Do ohraničeného priestoru sa rozmiestnia tri postavy, oblečené v nenápadnej, svetlo pohlcujúcej čiernej a len akoby náhodou sa zadívajú do davu. Nakrátko a skôr pomedzi ako priamo naň. Ľuďom takáto interakcia stačí, viac v skutočnosti ani nečakali a do výšky sa vznesie zmes potleku, kriku a nadšeného piskotu, ktorá je vzápätí preťatá prvými, nesmelo znejúcimi tónmi gitary. Trojica si nenachystala žiadny bombastický úvod; zato vzrušenie šíria tým, v čom sú najlepší. Jednoduchou a intímnou krásou.
Aj tri roky po vydaní eponymného debutu je stále neuveriteľné, aký úspech trio The xx dosiahlo. Mercury Prize za najlepší album roka a vypredaná koncertná šnúra by za bežných okolností navrávali, že máme do činenia s mladou akčnou kapelou, ktorá hrá ľúbivú hudbu. Pritom opak je pravda; traja členovia neobľubujú pozornosť a ich základnou filozofiou je minimalizmus.
Ich poznávacím znamením je sparťanská prostota, ktorou sa vyznačuje všetko od symbolu X, cez strohú, no zdvorilú komunikáciu s médiami, až po zdanlivo jednoduché piesne. Modus operandi tohto tria je zatiaľ záhadou. Textári a speváci Romy Madley Croft, ktorá hrá aj na gitare a basgitarsta Oliver Sim sa spoznali ako trojroční. Svoje prvé spoločné verše písali cez online chat, kedykoľvek prechádzali cez trápenia puberty a mali potrebu sa o ne podeliť. Z týchto spontánnych úryvkov, zachytávajúcich ich aktuálne trampoty, vyskladali v roku 2009 debutový album, ktorý prekvapil úprimnosťou a paradoxom emocionálnej otvorenosti, no súčasnej zvukovej uzavrenosti. Ich šepkané slová a láskavá gitara a basa by však boli len polnočným mliekom s medom, ak by sa vo svojich jedenástich nespriatelili so spolužiakom Jamiem Smithom, nadšeným DJ-om a producentom.
Práve kombinácia melancholickej akustiky oboch protagonistov a beatov vyplnila dovtedy prázdnu dieru na trhu s inteligentným popom. Správny pomer trpkej soulovej melanchólie, aróma R&B a rytmov nasiaknutých dubstepovou estetikou priniesli The xx úspech, ktorý prekonal žánrovú uzavretosť ich krajana Buriala a zároveň pripravil pôdu pre neskoršie úspechy britských elektro-soulových chameleónov Jamesa Blaka, či Jessie Ware. Do kariet The xx hrala aj ich nenásilná nostalgia a naivné snívanie o idealistickej láske. „Pozerajme spolu videokazety a rozprávajme sa o veľkej láske,” spievajú v piesni VCR.
Tak, ako bol ich debut uvarený z čerstvých surovín, nájsť vhodnú alternáciu k osvedčenému receptu sa ukázalo náročnou úlohou, ktorá zabrala skupine tri roky a nepremenila sa v jednoznačný triumf. Počas promovania a koncertovania sa členovia emocionálne aj hudobne posunuli do nových rovín. Textovo je Coexist, ich druhá štúdiovka, melancholickým zážitkom, kde sa dvojičkovské vokály Madley Croft a Sima ponárajú ešte hlbšie a odhaľujú čoraz viac zo svojho vnútra.
Na Coexist krásne dokazujú, s akou jednoduchosťou možno vyjadriť pocity tiesne a neistoty. „Pohybuješ sa po miestnosti, akoby dýchať bolo také jednoduché” spieva Madley Croft v úvodnej balade Angels a poslucháč hneď tuší, že The xx pokračujú v bode, ktorý bol koncom ich debutu. Tým bodom je najmä strata: „Opúšťaš ma s odlivom a ja ťa nedokážem zastaviť,” a neúspešné simulovanie šťastia: „V mojej hlave mi vravíš veci, ktoré si nikdy nepovedal. Rozhodnem sa zabudnúť.” Dramatická Missing, smutná Swept Away, očarujúca Angels prinášajú dojemné momenty zraniteľnej krásy.
Strach ako ľúbostná téma sa preniesol aj do zvuku, ktorý je ešte minimalistickejší ako kedykoľvek predtým. The xx obnažili svoju signatúru na skladačku niekoľkých základných kameňov. Tým však nepridali dostatok príchute, aby bolo možné vravieť o lahodnosti. Niekoľko fragmentov sofistikovaných melódií, pútavých rytmických vzorov a pôvabných gitarových motívov tvorí necelých štyridsať minút, no ani spolu nedokážu vyplniť tiché prázdno. Preň sa The xx vedome rozhodli a intímnu jednoduchosť okresali až na dreň.
Ťažko si predstaviť, že tieto piesne prežijú svoju dobu a aj po rokoch ostanú atraktívnym mementom súčasnosti. V porovnaní s debutom predstavujú uzavreté, nádherne subtílne mikrokozmy, do ktorých je náročné preniknúť a väčšinou len vytrvalcom prinesú zaslúžený pôžitok. Verím, že The xx prekonajú vnútorné bariéry a premenia svoj talent na sebaistejšie umenie, s ktorým sa možno plne stotožniť a plynúť. Dovtedy ostanú tým triom s neprekonaným debutom, ktorý je už dnes klasikou.
Aj tri roky po vydaní eponymného debutu je stále neuveriteľné, aký úspech trio The xx dosiahlo. Mercury Prize za najlepší album roka a vypredaná koncertná šnúra by za bežných okolností navrávali, že máme do činenia s mladou akčnou kapelou, ktorá hrá ľúbivú hudbu. Pritom opak je pravda; traja členovia neobľubujú pozornosť a ich základnou filozofiou je minimalizmus.
Ich poznávacím znamením je sparťanská prostota, ktorou sa vyznačuje všetko od symbolu X, cez strohú, no zdvorilú komunikáciu s médiami, až po zdanlivo jednoduché piesne. Modus operandi tohto tria je zatiaľ záhadou. Textári a speváci Romy Madley Croft, ktorá hrá aj na gitare a basgitarsta Oliver Sim sa spoznali ako trojroční. Svoje prvé spoločné verše písali cez online chat, kedykoľvek prechádzali cez trápenia puberty a mali potrebu sa o ne podeliť. Z týchto spontánnych úryvkov, zachytávajúcich ich aktuálne trampoty, vyskladali v roku 2009 debutový album, ktorý prekvapil úprimnosťou a paradoxom emocionálnej otvorenosti, no súčasnej zvukovej uzavrenosti. Ich šepkané slová a láskavá gitara a basa by však boli len polnočným mliekom s medom, ak by sa vo svojich jedenástich nespriatelili so spolužiakom Jamiem Smithom, nadšeným DJ-om a producentom.
Práve kombinácia melancholickej akustiky oboch protagonistov a beatov vyplnila dovtedy prázdnu dieru na trhu s inteligentným popom. Správny pomer trpkej soulovej melanchólie, aróma R&B a rytmov nasiaknutých dubstepovou estetikou priniesli The xx úspech, ktorý prekonal žánrovú uzavretosť ich krajana Buriala a zároveň pripravil pôdu pre neskoršie úspechy britských elektro-soulových chameleónov Jamesa Blaka, či Jessie Ware. Do kariet The xx hrala aj ich nenásilná nostalgia a naivné snívanie o idealistickej láske. „Pozerajme spolu videokazety a rozprávajme sa o veľkej láske,” spievajú v piesni VCR.
Tak, ako bol ich debut uvarený z čerstvých surovín, nájsť vhodnú alternáciu k osvedčenému receptu sa ukázalo náročnou úlohou, ktorá zabrala skupine tri roky a nepremenila sa v jednoznačný triumf. Počas promovania a koncertovania sa členovia emocionálne aj hudobne posunuli do nových rovín. Textovo je Coexist, ich druhá štúdiovka, melancholickým zážitkom, kde sa dvojičkovské vokály Madley Croft a Sima ponárajú ešte hlbšie a odhaľujú čoraz viac zo svojho vnútra.
Na Coexist krásne dokazujú, s akou jednoduchosťou možno vyjadriť pocity tiesne a neistoty. „Pohybuješ sa po miestnosti, akoby dýchať bolo také jednoduché” spieva Madley Croft v úvodnej balade Angels a poslucháč hneď tuší, že The xx pokračujú v bode, ktorý bol koncom ich debutu. Tým bodom je najmä strata: „Opúšťaš ma s odlivom a ja ťa nedokážem zastaviť,” a neúspešné simulovanie šťastia: „V mojej hlave mi vravíš veci, ktoré si nikdy nepovedal. Rozhodnem sa zabudnúť.” Dramatická Missing, smutná Swept Away, očarujúca Angels prinášajú dojemné momenty zraniteľnej krásy.
Strach ako ľúbostná téma sa preniesol aj do zvuku, ktorý je ešte minimalistickejší ako kedykoľvek predtým. The xx obnažili svoju signatúru na skladačku niekoľkých základných kameňov. Tým však nepridali dostatok príchute, aby bolo možné vravieť o lahodnosti. Niekoľko fragmentov sofistikovaných melódií, pútavých rytmických vzorov a pôvabných gitarových motívov tvorí necelých štyridsať minút, no ani spolu nedokážu vyplniť tiché prázdno. Preň sa The xx vedome rozhodli a intímnu jednoduchosť okresali až na dreň.
Ťažko si predstaviť, že tieto piesne prežijú svoju dobu a aj po rokoch ostanú atraktívnym mementom súčasnosti. V porovnaní s debutom predstavujú uzavreté, nádherne subtílne mikrokozmy, do ktorých je náročné preniknúť a väčšinou len vytrvalcom prinesú zaslúžený pôžitok. Verím, že The xx prekonajú vnútorné bariéry a premenia svoj talent na sebaistejšie umenie, s ktorým sa možno plne stotožniť a plynúť. Dovtedy ostanú tým triom s neprekonaným debutom, ktorý je už dnes klasikou.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.