Ešte nikdy v povojnovom Nemecku nemal úradujúci kancelár takého starého opozičného vyzývateľa: presne o rok, keď sa uskutočnia voľby, bude mať Steinbrück takmer 67 rokov. V jeho prípade však vek nie je hendikepom. Nemci v čase eurokrízy dôverujú skúsenosti. Aj preto sa vysokej popularite teší 70-ročný, hoci čoraz mrzutejší Wolfgang Schäuble (minister financií).
.er kann es
Steinbrück sa v SPD presadil proti dvom konkurentom: kancelárskym kandidátom sa pôvodne chceli stať aj 53-ročný predseda strany Sigmar Gabriel, aj šéf parlamentnej frakcie, 56-ročný Frank-Walter Steinmeier.
Pred dvoma rokmi vytvorili všetci títo páni takzvanú „Trojku“, neformálne grémium, ktoré malo určiť, kto z nich napokon vyzve Merkelovú. Steinbrück mal ako radový poslanec najhoršiu východiskovú pozíciu. Navyše bol červeným súknom pre ľavé krídlo strany, ktorému sa v minulosti často priam pôžitkársky vysmieval. Veľký rétor Steinbrück mal však dvoch významných spojencov: novinárov, ktorí obdivujú jeho intelektuálnu charizmu a vedia mu prepáčiť aj väčšie prešľapy, a bývalého kancelára Helmuta Schmidta. A sme opäť pri veku: čoskoro 94-ročný Schmidt je dnes nemeckou legendou a jedným z najvplyvnejších intelektuálov. Takže keď si Schmidt zaľúbil Steinbrücka a začal ho prezentovať ako mladšiu verziu seba samého, akoby sa na Steinbrücka usmialo slnko. A keď Schmidt na jeho slávu obamovsky vyhlásil: „On to dokáže“ („Er kann es“), už vlastne nebolo čo dodať. Gabriel pochopil, že jeho čas ešte neprišiel. A Steinmeier sa toto leto definitívne rozhodol, že počúvne svoju manželku a vzdá sa kancelárskych ambícií.
.netypický ľavičiar
Steinbrückov životopis nie je strhujúci. Patrí k povojnovej generácii, nemá teda žiadne vojnové zážitky Helmuta Kohla či Schmidta, narodil sa v Hamburgu do začínajúceho hospodárskeho zázraku. Je z dobrej meštianskej rodiny, jeho prastrýko spoluzakladal dnes najväčšiu finančnú banku krajiny, Deutsche Bank. Paradoxom je, že Steinbrück, ktorý sa dnes v Nemecku pokladá za najbystrejšieho a najvzdelanejšieho politika, bol kedysi mizerným žiakom. Na elitnom hamburskom gymnáziu dvakrát prepadol. Dnes špičkový ekonóm pohorel vtedy najmä v matematike. Strednú školu napokon dokončil na obchodnej škole, potom vyštudoval sociológiu a národné hospodárstvo. Na vojne ho nadriadený dôstojník nadchol pre SPD, a stal sa jej členom. Steinbrück však celý život pohŕdal straníckymi schôdzami, naopak, veľmi ho bavila exekutíva, prechádzal rôznymi odbornými pozíciami na ministerstvách. V 90. rokoch slúžil ako minister v dvoch krajinských vládach a v roku 2002 sa stal premiérom Severného Porýnia-Vestfálska, najľudnatejšej spolkovej krajiny. O tri roky prišla politická katastrofa, krajinská SPD na čele s ním dosiahla vo voľbách najhorší výsledok za posledných 50 rokov. Zdalo sa, že jeho kariéra sa skončila prv, než začala.
Lenže politicky ponížený politik mal šťastie. Práve v tom čase sa sformovala veľká koalícia CDU a SPD pod vedením Merkelovej, a Steinbrück sa stal novým ministrom financií. Rozumel si skôr s ľuďmi z CDU a Merkelovou, než svojimi vlastnými. Ľavičiarov vo vlastnej strane prirovnal k „plačkám“, ktoré bedákajú nad všetkým možným, napríklad nad globalizáciou, hoci tá podľa neho prináša Nemcom jasné výhody. Spolu s Merkelovou hájil reformu dôchodkov, podľa ktorej budú Nemci odchádzať do dôchodku až v 67 rokoch. Po vypuknutí krízy si ako minister napriek niektorým sporným rozhodnutiam vybudoval veľký rešpekt.
V roku 2009 však prišla katastrofálna volebná porážka SPD. Opäť sklamaný Steinbrück, temer na smrť rozhádaný s ľavicovým krídlom SPD, oznámil, že sa sťahuje z politiky, ponechal si len poslanecký mandát. Na kľúčové hlasovania takmer nechodil, na opozičnú prácu v parlamente kašľal. V tomto období však veľmi zbohatol: stal sa vyhľadávaným rečníkom na rôznych akciách, pričom za jednu prednášku si pýtal okolo 7-tisíc eur. Práve v týchto dňoch rastie naňho tlak zo strany CDU, aby zverejnil svoje vedľajšie príjmy. No on tvrdí, že zákon mu nič také neprikazuje, takže mu majú dať s volaním po transparentnosti pokoj.
.hrozba kancelárke
Má šancu poraziť Merkelovú? SPD stále významne zaostáva, ale Steinbrück má potenciál osloviť aj stredového voliča. To si uvedomujú i jeho početní vnútrostranícki protivníci, ktorým teraz neostáva nič iné, než Steinbrücka trpieť. To je však už tradícia sociálnej demokracie. Jej dvoch posledných kancelárov, spomínaného Schmidta a Gerharda Schrödera, tiež malo ľavicové krídlo SPD v zuboch. Helmuta Schmidta najmä za to, že v časoch studenej vojny propagoval rozmiestnenie amerických rakiet stredného doletu typu Pershing. A Schrödera za jeho „neoliberálne“ reformy, ktorými spružnil trh práce. Peer Steinbrück sa v tejto spoločnosti cíti skvele.
No keď teraz vyhlásil, že si vo volebnej kampani vezme za vzor Gerharda Schrödera, nechcel tým vydesiť vlastných. Posolstvo patrilo kancelárke Angele Merkelovej, ktorá dvakrát na čele CDU zažila, ako Schröder neuveriteľným finišom v závere kampane dohnal veľké straty. Nemecko čaká vďaka Steinbrückovi zaujímavý volebný rok.
.er kann es
Steinbrück sa v SPD presadil proti dvom konkurentom: kancelárskym kandidátom sa pôvodne chceli stať aj 53-ročný predseda strany Sigmar Gabriel, aj šéf parlamentnej frakcie, 56-ročný Frank-Walter Steinmeier.
Pred dvoma rokmi vytvorili všetci títo páni takzvanú „Trojku“, neformálne grémium, ktoré malo určiť, kto z nich napokon vyzve Merkelovú. Steinbrück mal ako radový poslanec najhoršiu východiskovú pozíciu. Navyše bol červeným súknom pre ľavé krídlo strany, ktorému sa v minulosti často priam pôžitkársky vysmieval. Veľký rétor Steinbrück mal však dvoch významných spojencov: novinárov, ktorí obdivujú jeho intelektuálnu charizmu a vedia mu prepáčiť aj väčšie prešľapy, a bývalého kancelára Helmuta Schmidta. A sme opäť pri veku: čoskoro 94-ročný Schmidt je dnes nemeckou legendou a jedným z najvplyvnejších intelektuálov. Takže keď si Schmidt zaľúbil Steinbrücka a začal ho prezentovať ako mladšiu verziu seba samého, akoby sa na Steinbrücka usmialo slnko. A keď Schmidt na jeho slávu obamovsky vyhlásil: „On to dokáže“ („Er kann es“), už vlastne nebolo čo dodať. Gabriel pochopil, že jeho čas ešte neprišiel. A Steinmeier sa toto leto definitívne rozhodol, že počúvne svoju manželku a vzdá sa kancelárskych ambícií.
.netypický ľavičiar
Steinbrückov životopis nie je strhujúci. Patrí k povojnovej generácii, nemá teda žiadne vojnové zážitky Helmuta Kohla či Schmidta, narodil sa v Hamburgu do začínajúceho hospodárskeho zázraku. Je z dobrej meštianskej rodiny, jeho prastrýko spoluzakladal dnes najväčšiu finančnú banku krajiny, Deutsche Bank. Paradoxom je, že Steinbrück, ktorý sa dnes v Nemecku pokladá za najbystrejšieho a najvzdelanejšieho politika, bol kedysi mizerným žiakom. Na elitnom hamburskom gymnáziu dvakrát prepadol. Dnes špičkový ekonóm pohorel vtedy najmä v matematike. Strednú školu napokon dokončil na obchodnej škole, potom vyštudoval sociológiu a národné hospodárstvo. Na vojne ho nadriadený dôstojník nadchol pre SPD, a stal sa jej členom. Steinbrück však celý život pohŕdal straníckymi schôdzami, naopak, veľmi ho bavila exekutíva, prechádzal rôznymi odbornými pozíciami na ministerstvách. V 90. rokoch slúžil ako minister v dvoch krajinských vládach a v roku 2002 sa stal premiérom Severného Porýnia-Vestfálska, najľudnatejšej spolkovej krajiny. O tri roky prišla politická katastrofa, krajinská SPD na čele s ním dosiahla vo voľbách najhorší výsledok za posledných 50 rokov. Zdalo sa, že jeho kariéra sa skončila prv, než začala.
Lenže politicky ponížený politik mal šťastie. Práve v tom čase sa sformovala veľká koalícia CDU a SPD pod vedením Merkelovej, a Steinbrück sa stal novým ministrom financií. Rozumel si skôr s ľuďmi z CDU a Merkelovou, než svojimi vlastnými. Ľavičiarov vo vlastnej strane prirovnal k „plačkám“, ktoré bedákajú nad všetkým možným, napríklad nad globalizáciou, hoci tá podľa neho prináša Nemcom jasné výhody. Spolu s Merkelovou hájil reformu dôchodkov, podľa ktorej budú Nemci odchádzať do dôchodku až v 67 rokoch. Po vypuknutí krízy si ako minister napriek niektorým sporným rozhodnutiam vybudoval veľký rešpekt.
V roku 2009 však prišla katastrofálna volebná porážka SPD. Opäť sklamaný Steinbrück, temer na smrť rozhádaný s ľavicovým krídlom SPD, oznámil, že sa sťahuje z politiky, ponechal si len poslanecký mandát. Na kľúčové hlasovania takmer nechodil, na opozičnú prácu v parlamente kašľal. V tomto období však veľmi zbohatol: stal sa vyhľadávaným rečníkom na rôznych akciách, pričom za jednu prednášku si pýtal okolo 7-tisíc eur. Práve v týchto dňoch rastie naňho tlak zo strany CDU, aby zverejnil svoje vedľajšie príjmy. No on tvrdí, že zákon mu nič také neprikazuje, takže mu majú dať s volaním po transparentnosti pokoj.
.hrozba kancelárke
Má šancu poraziť Merkelovú? SPD stále významne zaostáva, ale Steinbrück má potenciál osloviť aj stredového voliča. To si uvedomujú i jeho početní vnútrostranícki protivníci, ktorým teraz neostáva nič iné, než Steinbrücka trpieť. To je však už tradícia sociálnej demokracie. Jej dvoch posledných kancelárov, spomínaného Schmidta a Gerharda Schrödera, tiež malo ľavicové krídlo SPD v zuboch. Helmuta Schmidta najmä za to, že v časoch studenej vojny propagoval rozmiestnenie amerických rakiet stredného doletu typu Pershing. A Schrödera za jeho „neoliberálne“ reformy, ktorými spružnil trh práce. Peer Steinbrück sa v tejto spoločnosti cíti skvele.
No keď teraz vyhlásil, že si vo volebnej kampani vezme za vzor Gerharda Schrödera, nechcel tým vydesiť vlastných. Posolstvo patrilo kancelárke Angele Merkelovej, ktorá dvakrát na čele CDU zažila, ako Schröder neuveriteľným finišom v závere kampane dohnal veľké straty. Nemecko čaká vďaka Steinbrückovi zaujímavý volebný rok.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.