Jednoducho to bolo tak. A hoci to bolo pre mnohých zákazníkov nepraktické, všetkým sa nám to zdalo normálne. Až vstup do EÚ v roku 1995 vytvoril istý tlak na liberalizáciu.
Mne osobne pripadal rakúsky socík nudný, preto som sa v roku 2004 presťahoval cez rieku Moravu, do toho dynamického liberálneho štátu odvedľa, ktorý nám bol zrazu vzorom. Spomínam si, že spočiatku som svojich rakúskych hostí vodil po nociach do hypermarketov a užíval si ich detsky začudované pohľady. Ale už to nerobím. Po ôsmich rokoch medzi Slovákmi skôr rozmýšľam, či je naozaj také dobré viesť život otroka.
Rakúsko sa medzičasom zmenilo. Tá revolúcia trvala najmenej vyše 12 rokov, experimentovalo sa lokálne aj počas jednotlivých dní, sociálni partneri sa naťahovali o každú minútu otváracieho času. Zatváranie obchodov počas obedov napokon zmizlo, dnes možno cez pracovný deň nakupovať do 19.00. Revolúcia sa skončila. Ale nedeľa ostala pri tom všetkom nedotknutá. Len Richard Lugner, majiteľ viedenského nákupného centra „Lugner City“, bojuje za nákupné nedele. Starý viedenský staviteľ so smutným pohľadom jazvečíka je rakúskou obdobou Nory Mojsejovej: má svoju reality šou a národ sa na ňom rehoce. Svoj boj prehrá. Moja sestra je predavačkou v malom supermarkete na rakúskom vidieku. O tom, že Lugner zbiera podpisy za referendum o nedeľnom predaji, ešte nepočula. Podľa mojej sestry treba otváracie časy nechať tak, ako sú. „Neprinesie nám nič dobré, keď budú obchody v nedeľu otvorené, ľudia predsa nebudú mať viac peňazí. A napokon je to jediný deň pre rodinu.“ Rakúsky socík garantuje mojej sestre príplatky za pol hodinu medzi 18.30 a 19. hodinou a za sobotné popoludnie, všetko pod značkou „mimoriadne hodiny“. Na tému dlhších otváracích hodín len stručne podotkne: „To žiadajú iba frfloši, ktorí vkuse behajú po obchodoch a nevedia nič nájsť.“
Keď sa ma opýtate, či nakupujem v nedeľu, vlastne ani neviem odpoveď. Na Slovensku sú predsa všetky dni otvorené. Radikálnym protipólom slovenského „turboživota“ však nie je Rakúsko, ale Francúzsko. Tam sa zatvárajú všetky obchody na obed, môžete len jesť, ale nie nakupovať, potom sa zas pre zmenu zatvárajú všetky reštaurácie, takže sa dá len nakupovať, ale nie jesť. To je veľmi štruktúrovaný a veľmi zdravý život. Samozrejme, nad takouto somarinou karpatský tiger len potrasie hlavou.
Ale myslím si, že nedeľa bez nákupov by bola začiatkom. Nech si tá štvaná mačkovitá šelma vydýchne aspoň na siedmy deň.
Autor je rakúsky novinár a spisovateľ. Žije v Devínskej Novej Vsi.
Mne osobne pripadal rakúsky socík nudný, preto som sa v roku 2004 presťahoval cez rieku Moravu, do toho dynamického liberálneho štátu odvedľa, ktorý nám bol zrazu vzorom. Spomínam si, že spočiatku som svojich rakúskych hostí vodil po nociach do hypermarketov a užíval si ich detsky začudované pohľady. Ale už to nerobím. Po ôsmich rokoch medzi Slovákmi skôr rozmýšľam, či je naozaj také dobré viesť život otroka.
Rakúsko sa medzičasom zmenilo. Tá revolúcia trvala najmenej vyše 12 rokov, experimentovalo sa lokálne aj počas jednotlivých dní, sociálni partneri sa naťahovali o každú minútu otváracieho času. Zatváranie obchodov počas obedov napokon zmizlo, dnes možno cez pracovný deň nakupovať do 19.00. Revolúcia sa skončila. Ale nedeľa ostala pri tom všetkom nedotknutá. Len Richard Lugner, majiteľ viedenského nákupného centra „Lugner City“, bojuje za nákupné nedele. Starý viedenský staviteľ so smutným pohľadom jazvečíka je rakúskou obdobou Nory Mojsejovej: má svoju reality šou a národ sa na ňom rehoce. Svoj boj prehrá. Moja sestra je predavačkou v malom supermarkete na rakúskom vidieku. O tom, že Lugner zbiera podpisy za referendum o nedeľnom predaji, ešte nepočula. Podľa mojej sestry treba otváracie časy nechať tak, ako sú. „Neprinesie nám nič dobré, keď budú obchody v nedeľu otvorené, ľudia predsa nebudú mať viac peňazí. A napokon je to jediný deň pre rodinu.“ Rakúsky socík garantuje mojej sestre príplatky za pol hodinu medzi 18.30 a 19. hodinou a za sobotné popoludnie, všetko pod značkou „mimoriadne hodiny“. Na tému dlhších otváracích hodín len stručne podotkne: „To žiadajú iba frfloši, ktorí vkuse behajú po obchodoch a nevedia nič nájsť.“
Keď sa ma opýtate, či nakupujem v nedeľu, vlastne ani neviem odpoveď. Na Slovensku sú predsa všetky dni otvorené. Radikálnym protipólom slovenského „turboživota“ však nie je Rakúsko, ale Francúzsko. Tam sa zatvárajú všetky obchody na obed, môžete len jesť, ale nie nakupovať, potom sa zas pre zmenu zatvárajú všetky reštaurácie, takže sa dá len nakupovať, ale nie jesť. To je veľmi štruktúrovaný a veľmi zdravý život. Samozrejme, nad takouto somarinou karpatský tiger len potrasie hlavou.
Ale myslím si, že nedeľa bez nákupov by bola začiatkom. Nech si tá štvaná mačkovitá šelma vydýchne aspoň na siedmy deň.
Autor je rakúsky novinár a spisovateľ. Žije v Devínskej Novej Vsi.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.