Mnohé kresťanské organizácie ho považovali za urážlivý a po celej Amerike usporiadali protestné akcie. Niektoré katolícke krajiny v Latinskej Amerike a jedna moslimská krajina – Turecko – film zakázali. Ale inak vyvolal film na Západe veľký záujem. Tí, čo boli proti, sa ozvali – nepoužili však zbrane.
Až na jednu výnimku, kino Saint-Michel v Paríži. Kino napadli militanti z kresťanskej fundamentalistickej skupiny, ktorí medzi divákov hodili Molotovove kokteily. Štyria ľudia boli zranení a kino vyhorelo do základov.
To bolo vtedy, dnes je dnes. Reč je o útokoch na americký konzulát v Benghází a ambasády USA v Káhire a Jemene. Takmer jediným vysvetlením, prečo k útokom došlo, bol odkaz na film s názvom The Innocence of Muslims, ktorý moslimov urazil. Tak o tom písali aj New York Times. Akoby to neboli extrémisti, kto vyprovokoval násilie, ale film. Kým nezačali kvôli tomuto filmu zomierať ľudia, takmer nikto ho nevidel, hoci bol na YouTube prístupný. Vznikol spor o tom, kto je jeho autorom. Ako sa neskôr ukázalo, je to istý Nakouba Basseley Nakouba, ktorý žije v Kalifornii a má koptsko-egyptský pôvod.
Keď bolo v roku 1988 v plameňoch kino Saint-Michel, reakciou bolo univerzálne odsúdenie tohto činu. Aj parížsky arcibiskup Jean-Marie Lustiger, ktorý predtým sám film kritizoval, verejne násilníkov odsúdil: „Nesprávate sa ako kresťania, ale ako Kristovi nepriatelia. Z kresťanského pohľadu nemožno Krista brániť zbraňami. Kristus sám to nedovolil.“ Poučenie bolo jasné: posmievanie sa z náboženstva sa stalo integrálnou súčasťou západných spoločností.
A potom prišiel Salman Rushdie a jeho Satanské verše. Kniha si okamžite vyslúžila fatwu od Ajatolláha Chomejního, nespochybniteľného vodcu islámskej revolúcie v Iráne. Odsúdenie na trest smrti, ktoré Chomejní okrem Rushdieho vztiahol na každého, kto knihe pomáhal – prekladatelia boli zavraždení, vydavatelia zastrašovaní a kníhkupectvá zapalované – ,však už nebolo tak celosvetovo rozšírené. A, čo je najdôležitejšie, neozval sa žiaden prominentný moslimský klerik, ktorý by podobne ako Lustiger jednoznačne odsúdil násilie.
Až do vypuknutia škandálu dánskych karikatúr v roku 2005 sa ukázalo, že západní lídri a intelektuáli stratili chuť kritizovať náboženskú bigotnosť, ak to bolo nebezpečné. Verejný priestor ovládli ospravedlnenia a samocenzúra, a hoci západné ambasády na Blízkom východe čelili útokom, my na Západe sme nenašli lepší spôsob, ako zareagovať, než to, že sme začali hovoriť o potrebe zákonom obmedziť blasfemické prejavy, aby sme sa nedotli náboženského cítenia iných. A to zrazu znamenalo, že za bigotných fanatikov boli označovaní autori karikatúr a nie tí, ktorí im hrozili smrťou. Môže potom niekoho prekvapiť, že prvou reakciou, ktorá bola po útokoch v Egypte 11. septembra 2012 zverejnená samotným americkým veľvyslanectvom, bolo odsúdenie „pokračujúcich snáh popletených jednotlivcov, ktorí zraňujú city moslimov“?
Toto je tá istá Amerika, ktorej mainstreamové médiá odmietli zverejniť dánske karikatúry, tá istá Amerika, ktorej prezident predniesol po svojom zvolení v Káhire historický prejav, kde hovoril o tom, ako americká politika poškodzovala moslimský svet. Tá istá Amerika, ktorá „odsudzuje všetky pokusy uraziť veriacich všetkých vierovyznaní“, ale súčasne sa na Broadwayi predvádza šou The Book of Mormon, ktorá sa posmieva viere prezidentského kandidáta Republikánskej strany. Tá istá Amerika, kde sa po celej krajine hral film Mela Gibsona Umučenie Krista, napriek tomu, že mnohí židia sa cítili byť hlboko dotknutí. A táto Amerika, ktorá opakovane a právom bráni vysmievanie sa z náboženstiev v mene nesmrteľných slobôd, teraz cíti potrebu ospravedlňovať sa za obskúrny film, ktorý až do septembra nikto nevidel, len preto, že rozvášnený dav násilných gaunerov porušil zákony diplomatickej imunity a zavraždil diplomatov.
To, čo ich núti sa ospravedlňovať, je násilie. Tyran vždy dosiahne svoje, keď sa mu postavia iba slabí. Ale odkedy má násilie moc ovplyvniť americké odhodlanie stáť si za svojimi hodnotami? Alebo už aj americkí politici stratili morálnu silu postaviť sa zastrašovaniu, pretože už nevedia, čo je hodné ochrany, a zabudli, že náboženská sloboda a sloboda prejavu nemajú žiadnu hodnotu, ak zostane ich zmyslom chrániť iba mainstreamové presvedčenia a názory?
Autor pracuje v Foundation for Defense of Democracies vo Washingtone, v českom preklade mu vyšla kniha Autodafé Evropa, Židé a antisemitismus.
Až na jednu výnimku, kino Saint-Michel v Paríži. Kino napadli militanti z kresťanskej fundamentalistickej skupiny, ktorí medzi divákov hodili Molotovove kokteily. Štyria ľudia boli zranení a kino vyhorelo do základov.
To bolo vtedy, dnes je dnes. Reč je o útokoch na americký konzulát v Benghází a ambasády USA v Káhire a Jemene. Takmer jediným vysvetlením, prečo k útokom došlo, bol odkaz na film s názvom The Innocence of Muslims, ktorý moslimov urazil. Tak o tom písali aj New York Times. Akoby to neboli extrémisti, kto vyprovokoval násilie, ale film. Kým nezačali kvôli tomuto filmu zomierať ľudia, takmer nikto ho nevidel, hoci bol na YouTube prístupný. Vznikol spor o tom, kto je jeho autorom. Ako sa neskôr ukázalo, je to istý Nakouba Basseley Nakouba, ktorý žije v Kalifornii a má koptsko-egyptský pôvod.
Keď bolo v roku 1988 v plameňoch kino Saint-Michel, reakciou bolo univerzálne odsúdenie tohto činu. Aj parížsky arcibiskup Jean-Marie Lustiger, ktorý predtým sám film kritizoval, verejne násilníkov odsúdil: „Nesprávate sa ako kresťania, ale ako Kristovi nepriatelia. Z kresťanského pohľadu nemožno Krista brániť zbraňami. Kristus sám to nedovolil.“ Poučenie bolo jasné: posmievanie sa z náboženstva sa stalo integrálnou súčasťou západných spoločností.
A potom prišiel Salman Rushdie a jeho Satanské verše. Kniha si okamžite vyslúžila fatwu od Ajatolláha Chomejního, nespochybniteľného vodcu islámskej revolúcie v Iráne. Odsúdenie na trest smrti, ktoré Chomejní okrem Rushdieho vztiahol na každého, kto knihe pomáhal – prekladatelia boli zavraždení, vydavatelia zastrašovaní a kníhkupectvá zapalované – ,však už nebolo tak celosvetovo rozšírené. A, čo je najdôležitejšie, neozval sa žiaden prominentný moslimský klerik, ktorý by podobne ako Lustiger jednoznačne odsúdil násilie.
Až do vypuknutia škandálu dánskych karikatúr v roku 2005 sa ukázalo, že západní lídri a intelektuáli stratili chuť kritizovať náboženskú bigotnosť, ak to bolo nebezpečné. Verejný priestor ovládli ospravedlnenia a samocenzúra, a hoci západné ambasády na Blízkom východe čelili útokom, my na Západe sme nenašli lepší spôsob, ako zareagovať, než to, že sme začali hovoriť o potrebe zákonom obmedziť blasfemické prejavy, aby sme sa nedotli náboženského cítenia iných. A to zrazu znamenalo, že za bigotných fanatikov boli označovaní autori karikatúr a nie tí, ktorí im hrozili smrťou. Môže potom niekoho prekvapiť, že prvou reakciou, ktorá bola po útokoch v Egypte 11. septembra 2012 zverejnená samotným americkým veľvyslanectvom, bolo odsúdenie „pokračujúcich snáh popletených jednotlivcov, ktorí zraňujú city moslimov“?
Toto je tá istá Amerika, ktorej mainstreamové médiá odmietli zverejniť dánske karikatúry, tá istá Amerika, ktorej prezident predniesol po svojom zvolení v Káhire historický prejav, kde hovoril o tom, ako americká politika poškodzovala moslimský svet. Tá istá Amerika, ktorá „odsudzuje všetky pokusy uraziť veriacich všetkých vierovyznaní“, ale súčasne sa na Broadwayi predvádza šou The Book of Mormon, ktorá sa posmieva viere prezidentského kandidáta Republikánskej strany. Tá istá Amerika, kde sa po celej krajine hral film Mela Gibsona Umučenie Krista, napriek tomu, že mnohí židia sa cítili byť hlboko dotknutí. A táto Amerika, ktorá opakovane a právom bráni vysmievanie sa z náboženstiev v mene nesmrteľných slobôd, teraz cíti potrebu ospravedlňovať sa za obskúrny film, ktorý až do septembra nikto nevidel, len preto, že rozvášnený dav násilných gaunerov porušil zákony diplomatickej imunity a zavraždil diplomatov.
To, čo ich núti sa ospravedlňovať, je násilie. Tyran vždy dosiahne svoje, keď sa mu postavia iba slabí. Ale odkedy má násilie moc ovplyvniť americké odhodlanie stáť si za svojimi hodnotami? Alebo už aj americkí politici stratili morálnu silu postaviť sa zastrašovaniu, pretože už nevedia, čo je hodné ochrany, a zabudli, že náboženská sloboda a sloboda prejavu nemajú žiadnu hodnotu, ak zostane ich zmyslom chrániť iba mainstreamové presvedčenia a názory?
Autor pracuje v Foundation for Defense of Democracies vo Washingtone, v českom preklade mu vyšla kniha Autodafé Evropa, Židé a antisemitismus.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.