Existuje stránka, kde si Slováci, ktorí žijú z rôznych príčin v zahraničí, vymieňajú klasické slovenské recepty s všakovakými fígľami a trikmi, ako dosiahnuť presne tú našu charakteristickú chuť so zahraničnými ekvivalentami potravín. Napríklad ako si vyrobiť tresku v Kanade, ako a v akom pomere zmiešať austrálsky syr feta so smotanou tak, aby čo najvernejšie pripomínal bryndzu či ako a z čoho si doma napiecť v Peru obyčajné rožky z trnavskej samoobsluhy. Chute, ktoré pripomínajú detstvo či najkrajšie roky života nám, zdá sa, nikdy z pamäti nevymiznú. Najviac príspevkov na tej stránke však nemajú bryndzové halušky, ako by sme si mohli myslieť, ale práve zemiakové placky. Tie totiž akoby najviac ľudí svojou chuťou vracali späť na Slovensko. Ťažká, sladko-slaná vôňa vyprážaných placiek každého jemne v myšlienkach posotí domov a pripomenie jesenný rodinný večer, keď sa skracujú dni a všetci začínajú chodiť domov podozrivo skoro. Placky vraj v cudzine na nás pôsobia vyslovene hojivo. Jedna americká pani, čo mala v rodine na výmennom pobyte slovenského stredoškoláka a už týždne sa mu cnelo za domovom, tam napríklad ďakuje za ich recept, lebo študentík pri plackách okamžite pookrial. Podobne ospevovalo placky isté kolumbijské dievča, ktoré chodí so Slovákom. Tomu sa vraj tiež cnelo, tak mu napiekla slovenské placky. So žiadnym jedlom vraj dosiaľ u neho nemala väčší úspech. Ibaže sa mu po tých plackách cnelo ešte viac.
Predchodcom harule, baby či placiek sú vraj židovské latkes. Malé syrové placky, ktoré sa pravidelne pripravovali na oleji počas Chanuky. Spomínajú sa vraj už v Knihe Samuelovej a v Piesni piesní. Kedysi to bola zmes vajíčka, múky a zeleniny, po príchode zemiakov na náš kontinent a ich rozšírení sa latkes začali robiť výhradne práve z nich. Špeciálnymi odborníkmi na latkes boli aškenázski Židia z okolia Halíča. Tí rozšírili zemiakové placky do všetých krajín v strednej Európe a urobili z nich absolútny hit. Najmä v časoch, keď bol nedostatok múky, sa placky pripravovali takmer v každej domácnosti namiesto chleba. Samozrejme, iný je recept na poľské placki ziemniaczane, iný na nemecké Kartoffelpuffer, švajčiarske rösti alebo na české bramboráky. V klasických žltých plackách rösti, ktoré vyzerajú ako také prišliapnuté hniezda, napríklad nenájdete vôbec múku a robia sa výhradne z nastrúhaných zemiakov. Do bramboráku pridávajú naši bratia, čuduj sa svete, aj rascu, a potom im hovoria frivolne cmunda. Pre slovenské placky je zas absolútne kľúčovou zložkou poriadna, štedrá hrsť sušenej majoránky a poctivá dávka cesnaku. V niektorých krajinách sa cibuľa a cesnak absolútne vynecháva, čo ozaj pravoverným slovenským plackistom môže pripadať ako donebavolajúce prznenie tejto božskej manny. Placky sa predsa robia jednoznačne tak, aby voňali majoránkou a cesnakom, zásadne zo surových a jemne nastrúhaných zemiakov, na bravčovej masti, aby potom po upečení boli krásne zlatisté a chrumkavé. Vnútri však musia byť vláčne a prinášať na jazyk omamný dotyk slušne rozbehnutej jesene. Samozrejme, k plackám nemôže chýbať poctivý zákvas alebo teda aspoň plnotučné mlieko, aby bol zážitok úplne dokonalý. Toto jedlo má len jedinú chybu. Mizne kuchárovi spod rúk, a teda sa nedá servírovať naraz. Iba za cenu, že počas jeho prípravy usilovne od sporáka odháňame rodinu „našušorenú” na chuť placiek.
Vylaďme si placky/
Samozrejme, chuť placiek sa dá ešte ďalej kultivovať, aj keď na ne máme svoj osvedčený a generáciami overený recept. Nezaškodí však niekedy malá zmena, a tak neváhajme do nich k postrúhaným zemiakom niekedy pridať cuketu či premytú kyslú kapustu. Fantastickú službu v ceste spraví aj na jemné rezance nakrájaná údená slaninka alebo mäkká saláma. Kto však nechce so svojím receptom pohnúť ani o piaď, a predsalen placky niečím oživiť, môže k nim podávať chuťovo zaujímavé dipy. Neprekonateľná je kombinácia klasického cesnakového, kde do vlažnej a štedro posolenej vody pretlačíme tri strúčiky cesnaku a necháme chvíľu odpočívať, a mätového dipu. Ten si vyrobíme z kyslej smotany, do ktorej rozmiešame lyžicu olivového oleja a drvenú sušenú mätu. Ak sušenú mätu doma nemáte, pokojne použite tú z mätového čaju. Jednoducho roztrhnite čajové vrecúško a vsypte ho do smotany. Taktiež zákvas sa nemusí podávať len tak. Efektne sa vie vynímať v čírych pohároch na šampanské, jemne poprášený čiernym korením a paprikou. Placky sú predsa slávnosť.
Predchodcom harule, baby či placiek sú vraj židovské latkes. Malé syrové placky, ktoré sa pravidelne pripravovali na oleji počas Chanuky. Spomínajú sa vraj už v Knihe Samuelovej a v Piesni piesní. Kedysi to bola zmes vajíčka, múky a zeleniny, po príchode zemiakov na náš kontinent a ich rozšírení sa latkes začali robiť výhradne práve z nich. Špeciálnymi odborníkmi na latkes boli aškenázski Židia z okolia Halíča. Tí rozšírili zemiakové placky do všetých krajín v strednej Európe a urobili z nich absolútny hit. Najmä v časoch, keď bol nedostatok múky, sa placky pripravovali takmer v každej domácnosti namiesto chleba. Samozrejme, iný je recept na poľské placki ziemniaczane, iný na nemecké Kartoffelpuffer, švajčiarske rösti alebo na české bramboráky. V klasických žltých plackách rösti, ktoré vyzerajú ako také prišliapnuté hniezda, napríklad nenájdete vôbec múku a robia sa výhradne z nastrúhaných zemiakov. Do bramboráku pridávajú naši bratia, čuduj sa svete, aj rascu, a potom im hovoria frivolne cmunda. Pre slovenské placky je zas absolútne kľúčovou zložkou poriadna, štedrá hrsť sušenej majoránky a poctivá dávka cesnaku. V niektorých krajinách sa cibuľa a cesnak absolútne vynecháva, čo ozaj pravoverným slovenským plackistom môže pripadať ako donebavolajúce prznenie tejto božskej manny. Placky sa predsa robia jednoznačne tak, aby voňali majoránkou a cesnakom, zásadne zo surových a jemne nastrúhaných zemiakov, na bravčovej masti, aby potom po upečení boli krásne zlatisté a chrumkavé. Vnútri však musia byť vláčne a prinášať na jazyk omamný dotyk slušne rozbehnutej jesene. Samozrejme, k plackám nemôže chýbať poctivý zákvas alebo teda aspoň plnotučné mlieko, aby bol zážitok úplne dokonalý. Toto jedlo má len jedinú chybu. Mizne kuchárovi spod rúk, a teda sa nedá servírovať naraz. Iba za cenu, že počas jeho prípravy usilovne od sporáka odháňame rodinu „našušorenú” na chuť placiek.
Vylaďme si placky/
Samozrejme, chuť placiek sa dá ešte ďalej kultivovať, aj keď na ne máme svoj osvedčený a generáciami overený recept. Nezaškodí však niekedy malá zmena, a tak neváhajme do nich k postrúhaným zemiakom niekedy pridať cuketu či premytú kyslú kapustu. Fantastickú službu v ceste spraví aj na jemné rezance nakrájaná údená slaninka alebo mäkká saláma. Kto však nechce so svojím receptom pohnúť ani o piaď, a predsalen placky niečím oživiť, môže k nim podávať chuťovo zaujímavé dipy. Neprekonateľná je kombinácia klasického cesnakového, kde do vlažnej a štedro posolenej vody pretlačíme tri strúčiky cesnaku a necháme chvíľu odpočívať, a mätového dipu. Ten si vyrobíme z kyslej smotany, do ktorej rozmiešame lyžicu olivového oleja a drvenú sušenú mätu. Ak sušenú mätu doma nemáte, pokojne použite tú z mätového čaju. Jednoducho roztrhnite čajové vrecúško a vsypte ho do smotany. Taktiež zákvas sa nemusí podávať len tak. Efektne sa vie vynímať v čírych pohároch na šampanské, jemne poprášený čiernym korením a paprikou. Placky sú predsa slávnosť.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.