Hrať už nemusím
Divadlo som začal robiť pred 30 rokmi so zdravou dávkou exhibicionizmu, bavilo ma byť na javisku. Postupne som zisťoval, že sú desiatky lepších hercov, než ja, a tak som ich obsadzoval namiesto seba. GUnaGU bolo a stále je magnet na talentovaných ľudí, na hercov, hudobníkov, ktorých vyťahuje z anonymity a posúva ich ďalej.
Mám iný uhol
Vyštudoval som medicínu, bol som kradiochirurg, potom anesteziológ, napokon aj perfuziológ, obsluhoval som umelé srdce. Dnes už obsluhujem len to moje, dávkami kofeínu a čaju, a držím sa hesla „od doktorov čo najďalej“. Keby som od začiatku vedel, čo raz budem robiť, možno sa orientujem na filozofiu, jazyky, kulturológiu, ale takto som nechtiac získal iný uhol pohľadu a možno aj vďaka tomu píšem inak.
Utekám z Bratislavy
Nikdy by som nepredpokladal, že raz budem s takou radosťou utekať z Bratislavy do starého dedinského domu. Chodil som do kaviarní, do divadla, po meste a zrazu mám kosiť a natierať plot? Veď sa zbláznim. Nezbláznil som sa. Nenatieram, ale kosiť kosím, inak by nás burina zožrala, veľké práce zverujem firmám a miestnym stavebníkom. Už som aj plot opravil, nespadol dodnes, nie som však ten, čo stráca hlavu nad paletou vŕtačiek a brúsiek, to naozaj nemusím.
Kukurica a GPS
Teraz, keď skúšame vedľa Miletičky, užívam si v tom labyrinte nakupovanie zeleniny. U jednej slečny brávam kukuricu, ale včera tam slečna nebola. Až potom som zistil, že na jej mieste bol len iný muž a kukurica rovnaká. Mal som si zadať jej GPS súradnice do mobilu, ako si zaznamenáva svoje dubákové fleky môj sused na chalupe.
Športujem nezáživne
Pred rokom som začal cvičiť, upravil si stravovanie. Neveril som tomu, ale skúsil, na môj obrovský úžas to začalo po troch týždňoch fungovať. Po polroku som dal dole 25 kíl. Stravovací režim pokračuje, ale so športom som okamžite skončil. Doma si neviem dať podložku na koberec a zacvičiť tých pár cvikov. Mám rád dlhé vychádzky aj bicyklovanie, plávanie nie, lyže nie, zoskok padákom nie, ponáranie v batiskafe na dno Mariánskej priekopy tiež nie, vediem celkom nezáživný športový život.
Lietam teoreticky
Lietanie ma veľmi zaujíma, história letectva, ale som len teoretik. Mám rád modelárske obchody, tam si dokážem postáť. Lietadlá som skladal ešte ako pubertiak, tá koordinácia jemných pohybov a sústredenie sa mi potom zišli aj pri chirurgii. Po rokoch som sa ku tomu vrátil, v kvalite, farbách, doplnkoch sa tam odohral taký vývoj, ako od písacieho stroja k počítaču. Relaxujem pri tom, nikomu nezavadziam, zmenšujem si svet, mám ho na stole a mám v ňom prehľad, v tom je možno skrytý význam modelárstva.
Začínam od začiatku
Čítal som rozhovor s Formanom, ktorý sa cítil po Goyových prízrakoch dotknutý, ako on s jeho postavením a skúsenosťami má stále pocit, že každým filmom začína odznovu. Žiadne zásluhy, že veď ste už čosi urobili, tak vám niečo odpustíme. Nikto neodpustí nič, a to je dobre. Vedomie, že bez ohľadu na predošlé hry a knihy môže byť ďalšia vec „prúser“, ma drží v napätí a v strese, núti ma nezaspať. Neviem, či je to pokora, niekedy skôr depresia. Ale keď sa mi niečo podarí, som na to hrdý, no o pár dní ma iný názor zase vráti na zem. Umenie je taká hojdačka.
Divadlo som začal robiť pred 30 rokmi so zdravou dávkou exhibicionizmu, bavilo ma byť na javisku. Postupne som zisťoval, že sú desiatky lepších hercov, než ja, a tak som ich obsadzoval namiesto seba. GUnaGU bolo a stále je magnet na talentovaných ľudí, na hercov, hudobníkov, ktorých vyťahuje z anonymity a posúva ich ďalej.
Mám iný uhol
Vyštudoval som medicínu, bol som kradiochirurg, potom anesteziológ, napokon aj perfuziológ, obsluhoval som umelé srdce. Dnes už obsluhujem len to moje, dávkami kofeínu a čaju, a držím sa hesla „od doktorov čo najďalej“. Keby som od začiatku vedel, čo raz budem robiť, možno sa orientujem na filozofiu, jazyky, kulturológiu, ale takto som nechtiac získal iný uhol pohľadu a možno aj vďaka tomu píšem inak.
Utekám z Bratislavy
Nikdy by som nepredpokladal, že raz budem s takou radosťou utekať z Bratislavy do starého dedinského domu. Chodil som do kaviarní, do divadla, po meste a zrazu mám kosiť a natierať plot? Veď sa zbláznim. Nezbláznil som sa. Nenatieram, ale kosiť kosím, inak by nás burina zožrala, veľké práce zverujem firmám a miestnym stavebníkom. Už som aj plot opravil, nespadol dodnes, nie som však ten, čo stráca hlavu nad paletou vŕtačiek a brúsiek, to naozaj nemusím.
Kukurica a GPS
Teraz, keď skúšame vedľa Miletičky, užívam si v tom labyrinte nakupovanie zeleniny. U jednej slečny brávam kukuricu, ale včera tam slečna nebola. Až potom som zistil, že na jej mieste bol len iný muž a kukurica rovnaká. Mal som si zadať jej GPS súradnice do mobilu, ako si zaznamenáva svoje dubákové fleky môj sused na chalupe.
Športujem nezáživne
Pred rokom som začal cvičiť, upravil si stravovanie. Neveril som tomu, ale skúsil, na môj obrovský úžas to začalo po troch týždňoch fungovať. Po polroku som dal dole 25 kíl. Stravovací režim pokračuje, ale so športom som okamžite skončil. Doma si neviem dať podložku na koberec a zacvičiť tých pár cvikov. Mám rád dlhé vychádzky aj bicyklovanie, plávanie nie, lyže nie, zoskok padákom nie, ponáranie v batiskafe na dno Mariánskej priekopy tiež nie, vediem celkom nezáživný športový život.
Lietam teoreticky
Lietanie ma veľmi zaujíma, história letectva, ale som len teoretik. Mám rád modelárske obchody, tam si dokážem postáť. Lietadlá som skladal ešte ako pubertiak, tá koordinácia jemných pohybov a sústredenie sa mi potom zišli aj pri chirurgii. Po rokoch som sa ku tomu vrátil, v kvalite, farbách, doplnkoch sa tam odohral taký vývoj, ako od písacieho stroja k počítaču. Relaxujem pri tom, nikomu nezavadziam, zmenšujem si svet, mám ho na stole a mám v ňom prehľad, v tom je možno skrytý význam modelárstva.
Začínam od začiatku
Čítal som rozhovor s Formanom, ktorý sa cítil po Goyových prízrakoch dotknutý, ako on s jeho postavením a skúsenosťami má stále pocit, že každým filmom začína odznovu. Žiadne zásluhy, že veď ste už čosi urobili, tak vám niečo odpustíme. Nikto neodpustí nič, a to je dobre. Vedomie, že bez ohľadu na predošlé hry a knihy môže byť ďalšia vec „prúser“, ma drží v napätí a v strese, núti ma nezaspať. Neviem, či je to pokora, niekedy skôr depresia. Ale keď sa mi niečo podarí, som na to hrdý, no o pár dní ma iný názor zase vráti na zem. Umenie je taká hojdačka.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.