Sme kresťania a s manželkou vychovávame našich päť detí. Dve staršie chodia na cirkevnú školu do Bratislavy a s tými mladšími objavujeme zázrak domáceho vzdelávania. Zuzana Petrová v článku vyčíta kresťanom niektoré postoje, ktoré však s realitou nemajú nič spoločné.
Spočiatku som sa potešil, že mám v pani Petrovej spriaznenú dušu, ktorá dobre chápe dôvody, pre ktoré sme sa s manželkou rozhodli naše mladšie deti vzdelávať doma, že plne chápe výhody, ktoré domáce vzdelávanie poskytuje. Postupne, ako som sa prehrýzal vrstvami jej názorov, som zostal nemilo prekvapený, že nám Zuzana Petrová vyčíta viacero postojov, ktoré nie sú pravdivé. Napríklad snahu uniknúť relativizmu sveta, akoby sme chceli svoje deti uchrániť pred neverectvom. Vyčíta nám chladný postoj k evolucionizmu, čo je však v našom prípade zásah mimo terča, pretože ja sa za evolucionistu považujem, a to nie som jediný v mojej kresťanskej komunite, pretože táto vedecká teória nie je v rozpore s našou kresťanskou vierou. Pani Petrová nám vyčíta snahu vyhnúť sa nevhodnému učivu. V tom s ňou súhlasím, pretože sa prikláňame k názoru, že naše deti sú presycované množstvom nepotrebných encyklopedických vedomostí, takže na zjednodušenie osnov, ako písal v .týždni Martin Mojžiš, je potrebná opica, ktorá čmáraním v zozname učebných osnov určí, ktoré jej časti sú nepotrebné.
Autorka sa ďalej pýta, či je správne dieťaťu podsúvať iba kresťanské názory, vďaka ktorým bude chránené pred vonkajšími vplyvmi, aby nebola ohrozená jeho svetonázorová integrita. Môžem odpovedať kladne. Nie je na tom nič nezvyčajné, veď aj liberáli robia to isté. Tiež sa snažia zabrániť tomu, aby nimi vychovávané dieťa vnímalo svet z konzervatívneho, kresťanského hľadiska.
Zuzana Petrová vyzdvihuje štátnu školu tým, že jej úlohou je vytvárať podmienky pre sekundárnu socializáciu. Pravdepodobne chcela povedať, že je potrebné indoktrinovať deti kresťanov pred jednostranným pohľadom na život, lebo „oficiálny pohľad, ktorý je akceptovaný spoločnosťou, pretože reprezentuje názorové spektrum vedeckých disciplín“ je ten jediný správny. Lenže veda sa ustavične mení a nie je schopná odpovedať na etické otázky, o ktorých hovorí kresťanstvo. Veda predsa neašpiruje na riešenie problémov metafyziky.
Oficiálny pohľad spoločnosti budú naše deti spoznávať (po celý život), keď rozumovo dospejú, keď dokážu rozumom kriticky rozlíšiť to, čo je na vo svete správne od toho, čo je nesprávne. Je to podobné ako „zrážka s idiotom“. Často sa totiž vo svojom okolí stretávam s názorom, že dieťa potrebuje školu na to, aby dostalo po nose, aby sa naučilo reagovať na konflikt s útočníkom (v podstate moji oponenti hovoria o šikanácii ako o pozitívnej skutočnosti). Moja osobná skúsenosť hovorí opak, dieťa je schopné reagovať na takýto konflikt až na istej intelektuálnej a osobnostnej úrovni, na ktorú ho práve domáce vzdelávanie pripraví skôr ako hocaká škola.
Nakoniec ma autorka prekvapila tvrdením, že stiahnutím dieťaťa zo školy do domáceho vzdelávania kresťania rezignujú na ovplyvňovanie prostredia školy, že prestanú vplývať na to, čo sa v škole deje. K tomu by som azda len podotkol, že moja manželka sa rovnako ako väčšina doma vzdelávajúcich rodičov, zapojila do komunity nadšencov pre domáce vzdelávanie v Združení domácej školy na Slovensku (pôvodný názov Spoločnosť priateľov domácej školy na Slovensku) práve preto, aby mohla ovplyvňovať školstvo a celú spoločnosť.
.branislav Krajčovič
Prečítala som si Vami napísaný článok o domácej škole a kresťanoch. Prečítala som si ho hneď niekoľkokrát, aby som si bola istá, že som ho pochopila správne. Hneď na úvod píšem, že sa nepovažujem za kresťanku a na spôsob, akým vznikol vesmír, nemám vyhranený názor. Vyštudovala som odbor filozofia, kde som mala možnosť dostatočne nasávať pluralitu svetonázorov (a teda nielen ten „náš“ – sekulárno-európsky). Ako človek, ktorý sa v mnohých veciach vymyká názorovému stredu, však viem, že je otázkou sebaúcty mať možnosť zachovať si slobodné myslenie, vlastné hodnoty nadobudnuté životnými skúsenosťami a možnosť odovzdať ich vlastným deťom. Nakoniec, ako sama píšete vo svojom článku, deti nebudú izolované od zvyšku sveta do konca života. Skôr či neskôr pôjdu vlastnou cestou a je iba na nich, do akej miery bude ich životný postoj korešpondovať s názormi rodičov. V našich končinách je zvykom, že povinná školská dochádzka sa začína okolo šiesteho roku života dieťaťa. Je to vek, v ktorom je dieťa stále veľmi tvárne a emočne (ako aj fyzicky) zraniteľné. Z evolučného hľadiska by takéto dieťa malo byť stále v blízkosti vzťahovej osoby – otca, matky, no naša spoločnosť, ako aj spôsob života, nás nútia posielať deti v tomto veku do školy, do cudzieho prostredia (vidíte aj vy ten rozpor medzi oficiálnym názorovým prúdom a jeho aplikáciou v skutočnom živote?) a kolektívu rovnako starých detí, čo je, mimochodom, na hony vzdialené životu v skutočnom svete, kde vstupujeme do interakcií s ľuďmi rôzneho veku a postavenia. Núti nás deti odovzdať ľuďom, ktorých životné postoje a názory na výchovu detí neraz nielenže nepoznáme, ale ani nemusia korešpondovať s tými našimi. To, čo Vy vo svojom článku nepovažujete za problém, predstavuje pre mňa, ako matku mojich detí, skutočný stav ohrozenia rodiny, o ktorú sa starám s láskou: „To, že v škole nejde o plynulé pokračovanie rodinnej výchovy, vlastne ani nie je problém. Úloha školy totiž spočíva v tom, že na vybrané témy ponúka oficiálny pohľad – pohľad, ktorý je našou spoločnosťou akceptovaný preto, lebo rešpektuje názorové spektrum vedeckých disciplín.“ Ja si ako matka vyslovene neželám, aby vo veku od šiestich rokov do obdobia ukončenia puberty ponúkal niekto môjmu dieťaťu oficiálne pohľady spoločnosti, (nech sú akokoľvek vedecké) ktoré sa nekryjú s hodnotami mojej rodiny a ktoré môžem dokonca považovať za škodlivé. V mnohých prípadoch ide o vštepovania prehnaného nacionálneho cítenia, o nepodložené interpretácie a nadraďovanie západného spôsobu života a myslenia na úkor iných kultúr. Tie sa neraz prezentujú ako zaostalé, menej hodnotné alebo ochudobnené. Naopak, na piedestál sa stavia materializmus na úkor ľudských hodnôt, racionalita na úkor emocionálnej stránky človeka, činnosti zamerané na hmatateľný výsledok na úkor tvorivosti, súťaživosť na úkor spolupráce.Tak si pluralitu nepredstavujem. Som presvedčená, že každé s láskou vychovávané dieťa, vedené k hodnotám, akými sú tolerancia a empatia, nebude v dospelosti ochudobnené o možnosť slobodne sa rozhodnúť, či bude veriť v kreacionizmus, alebo v evolúciu (čo, mimochodom, nepovažujem v živote až za takú podstatnú vec). Dospelosť chápem ako stav zrelosti, byť konfrontovaný s vonkajším svetom a tým, čo si nesieme z rodiny. Tú chápem obrazne ako hniezdo, v ktorom by malo byť umožnené každému dieťaťu rásť, naberať silu a dôveru vo svet, ktorý je za hranicami tohto pomyselného hniezda. Tak, ako vták vyletí z hniezda, až keď sú jeho krídla dosť pevné a operené, prichádzajú deti do kontaktu s okolitou realitou až vtedy, keď budú dosť psychicky a emocionálne vyzreté k tomu, aby ju dokázali spracovať alebo jej aj čeliť.
.miroslava Rašmanová
Spočiatku som sa potešil, že mám v pani Petrovej spriaznenú dušu, ktorá dobre chápe dôvody, pre ktoré sme sa s manželkou rozhodli naše mladšie deti vzdelávať doma, že plne chápe výhody, ktoré domáce vzdelávanie poskytuje. Postupne, ako som sa prehrýzal vrstvami jej názorov, som zostal nemilo prekvapený, že nám Zuzana Petrová vyčíta viacero postojov, ktoré nie sú pravdivé. Napríklad snahu uniknúť relativizmu sveta, akoby sme chceli svoje deti uchrániť pred neverectvom. Vyčíta nám chladný postoj k evolucionizmu, čo je však v našom prípade zásah mimo terča, pretože ja sa za evolucionistu považujem, a to nie som jediný v mojej kresťanskej komunite, pretože táto vedecká teória nie je v rozpore s našou kresťanskou vierou. Pani Petrová nám vyčíta snahu vyhnúť sa nevhodnému učivu. V tom s ňou súhlasím, pretože sa prikláňame k názoru, že naše deti sú presycované množstvom nepotrebných encyklopedických vedomostí, takže na zjednodušenie osnov, ako písal v .týždni Martin Mojžiš, je potrebná opica, ktorá čmáraním v zozname učebných osnov určí, ktoré jej časti sú nepotrebné.
Autorka sa ďalej pýta, či je správne dieťaťu podsúvať iba kresťanské názory, vďaka ktorým bude chránené pred vonkajšími vplyvmi, aby nebola ohrozená jeho svetonázorová integrita. Môžem odpovedať kladne. Nie je na tom nič nezvyčajné, veď aj liberáli robia to isté. Tiež sa snažia zabrániť tomu, aby nimi vychovávané dieťa vnímalo svet z konzervatívneho, kresťanského hľadiska.
Zuzana Petrová vyzdvihuje štátnu školu tým, že jej úlohou je vytvárať podmienky pre sekundárnu socializáciu. Pravdepodobne chcela povedať, že je potrebné indoktrinovať deti kresťanov pred jednostranným pohľadom na život, lebo „oficiálny pohľad, ktorý je akceptovaný spoločnosťou, pretože reprezentuje názorové spektrum vedeckých disciplín“ je ten jediný správny. Lenže veda sa ustavične mení a nie je schopná odpovedať na etické otázky, o ktorých hovorí kresťanstvo. Veda predsa neašpiruje na riešenie problémov metafyziky.
Oficiálny pohľad spoločnosti budú naše deti spoznávať (po celý život), keď rozumovo dospejú, keď dokážu rozumom kriticky rozlíšiť to, čo je na vo svete správne od toho, čo je nesprávne. Je to podobné ako „zrážka s idiotom“. Často sa totiž vo svojom okolí stretávam s názorom, že dieťa potrebuje školu na to, aby dostalo po nose, aby sa naučilo reagovať na konflikt s útočníkom (v podstate moji oponenti hovoria o šikanácii ako o pozitívnej skutočnosti). Moja osobná skúsenosť hovorí opak, dieťa je schopné reagovať na takýto konflikt až na istej intelektuálnej a osobnostnej úrovni, na ktorú ho práve domáce vzdelávanie pripraví skôr ako hocaká škola.
Nakoniec ma autorka prekvapila tvrdením, že stiahnutím dieťaťa zo školy do domáceho vzdelávania kresťania rezignujú na ovplyvňovanie prostredia školy, že prestanú vplývať na to, čo sa v škole deje. K tomu by som azda len podotkol, že moja manželka sa rovnako ako väčšina doma vzdelávajúcich rodičov, zapojila do komunity nadšencov pre domáce vzdelávanie v Združení domácej školy na Slovensku (pôvodný názov Spoločnosť priateľov domácej školy na Slovensku) práve preto, aby mohla ovplyvňovať školstvo a celú spoločnosť.
.branislav Krajčovič
Prečítala som si Vami napísaný článok o domácej škole a kresťanoch. Prečítala som si ho hneď niekoľkokrát, aby som si bola istá, že som ho pochopila správne. Hneď na úvod píšem, že sa nepovažujem za kresťanku a na spôsob, akým vznikol vesmír, nemám vyhranený názor. Vyštudovala som odbor filozofia, kde som mala možnosť dostatočne nasávať pluralitu svetonázorov (a teda nielen ten „náš“ – sekulárno-európsky). Ako človek, ktorý sa v mnohých veciach vymyká názorovému stredu, však viem, že je otázkou sebaúcty mať možnosť zachovať si slobodné myslenie, vlastné hodnoty nadobudnuté životnými skúsenosťami a možnosť odovzdať ich vlastným deťom. Nakoniec, ako sama píšete vo svojom článku, deti nebudú izolované od zvyšku sveta do konca života. Skôr či neskôr pôjdu vlastnou cestou a je iba na nich, do akej miery bude ich životný postoj korešpondovať s názormi rodičov. V našich končinách je zvykom, že povinná školská dochádzka sa začína okolo šiesteho roku života dieťaťa. Je to vek, v ktorom je dieťa stále veľmi tvárne a emočne (ako aj fyzicky) zraniteľné. Z evolučného hľadiska by takéto dieťa malo byť stále v blízkosti vzťahovej osoby – otca, matky, no naša spoločnosť, ako aj spôsob života, nás nútia posielať deti v tomto veku do školy, do cudzieho prostredia (vidíte aj vy ten rozpor medzi oficiálnym názorovým prúdom a jeho aplikáciou v skutočnom živote?) a kolektívu rovnako starých detí, čo je, mimochodom, na hony vzdialené životu v skutočnom svete, kde vstupujeme do interakcií s ľuďmi rôzneho veku a postavenia. Núti nás deti odovzdať ľuďom, ktorých životné postoje a názory na výchovu detí neraz nielenže nepoznáme, ale ani nemusia korešpondovať s tými našimi. To, čo Vy vo svojom článku nepovažujete za problém, predstavuje pre mňa, ako matku mojich detí, skutočný stav ohrozenia rodiny, o ktorú sa starám s láskou: „To, že v škole nejde o plynulé pokračovanie rodinnej výchovy, vlastne ani nie je problém. Úloha školy totiž spočíva v tom, že na vybrané témy ponúka oficiálny pohľad – pohľad, ktorý je našou spoločnosťou akceptovaný preto, lebo rešpektuje názorové spektrum vedeckých disciplín.“ Ja si ako matka vyslovene neželám, aby vo veku od šiestich rokov do obdobia ukončenia puberty ponúkal niekto môjmu dieťaťu oficiálne pohľady spoločnosti, (nech sú akokoľvek vedecké) ktoré sa nekryjú s hodnotami mojej rodiny a ktoré môžem dokonca považovať za škodlivé. V mnohých prípadoch ide o vštepovania prehnaného nacionálneho cítenia, o nepodložené interpretácie a nadraďovanie západného spôsobu života a myslenia na úkor iných kultúr. Tie sa neraz prezentujú ako zaostalé, menej hodnotné alebo ochudobnené. Naopak, na piedestál sa stavia materializmus na úkor ľudských hodnôt, racionalita na úkor emocionálnej stránky človeka, činnosti zamerané na hmatateľný výsledok na úkor tvorivosti, súťaživosť na úkor spolupráce.Tak si pluralitu nepredstavujem. Som presvedčená, že každé s láskou vychovávané dieťa, vedené k hodnotám, akými sú tolerancia a empatia, nebude v dospelosti ochudobnené o možnosť slobodne sa rozhodnúť, či bude veriť v kreacionizmus, alebo v evolúciu (čo, mimochodom, nepovažujem v živote až za takú podstatnú vec). Dospelosť chápem ako stav zrelosti, byť konfrontovaný s vonkajším svetom a tým, čo si nesieme z rodiny. Tú chápem obrazne ako hniezdo, v ktorom by malo byť umožnené každému dieťaťu rásť, naberať silu a dôveru vo svet, ktorý je za hranicami tohto pomyselného hniezda. Tak, ako vták vyletí z hniezda, až keď sú jeho krídla dosť pevné a operené, prichádzajú deti do kontaktu s okolitou realitou až vtedy, keď budú dosť psychicky a emocionálne vyzreté k tomu, aby ju dokázali spracovať alebo jej aj čeliť.
.miroslava Rašmanová
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.