V správe z 10. septembra, určenej pre Centrum strategických a medzinárodných štúdií na Georgetownskej univerzite, Anthony Cordesman varovne píše: „Útok Izraela na Irán by podnietil regionálnu nestabilitu a konflikt, ako aj vzostup terorizmu. Regionálne bezpečnostné dôsledky by boli katastrofálne.“
Aj skupina expertov z oboch hlavných amerických politických strán, ktorú vedie bývalý poradca pre národnú bezpečnosť Brent Scowcroft a ktorú podporuje aj väčšina zvyčajne hlasno sa vyjadrujúcich osobností, uvádza: „Vážne dopady na americké záujmy by sa prejavili dlhodobo a sme presvedčení, že by mali problematický vplyv na globálnu aj regionálnu stabilitu, a to vrátane tej ekonomickej. Dynamika eskalácie, akcie a reakcie by mohla vyprodukovať vážne nezamýšľané dôsledky, ktoré by významne zvýšili všetky tieto negatíva, a potenciálne by mohli viesť až k celkovej regionálnej vojne.“
.kacírska myšlienka
Ale skúsme si na okamih pripustiť kacírsku myšlienku a zvážiť možnosť, že práve celková regionálna vojna, o akej správa hovorí, je teoreticky presne tým optimálnym výsledkom, ktorý by prospel americkým záujmom. Izraelský útok na Irán, ktorý by dosiahol aspoň obmedzený úspech – napríklad o dva roky spomalil vývoj smrtiacich jadrových zbraní na iránskej strane – by rozhodne zastavil nebezpečný úpadok amerického statusu superveľmoci.
Bez izraelského úderu na Irán totiž Amerike hrozí toto:
Irán s jadrovou výzbrojou
postupné posilňovanie irackého spojenectva s Iránom
mimoriadne nepriateľsky naladený režim v Egypte, kde sa vláda Moslimského bratstva spolieha práve na džihádistické živly a očakáva od nich, že odvrátia pozornosť od ekonomického kolapsu krajiny
vojna Egypta s Líbyou o ropu a so Sudánom o vodu
radikálny sunnitský režim pri moci na väčšine územia Sýrie, pričom s Iránom zviazaní alawiti sú opevnení v pohoriach na pobreží
ovládnutie Jordánskeho kráľovstva Moslimským bratstvom, a to tak de facto, ako aj de iure
subverzná kampaň proti saudskej monarchii, ktorú bude Irán realizovať prostredníctvom šiítov vo východnej provincii a Moslimské bratstvo ju bude vykonávať vnútri krajiny
oslabené a možno aj vnútorne kolabujúce Turecko, ktoré bude vo vojne so svojou kurdskou populáciou, a zároveň vstup sýrskych Kurdov na scénu, ktorí môžu nevyspytateľne zamiešať karty vývoja
Afganistan pod vládou Talibanu
a napokon radikalizované islamistické režimy v Líbyi aj v Tunisku
.keď najviac získa Rusko
Saudská Arábia je pritom v rodiacej sa konfigurácii Stredného Východu štátom, ktorý ponesie najťažšie dôsledky. Saudská Arábia najviac stratí a Rusko najviac získa. Európa a Japonsko dospeli k názoru, že Amerika sa vzdala svojho dlhodobého záväzku zaručiť bezpečnosť dodávania energetických surovín z Perzského zálivu, keďže saudskoarabskú monarchiu Washington očividne hodil pod kolesá vývoja a potichu presunul priority svojho energetického plánovania smerom k Moskve. V spravodajských médiách sa z takéhoto uvažovania neobjaví prakticky nič alebo len veľmi málo, no aj tak je jasné, že prebieha preorientovanie Washingtonu smerom na Moskvu.
Z pohľadu Izraela sa teraz všetko nezadržateľne valí k najhoršiemu možnému scenáru. Ekonomické sankcie sú pre Irán síce nepríjemné, nijako vážne však nebránia realizácii jeho jadrových ambícií. Keď generál Martin Dempsey, predseda amerického zboru náčelníkov štábov, tridsiateho augusta opakoval, že nechce „byť spolupáchateľom“ izraelského útoku na Irán, len tým verejne deklaroval presne tú správu, ktorú Pentagón už šesť mesiacov inými signálmi oznamoval Teheránu. Američania teda nechcú mať s útokom na Irán nič spoločné.
Takýto prístup Pentagónu spolu s postojom ministerstva zahraničných vecí, ktoré stále odmieta označiť „červenú čiaru“, za ktorú už Irán nesmie ísť, inak vyprovokuje zo strany Ameriky vojenskú reakciu, predstavujú pre Irán niečo ako zelenú na vývoj atómovej bomby. O tom sú aspoň presvedčení analytici v Izraeli.
.technicky žiadny veľký problém
Čo keby teda Izrael na Irán zaútočil? Z technického hľadiska niet pochybností o tom, že Izraelu by sa podarilo závažne poškodiť iránsky jadrový program. Ako ešte začiatkom tohto roku napísal rešpektovaný nemecký vojenský analytik Hans Ruhl, v Iráne existuje dvadsaťpäť až tridsať vojenských zariadení, ktoré slúžia, či už výhradne, alebo prevažne, jadrovému programu. Šesť z nich bolo zaradených medzi ciele prvej kategórie: továreň na obohacovanie uránu v Natanzi, konverzné stanice v Isfaháne, reaktor s ťažkou vodou v Araku, továreň na výrobu zbraní a munície v Paršine, továreň na obohacovanie uránu vo Fordoue a bušerský reaktor s ľahkou vodou.
Informácie o Natanzare sú solídne a dôveryhodné. Tento projekt je od začiatku pod satelitným dohľadom a pozorovali ho aj izraelskí „turisti“. Momentálne je tam nainštalovaných dobrých desaťtisíc centrifúg, z ktorých až šesťtisícpäťsto funguje a vyrába. Najsilnejší „prerážač bunkrov“, ktorý má Izrael vo svojej výzbroji, je navádzaná bomba GBU-28 (s hmotnosťou 2,3 tony), ktorý dokáže preukázateľne preraziť cez sedemmetrovú vrstvu železobetónu a tridsaťmetrovú vrstvu zeminy. Na prerazenie strechy zariadenia v Natanzi by stačil. Pre istotu je možné použiť až dve bomby GBU-28 za sebou. Druhá bomba by ešte prehĺbila kráter po dopade tej prvej a uskutočnila by žiadaný cieľ.
Vtip spočíva v tom, že druhú bombu treba zhodiť presne do krátera po tej prvej. A podľa Cordesmana je pravdepodobnosť priameho zásahu aj pri existujúcej navádzacej technológii päťdesiat percent. Na každý kľúčový cieľ by takto postačilo pol tucta bômb – ak predpokladáme, že Izraelčania nemajú eso v rukáve a nepracujú na nejakom kreatívnejšom riešení. Izrael mal na plánovanie tejto operácie až desať rokov a dá sa rozumne predpokladať, že izraelské vojenské letectvo je schopné misiu realizovať s úspechom.
Hlbšia otázka však znie: Čo by vlastne predstavovalo spomínaný úspech?
.čo by sa stalo v regióne
„Keď Izrael zbombardoval iracký jadrový reaktor Osiris v roku 1981,“ hovorí istý Izraelčan, ktorý sa podieľal na plánovaní operácie, „očakávali sme, že iránsky jadrový program spomalíme o tri roky. Spomalili sme ho až o desať rokov. To však nebolo na celej veci najdôležitejšie. Najdôležitejší bol efekt, ktorý akcia zanechala v celom regióne.“
Presne tohto efektu, ktorý sa ako vlny po hodení kameňa do vody rozšíri po celom regióne, sa teraz veľmi obáva americká zahraničnopolitická elita. Vízia, ktorá je s istými výnimkami spoločná pre administratívu Georgea Busha mladšieho aj Baracka Obamu, čiže predstava Stredného Východu posiateho demokratickými režimami, ktoré by boli Spojeným štátom americkým priateľsky naklonené, by v takom prípade praskla ako mydlová bublina. Aké vlny by otriasli regiónom po úspešnom izraelskom útoku na Irán?
Irán by sa pravdepodobne pokúsil zablokovať Hormuzský prieliv, ktorý je pre pätinu svetovej ropy vstupnou bránou na trh, a Amerika by zareagovala tým, že by zničila iránske konvenčné vojenské zariadenia a infraštruktúru – zo vzduchu. To by ešte znásobilo poníženie Teheránu a posilnilo by to domácu opozíciu.
Vplyv Iránu na Irak a na Sýriu by poklesol, hoci prívrženci Iránu v oboch krajinách by v krátkodobom dosahu asi preliali mnoho krvi.
Hizballáh takmer určite zasype Izrael celým svojim arzenálom striel a podľa izraelských odhadov zanechá niekoľko stoviek obetí. Izrael potom vojensky vstúpi do južného Libanonu a – na rozdiel od vojny v roku 2006 – bude bojovať už bez obáv zo sýrskej intervencie. V roku 2006 Olmertova vláda obmedzila pôsobnosť izraelskej armády z obáv, že zasiahne sýrska armáda. Sýrska armáda však dnes už nie je na tom tak, aby zasiahnuť mohla.
Isteže, stále zostáva možnosť, že Sýria proti Izraelu začne útok chemickými a biologickými hlavicami, no ak by Asadova vláda použila zbrane hromadného ničenia, Izrael by zareagoval jadrovým bombardovaním. V tomto prípade je odstrašujúci účinok pravdepodobne vysoký. Vplyv Iránu v Libanone by drasticky klesol.
Bez podpory iránskeho sponzora by alawitský režim padol a Sýria by sa stala kondomíniom Saudov a Turkov. Ešte začas by tu pokračovali etnické čistky.
.egypťania cítia krízu
Egypt by bol odrezaný od finančnej podpory štátov Perzského zálivu, čo by bol trest za to, že sa otvoril voči Iránu. Pre Egypt by to bolo z hľadiska domácej politiky veľmi nepríjemné. Dochádzajú mu totiž peniaze, v auguste mu niektorí dodávatelia stopli ropu a egyptské rafinérie nemajú za čo kúpiť ropu od vlády.
Denník Al-Ahram hlásil 12. septembra, že Horný Egypt má tridsaťpercentný nedostatok dieselového paliva. Noviny napísali:
„Egypťania začali cítiť ďalšiu dieselovú krízu koncom minulého týždňa. Dostupné množstvo paliva kleslo a na čerpacích staniciach stáli dlhé rady. Nedostatok financií na ministerstve ropy spôsobilo oneskorenie platieb rafinériám, ktoré poskytujú surovinu na výrobu dieselového paliva. „Ministerstvo financií mešká so zasielaním požadovaných prostriedkov, ktoré dlží ministerstvu ropy,“ uviedol Hossam Arafat, šéf divízie ropného priemyslu v Egyptskej obchodnej komore. Denná dodávka dieselového paliva na egyptskom trhu podľa odhadu tlače klesla zo štyridsaťtisíc na tridsaťtritisíc ton.“
Káhira sa možno stane metropolou radikálneho islamského štátu a tento štát bude akousi Severnou Kóreou na Níle. Ale dôsledky takéhoto vývoja by boli obmedzené. Ak by sa podarilo neutralizovať Irán, Egypt by Saudskú Arábiu už natoľko neohrozoval. Možno by ohrozoval skôr Líbyu a Sudán. To je veľmi nepríjemné, no čo pre nás Líbya a Sudán v poslednom období urobili?
.aj moslimské štáty starnú
Keď nie je americká administratíva ochotná vymáhať v regióne americké strategické záujmy, Izrael napokon možno Spojené štáty zachráni.
Z dlhodobého hľadiska nemožno mať od moslimského sveta optimistické očakávania. Sú v ňom totiž dva typy krajín: tie, ktoré nevládzu živiť svoje deti, ako Egypt, a tie, ktoré už deti nemajú, ako Irán, Turecko, Alžírsko a Tunisko. Moslimské národy akoby z detstva prechádzali priamo do staroby, bez zastávky v dospelosti. Vstupujú z predmoderny do postmoderny, ako som už napísal vo svojej knihe Prečo civilizácie umierajú (a prečo umiera aj islam).
Turci majú len 1,5 dieťaťa na rodinu, presne ako neplodní Európania. Zato tureckí Kurdi majú štyri až päť detí. Skôr či neskôr sa bude musieť prekresliť mapa Turecka. O jedinú generáciu bude mať Irán rovnako prevrátenú populačnú pyramídu ako starnúce priemyselne rozvinuté krajiny, akurát nebude mať také bohatstvo, aby ju uživil.
Od moslimských krajín nemáme prečo očakávať, že sa potichu stiahnu a bez rozruchu sa poddajú nezvratnému úpadku. Preto je skôr či neskôr celková vojna v tomto regióne nevyhnutná. Tak nech ju už radšej máme za sebou.
Aj skupina expertov z oboch hlavných amerických politických strán, ktorú vedie bývalý poradca pre národnú bezpečnosť Brent Scowcroft a ktorú podporuje aj väčšina zvyčajne hlasno sa vyjadrujúcich osobností, uvádza: „Vážne dopady na americké záujmy by sa prejavili dlhodobo a sme presvedčení, že by mali problematický vplyv na globálnu aj regionálnu stabilitu, a to vrátane tej ekonomickej. Dynamika eskalácie, akcie a reakcie by mohla vyprodukovať vážne nezamýšľané dôsledky, ktoré by významne zvýšili všetky tieto negatíva, a potenciálne by mohli viesť až k celkovej regionálnej vojne.“
.kacírska myšlienka
Ale skúsme si na okamih pripustiť kacírsku myšlienku a zvážiť možnosť, že práve celková regionálna vojna, o akej správa hovorí, je teoreticky presne tým optimálnym výsledkom, ktorý by prospel americkým záujmom. Izraelský útok na Irán, ktorý by dosiahol aspoň obmedzený úspech – napríklad o dva roky spomalil vývoj smrtiacich jadrových zbraní na iránskej strane – by rozhodne zastavil nebezpečný úpadok amerického statusu superveľmoci.
Bez izraelského úderu na Irán totiž Amerike hrozí toto:
Irán s jadrovou výzbrojou
postupné posilňovanie irackého spojenectva s Iránom
mimoriadne nepriateľsky naladený režim v Egypte, kde sa vláda Moslimského bratstva spolieha práve na džihádistické živly a očakáva od nich, že odvrátia pozornosť od ekonomického kolapsu krajiny
vojna Egypta s Líbyou o ropu a so Sudánom o vodu
radikálny sunnitský režim pri moci na väčšine územia Sýrie, pričom s Iránom zviazaní alawiti sú opevnení v pohoriach na pobreží
ovládnutie Jordánskeho kráľovstva Moslimským bratstvom, a to tak de facto, ako aj de iure
subverzná kampaň proti saudskej monarchii, ktorú bude Irán realizovať prostredníctvom šiítov vo východnej provincii a Moslimské bratstvo ju bude vykonávať vnútri krajiny
oslabené a možno aj vnútorne kolabujúce Turecko, ktoré bude vo vojne so svojou kurdskou populáciou, a zároveň vstup sýrskych Kurdov na scénu, ktorí môžu nevyspytateľne zamiešať karty vývoja
Afganistan pod vládou Talibanu
a napokon radikalizované islamistické režimy v Líbyi aj v Tunisku
.keď najviac získa Rusko
Saudská Arábia je pritom v rodiacej sa konfigurácii Stredného Východu štátom, ktorý ponesie najťažšie dôsledky. Saudská Arábia najviac stratí a Rusko najviac získa. Európa a Japonsko dospeli k názoru, že Amerika sa vzdala svojho dlhodobého záväzku zaručiť bezpečnosť dodávania energetických surovín z Perzského zálivu, keďže saudskoarabskú monarchiu Washington očividne hodil pod kolesá vývoja a potichu presunul priority svojho energetického plánovania smerom k Moskve. V spravodajských médiách sa z takéhoto uvažovania neobjaví prakticky nič alebo len veľmi málo, no aj tak je jasné, že prebieha preorientovanie Washingtonu smerom na Moskvu.
Z pohľadu Izraela sa teraz všetko nezadržateľne valí k najhoršiemu možnému scenáru. Ekonomické sankcie sú pre Irán síce nepríjemné, nijako vážne však nebránia realizácii jeho jadrových ambícií. Keď generál Martin Dempsey, predseda amerického zboru náčelníkov štábov, tridsiateho augusta opakoval, že nechce „byť spolupáchateľom“ izraelského útoku na Irán, len tým verejne deklaroval presne tú správu, ktorú Pentagón už šesť mesiacov inými signálmi oznamoval Teheránu. Američania teda nechcú mať s útokom na Irán nič spoločné.
Takýto prístup Pentagónu spolu s postojom ministerstva zahraničných vecí, ktoré stále odmieta označiť „červenú čiaru“, za ktorú už Irán nesmie ísť, inak vyprovokuje zo strany Ameriky vojenskú reakciu, predstavujú pre Irán niečo ako zelenú na vývoj atómovej bomby. O tom sú aspoň presvedčení analytici v Izraeli.
.technicky žiadny veľký problém
Čo keby teda Izrael na Irán zaútočil? Z technického hľadiska niet pochybností o tom, že Izraelu by sa podarilo závažne poškodiť iránsky jadrový program. Ako ešte začiatkom tohto roku napísal rešpektovaný nemecký vojenský analytik Hans Ruhl, v Iráne existuje dvadsaťpäť až tridsať vojenských zariadení, ktoré slúžia, či už výhradne, alebo prevažne, jadrovému programu. Šesť z nich bolo zaradených medzi ciele prvej kategórie: továreň na obohacovanie uránu v Natanzi, konverzné stanice v Isfaháne, reaktor s ťažkou vodou v Araku, továreň na výrobu zbraní a munície v Paršine, továreň na obohacovanie uránu vo Fordoue a bušerský reaktor s ľahkou vodou.
Informácie o Natanzare sú solídne a dôveryhodné. Tento projekt je od začiatku pod satelitným dohľadom a pozorovali ho aj izraelskí „turisti“. Momentálne je tam nainštalovaných dobrých desaťtisíc centrifúg, z ktorých až šesťtisícpäťsto funguje a vyrába. Najsilnejší „prerážač bunkrov“, ktorý má Izrael vo svojej výzbroji, je navádzaná bomba GBU-28 (s hmotnosťou 2,3 tony), ktorý dokáže preukázateľne preraziť cez sedemmetrovú vrstvu železobetónu a tridsaťmetrovú vrstvu zeminy. Na prerazenie strechy zariadenia v Natanzi by stačil. Pre istotu je možné použiť až dve bomby GBU-28 za sebou. Druhá bomba by ešte prehĺbila kráter po dopade tej prvej a uskutočnila by žiadaný cieľ.
Vtip spočíva v tom, že druhú bombu treba zhodiť presne do krátera po tej prvej. A podľa Cordesmana je pravdepodobnosť priameho zásahu aj pri existujúcej navádzacej technológii päťdesiat percent. Na každý kľúčový cieľ by takto postačilo pol tucta bômb – ak predpokladáme, že Izraelčania nemajú eso v rukáve a nepracujú na nejakom kreatívnejšom riešení. Izrael mal na plánovanie tejto operácie až desať rokov a dá sa rozumne predpokladať, že izraelské vojenské letectvo je schopné misiu realizovať s úspechom.
Hlbšia otázka však znie: Čo by vlastne predstavovalo spomínaný úspech?
.čo by sa stalo v regióne
„Keď Izrael zbombardoval iracký jadrový reaktor Osiris v roku 1981,“ hovorí istý Izraelčan, ktorý sa podieľal na plánovaní operácie, „očakávali sme, že iránsky jadrový program spomalíme o tri roky. Spomalili sme ho až o desať rokov. To však nebolo na celej veci najdôležitejšie. Najdôležitejší bol efekt, ktorý akcia zanechala v celom regióne.“
Presne tohto efektu, ktorý sa ako vlny po hodení kameňa do vody rozšíri po celom regióne, sa teraz veľmi obáva americká zahraničnopolitická elita. Vízia, ktorá je s istými výnimkami spoločná pre administratívu Georgea Busha mladšieho aj Baracka Obamu, čiže predstava Stredného Východu posiateho demokratickými režimami, ktoré by boli Spojeným štátom americkým priateľsky naklonené, by v takom prípade praskla ako mydlová bublina. Aké vlny by otriasli regiónom po úspešnom izraelskom útoku na Irán?
Irán by sa pravdepodobne pokúsil zablokovať Hormuzský prieliv, ktorý je pre pätinu svetovej ropy vstupnou bránou na trh, a Amerika by zareagovala tým, že by zničila iránske konvenčné vojenské zariadenia a infraštruktúru – zo vzduchu. To by ešte znásobilo poníženie Teheránu a posilnilo by to domácu opozíciu.
Vplyv Iránu na Irak a na Sýriu by poklesol, hoci prívrženci Iránu v oboch krajinách by v krátkodobom dosahu asi preliali mnoho krvi.
Hizballáh takmer určite zasype Izrael celým svojim arzenálom striel a podľa izraelských odhadov zanechá niekoľko stoviek obetí. Izrael potom vojensky vstúpi do južného Libanonu a – na rozdiel od vojny v roku 2006 – bude bojovať už bez obáv zo sýrskej intervencie. V roku 2006 Olmertova vláda obmedzila pôsobnosť izraelskej armády z obáv, že zasiahne sýrska armáda. Sýrska armáda však dnes už nie je na tom tak, aby zasiahnuť mohla.
Isteže, stále zostáva možnosť, že Sýria proti Izraelu začne útok chemickými a biologickými hlavicami, no ak by Asadova vláda použila zbrane hromadného ničenia, Izrael by zareagoval jadrovým bombardovaním. V tomto prípade je odstrašujúci účinok pravdepodobne vysoký. Vplyv Iránu v Libanone by drasticky klesol.
Bez podpory iránskeho sponzora by alawitský režim padol a Sýria by sa stala kondomíniom Saudov a Turkov. Ešte začas by tu pokračovali etnické čistky.
.egypťania cítia krízu
Egypt by bol odrezaný od finančnej podpory štátov Perzského zálivu, čo by bol trest za to, že sa otvoril voči Iránu. Pre Egypt by to bolo z hľadiska domácej politiky veľmi nepríjemné. Dochádzajú mu totiž peniaze, v auguste mu niektorí dodávatelia stopli ropu a egyptské rafinérie nemajú za čo kúpiť ropu od vlády.
Denník Al-Ahram hlásil 12. septembra, že Horný Egypt má tridsaťpercentný nedostatok dieselového paliva. Noviny napísali:
„Egypťania začali cítiť ďalšiu dieselovú krízu koncom minulého týždňa. Dostupné množstvo paliva kleslo a na čerpacích staniciach stáli dlhé rady. Nedostatok financií na ministerstve ropy spôsobilo oneskorenie platieb rafinériám, ktoré poskytujú surovinu na výrobu dieselového paliva. „Ministerstvo financií mešká so zasielaním požadovaných prostriedkov, ktoré dlží ministerstvu ropy,“ uviedol Hossam Arafat, šéf divízie ropného priemyslu v Egyptskej obchodnej komore. Denná dodávka dieselového paliva na egyptskom trhu podľa odhadu tlače klesla zo štyridsaťtisíc na tridsaťtritisíc ton.“
Káhira sa možno stane metropolou radikálneho islamského štátu a tento štát bude akousi Severnou Kóreou na Níle. Ale dôsledky takéhoto vývoja by boli obmedzené. Ak by sa podarilo neutralizovať Irán, Egypt by Saudskú Arábiu už natoľko neohrozoval. Možno by ohrozoval skôr Líbyu a Sudán. To je veľmi nepríjemné, no čo pre nás Líbya a Sudán v poslednom období urobili?
.aj moslimské štáty starnú
Keď nie je americká administratíva ochotná vymáhať v regióne americké strategické záujmy, Izrael napokon možno Spojené štáty zachráni.
Z dlhodobého hľadiska nemožno mať od moslimského sveta optimistické očakávania. Sú v ňom totiž dva typy krajín: tie, ktoré nevládzu živiť svoje deti, ako Egypt, a tie, ktoré už deti nemajú, ako Irán, Turecko, Alžírsko a Tunisko. Moslimské národy akoby z detstva prechádzali priamo do staroby, bez zastávky v dospelosti. Vstupujú z predmoderny do postmoderny, ako som už napísal vo svojej knihe Prečo civilizácie umierajú (a prečo umiera aj islam).
Turci majú len 1,5 dieťaťa na rodinu, presne ako neplodní Európania. Zato tureckí Kurdi majú štyri až päť detí. Skôr či neskôr sa bude musieť prekresliť mapa Turecka. O jedinú generáciu bude mať Irán rovnako prevrátenú populačnú pyramídu ako starnúce priemyselne rozvinuté krajiny, akurát nebude mať také bohatstvo, aby ju uživil.
Od moslimských krajín nemáme prečo očakávať, že sa potichu stiahnu a bez rozruchu sa poddajú nezvratnému úpadku. Preto je skôr či neskôr celková vojna v tomto regióne nevyhnutná. Tak nech ju už radšej máme za sebou.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.