Americký pesničkár Bob Dylan (nar. 24. mája 1941) sa preslávil tým, že niekoľkokrát dokázal prísť s úplne novým zvukom a myšlienkami, ktoré boli v opozícii k predchádzajúcim platniam. Začínal ako folker, neskôr objavil elektrickú gitaru a zmenil od základu americkú popmusic. Keď už toho bolo príliš prišiel s obyčajnými country pesničkami, aby sa neskôr oblúkom vrátil k protestsongom. Potom v sebe objavil gospelového speváka, ktorý z pódia chrlí správy o príchode Krista. V osemdesiatych rokoch sa nám trochu stratil, bolo to jeho najmenej inšpiratívne obdobie a po dlhom zimnom spánku bez nových piesní sa vrátil s comebackovým albumom Time Out Of Mind (1997. Keď sa ho vtedy novinári pýtali, či sa časy opäť menia, čím parafrázovali jeho slávnu pieseň Time They Are Changin, bystrý Dylan odpovedal: „Menia sa, ale smerom naspäť.” Znelo to ako šikovná slovná hračka, ale Dylan sa na nasledujúch albumoch Love and Theft (2001), Modern Times (2006), Together Through Life (2009) a Tempest (2012) skutočne vrátil ku koreňom americkej hudby, presnejšie do čias pred vynálezom rokenrolu.
.meditácia v piesni
Keď sa pozrieme bližšie na jeho 50-ročnú kariéru, uvedomíme si, že to tak robil vždy. Keď začiatkom roku 1961 nahral prelomový album Freewheelin Bob Dylan, bolo zrejmé, že otvorene čerpá z bohatej studnice americkej hudby. Už vtedy si folkoví puristi mohli všimnúť, že napríklad Dont Think Twice, Its All Right je vlastne prepracovaná ľudová pesnička o sliepkach Who's Gonna Buy Your Chickens When I'm Gone. Tento spôsob skladania nemal nič spoločné s krádežou alebo plagiátorstvom. Dylan len pokračoval vo folkovej tradícii, v ktorej drvivá väčšina piesní nepozná svojich autorov. Melódie a slová sa po stáročia stále prepisovali, menili, vylepšovali, a tak vznikali nové a nové piesne. Takýmto spôsobom Dylan napísal viacero slávnych piesní. Napríklad When The Ships Comes In má základ v tradičnej írskej hudbe, ktorú si so sebou priniesil imigranti do USA. Keď Dylan v sebe objavil surrealistického básnika a gitaru pichol do elektriky, začal sa od tejto tradície vzďaľovať. Po tom, ako sa v osemdesiatych rokoch v popmusic takmer stratil, sa po priemernom Under The Red Sky (1990) autorsky úplne odmlčal. Nasledujúce platne God As I Been To You (1992) a World Gone Wrong (1993) boli jeho garážové nahrávky (garážové doslova, lebo ich nahral s jediným technikom vo svojej garáži), kde sa ponoril do katalógu starých folkových, bluesových a swingových vecí. Niektoré z piesní dokonca pochádzali z 19. storočia. O Dylanovi jeho kamaráti a spoluhráči hovoria ako o chodiacej encyklopédii americkej hudby. Povedzte mu názov nejakej piesne a on vám povie jej príbeh. Piesne, ktoré na oba albumy vybral, mali pôvod v hlboko v minulosť, ale ich slová majú stále nadčasový význam – najmä keď si vypočujeme apokalyptické veci Sitting On The Top Of The World alebo Blood In My Eyes od Mississippi Sheiks, skupiny potulných čiernych bluesmanov, pôsobiacich v dvadsiatych rokoch minulého storočia na americkom juhu.
Na posledných platniach sa Dylan sčasti vrátil tam, kde začínal. Svet sa však zmenil. Žijeme dobu, ktorú cedíme cez Google. Akýsi mudrlant zobral texty niektorých skladbieb z Love and Theft (2001), hodil ich do vyhľadávača a zistil, že niektoré textové linky sa až nápadne zhodujú s vetami románu Confessions Of Yakuza japonského autora Junichi Sagu o mafii. Táto správa mnohých fanúšikov nepríjemne prekvapila. Keď vyšiel Modern Times (2006), netrvalo dlho a diskusné fóra sa prekonávali v odhaľovaní pôvodu rôznych textov – niektorí si všimli podobnosť Dylanových slov s rímskym básnikom Ovídiom, iní prišli na to, že isté skladby na Modern Times nesú odkazy na amerického básnika Henryho Timroda z 19. storočia, ktorý je úzko spätý s vojnou Severu proti Juhu. Reakcie na tieto zistenia boli viac ako ostré. Jeden americký profesor povedal, „že keby sa to stalo v akademickom svete, Dylan by mal veľký problém“. Lenže popritom zabudol dodať, že skladanie pesničiek a doktorát na Vysokej škole sú dve rozdielne veci.
Ťažko povedať, či novinári mali zakázané pýtať sa Dylana na sporné momenty, no v rozhovoroch, ktoré v minulom desaťročí dal, ho s touto kauzou nekonfrontoval žiadny novinár. V roku 2004 sa Dylan v rozhovore pre LA Times tejto témy predsa len dotkol: „Musíte si uvedomiť, že nie som melodik. Moje piesne sú založené na protestantských hymnách, na piesňach Carter Family alebo bluesových veciach. Zoberiem si nejakú pieseň a jednoducho si ju začnem hrať vo svojej hlave. Takto meditujem. Niektorí ľudia sa pozerajú na trhlinu na stene a meditujú alebo počítajú ovce, anjelov, peniaze alebo čo ja viem čo. Isté je, že im to pomáha relaxovať. Ja meditujem v piesni. Napríklad si v hlave prehrávam Tumbling Tumbleweeds od Boba Nolana , či už šoférujem auto, alebo sa s niekým bavím. Ľudia si myslia, že sa so mňou rozprávajú, no ja počúvam skladbu vo svojej hlave. V istom momente sa jej slová zmenia a ja začnem písať pieseň.“
.bol Leo na Titanicu?
Takýmto spôsobm napísal celý album Modern Times. Desať piesní albumu má svoj pôvod v minulosti. Buď úplne hlbokej, ako napríklad baladická Nettie Moore, ktorá sčasti vychádza zo starej skladby Jamesa Lorda Pierpot Gentle z 19. storočia, inak autora nesmrteľných Jingle Bells a sčasti z piesne Moonshiner, ktorú Dylan hrával v 60. rokoch. Hymnická Workings Man Blues má refrén „Meet me int the bottom, dont lag behind, bring my boots and shoes,“ ktorý sa dá vystopovať až v troch rôznych tradicionáloch. Bluesová The Levees Gonna Break je postavená na slávnej When The Led Zeppelin. Takto by sme mohli pokračovať do nekonečna. Muzikologické výlety do minulosti, ktoré podstúpili na Dylanovom albume hudobní vedci, len potvrdili Dylanovu metódu, ktorou sa kedysi riadili trubadúri alebo folkoví speváci až do času, keď sa o slovo prihlásil autorský zákon a právnici. Keby sme jeho skladanie mohli prirovnať k nejakému výtvarnému štýlu, bola by to koláž, kde maliari používajú rôzne artefakty a ich spájaním vytvoria nové dielo. Americký novinár Henry Morgenstein napísal na Dylanovu obhajobu esej Dylan and Plagiarism, v ktorej jeho spôsob práce prirovnal k tvorbe Pabla Picassa: „Všetko, čo potrebujete, je pozrieť sa do knihy Picasso o Picassovi: Obrázok po obrázku zaznamenáva Picassa pri maľovaní. Začne sa hrať s nejakým slávnym obrazom. Na obrázku číslo dva mení tvary, objekty, farby a rearanžuje. Obrázok číslo tri nám ukáže výslednú variáciu.“
V podobnom trende Dylan pokračuje aj na 35. radovom albume Tempest. Najdiskutovanejšou skladbou je titulná pieseň, ktorá má skoro štrnásť minút a viac ako 40 veršov. Dylanovi priaznivci si hneď všimli, že má základ v starej folkovej balade The Titanic, ktorú neskôr spopularizovala slávna rodinná kapela Carter Family. Od ich verzie sa nakoniec odpichol aj Dylan, ktorý prepracoval staré verše a pridal k nim úplne nové slohy. Pritom sa vôbec nebál v skladbe spomenúť aj „Lea“ čiže Leonarda DiCapria, aj keď ide o historickú fikciu. Veď prečo nie. Aj tak si dnešný svet „pamätá“ tragédiu Titanicu z blockbusteru režiséra Jamesa Camerona. „Ľudia si povedia, že to nie je pravda. Ale pesničkár sa nemusí starať o to, či je to pravda, alebo nie. Dôležité je, aby vedel povedať príbeh. To je jeho pravda.“ V ďalšej skvelej skladbe Scarlet Town je jej autor ešte rafinovanejší. Základ piesne našiel Dylan v starej anglickej balade Barbary Allen, ale podarilo sa mu vytvoriť iný svet. V jeho verzii nepríde priamo ku krvavej vražde ako v origináli. Dylanovo mesto má temnú atmosféru, ale nevieme prečo, len cítime, že nad mestom visí temný mrak. Keď v septembri vyšlo nové číslo Rolling Stone s Dylanom na obálke, spôsobil jeho rozhovor veľký rozruch. Konečne sa rozhovoril o údajnom plagiátorstve. Dylanova reakcia bola viac než ostrá, keď svojich kritikov prirovnal k „debilkom”.
„Vo folkovej tradícii majú citácie silnú tradíciu. No ja sa riadim podľa iných pravdiel. Keď ste zmienili Henryho Timroda, počuli ste o ňom niekedy. Kto ho v poslednom čase čítal alebo vyzdvihol? Keď si myslíte, že je ľahké ho citovať a že vám to uľahčí prácu, chodťe do toho a uvidíme, ako ďaleko sa dostanete. Iba debilkovia to nevedia. To sú tí istí ľudia, ktorí sa ma pokúšali označiť za Judáša, najviac nenávidené meno v histórii, za to, že som hral na elektrickej gitare, čo je podľa nich to isté ako zradiť pána a nechať ho ukrižovať. Nech všetci tí diabolskí sráči zhoria v pekle,“ precedil cez zuby hudobník
Skutočne? pýta sa prekvapený novinár.
„Toto je moja umelecká metóda. Sú iné autority, ktoré by vám to vysvetlili lepšie ako ja. Volá sa to pesničkárstvo. Zoberiete rytmus, melódiu a všetko možné. Začne to patriť vám. Všetci tak tvoríme,“ dodal pesničkár.
Keď v roku vydal comebackový album Time Out Of Mind, jeho názov sa dal preložiť ako mimo času a priestoru. Tento status si Dylan udržuje dodnes. Stačí, keď si zoberie nejaký starý swing, pohrá sa s ním a prihodí k nemu dnešné reálie, pesnička nepatrí minulosti, prítomnosti ani budúcnosti. Je večná.
.meditácia v piesni
Keď sa pozrieme bližšie na jeho 50-ročnú kariéru, uvedomíme si, že to tak robil vždy. Keď začiatkom roku 1961 nahral prelomový album Freewheelin Bob Dylan, bolo zrejmé, že otvorene čerpá z bohatej studnice americkej hudby. Už vtedy si folkoví puristi mohli všimnúť, že napríklad Dont Think Twice, Its All Right je vlastne prepracovaná ľudová pesnička o sliepkach Who's Gonna Buy Your Chickens When I'm Gone. Tento spôsob skladania nemal nič spoločné s krádežou alebo plagiátorstvom. Dylan len pokračoval vo folkovej tradícii, v ktorej drvivá väčšina piesní nepozná svojich autorov. Melódie a slová sa po stáročia stále prepisovali, menili, vylepšovali, a tak vznikali nové a nové piesne. Takýmto spôsobom Dylan napísal viacero slávnych piesní. Napríklad When The Ships Comes In má základ v tradičnej írskej hudbe, ktorú si so sebou priniesil imigranti do USA. Keď Dylan v sebe objavil surrealistického básnika a gitaru pichol do elektriky, začal sa od tejto tradície vzďaľovať. Po tom, ako sa v osemdesiatych rokoch v popmusic takmer stratil, sa po priemernom Under The Red Sky (1990) autorsky úplne odmlčal. Nasledujúce platne God As I Been To You (1992) a World Gone Wrong (1993) boli jeho garážové nahrávky (garážové doslova, lebo ich nahral s jediným technikom vo svojej garáži), kde sa ponoril do katalógu starých folkových, bluesových a swingových vecí. Niektoré z piesní dokonca pochádzali z 19. storočia. O Dylanovi jeho kamaráti a spoluhráči hovoria ako o chodiacej encyklopédii americkej hudby. Povedzte mu názov nejakej piesne a on vám povie jej príbeh. Piesne, ktoré na oba albumy vybral, mali pôvod v hlboko v minulosť, ale ich slová majú stále nadčasový význam – najmä keď si vypočujeme apokalyptické veci Sitting On The Top Of The World alebo Blood In My Eyes od Mississippi Sheiks, skupiny potulných čiernych bluesmanov, pôsobiacich v dvadsiatych rokoch minulého storočia na americkom juhu.
Na posledných platniach sa Dylan sčasti vrátil tam, kde začínal. Svet sa však zmenil. Žijeme dobu, ktorú cedíme cez Google. Akýsi mudrlant zobral texty niektorých skladbieb z Love and Theft (2001), hodil ich do vyhľadávača a zistil, že niektoré textové linky sa až nápadne zhodujú s vetami románu Confessions Of Yakuza japonského autora Junichi Sagu o mafii. Táto správa mnohých fanúšikov nepríjemne prekvapila. Keď vyšiel Modern Times (2006), netrvalo dlho a diskusné fóra sa prekonávali v odhaľovaní pôvodu rôznych textov – niektorí si všimli podobnosť Dylanových slov s rímskym básnikom Ovídiom, iní prišli na to, že isté skladby na Modern Times nesú odkazy na amerického básnika Henryho Timroda z 19. storočia, ktorý je úzko spätý s vojnou Severu proti Juhu. Reakcie na tieto zistenia boli viac ako ostré. Jeden americký profesor povedal, „že keby sa to stalo v akademickom svete, Dylan by mal veľký problém“. Lenže popritom zabudol dodať, že skladanie pesničiek a doktorát na Vysokej škole sú dve rozdielne veci.
Ťažko povedať, či novinári mali zakázané pýtať sa Dylana na sporné momenty, no v rozhovoroch, ktoré v minulom desaťročí dal, ho s touto kauzou nekonfrontoval žiadny novinár. V roku 2004 sa Dylan v rozhovore pre LA Times tejto témy predsa len dotkol: „Musíte si uvedomiť, že nie som melodik. Moje piesne sú založené na protestantských hymnách, na piesňach Carter Family alebo bluesových veciach. Zoberiem si nejakú pieseň a jednoducho si ju začnem hrať vo svojej hlave. Takto meditujem. Niektorí ľudia sa pozerajú na trhlinu na stene a meditujú alebo počítajú ovce, anjelov, peniaze alebo čo ja viem čo. Isté je, že im to pomáha relaxovať. Ja meditujem v piesni. Napríklad si v hlave prehrávam Tumbling Tumbleweeds od Boba Nolana , či už šoférujem auto, alebo sa s niekým bavím. Ľudia si myslia, že sa so mňou rozprávajú, no ja počúvam skladbu vo svojej hlave. V istom momente sa jej slová zmenia a ja začnem písať pieseň.“
.bol Leo na Titanicu?
Takýmto spôsobm napísal celý album Modern Times. Desať piesní albumu má svoj pôvod v minulosti. Buď úplne hlbokej, ako napríklad baladická Nettie Moore, ktorá sčasti vychádza zo starej skladby Jamesa Lorda Pierpot Gentle z 19. storočia, inak autora nesmrteľných Jingle Bells a sčasti z piesne Moonshiner, ktorú Dylan hrával v 60. rokoch. Hymnická Workings Man Blues má refrén „Meet me int the bottom, dont lag behind, bring my boots and shoes,“ ktorý sa dá vystopovať až v troch rôznych tradicionáloch. Bluesová The Levees Gonna Break je postavená na slávnej When The Led Zeppelin. Takto by sme mohli pokračovať do nekonečna. Muzikologické výlety do minulosti, ktoré podstúpili na Dylanovom albume hudobní vedci, len potvrdili Dylanovu metódu, ktorou sa kedysi riadili trubadúri alebo folkoví speváci až do času, keď sa o slovo prihlásil autorský zákon a právnici. Keby sme jeho skladanie mohli prirovnať k nejakému výtvarnému štýlu, bola by to koláž, kde maliari používajú rôzne artefakty a ich spájaním vytvoria nové dielo. Americký novinár Henry Morgenstein napísal na Dylanovu obhajobu esej Dylan and Plagiarism, v ktorej jeho spôsob práce prirovnal k tvorbe Pabla Picassa: „Všetko, čo potrebujete, je pozrieť sa do knihy Picasso o Picassovi: Obrázok po obrázku zaznamenáva Picassa pri maľovaní. Začne sa hrať s nejakým slávnym obrazom. Na obrázku číslo dva mení tvary, objekty, farby a rearanžuje. Obrázok číslo tri nám ukáže výslednú variáciu.“
V podobnom trende Dylan pokračuje aj na 35. radovom albume Tempest. Najdiskutovanejšou skladbou je titulná pieseň, ktorá má skoro štrnásť minút a viac ako 40 veršov. Dylanovi priaznivci si hneď všimli, že má základ v starej folkovej balade The Titanic, ktorú neskôr spopularizovala slávna rodinná kapela Carter Family. Od ich verzie sa nakoniec odpichol aj Dylan, ktorý prepracoval staré verše a pridal k nim úplne nové slohy. Pritom sa vôbec nebál v skladbe spomenúť aj „Lea“ čiže Leonarda DiCapria, aj keď ide o historickú fikciu. Veď prečo nie. Aj tak si dnešný svet „pamätá“ tragédiu Titanicu z blockbusteru režiséra Jamesa Camerona. „Ľudia si povedia, že to nie je pravda. Ale pesničkár sa nemusí starať o to, či je to pravda, alebo nie. Dôležité je, aby vedel povedať príbeh. To je jeho pravda.“ V ďalšej skvelej skladbe Scarlet Town je jej autor ešte rafinovanejší. Základ piesne našiel Dylan v starej anglickej balade Barbary Allen, ale podarilo sa mu vytvoriť iný svet. V jeho verzii nepríde priamo ku krvavej vražde ako v origináli. Dylanovo mesto má temnú atmosféru, ale nevieme prečo, len cítime, že nad mestom visí temný mrak. Keď v septembri vyšlo nové číslo Rolling Stone s Dylanom na obálke, spôsobil jeho rozhovor veľký rozruch. Konečne sa rozhovoril o údajnom plagiátorstve. Dylanova reakcia bola viac než ostrá, keď svojich kritikov prirovnal k „debilkom”.
„Vo folkovej tradícii majú citácie silnú tradíciu. No ja sa riadim podľa iných pravdiel. Keď ste zmienili Henryho Timroda, počuli ste o ňom niekedy. Kto ho v poslednom čase čítal alebo vyzdvihol? Keď si myslíte, že je ľahké ho citovať a že vám to uľahčí prácu, chodťe do toho a uvidíme, ako ďaleko sa dostanete. Iba debilkovia to nevedia. To sú tí istí ľudia, ktorí sa ma pokúšali označiť za Judáša, najviac nenávidené meno v histórii, za to, že som hral na elektrickej gitare, čo je podľa nich to isté ako zradiť pána a nechať ho ukrižovať. Nech všetci tí diabolskí sráči zhoria v pekle,“ precedil cez zuby hudobník
Skutočne? pýta sa prekvapený novinár.
„Toto je moja umelecká metóda. Sú iné autority, ktoré by vám to vysvetlili lepšie ako ja. Volá sa to pesničkárstvo. Zoberiete rytmus, melódiu a všetko možné. Začne to patriť vám. Všetci tak tvoríme,“ dodal pesničkár.
Keď v roku vydal comebackový album Time Out Of Mind, jeho názov sa dal preložiť ako mimo času a priestoru. Tento status si Dylan udržuje dodnes. Stačí, keď si zoberie nejaký starý swing, pohrá sa s ním a prihodí k nemu dnešné reálie, pesnička nepatrí minulosti, prítomnosti ani budúcnosti. Je večná.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.