Ballova správa o rodine

Dráma v bežnom živote je niečo ako rozdiel medzi tým, čo sa stalo a čo sa stať malo, a medzi tým, čo sme urobili a čo sme urobiť mali. V prípade rozpadu rodiny to znamená pochopiť rozdiel medzi dobrom rodiny a jej zlyhaním. Len ťažko môže opísať skutočné zlyhania rodiny ten, kto nepozná jej krásu a šťastie. Rodinu len ťažko možno zredukovať na výmenu materiálnych statkov či ich nedostatok. Je to ako s chudobou, ak za materiálnym nedostatkom nevidíte duchovnú biedu, neporozumiete ani tej materiálnej. Ak niekto v rodinných vzťahoch vidí iba telo a sex, len ťažko môže počuť, čo sa odohráva v srdciach.

.čakanie na eutanáziu
Žalobou Ballovej knihy je, že rodinné vzťahy vidí ako utrpenie. Presnejšie, iba ako utrpenie. Utrpenie, samozrejme, k životu ? aj rodinnému životu ? patrí, nikdy však nevyjadruje celok, pretože ak už nič iné, k životu patrí aj nádej. Tá však v Ballovom príbehu jednoducho neexistuje.
Dobre to ilustrujú dva citáty z románu, ktoré opisujú oblúk celého deja. „Mal som pocit, že rodičia svojou starostlivosťou a láskou – ak sa na niečo také zmôžu – po celý život len zmierňujú utrpenie, ktoré deťom spôsobili tým, že ich priviedli na svet,“ píše Balla hneď v úvode novely. Aby na záver upadol do ešte horšieho defétizmu: „Príroda je bezcitný automat. O cite tu vlastne nemá zmysel hovoriť. (..) Príroda je mŕtvola, udržiavaná pri živote prístrojmi, ale eutanázia je, našťastie, už za rohom.“
Balla píše o manželstve aj rodičovstve, oba tieto vzťahy však vidí na hrane nihilizmu. V jeho románe neprežijete drámu rozkladajúceho sa vzťahu, nepochopíte bolesť skutočného odcudzenia ani úpadok a zlyhanie otcov a matiek. Autor síce o tom všetkom píše, ale akoby sa do drámy svojich postáv nechcel ponoriť, a ostane len na povrchu. Obranou mu je cynizmus, ktorým všetko maskuje.
Manželstvo je v jeho knihe iba formálne inštitucionalizovaný sexuálny vzťah. Vznikol náhodne, tak ako sex medzi jeho postavami. A nezmenili ho ani nové záväzky, napríklad deti. Neprišla s nimi zodpovednosť ani zrelosť a prirodzené obmedzenia (optimista by povedal obety), len ďalšie problémy.

.prázdnota, nič viac
Balla si vybral ako námet spoločensky vážnu tému, alibizmus preto dajme bokom. Masívna rozvodovosť je jedným z najväčších spoločenských problémov, s vážnymi dôsledkami pre rozvedených rodičov a najmä ich deti. Rozklad rodiny má svoje nevyhnutné a vážne spoločenské dôsledky. Od chudoby cez rast delikvencie po rast závislosti a odkázanosti na intervencie sociálneho štátu. Balla si však dramatickú situáciu zľahčuje. Azda by ani tak neprekážalo, že nevidí širšie spoločenské dôsledky a sleduje iba individálne osudy. Vážnejšie je, že ani ich drámu neprežije, a ak, tak len do tej miery, že s nimi precíti pocit prázdnoty, nič viac. Jeho postavy, na rozdiel od tých reálnych, o svoje deti nebojujú, so štátom či medzi sebou, ale vzdávajú sa ich. „Nemá právo očakávať od otca city a lásku ako nejakú samozrejmosť. Povinná láska? Povinný záujem? Ja som z iného cesta,“ vyhlasuje hlavná postava. A v podobnom cynizme sa autor priam vyžíva: „Nechápem, prečo by som mal niekoho uprednostňovať iba preto, lebo je to môj syn. V poriadku, nezabijem ho. Ale to je všetko. Je to pre mňa cudzí človek. Seriem na sentiment, zvysoka seriem.“
Ballovi tým však niečo podstatné uniká. Autor síce na konci diela pateticky zvolá, že „synovia svojich otcov nepoznajú,“ v skutočnosti však tieto vzťahy odmieta spoznať najmä on sám. Veď o čom inom, ak nie o týchto drámach svedčí hnutie nespokojných otcov, ktorí bojujú za striedavú starostlivosť o svoje deti? O čom svedčia trápenia a výčitky rodičov, ktorí zanedbali výchovu alebo opustili svoje rodiny? Niet azda väčšej žaloby súčasnej literatúry, ak si čitateľ musí uvedomiť, že život prináša oveľa hlbšie drámy, ako dokážu mnohí naši spisovatelia zachytiť alebo opísať.