Nejde iba o spis Gorila, v ktorom spolumajiteľ Penty Jaroslav Haščák spomína túto stopercentne štátnu firmu (vtedy ešte ako GovCo) ako jeden z najväčších biznisov, ktoré ešte na Slovensku ostali. A nejde ani celkom o to, že firma z portfólia Penty podpísala s JAVYS-om zmluvu takmer za miliardu eur na upratovacie služby. V hre je oveľa viac.
.nechcené dieťa
JAVYS vznikol v roku 2006 ako „nechcené dieťa“ privatizácie Slovenských elektrární, keďže taliansky Enel, dnes ich majoritný vlastník, požadoval odčlenenie takzvaného zadného cyklu, teda spracovania a uloženia odpadu a vyhoreného paliva. Malo to svoju logiku. Ide o historické záťaže z čias socializmu, keď sa postavili prvé atómové elektrárne A1 a V1 v Jaslovských Bohuniciach. Štát sa správal hrubo nezodpovedne, keďže na ich budúcu likvidáciu nevytváral zdroje – deficit dnes dosahuje viac ako dve miliardy eur. Obe elektrárne už skončili prevádzku, A1 postihli dve havárie, ukončenie V1 bolo na nátlak Rakúska podmienkou vstupu Slovenska do EÚ. Kto zaplatí ich likvidáciu? A kto ju vykoná, keďže s tým ako krajina – na rozdiel napríklad od Nemcov alebo Američanov – nemáme nijaké skúsenosti? Riešenie sa našlo. V roku privatizácie elektrární, teda v roku 2006, vznikol aj Národný jadrový fond (NJF), ktorého hlavným účelom je zhromažďovať prostriedky na tento účel. NJF síce tvoria odborníci, ide však o politických nominantov vlády. A jedinou firmou, ktorá sa tu zo zákona venuje vyraďovaniu elektrární a ukladaniu vyhoreného paliva, je práve JAVYS. Inými slovami, majoritne súkromné Slovenské elektrárne, a. s., (SE) nemajú inú možnosť, ako dať ukladať svoje vyhorené palivové články z prevádzkovaných elektrární V2 v Jaslovských Bohuniciach a dvoch blokov v Mochovciach do jediného medziskladu na našom území, ktorý vlastní štátny JAVYS. Smernica EÚ totiž prísne zakazuje ich ukladanie mimo krajín pôvodu. O cenách a podmienkach ešte bude reč. SE by, teoreticky, mohli dať spracovať svoj jadrový odpad z prevádzky elektrární aj do zahraničia, ak by to bolo pre nich ekonomicky výhodné, viacerí oslovení pracovníci elektrární nám však potvrdili, že táto firma, ktorá je dnes so Slovenskom v súdnom spore za štvrť miliardy eur, vzhľadom na okolnosti privatizácie, napokon od takého zámeru ustúpila – na nátlak vlády. A vždy uprednostnila JAVYS.
JAVYS spravuje strategický majetok štátu za stovky miliónov eur, jeho činnosť pritom charakterizuje neprehľadná spleť zmlúv a zákaziek, mnohé z nich prekrýva pečiatka prísne tajné. Opäť platí, že nejde iba o „omrvinky“ typu sponzoringu JAVYS-u na opravu Topoľčianskeho hradu v réžii firmy premiérovho brata či prenájom drahých áut a podozrivú kúpu novej budovy cez subjekt, blízky SMER-u alebo o verejné obstarávanie tretím subjektom, ktoré kritizoval Radičovej kabinet. A nejde ani celkom o to, že štyri roky bol šéfom JAVYS-u Ján Valko, jeden z najbližších ľudí Roberta Fica, jeho neúspešný nominant na post šéfa ÚVO (pozri rozhovor s expremiérkou) v časoch Radičovej vlády, neskôr jeho kandidát na ministra hospodárstva a dnes jeho šéf tajnej služby SIS. Oveľa závažnejšie sú podozrenia zo systémovo zlého fungovania JAVYS-u.
.osamelý bojovník?
Portál energia.sk nedávno zverejnil zásadný článok, v ktorom sa riaditeľ útvaru právnych a firemných záležitostí SE Martin Podolan zaoberá postavením firmy JAVYS. Píše, že v súčasnosti prebieha na Slovensku „séria nenápadných krokov, ktorými sa má problematika jadrovej bezpečnosti zamiesť pod koberec a presunúť na budúce generácie, a to tým, že sa zvýhodní postavenie JAVYS-u na trhu posilnením jeho monopolu“. Mladý právnik, ktorý bol pri mnohých dôležitých rokovaniach vedenia SE – a formuloval aj väčšinu pripomienok firmy k chystanej novele atómového zákona, ktorej osud by rád ovplyvnil otvorením verejnej diskusie na túto tému – sa obáva aj toho, že nebude existovať účinná motivácia, verejná kontrola ani reálna zodpovednosť za naplánovanie či vybudovanie trvalého úložiska. No nielen to. V JAVYS-e podľa neho hrozí konflikt záujmov, keďže jadrový odpad nielen spracúva a skladuje, ale je aj jeho pôvodcom, a má tak „prirodzenú motiváciu generovať na Slovensku čo najviac odpadu, aby ho následne mohol za peniaze od štátu a SE lukratívne spracovať a skladovať“. Podolan tvrdí, že ak prejde návrh štátu, Slovensko bude rarita, pretože medzinárodný štandard je skôr to, že za trvalé ukladanie jadrového odpadu a prevádzku hlbinného úložiska zodpovedá nezávislá a nezisková agentúra, a nie komerčne orientovaná spoločnosť . Čo teda navrhuje? Najmä vznik síce štátom vlastnenej, ale nezávislej agentúry, kde bude predmetom podnikania iba prevádzka trvalého úložiska a kde budú manažérov nominovať nie politici, ale skôr zástupcovia prevádzkovateľov, verejnosti, zamestnávateľských zväzov alebo spotrebiteľov.
Pochopiteľne, právnik pichol do osieho hniezda a reakcie na seba nenechali čakať. Ostrý článok rozvíril emócie ľudí, ktorí pracujú v rôznych dotknutých inštitúciách, aj záujem SIS. Pri anglickej verzii článku na portáli energia.sk bolo uvedené, že ide o osobný názor autora. Neprajníci tvrdia, že štát je v tejto oblasti zvyknutý na to, že vlastní ihrisko, hráčov aj rozhodcu a určuje pravidlá. Podolan to všetko odmieta a naďalej trvá na svojich dôvodoch. Pravda, ako hovorí, je v tomto prípade pre neho dôležitejšia ako prípadné narušenie vzťahov.
„Naozaj sa bojím, že sa problém prenáša na budúce generácie. Rádioaktívny odpad má podľa verejne dostupných informácií polčas rozpadu od desaťtisíc do milión rokov a nikto na svete zatiaľ nevymyslel, ako ho definitívne a bezpečne uskladniť. Celý jadrový priemysel podcenil toto riziko a neexistuje zariadenie, ktoré by vytrvalo tisícky rokov. Potrebujeme úložisko, ktoré bude trvácnejšie ako egyptské pyramídy. A pritom iba dúfame, že vedci raz na to prídu. O tom sa veľmi nehovorí,“ uvádza pre .týždeň Martin Podolan a dodáva: „Najviac zo všetkého dnes potrebujeme inštitúciu, ktorá sa bude o uloženie jadrového odpadu zodpovedne starať a sledovať, či si odkladáme dostatok financií. Tam, kde nie sú peniaze, nemôže byť ani bezpečnosť. Taká inštitúcia musí preto odolať politickým vplyvom a obhajovať verejný záujem. Preboha, veď my dnes ovplyvňujeme 40-tisíc budúcich generácií!“
.spolužiaci v spore
Treba zdôrazniť, že nejde o osamelý zápas jedného človeka. Ekonóm Peter Lempel, ktorý donedávna tiež pracoval v elektrárňach, poukazuje na viaceré typy vytvárania zdrojov na budúcu likvidáciu jadrových elektrární v jadrovom fonde. Výrobca, teda SE, odvádza do fondu fixnú zložku, tú dnes tvorí 13-tisíc eur za inštalovaný megawatt a variabilnú, ktorú tvorí 5,95 percenta z príjmov z predaja energie z jadrových zdrojov. Tretím zdrojom fondu sú tri centy za každú kilowatthodinu, ktorú platí konečný spotrebiteľ (tedy my všetci) a napokon štvrtým je európsky fond BIDSF, ktorý sľúbil Slovensku 400 až 500 miliónov eur, ak JAVYS splní podmienky. Spočítané a zhrnuté: do roku 2030, ak všetko pôjde podľa plánu, by mali byť v jadrovom fonde potrebné dve miliardy na likvidáciu historických záťaží v podobe A1 a V1, pričom zdroje na vyraďovanie súčasných blokov si elektrárne vytvárajú od ich začiatku. Lempel upozorňuje, že Stratégia mierového využitia jadrovej venergetiky, ktorá by mala výšku poplatkov klaždých päť rokov aktualizovať, je zostavovaná veľmi konzervatívne, čo je dobre, pretože náklady na vyraďovanie a spracovanie odpadu budú podľa reálnych odhadov postupne klesať. V čom je teda problém? Vráťme sa opäť k JAVYS-u. Aj Lempel, podobne ako Podolan, zastáva názor, že na to, aby boli tieto náklady transparentnejšie, potrebujeme nezávislú agentúru, a nie štátnu firmu.
„Väčšinou je vo svete zaužívané, že jadrové elektrárne majú vlastné medzisklady vyhoreného paliva. SE plánuje vybudovať vlastný suchý medzisklad, ktorý by bol lacnejší ako ten dnešný, ktorý je v réžii JAVYS-u, no potrebuje na to licenciu od štátu. Dnešná prax dohadovania cien medzi elektrárňami a JAVYS-om je teda taká, že elektrárne si vedia vypočítať, o koľko lacnejší by bol suchý medzisklad, avšak ak sa s JAVYS-om nedohodnú, sú v úzkych, pretože vývoz vyhoreného paliva do iných krajín EÚ je neprípustný – takže sa vždy nejako musia dohodnúť,“ dodáva Lempel s tým, že SE si dali urobiť cenovú kalkuláciu, koľko by ich stálo vyvezenie a spracovanie odpadu vo Švédsku a jeho následný dovoz naspäť na Slovensko: aj s dopravou by to bolo lacnejšie než v prípade JAVYS-u. Prečo to teda elektrárne neurobili? Dobrá otázka. JAVYS by svoje peniaze dostal späť tak či tak, pretože by si rozdiel napočítal do uloženia vyhoreného paliva.
V jadrovom biznise ide o úzku skupinu odborníkov vo veku okolo 40 až 55 rokov, pričom nová generácia neprichádza – mladí nemajú príliš záujem o tento druh štúdia. Paradoxne, všetci odborníci sa navzájom ako bývalí spolužiaci či kolegovia v kedysi spoločných štátnych elektrárňach dobre poznajú. S tým, že niektorí po roku 2006 ostali v SE, iní prešli do odčleneného JAVYS-u. A prirodzene, dnes obhajujú protichodné záujmy. Vedúci oddelenia vyraďovania jadrových zariadení a nakladania s rádioaktívnym odpadom SE Jozef Lukačovič podobne ako Podolan poukazuje na potrebu rozdelenia činností a vytvorenia nezávislej agentúry. Nie je podľa neho možné, tak ako v JAVYS-e, prepájať protichodné záujmy.
.je to o politike
Dnes opozičný poslanec Martin Chren (SaS) bol za Radičovej vlády okrem iného aj člen dozornej rady JAVYS-u. Poukazuje na potrebu rozlišovať medzi týmto podnikom a jeho zamestnancami, ktorí podľa neho reálne nasadzujú svoje zdravie a životy pre túto krajinu.
„Bol som prvý politik, ktorý sa išiel pozrieť na vyraďovanie havarovanej eletrárne A1. Videl som linky, kde na kusy pília zamorené veci, aby ich uložili v sudoch. Jedna neopatrnosť a rádioaktívne zrnko prachu sa uloží v pľúcach. Častice sa tam zatavujú do skla, ľudia pracujú s dýchacími prístrojmi a dozimetrami. Pracovníkov JAVYS-u si nesmierne vážim, máme tu svetovú špičku,“ uvádza Chren a zároveň poukazuje na dva typy aktivít tejto firmy. Dominantné sú tie neziskové, ide o vyraďovanie A1 a V1. A potom sú to ziskové, ktorými sú spracovanie a ukladanie rádioaktívneho odpadu z elektrární, ale aj z nemocníc. Podľa Chrena je v poriadku, ak sú SE a JAVYS v neustálom konflikte, pretože ten je, takpovediac, geneticky zabudovaný. „Ministerstvu hospodárstva a JAVYS-u na jednej strane ide o likvidáciu historického deficitu a elektrárňam na druhej strane o šetrenie nákladov, čo je prirodzené,“ poznamenáva Chren s tým, že na takejto vysokej úrovni v energetike sú rokovania viac o politike než o biznise. Teda o záujmoch, pričom Enel by mal byť zohľadniť aj to, že sa k elektrárňam dostal pomerne výhodne.
To však nič nemení na tom, že podľa Chrena JAVYS nehospodári príliš efektívne, za čo však nie vždy sám môže. „Zdedil“ aj predimenzovanú linku na spracovanie odpadu, ktorá je dnes jeho konkurenčnou nevýhodou v porovnaní s vyspelým zahraničím. Chren spomína aj vysoké fixné náklady a prezamestnanosť, ktoré sa predstavenstvu aj vďaka tlaku dozornej rady podarilo znížiť, no Radičovej vláda a tým aj jeho pôsobenie v JAVYS-e sa predčasne skončili. „Súhlasím s názorom pána Podolana, že nezávislá agentúra na ukladanie jadrového odpadu a prevádzku hlbinného úložiska by bola kvôli transparentnosti z dlhodobého hľadiska správne riešenie,“ dodáva na záver Chren.
.a čo JAVYS?
Podolanov článok vyvolal najväčšie reakcie v JAVYS-e, kde panuje názor, že koná v zhode s vedením SE, aj keď to otvorene nepriznajú. „Jeho tvrdenia jednoznačne odmietame ako nepradivé, skresľujúce a očierňujúce,“ udvádza pre .týždeň člen predstavenstva JAVYS-u Ján Horváth. „Pán Podolan bol osobný právnik generálneho riaditeľa SE Paola Ruzziniho, je to právnik predstavenstva elektrární, takže, ak si niekto myslí, že hovorí ako súkromná osoba, je na omyle,“ nazdáva sa ďalší člen predstavenstva JAVYS-u Anton Masár.
Poďme však bod po bode. Obvinenie z monopolného postavenia JAVYS-u obaja členovia jeho predstavenstva považujú za nezmysel, a to najmä preto, lebo pre takú malú krajinu ako Slovensko by bolo neefektívne mať dvoch vyraďovateľov jadrových zariadení a dvoch spracovateľov odpadu. Tento istý argument, teda neefektívnosť v malej krajine, JAVYS používa aj v prípade návrhu na vznik nezávislej neziskovej agentúry, ktorá by budovala a spravovala finálne úložisko a kde by neboli iba politickí nominanti, ako je to dnes v prípade jadrového fondu. „O čom tu hovoríme? Jadrová bezpečnosť a odpady sú záležitosť štátu, ktorý si nikdy nepustí túto oblasť z rúk, je to jeho rozhodnutie, koho si tam nominuje,“ tvrdí Masár a dodáva, že je demagógiou tvrdiť, že JAVYS je ako producent a spracovateľ jadrového odpadu v rozpore záujmov sám so sebou, pretože pôvodcom odpadov bol iba do roku 2008, keď prevádzkoval V1 – štyri roky už nie je.
Aj ďalšie tvrdenie, že ceny JAVYS-u za spracovanie odpadu sú predražené, spochybňujú obaja členovia predstavenstva. „Elektrárne porovnávajú cenu na spracovanie pevného odpadu, pričom argumentujú tým, že by ich vyšiel lacnejšie vývoz do Švédska. A prečo to teda nevyviezli? Keby naše ceny neboli výhodnejšie, nerobia to u nás. Nedodajú však, že Švédi im výsledok spálenia vrátia a musia to doviezť a uložiť na Slovensku, ako ukladá zákon. Naopak, JAVYS im dáva tzv. komplexné ceny, ktoré už obsahujú aj trvalé uloženie v Mochovciach,“ vysvetľuje Masár. Za neférové považuje aj tvrdenie, že JAVYS nemá záujem na príprave a výstavbe konečného úložiska vyhorených palivových článkov, pretože by tak jeho dnešný medzisklad prišiel o biznis. „Na svete sú iba dve-tri bohaté krajiny, ktoré majú také finálne hlbinné úložisko. Na Slovensku sú prepočty, že by to stálo okolo 100 miliárd eur, čo je pre našu krajinu nefinancovateľné. Ročné náklady na medzisklad sú v porovnaní s tým nízke, 10 až 12 miliónov eur,“ dodáva Masár.
Je to vysoko odborná polemika, ktorá sa pritom týka jedného z najväčších a z hľadiska našej bezpečnosti najdôležitejších biznisov v tejto krajine. Elektrárne a JAVYS sú aj budú v spore, pretože je to tak nastavené. No zatiaľ čo tomu prvému hráčovi ide o zisk v trhovom prostredí, ten druhý môže v netransparetnom, fakticky monopolnom prostredí slúžiť ako zlaté vajíčko dnešnej vládnej garnitúry. O tom to celé je. A je bizarné, že pri privatizácii odčlenený JAVYS sa ako historická záťaž napokon stal – pre niekoho určite – výnosnou štátnou firmou.
.nechcené dieťa
JAVYS vznikol v roku 2006 ako „nechcené dieťa“ privatizácie Slovenských elektrární, keďže taliansky Enel, dnes ich majoritný vlastník, požadoval odčlenenie takzvaného zadného cyklu, teda spracovania a uloženia odpadu a vyhoreného paliva. Malo to svoju logiku. Ide o historické záťaže z čias socializmu, keď sa postavili prvé atómové elektrárne A1 a V1 v Jaslovských Bohuniciach. Štát sa správal hrubo nezodpovedne, keďže na ich budúcu likvidáciu nevytváral zdroje – deficit dnes dosahuje viac ako dve miliardy eur. Obe elektrárne už skončili prevádzku, A1 postihli dve havárie, ukončenie V1 bolo na nátlak Rakúska podmienkou vstupu Slovenska do EÚ. Kto zaplatí ich likvidáciu? A kto ju vykoná, keďže s tým ako krajina – na rozdiel napríklad od Nemcov alebo Američanov – nemáme nijaké skúsenosti? Riešenie sa našlo. V roku privatizácie elektrární, teda v roku 2006, vznikol aj Národný jadrový fond (NJF), ktorého hlavným účelom je zhromažďovať prostriedky na tento účel. NJF síce tvoria odborníci, ide však o politických nominantov vlády. A jedinou firmou, ktorá sa tu zo zákona venuje vyraďovaniu elektrární a ukladaniu vyhoreného paliva, je práve JAVYS. Inými slovami, majoritne súkromné Slovenské elektrárne, a. s., (SE) nemajú inú možnosť, ako dať ukladať svoje vyhorené palivové články z prevádzkovaných elektrární V2 v Jaslovských Bohuniciach a dvoch blokov v Mochovciach do jediného medziskladu na našom území, ktorý vlastní štátny JAVYS. Smernica EÚ totiž prísne zakazuje ich ukladanie mimo krajín pôvodu. O cenách a podmienkach ešte bude reč. SE by, teoreticky, mohli dať spracovať svoj jadrový odpad z prevádzky elektrární aj do zahraničia, ak by to bolo pre nich ekonomicky výhodné, viacerí oslovení pracovníci elektrární nám však potvrdili, že táto firma, ktorá je dnes so Slovenskom v súdnom spore za štvrť miliardy eur, vzhľadom na okolnosti privatizácie, napokon od takého zámeru ustúpila – na nátlak vlády. A vždy uprednostnila JAVYS.
JAVYS spravuje strategický majetok štátu za stovky miliónov eur, jeho činnosť pritom charakterizuje neprehľadná spleť zmlúv a zákaziek, mnohé z nich prekrýva pečiatka prísne tajné. Opäť platí, že nejde iba o „omrvinky“ typu sponzoringu JAVYS-u na opravu Topoľčianskeho hradu v réžii firmy premiérovho brata či prenájom drahých áut a podozrivú kúpu novej budovy cez subjekt, blízky SMER-u alebo o verejné obstarávanie tretím subjektom, ktoré kritizoval Radičovej kabinet. A nejde ani celkom o to, že štyri roky bol šéfom JAVYS-u Ján Valko, jeden z najbližších ľudí Roberta Fica, jeho neúspešný nominant na post šéfa ÚVO (pozri rozhovor s expremiérkou) v časoch Radičovej vlády, neskôr jeho kandidát na ministra hospodárstva a dnes jeho šéf tajnej služby SIS. Oveľa závažnejšie sú podozrenia zo systémovo zlého fungovania JAVYS-u.
.osamelý bojovník?
Portál energia.sk nedávno zverejnil zásadný článok, v ktorom sa riaditeľ útvaru právnych a firemných záležitostí SE Martin Podolan zaoberá postavením firmy JAVYS. Píše, že v súčasnosti prebieha na Slovensku „séria nenápadných krokov, ktorými sa má problematika jadrovej bezpečnosti zamiesť pod koberec a presunúť na budúce generácie, a to tým, že sa zvýhodní postavenie JAVYS-u na trhu posilnením jeho monopolu“. Mladý právnik, ktorý bol pri mnohých dôležitých rokovaniach vedenia SE – a formuloval aj väčšinu pripomienok firmy k chystanej novele atómového zákona, ktorej osud by rád ovplyvnil otvorením verejnej diskusie na túto tému – sa obáva aj toho, že nebude existovať účinná motivácia, verejná kontrola ani reálna zodpovednosť za naplánovanie či vybudovanie trvalého úložiska. No nielen to. V JAVYS-e podľa neho hrozí konflikt záujmov, keďže jadrový odpad nielen spracúva a skladuje, ale je aj jeho pôvodcom, a má tak „prirodzenú motiváciu generovať na Slovensku čo najviac odpadu, aby ho následne mohol za peniaze od štátu a SE lukratívne spracovať a skladovať“. Podolan tvrdí, že ak prejde návrh štátu, Slovensko bude rarita, pretože medzinárodný štandard je skôr to, že za trvalé ukladanie jadrového odpadu a prevádzku hlbinného úložiska zodpovedá nezávislá a nezisková agentúra, a nie komerčne orientovaná spoločnosť . Čo teda navrhuje? Najmä vznik síce štátom vlastnenej, ale nezávislej agentúry, kde bude predmetom podnikania iba prevádzka trvalého úložiska a kde budú manažérov nominovať nie politici, ale skôr zástupcovia prevádzkovateľov, verejnosti, zamestnávateľských zväzov alebo spotrebiteľov.
Pochopiteľne, právnik pichol do osieho hniezda a reakcie na seba nenechali čakať. Ostrý článok rozvíril emócie ľudí, ktorí pracujú v rôznych dotknutých inštitúciách, aj záujem SIS. Pri anglickej verzii článku na portáli energia.sk bolo uvedené, že ide o osobný názor autora. Neprajníci tvrdia, že štát je v tejto oblasti zvyknutý na to, že vlastní ihrisko, hráčov aj rozhodcu a určuje pravidlá. Podolan to všetko odmieta a naďalej trvá na svojich dôvodoch. Pravda, ako hovorí, je v tomto prípade pre neho dôležitejšia ako prípadné narušenie vzťahov.
„Naozaj sa bojím, že sa problém prenáša na budúce generácie. Rádioaktívny odpad má podľa verejne dostupných informácií polčas rozpadu od desaťtisíc do milión rokov a nikto na svete zatiaľ nevymyslel, ako ho definitívne a bezpečne uskladniť. Celý jadrový priemysel podcenil toto riziko a neexistuje zariadenie, ktoré by vytrvalo tisícky rokov. Potrebujeme úložisko, ktoré bude trvácnejšie ako egyptské pyramídy. A pritom iba dúfame, že vedci raz na to prídu. O tom sa veľmi nehovorí,“ uvádza pre .týždeň Martin Podolan a dodáva: „Najviac zo všetkého dnes potrebujeme inštitúciu, ktorá sa bude o uloženie jadrového odpadu zodpovedne starať a sledovať, či si odkladáme dostatok financií. Tam, kde nie sú peniaze, nemôže byť ani bezpečnosť. Taká inštitúcia musí preto odolať politickým vplyvom a obhajovať verejný záujem. Preboha, veď my dnes ovplyvňujeme 40-tisíc budúcich generácií!“
.spolužiaci v spore
Treba zdôrazniť, že nejde o osamelý zápas jedného človeka. Ekonóm Peter Lempel, ktorý donedávna tiež pracoval v elektrárňach, poukazuje na viaceré typy vytvárania zdrojov na budúcu likvidáciu jadrových elektrární v jadrovom fonde. Výrobca, teda SE, odvádza do fondu fixnú zložku, tú dnes tvorí 13-tisíc eur za inštalovaný megawatt a variabilnú, ktorú tvorí 5,95 percenta z príjmov z predaja energie z jadrových zdrojov. Tretím zdrojom fondu sú tri centy za každú kilowatthodinu, ktorú platí konečný spotrebiteľ (tedy my všetci) a napokon štvrtým je európsky fond BIDSF, ktorý sľúbil Slovensku 400 až 500 miliónov eur, ak JAVYS splní podmienky. Spočítané a zhrnuté: do roku 2030, ak všetko pôjde podľa plánu, by mali byť v jadrovom fonde potrebné dve miliardy na likvidáciu historických záťaží v podobe A1 a V1, pričom zdroje na vyraďovanie súčasných blokov si elektrárne vytvárajú od ich začiatku. Lempel upozorňuje, že Stratégia mierového využitia jadrovej venergetiky, ktorá by mala výšku poplatkov klaždých päť rokov aktualizovať, je zostavovaná veľmi konzervatívne, čo je dobre, pretože náklady na vyraďovanie a spracovanie odpadu budú podľa reálnych odhadov postupne klesať. V čom je teda problém? Vráťme sa opäť k JAVYS-u. Aj Lempel, podobne ako Podolan, zastáva názor, že na to, aby boli tieto náklady transparentnejšie, potrebujeme nezávislú agentúru, a nie štátnu firmu.
„Väčšinou je vo svete zaužívané, že jadrové elektrárne majú vlastné medzisklady vyhoreného paliva. SE plánuje vybudovať vlastný suchý medzisklad, ktorý by bol lacnejší ako ten dnešný, ktorý je v réžii JAVYS-u, no potrebuje na to licenciu od štátu. Dnešná prax dohadovania cien medzi elektrárňami a JAVYS-om je teda taká, že elektrárne si vedia vypočítať, o koľko lacnejší by bol suchý medzisklad, avšak ak sa s JAVYS-om nedohodnú, sú v úzkych, pretože vývoz vyhoreného paliva do iných krajín EÚ je neprípustný – takže sa vždy nejako musia dohodnúť,“ dodáva Lempel s tým, že SE si dali urobiť cenovú kalkuláciu, koľko by ich stálo vyvezenie a spracovanie odpadu vo Švédsku a jeho následný dovoz naspäť na Slovensko: aj s dopravou by to bolo lacnejšie než v prípade JAVYS-u. Prečo to teda elektrárne neurobili? Dobrá otázka. JAVYS by svoje peniaze dostal späť tak či tak, pretože by si rozdiel napočítal do uloženia vyhoreného paliva.
V jadrovom biznise ide o úzku skupinu odborníkov vo veku okolo 40 až 55 rokov, pričom nová generácia neprichádza – mladí nemajú príliš záujem o tento druh štúdia. Paradoxne, všetci odborníci sa navzájom ako bývalí spolužiaci či kolegovia v kedysi spoločných štátnych elektrárňach dobre poznajú. S tým, že niektorí po roku 2006 ostali v SE, iní prešli do odčleneného JAVYS-u. A prirodzene, dnes obhajujú protichodné záujmy. Vedúci oddelenia vyraďovania jadrových zariadení a nakladania s rádioaktívnym odpadom SE Jozef Lukačovič podobne ako Podolan poukazuje na potrebu rozdelenia činností a vytvorenia nezávislej agentúry. Nie je podľa neho možné, tak ako v JAVYS-e, prepájať protichodné záujmy.
.je to o politike
Dnes opozičný poslanec Martin Chren (SaS) bol za Radičovej vlády okrem iného aj člen dozornej rady JAVYS-u. Poukazuje na potrebu rozlišovať medzi týmto podnikom a jeho zamestnancami, ktorí podľa neho reálne nasadzujú svoje zdravie a životy pre túto krajinu.
„Bol som prvý politik, ktorý sa išiel pozrieť na vyraďovanie havarovanej eletrárne A1. Videl som linky, kde na kusy pília zamorené veci, aby ich uložili v sudoch. Jedna neopatrnosť a rádioaktívne zrnko prachu sa uloží v pľúcach. Častice sa tam zatavujú do skla, ľudia pracujú s dýchacími prístrojmi a dozimetrami. Pracovníkov JAVYS-u si nesmierne vážim, máme tu svetovú špičku,“ uvádza Chren a zároveň poukazuje na dva typy aktivít tejto firmy. Dominantné sú tie neziskové, ide o vyraďovanie A1 a V1. A potom sú to ziskové, ktorými sú spracovanie a ukladanie rádioaktívneho odpadu z elektrární, ale aj z nemocníc. Podľa Chrena je v poriadku, ak sú SE a JAVYS v neustálom konflikte, pretože ten je, takpovediac, geneticky zabudovaný. „Ministerstvu hospodárstva a JAVYS-u na jednej strane ide o likvidáciu historického deficitu a elektrárňam na druhej strane o šetrenie nákladov, čo je prirodzené,“ poznamenáva Chren s tým, že na takejto vysokej úrovni v energetike sú rokovania viac o politike než o biznise. Teda o záujmoch, pričom Enel by mal byť zohľadniť aj to, že sa k elektrárňam dostal pomerne výhodne.
To však nič nemení na tom, že podľa Chrena JAVYS nehospodári príliš efektívne, za čo však nie vždy sám môže. „Zdedil“ aj predimenzovanú linku na spracovanie odpadu, ktorá je dnes jeho konkurenčnou nevýhodou v porovnaní s vyspelým zahraničím. Chren spomína aj vysoké fixné náklady a prezamestnanosť, ktoré sa predstavenstvu aj vďaka tlaku dozornej rady podarilo znížiť, no Radičovej vláda a tým aj jeho pôsobenie v JAVYS-e sa predčasne skončili. „Súhlasím s názorom pána Podolana, že nezávislá agentúra na ukladanie jadrového odpadu a prevádzku hlbinného úložiska by bola kvôli transparentnosti z dlhodobého hľadiska správne riešenie,“ dodáva na záver Chren.
.a čo JAVYS?
Podolanov článok vyvolal najväčšie reakcie v JAVYS-e, kde panuje názor, že koná v zhode s vedením SE, aj keď to otvorene nepriznajú. „Jeho tvrdenia jednoznačne odmietame ako nepradivé, skresľujúce a očierňujúce,“ udvádza pre .týždeň člen predstavenstva JAVYS-u Ján Horváth. „Pán Podolan bol osobný právnik generálneho riaditeľa SE Paola Ruzziniho, je to právnik predstavenstva elektrární, takže, ak si niekto myslí, že hovorí ako súkromná osoba, je na omyle,“ nazdáva sa ďalší člen predstavenstva JAVYS-u Anton Masár.
Poďme však bod po bode. Obvinenie z monopolného postavenia JAVYS-u obaja členovia jeho predstavenstva považujú za nezmysel, a to najmä preto, lebo pre takú malú krajinu ako Slovensko by bolo neefektívne mať dvoch vyraďovateľov jadrových zariadení a dvoch spracovateľov odpadu. Tento istý argument, teda neefektívnosť v malej krajine, JAVYS používa aj v prípade návrhu na vznik nezávislej neziskovej agentúry, ktorá by budovala a spravovala finálne úložisko a kde by neboli iba politickí nominanti, ako je to dnes v prípade jadrového fondu. „O čom tu hovoríme? Jadrová bezpečnosť a odpady sú záležitosť štátu, ktorý si nikdy nepustí túto oblasť z rúk, je to jeho rozhodnutie, koho si tam nominuje,“ tvrdí Masár a dodáva, že je demagógiou tvrdiť, že JAVYS je ako producent a spracovateľ jadrového odpadu v rozpore záujmov sám so sebou, pretože pôvodcom odpadov bol iba do roku 2008, keď prevádzkoval V1 – štyri roky už nie je.
Aj ďalšie tvrdenie, že ceny JAVYS-u za spracovanie odpadu sú predražené, spochybňujú obaja členovia predstavenstva. „Elektrárne porovnávajú cenu na spracovanie pevného odpadu, pričom argumentujú tým, že by ich vyšiel lacnejšie vývoz do Švédska. A prečo to teda nevyviezli? Keby naše ceny neboli výhodnejšie, nerobia to u nás. Nedodajú však, že Švédi im výsledok spálenia vrátia a musia to doviezť a uložiť na Slovensku, ako ukladá zákon. Naopak, JAVYS im dáva tzv. komplexné ceny, ktoré už obsahujú aj trvalé uloženie v Mochovciach,“ vysvetľuje Masár. Za neférové považuje aj tvrdenie, že JAVYS nemá záujem na príprave a výstavbe konečného úložiska vyhorených palivových článkov, pretože by tak jeho dnešný medzisklad prišiel o biznis. „Na svete sú iba dve-tri bohaté krajiny, ktoré majú také finálne hlbinné úložisko. Na Slovensku sú prepočty, že by to stálo okolo 100 miliárd eur, čo je pre našu krajinu nefinancovateľné. Ročné náklady na medzisklad sú v porovnaní s tým nízke, 10 až 12 miliónov eur,“ dodáva Masár.
Je to vysoko odborná polemika, ktorá sa pritom týka jedného z najväčších a z hľadiska našej bezpečnosti najdôležitejších biznisov v tejto krajine. Elektrárne a JAVYS sú aj budú v spore, pretože je to tak nastavené. No zatiaľ čo tomu prvému hráčovi ide o zisk v trhovom prostredí, ten druhý môže v netransparetnom, fakticky monopolnom prostredí slúžiť ako zlaté vajíčko dnešnej vládnej garnitúry. O tom to celé je. A je bizarné, že pri privatizácii odčlenený JAVYS sa ako historická záťaž napokon stal – pre niekoho určite – výnosnou štátnou firmou.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.