlastných dejín, Republika bude s tým najväčším odhodlaním stíhať všetky prejavy antisemitizmu a rovnako všetky známky, ktoré by viedli židov Francúzska k tomu, aby vo svojej vlastnej krajine cítili znepokojenie. V tejto veci nie je nič nepodstatné. Proti všetkému budeme bojovať do posledných zvyškov energie. Mlčať o antisemitizme, pretvarovať sa alebo pokúšať sa niečo vysvetliť znamená akceptovať ho.
Bezpečnosť francúzskych židov nie je len židovskou témou, je to niečo, čo sa týka všetkých Francúzov a mojím úmyslom je garantovať bezpečnosť za každých okolností a na všetkých miestach.
Pred štyrmi mesiacmi v Toulouse zahynuli deti z rovnakého dôvodu, ako tie v Vel d’Hiv: len preto, že boli židia.
.modlitba za Francúzsko
Antisemitizmus nie je názor, je to ohavnosť. A preto sa mu musí od prvého momentu čeliť priamo. Musí byť pomenovaný a rozpoznaný ako to, čím je. Nech by bol prejavovaný kdekoľvek, bude demaskovaný a potrestaný.
Všetky ideológie hlasajúce vylúčenie, všetky formy netolerancie, všetky podoby fanatizmu a každý jeden prípad xenofóbie, ktorý sa snaží rozvíjať mentalitu nenávisti, bude Republikou znemožnený.
Každé sobotné ráno v každej jednej francúzskej synagóge zaznie na konci bohoslužby modlitba francúzskych židov. Je to modlitba, ktorú prenášajú za svoju domovinu, ktorú milujú a ktorej chcú slúžiť. „Nech Francúzsko žije šťastne a prosperuje. Nech ho jednota a harmónia robia silným a veľkým. Nech je mu dopriaty trvalý mier a zostáva vznešené medzi národmi.“
Celé Francúzsko si musí byť vedomé ducha tejto vznešenosti.
Neúnavne poznávať historickú pravdu, svedomito zaisťovať rešpekt hodnotám Republiky, ustavične si pripomínať potrebu náboženskej tolerancie v hraniciach našich laique zákonov, nikdy sa nevzdať princípov slobody a ľudskej dôstojnosti a vždy ešte hlbšie podporovať prísľub rovnosti a emancipácie. To sú kroky, na ktoré sa musíme kolektívne zaviazať.
Keď myslíme na životy, ktoré nedostali šancu rozkvitnúť, na deti, ktoré boli zbavené budúcnosti, na osudy, ktoré sa nenaplnili, musíme ešte viac zvýšiť naše požiadavky na to, čo urobíme so svojimi vlastnými životmi. Tým, že odmietneme nezáujem, nedbalosť a sebauspokojenie dosiahneme, že všetci budeme spoločne silnejší.
Sme prezieraví voči vlastným dejinám, ak bude Francúzsko vďaka duchu harmónie a jednoty rozširovať svoje hodnoty doma a po celom svete.
Nech žije Republika! Nech žije Francúzsko!
François Hollande/
Francúzsky prezident, dvadsiaty štvrtý v poradí, ale len druhý socialistický prezident v dejinách piatej republiky. Hollande bol zvolený v máji tohto roku, keď porazil svojho predchodcu Nicolasa Sarkozyho. Uverejnený text zaznel ako prejav počas sedemdesiateho výročia zatknutia vyše trinásťtisíc francúzskych židov, ku ktorému došlo v dňoch 16. a 17. júla 1942 v Paríži a okolí a je známe pod označením Vel d’Hiv, podľa parížskeho cyklistického štadióna Vélodrome d’Hiver. Prezident Hollande predniesol prejav na mieste zničeného velodrómu 22. júla tohto roku.
Sme tu aj kvôli tomu, aby sme pamiatku holokaustu – pretože zatýkanie a razie boli jeho prvou etapou – odovzdali ďalšej generácii, aby tá viedla boj proti zabúdaniu a ďalším pokoleniam podala svedectvo o tom, čo znamená barbarstvo, čo dokáže vykonať a aké zdroje humanity sú potrebné, aby bolo porazené.
Pred sedemdesiatimi rokmi, 16. júla 1942, v skorých ranných hodinách toho dňa, bolo 13 152 mužov, žien a detí zatknutých v ich vlastných domoch. Páry bez detí a dospelých mužov a ženy internovali v Drancy, kde už túto jeseň bude stáť múzeum, vytvorené organizáciou Mémorial de la Shoah.
Všetkých ostatných odvliekli do Vélodrome d’Hiver. Vyvrhli ich, aby tam zostali spolu päť dní v nehumánnych podmienkach. Odtiaľ sa neskôr dostali do táborov v Pithiviers a Beaune-la-Rolande.
Vláda vo Vichy vydala jednoznačné nariadenie. „Deti sa nemôžu presúvať v tých istých konvojoch ako ich rodičia.“ Takže po srdcervúcich scénach rozdelenia ich deportovali. Deportovali do Auschwitz-Birkenau, kam ich už o pár dní predtým predišli väzni z Drancy.
A tam boli zavraždení. Iba preto, že boli židmi.
.verili Francúzsku
Tento zločin sa odohral tu, v našom hlavnom meste, na našich uliciach, na dvoroch našich domov, na našich schodiskách a školských ihriskách.
Mal pripraviť cestu pre ďalšie odsuny, od toho v Marseille po všetky ostatné po celej krajine. Po celej krajine, to znamená po obidvoch stranách demarkačnej línie. A nasledovali ďalšie deportácie, obzvlášť treba spomenúť deportácie Cigánov.
Neblaho známy Vel d’Hiv bol súčasťou niečoho, čo nepozná precedens ani porovnanie: holokaustu, pokusu vymazať z európskeho kontinentu všetkých židov. Do táborov smrti deportovali sedemdesiatšesťtisíc francúzskych židov. Iba dvetisícpäťsto z nich sa vrátilo.
Tie ženy, muži a deti nemohli vedieť, aký osud na nich čaká. Nemohli si ho ani len predstaviť. Oni totiž verili Francúzsku.
Verili, že krajina Veľkej revolúcie a osvieteného mesta bude pre nich bezpečným útočiskom. Milovali Republiku s vášňou, ktorá mala svoj pôvod vo vďačnosti. Bol to totiž Paríž v roku 1791, keď sa židia vďaka národnému ústavodarnému konventu stali plnoprávnymi občanmi. Prvýkrát v Európe. Neskôr mnohí z nich našli vo Francúzsku krajinu, ktorá ich vítala, dala im šancu na nový život a prísľub ochrany. Pred sedemdesiatimi rokmi tento prísľub a nádej boli pošliapané.
Rád by som pripomenul slová (neskoršieho) hlavného rabína Francúzska Jacoba Kaplana, ktoré napísal maršalovi Pétainovi v októbri 1940 po tom, ako bol legislatívne zavedený opovrhnutiahodný status žida. „Ako obete opatrení, ktoré podkopávajú našu ľudskú dôstojnosť a našu česť, ktorú cítime ako Francúzi, dovoľujeme si vyjadriť našu hlbokú vieru a presvedčenie v ducha spravodlivosti večného Francúzska. Vieme, že väzby, ktoré nás spájajú s veľkou francúzskou rodinou sú príliš silné, aby boli spretŕhané.“
A v tom práve leží naša zrada.
.pravda o zločine
Moja prítomnosť dnes ráno – ponad všetky tie roky a za hranicami ľútosti – znamená svedectvo a odhodlanie Francúzska ochraňovať pamiatku jej stratených detí a uctiť si tieto duše, ktoré zomreli, a nemajú žiadny hrob, ktorých jediným hrobom je naša pamäť.
Tak znie cieľ a požiadavka, ktorú si dáva Republika: mená týchto mučeníckych obetí nesmú padnúť do zabudnutia.
Dlhujeme židovským martýrom z Vélodrome d’Hiver pravdu o tom, čo sa pred sedemdesiatimi rokmi stalo.
A pravda je, že francúzska polícia – využijúc pritom zoznamy, ktoré si sama vypracovala – sa rozhodla zatknúť tisíce nevinných ľudí, ktorých 16. júla 1942 chytila. A týchto ľudí následne francúzski žandári eskortovali do internačných táborov.
Pravda je, že žiadni nemeckí vojaci – ani jeden jediný – neboli počas celej operácie mobilizovaní.
Pravda je, že to bol zločin, ktorý bol spáchaný vo Francúzsku a Francúzskom.
Prezident Jacques Chirac na svoju česť, pomenoval tú pravdu presne na tomto mieste 16. júla 1995.
„Francúzsko,“ povedal vtedy, „Francúzsko, krajina Osvietenstva a ľudských práv, krajina, ktorá ponúkla azyl a privítanie, Francúzsko spáchalo v ten deň niečo neodčiniteľné.“
Ale pravda je aj to, že zločin z Vel d’Hiv bol spáchaný proti Francúzsku, proti jeho hodnotám, proti jeho princípom a proti jeho ideálom.
.spravodliví a hrdinovia
Česť zachraňovali iba Spravodliví, všetci tí, ktorí dokázali povstať proti barbarstvu, všetci anonymní hrdinovia, ktorí buď skryli svojho suseda, alebo mu inak pomohli. Riskovali pritom svoje životy, len aby zachránili týchto nevinných ľudí. Vďaka všetkým týmto Francúzom boli tri štvrtiny francúzskych židov zachránené a prežili.
Francúzsku česť stelesňoval generál de Gaulle, ktorý sa 18. júna 1940 postavil na odpor a pokračoval v boji.
Francúzsku česť bránilo hnutie odporu, tajná armáda, ktorá nerezignovala na svoju úlohu, neskončila v hanbe a nebola porazená.
Francúzsko bolo reprezentované na bojiskách, s našou vlajkou a vojakmi Slobodných francúzskych jednotiek.
Česť bola zachránená aj vďaka židovským inštitúciám, ako napríklad Oeuvre de secours aux enfants, ktoré tajne zorganizovali záchranu viac ako päťtisíc detí a neskôr, po oslobodení, sa starali o siroty.
Pravda ľudí nerozdeľuje. Ona ich spája. V tomto duchu François Mitterrand a vláda Lionela Jospina ustanovili deň Pamäti na šoa. Tá istá vláda spolu s prezidentom Jacquesom Chiracom založila komisiu určenú na kompenzáciu obetí, ktorých sa dotkla antisemitská legislatíva počas okupácie, a ktorej cieľom bolo napraviť to, čo sa ešte dalo napraviť.
Táto reťaz našej kolektívnej pamäti mi teraz umožňuje pokračovať a nadviazať na spoločnú povinnosť voči pamäti, pravde a nádeji.
.úloha pre Republiku
Všetko sa to začína pamäťou. Ignorancia je zdrojom mnohých zneužití moci. Nemôžeme tolerovať skutočnosť, že dvaja z troch mladých Francúzov nevedia, čo pre nás znamená Vel d’Hiv.
Školstvo Republiky – ktorému chcem na tomto mieste vyjadriť svoju dôveru – má poslanie: vyučovať, vzdelávať a učiť o našej minulosti, aby bola známa a pochopená v každej svojej dimenzii. Holokaust je súčasťou výučby v našich základných školách a druhých ročníkoch lýceí. Vo Francúzsku nesmie existovať jediná základná škola alebo lýceum, kde by sa o tom neučilo. Nesmie existovať ani jedna inštitúcia, kde by táto história nebola plne pochopená, rešpektovaná a uvedomená. Kvôli Republike pamiatka nemôže a nebude zabudnutá. Osobne na to dohliadnem.
Našou úlohou je neúnavne bojovať proti všetkým formám falzifikácie našich dejín. Nie iba napádať tých, ktorí popierajú holokaust, ale aj tých, ktorí majú pokušenie ho relativizovať.
V skutočnosti je to tak, že ak máme ďalšej generácii odovzdať pamiatku šoa, znamená to, že jej musíme ukázať, aká jedinečná a hrozivá to bola skutočnosť. Samotnou svojou prirodzenosťou, rozsahom, ale metódami a hrôzostrašnou precíznosťou jej vykonania. Tento zločin navždy zostane jedinečnou pohromou v dejinách ľudstva. Musíme si preto ustavične pripomínať jej neobyčajnosť.
Napokon, odovzdanie tejto pamiatky do budúcnosti so sebou nesie aj zachovávanie toho, ako sme sa poučili. Znamená to teda pochopiť, aké jednoduché vtedy bolo niekoho ponížiť a zahanbiť, a to najmä preto, aby sa to nikdy v budúcnosti nezopakovalo.
.žaloba Prima Leviho
Šoa nevzniklo z ničoho, nevzniklo z vákua a neobjavilo sa len tak. Je pravda, že sa dalo do pohybu bezprecedentnou a hrozivou kombináciou sústredenosti vo vykonávaní jej beštiálne rasistickej a industriánej racionality. Ale to všetko bolo možné iba vďaka storočiam slepoty, stupídnosti, klamstiev a nenávisti. Predchádzali tomu mnohé varovné signály, ktoré však nedokázali prebudiť svedomie ľudí.
Nikdy sa nesmieme vzdať našej ostražitosti. Žiadny národ, žiadna spoločnosť, nikto nie je imúnny voči zlu. Nesmieme zabudnúť na verdikt, ktorý vyslovil Primo Levi nad svojimi prenasledovateľmi. „Až na výnimky to neboli žiadne monštrá, mali naše tváre.“ Zachovajme si ostražitosť a bdelosť, aby sme si povšimli monštruóznosť aj v tej najnevinnejšie pôsobiacej maske.
Som si vedomý strachu a obáv, ktoré niektorí z vás vyjadrujú. Dovoľte, aby som na ne reagoval.
Vedomá si vlastných dejín, Republika bude s tým najväčším odhodlaním stíhať všetky prejavy antisemitizmu a rovnako všetky známky, ktoré by viedli židov Francúzska k tomu, aby vo svojej vlastnej krajine cítili znepokojenie. V tejto veci nie je nič nepodstatné. Proti všetkému budeme bojovať do posledných zvyškov energie. Mlčať o antisemitizme, pretvarovať sa alebo pokúšať sa niečo vysvetliť znamená akceptovať ho.
Bezpečnosť francúzskych židov nie je len židovskou témou, je to niečo, čo sa týka všetkých Francúzov a mojím úmyslom je garantovať bezpečnosť za každých okolností a na všetkých miestach.
Pred štyrmi mesiacmi v Toulouse zahynuli deti z rovnakého dôvodu, ako tie v Vel d’Hiv: len preto, že boli židia.
.modlitba za Francúzsko
Antisemitizmus nie je názor, je to ohavnosť. A preto sa mu musí od prvého momentu čeliť priamo. Musí byť pomenovaný a rozpoznaný ako to, čím je. Nech by bol prejavovaný kdekoľvek, bude demaskovaný a potrestaný.
Všetky ideológie hlasajúce vylúčenie, všetky formy netolerancie, všetky podoby fanatizmu a každý jeden prípad xenofóbie, ktorý sa snaží rozvíjať mentalitu nenávisti, bude Republikou znemožnený.
Každé sobotné ráno v každej jednej francúzskej synagóge zaznie na konci bohoslužby modlitba francúzskych židov. Je to modlitba, ktorú prenášajú za svoju domovinu, ktorú milujú a ktorej chcú slúžiť. „Nech Francúzsko žije šťastne a prosperuje. Nech ho jednota a harmónia robia silným a veľkým. Nech je mu dopriaty trvalý mier a zostáva vznešené medzi národmi.“
Celé Francúzsko si musí byť vedomé ducha tejto vznešenosti.
Neúnavne poznávať historickú pravdu, svedomito zaisťovať rešpekt hodnotám Republiky, ustavične si pripomínať potrebu náboženskej tolerancie v hraniciach našich laique zákonov, nikdy sa nevzdať princípov slobody a ľudskej dôstojnosti a vždy ešte hlbšie podporovať prísľub rovnosti a emancipácie. To sú kroky, na ktoré sa musíme kolektívne zaviazať.
Keď myslíme na životy, ktoré nedostali šancu rozkvitnúť, na deti, ktoré boli zbavené budúcnosti, na osudy, ktoré sa nenaplnili, musíme ešte viac zvýšiť naše požiadavky na to, čo urobíme so svojimi vlastnými životmi. Tým, že odmietneme nezáujem, nedbalosť a sebauspokojenie dosiahneme, že všetci budeme spoločne silnejší.
Sme prezieraví voči vlastným dejinám, ak bude Francúzsko vďaka duchu harmónie a jednoty rozširovať svoje hodnoty doma a po celom svete.
Nech žije Republika! Nech žije Francúzsko!
François Hollande/
Francúzsky prezident, dvadsiaty štvrtý v poradí, ale len druhý socialistický prezident v dejinách piatej republiky. Hollande bol zvolený v máji tohto roku, keď porazil svojho predchodcu Nicolasa Sarkozyho. Uverejnený text zaznel ako prejav počas sedemdesiateho výročia zatknutia vyše trinásťtisíc francúzskych židov, ku ktorému došlo v dňoch 16. a 17. júla 1942 v Paríži a okolí a je známe pod označením Vel d’Hiv, podľa parížskeho cyklistického štadióna Vélodrome d’Hiver. Prezident Hollande predniesol prejav na mieste zničeného velodrómu 22. júla tohto roku.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.