V dôsledku Hemingwayovho imidžu antifašistu, ľavičiara a Fidelovho kamaráta boli jeho knihy v normalizovanom Československu nielen povolené a vydávané, ale stali sa aj súčasťou „povinného čítania". Ani to však nestačilo na to, aby sme voči Hemingwayovi zanevreli. Jeho knihy mali totiž jednu zvláštnosť: parížska bohéma, španielska občianska vojna, rybolov, býčie zápasy aj milostné zápletky pôsobili úplne skutočne. Ako keby ste o nich čítali v novinách. Realita sa nemiešala s magickým svetom (magický realizmus mal, samozrejme, tiež svoj pôvab), jeho knihy neboli presýtené emóciami, nenastavovali zrkadlá, neboli bojovnými pamfletmi. A predsa nám bol ich svet sympatický a s radosťou sme do neho vstupovali. Keď sme boli tínedžeri.
Obstojí Hemngway aj v dnes? Má zmysel ho čítať? Funguje ešte jeho čaro, alebo už patrí len medzi „obrazy starého sveta"?
.vážnosť a vášeň
V rozsiahlom rozhovore, ktorý dal Papá Hemingway v roku 1954 časopisu Paris Review, opisuje svoj spôsob tvorby. Pre tých, ktorí majú Hemingwaya zafixovaného ako živelného bohéma, striedajúceho noci v baroch s mileneckými eskapádami, to môže byť prekvapivé. „Keď pracujem na knihe alebo poviedke, píšem každé ráno hneď, ako je na to dosť svetla. Nikto ťa nevyrušuje, je chladno a ty sa prácou postupne zohrievaš," hovorí, pričom reportér Paris Review dodáva, že Papá Ernest (oslovovali ho tak priatelia a jemu sa to veľmi páčilo) píše zásadne postojačky, na sparťansky upratanom stole vo svojej spálni. „Píšem dovtedy, kým to ide, prestanem vždy v momente, keď viem, čo sa v príbehu ďalej stane. Potom sa nejako snažím prežiť deň, aby som sa ráno na to znovu vrhol." Keď sa ho novinár pýta, čo je pri písaní najťažšie, odpovedá: „Dať správne dokopy slová."
Ernest Hemingway začal písať na strednej škole. Jeho prvým článkom do školských novín Trapéza bola reportáž z koncertu Chicagskej filharmónie. Do novín písal celý život. Začínal v denníku Kansas City Star, neskôr písal reportáže pre Toronto Star, PM či Esquire. Počas 2. svetovej vojny písal správy pre americké tlačové agentúry. Aj posledná kniha, ktorú počas svojho života napísal ‒ Nebezpečné leto (prvé americké vydanie v roku 1985, prvý český preklad v roku 2011) ‒ vznikla z reportáže: v roku 1958 si časopis Life objednal od hviezdneho držiteľa Pulitzerovej aj Nobelovej ceny reportáž o očakávanom stretnutí dvoch špičkových toreadorov na koridách v Madride, Malage, Pamplone a Valencii. Malo ísť o rozsiahly text v dĺžke 10-tisíc slov (to je približne 10-krát viac než článok, ktorý práve čítate). Hemingway po návrate zo Španielska však redakcii odovzdal 120-tisíc slov. Po intenzívnom prehováraní editora súhlasil, že ho skráti. Trvalo mu to mesiac. Výsledkom bol text kratší o 500 slov. Nakoniec, s pomocou kolegu a priateľa Eda Hotchnera, text zosekal na polovicu a ten vyšiel v časopise Life v troch častiach. Knižne ‒ a takmer v pôvodnej dĺžke ‒ vyšla reportáž až v roku 1985. Dôvodom bola autorova smrť v roku 1961 a fakt, že v rámci Hemingwayovho diela nešlo o nič prelomové.
Čítajúc Nebezpečné leto vo výbornom a dokonalým poznámkovým aparátom vybavenom preklade Václava Rákosa tomu nemožno nedať za pravdu: ide o „obyčajnú" rozsiahlu reportáž. Tá „obyčajnosť" je však nesmierne zaujímavá. Vidíme tu svetovú literárnu celebritu, ktorá robí to, čo celý život robila najlepšie: po rozbitých cestách sa presúva z mesta do mesta, trávi čas s toreadormi, sleduje ich pred zápasmi aj po nich, je s nimi na ošetrovni, v reštaurácii, v aréne aj v hoteli, pozoruje krajinu, všíma si prírodu aj ľudí, ponára sa do kultúry býčích zápasov. Robí to s plnou vážnosťou a zodpovednosťou, robí to však aj s neskrývanou vášňou. Jasnými vetami dokáže opísať priebeh konkrétnej koridy tak presne, že mu aj laik porozumie, zároveň ‒ tak ako v jeho najlepších poviedkach ‒ čitateľ cíti drámu, odohrávajúcu sa za slovami.
„Mluvili jsme o všem možném; o problémech umělce ve světě, v němž žil; o technických věcech a profesionálních tajemstvích; o financích; někdy o ekonomice a politice. Někdy o ženách, velmi často o ženách a o tom, jak se snažíme být dobrými manžely, potom trochu o ženách, o ženách jiných mužů a o našich životech a denních strastech. Mluvili jsme celé léto a celý podzim při cestování od zápasu k zápasu, při večeřích a každou chvíli v těch podivuhodných dobách rekonvalescence. Z legrace a ve hře jsme sa cvičili v odhadu lidí na první pohled, jako by to byli býci."
Leto roku 1959, keď so svojou štvrtou manželkou Mary cestoval po Španielsku, označil neskôr Hemingway za najkrajšie leto svojho života. O dva roky neskôr, v júli 1961, spáchal samovraždu. „Každý pravdivý príbeh sa končí smrťou," napísal mnoho rokov predtým Papá.
.zápasiaci, neporazený
Ďalšie dve knihy, ktoré sa vďaka Václavovi Rákosovi dostali v priebehu tohto roku do kníhkupectiev, sú nemenej zaujímavé. Nový český preklad novely Starec a more (prekladal Daniel Deyl) doplnilo niekoľko starších, doteraz nepreložených reportáží pre Toronto Star a Esquire o rybolove. Knihu Neporažený tvorí výber poviedok a reportáží, ktorých spoločnou témou sú býčie zápasy.
Rybolov (a vôbec lov ako taký), býčie zápasy a cestovanie boli najväčšie Hemingwayove vášne. „Z dravců mám vždycky radost," píše v jednej z reportáží zo Španielska. V prípade Starca a mora je zaujímavé zistiť, že príbeh starého rybára, ktorý bojuje s veľkou rybou, až kým ju nezožerú žraloci, sa skutočne stal, „starec" sa volal Carlos Gutiérrez a jeho príbeh Hemingway opísal v roku 1937 v reportáži pre časopis Esquire.
Reportáže, poviedky, ako aj nobelovská novela Starec a more ukazujú Papu Hemingwaya ako človeka s plnou vážnosťou a s veľkou vášňou zápasiaceho so slovami, divokými zvieratami a (predovšetkým) s vlastným životom. Ich čítanie 50 rokov po autorovej smrti ho ukazuje ako stále – literárne – neporazeného. V súčasnosti, pre ktorú najtypickejším žánrom sú rýchle a povrchné blogy –pôsobí Hemngway priam starosvetsky poctivo. Či píše o pstruholove v Nemecku, o rybároch, bojujúcich s veľkými rybami v Golfskom prúde, o afrických šelmách od jazera Tanganika či o férii v Pamplone, vždy majstrovsky kombinuje vášnivé zanietenie s dokonalou znalosťou témy. Vždy je tak blízko, ako sa len dá, no nikdy pritom nestráca chladnokrvnosť reportéra.
Nemal to pritom ľahké. Od 1. svetovej vojny, keď ho ako 18-ročného vážne zranil šrapnel, ho ustavične sprevádzali nehody, choroby a zranenia: všetky možné tropické ochorenia v Afrike, dvojnásobná havária lietadla (jedno lietadlo núdzovo pristálo v džungli, druhé – na druhý deň – vybuchlo pri štarte), úrazy, komplikácie, spôsobené dlhoročnou konzumáciou alkoholických nápojov a nakoniec nie celkom správna liečba depresií. V jeho textoch sa však o tom veľa nedočítate. Zaujímali ho zápasy, nie porážky.
Aké je to teda, znovu čítať Hemingwaya? Nesmierne osviežujúce a užitočné. Je to stretnutie s poctivým novinárom a spisovateľom, ktorý písal vždy len o tom, čo poznal a vždy venoval veľa času hľadaniu správnych slov na to, aby to čo najvýstižnejšie opísal. Hemingwayovo čaro stále funguje.
Obstojí Hemngway aj v dnes? Má zmysel ho čítať? Funguje ešte jeho čaro, alebo už patrí len medzi „obrazy starého sveta"?
.vážnosť a vášeň
V rozsiahlom rozhovore, ktorý dal Papá Hemingway v roku 1954 časopisu Paris Review, opisuje svoj spôsob tvorby. Pre tých, ktorí majú Hemingwaya zafixovaného ako živelného bohéma, striedajúceho noci v baroch s mileneckými eskapádami, to môže byť prekvapivé. „Keď pracujem na knihe alebo poviedke, píšem každé ráno hneď, ako je na to dosť svetla. Nikto ťa nevyrušuje, je chladno a ty sa prácou postupne zohrievaš," hovorí, pričom reportér Paris Review dodáva, že Papá Ernest (oslovovali ho tak priatelia a jemu sa to veľmi páčilo) píše zásadne postojačky, na sparťansky upratanom stole vo svojej spálni. „Píšem dovtedy, kým to ide, prestanem vždy v momente, keď viem, čo sa v príbehu ďalej stane. Potom sa nejako snažím prežiť deň, aby som sa ráno na to znovu vrhol." Keď sa ho novinár pýta, čo je pri písaní najťažšie, odpovedá: „Dať správne dokopy slová."
Ernest Hemingway začal písať na strednej škole. Jeho prvým článkom do školských novín Trapéza bola reportáž z koncertu Chicagskej filharmónie. Do novín písal celý život. Začínal v denníku Kansas City Star, neskôr písal reportáže pre Toronto Star, PM či Esquire. Počas 2. svetovej vojny písal správy pre americké tlačové agentúry. Aj posledná kniha, ktorú počas svojho života napísal ‒ Nebezpečné leto (prvé americké vydanie v roku 1985, prvý český preklad v roku 2011) ‒ vznikla z reportáže: v roku 1958 si časopis Life objednal od hviezdneho držiteľa Pulitzerovej aj Nobelovej ceny reportáž o očakávanom stretnutí dvoch špičkových toreadorov na koridách v Madride, Malage, Pamplone a Valencii. Malo ísť o rozsiahly text v dĺžke 10-tisíc slov (to je približne 10-krát viac než článok, ktorý práve čítate). Hemingway po návrate zo Španielska však redakcii odovzdal 120-tisíc slov. Po intenzívnom prehováraní editora súhlasil, že ho skráti. Trvalo mu to mesiac. Výsledkom bol text kratší o 500 slov. Nakoniec, s pomocou kolegu a priateľa Eda Hotchnera, text zosekal na polovicu a ten vyšiel v časopise Life v troch častiach. Knižne ‒ a takmer v pôvodnej dĺžke ‒ vyšla reportáž až v roku 1985. Dôvodom bola autorova smrť v roku 1961 a fakt, že v rámci Hemingwayovho diela nešlo o nič prelomové.
Čítajúc Nebezpečné leto vo výbornom a dokonalým poznámkovým aparátom vybavenom preklade Václava Rákosa tomu nemožno nedať za pravdu: ide o „obyčajnú" rozsiahlu reportáž. Tá „obyčajnosť" je však nesmierne zaujímavá. Vidíme tu svetovú literárnu celebritu, ktorá robí to, čo celý život robila najlepšie: po rozbitých cestách sa presúva z mesta do mesta, trávi čas s toreadormi, sleduje ich pred zápasmi aj po nich, je s nimi na ošetrovni, v reštaurácii, v aréne aj v hoteli, pozoruje krajinu, všíma si prírodu aj ľudí, ponára sa do kultúry býčích zápasov. Robí to s plnou vážnosťou a zodpovednosťou, robí to však aj s neskrývanou vášňou. Jasnými vetami dokáže opísať priebeh konkrétnej koridy tak presne, že mu aj laik porozumie, zároveň ‒ tak ako v jeho najlepších poviedkach ‒ čitateľ cíti drámu, odohrávajúcu sa za slovami.
„Mluvili jsme o všem možném; o problémech umělce ve světě, v němž žil; o technických věcech a profesionálních tajemstvích; o financích; někdy o ekonomice a politice. Někdy o ženách, velmi často o ženách a o tom, jak se snažíme být dobrými manžely, potom trochu o ženách, o ženách jiných mužů a o našich životech a denních strastech. Mluvili jsme celé léto a celý podzim při cestování od zápasu k zápasu, při večeřích a každou chvíli v těch podivuhodných dobách rekonvalescence. Z legrace a ve hře jsme sa cvičili v odhadu lidí na první pohled, jako by to byli býci."
Leto roku 1959, keď so svojou štvrtou manželkou Mary cestoval po Španielsku, označil neskôr Hemingway za najkrajšie leto svojho života. O dva roky neskôr, v júli 1961, spáchal samovraždu. „Každý pravdivý príbeh sa končí smrťou," napísal mnoho rokov predtým Papá.
.zápasiaci, neporazený
Ďalšie dve knihy, ktoré sa vďaka Václavovi Rákosovi dostali v priebehu tohto roku do kníhkupectiev, sú nemenej zaujímavé. Nový český preklad novely Starec a more (prekladal Daniel Deyl) doplnilo niekoľko starších, doteraz nepreložených reportáží pre Toronto Star a Esquire o rybolove. Knihu Neporažený tvorí výber poviedok a reportáží, ktorých spoločnou témou sú býčie zápasy.
Rybolov (a vôbec lov ako taký), býčie zápasy a cestovanie boli najväčšie Hemingwayove vášne. „Z dravců mám vždycky radost," píše v jednej z reportáží zo Španielska. V prípade Starca a mora je zaujímavé zistiť, že príbeh starého rybára, ktorý bojuje s veľkou rybou, až kým ju nezožerú žraloci, sa skutočne stal, „starec" sa volal Carlos Gutiérrez a jeho príbeh Hemingway opísal v roku 1937 v reportáži pre časopis Esquire.
Reportáže, poviedky, ako aj nobelovská novela Starec a more ukazujú Papu Hemingwaya ako človeka s plnou vážnosťou a s veľkou vášňou zápasiaceho so slovami, divokými zvieratami a (predovšetkým) s vlastným životom. Ich čítanie 50 rokov po autorovej smrti ho ukazuje ako stále – literárne – neporazeného. V súčasnosti, pre ktorú najtypickejším žánrom sú rýchle a povrchné blogy –pôsobí Hemngway priam starosvetsky poctivo. Či píše o pstruholove v Nemecku, o rybároch, bojujúcich s veľkými rybami v Golfskom prúde, o afrických šelmách od jazera Tanganika či o férii v Pamplone, vždy majstrovsky kombinuje vášnivé zanietenie s dokonalou znalosťou témy. Vždy je tak blízko, ako sa len dá, no nikdy pritom nestráca chladnokrvnosť reportéra.
Nemal to pritom ľahké. Od 1. svetovej vojny, keď ho ako 18-ročného vážne zranil šrapnel, ho ustavične sprevádzali nehody, choroby a zranenia: všetky možné tropické ochorenia v Afrike, dvojnásobná havária lietadla (jedno lietadlo núdzovo pristálo v džungli, druhé – na druhý deň – vybuchlo pri štarte), úrazy, komplikácie, spôsobené dlhoročnou konzumáciou alkoholických nápojov a nakoniec nie celkom správna liečba depresií. V jeho textoch sa však o tom veľa nedočítate. Zaujímali ho zápasy, nie porážky.
Aké je to teda, znovu čítať Hemingwaya? Nesmierne osviežujúce a užitočné. Je to stretnutie s poctivým novinárom a spisovateľom, ktorý písal vždy len o tom, čo poznal a vždy venoval veľa času hľadaniu správnych slov na to, aby to čo najvýstižnejšie opísal. Hemingwayovo čaro stále funguje.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.