Viete, akú zmluvu o Európe naša vláda mlčky odsúhlasila v Lisabone? Viete, koľko právomocí sme práve potichu odovzdali Bruselu? Viete, v koľkých oblastiach už nebudeme môcť odmietnuť návrhy európskej väčšiny?
Ste si istí, či sa nám niektoré nezmyselné sociálne práva, ktorých sme sa ako pozostatku socializmu zbavili práve preto, aby sme sa zbavili chudoby, nevracajú cez zmluvu späť? A uvedomujete si, že o tom všetkom ste mali hlasovať v referende? Nie? Vitajte v európskej demokracii.
Keď sa pred pár rokmi nepodarilo prijať európsku ústavu, pretože ju vo Francúzsku a Holandsku ľudia odmietli, optimistom sa mohlo na chvíľu zazdať, že odtrhnutosť bruselskej politiky od verejnosti dostala smrteľný úder. Omyl – krach európskej ústavy nepochopili politici EÚ ako šancu na radikálnu zmenu europolitiky, naopak, rozhodli sa ešte pre väčšiu odtrhnutosť od želaní a vôle ľudí. Keď sa referendum ukázalo ako bariéra k splneniu ich sna o superštáte, európski politici nezmenili chybný sen, ale odstránili referendum. Ústavnej zmluve dali v Lisabone iný názov, vypustili z nej zopár symbolov, ale všetko podstatné pre posilňovanie moci Bruselu v nej nechali. A po tomto trápnom triku sa pred nami suverénne tvária, že referendum už nie je potrebné. Takto sa v Európskej únii obchádza vôľa ľudí. A presne takto, nedemokraticky a podfukom, vzniká projekt jednotnej Európy.
Od rozmaznaných európskych lídrov sa iné veľmi čakať nedalo. Ale ako obstáli politici, ktorí ešte zažili fígle komunizmu, a mohli by si preto slobodu vážiť? Katastrofálne. Poliaci bojovali za omrvinky, ostatní mlčali. Bolo až neuveriteľné počúvať našich politikov, z koalície aj opozície. Vraj sme v Lisabone ako členská krajina EÚ nič nepresadzovali, pretože sme presadzovali presne takú zmluvu, aká bola predložená. Toto vraví Zala nerozborne s Kukanom. Preložme si to do normálneho jazyka – naši politici sú radi, že v budúcnosti bude mať Slovensko pri rozhodovaní v EÚ menšiu váhu, menej poslancov, menej často komisárov. Tešia sa, že sa zvýši váha väčších krajín, že v ďalších viac ako 50 oblastiach už nebudú môcť použiť právo veta, a budú sa aj v nich musieť podvoliť vôli väčšiny, že socializmus z Charty práv a slobôd bude pre nás záväzný, a že Slovensko už nebude predsedníckou krajinou EÚ. A súhlasia, že na toto všetko sa vôbec neopýtajú svojich voličov.
Toto je výsledok sna o Európe, ktorú sme spoza ostnatého drôtu považovali za zasľúbenú zem. Dnes sme jej súčasťou, a tak lepšie vidíme, ako sa veci majú – reformy, teda to najlepšie, čoho sme boli schopní, sme urobili napriek európskemu sociálnemu štátu, rozširovaniu našej slobody Európska únia v mnohých oblastiach dokonca bráni, a v Lisabone nám predviedla, že ani s rešpektovaním vôle ľudí to nemusíme preháňať.
Európa sníva svoj sen o superveľmoci, a pre jeho splnenie neváha búrať základné prvky vlastnej demokracie. Aká to potom bude Supereurópa?
.štefan Hríb
Ste si istí, či sa nám niektoré nezmyselné sociálne práva, ktorých sme sa ako pozostatku socializmu zbavili práve preto, aby sme sa zbavili chudoby, nevracajú cez zmluvu späť? A uvedomujete si, že o tom všetkom ste mali hlasovať v referende? Nie? Vitajte v európskej demokracii.
Keď sa pred pár rokmi nepodarilo prijať európsku ústavu, pretože ju vo Francúzsku a Holandsku ľudia odmietli, optimistom sa mohlo na chvíľu zazdať, že odtrhnutosť bruselskej politiky od verejnosti dostala smrteľný úder. Omyl – krach európskej ústavy nepochopili politici EÚ ako šancu na radikálnu zmenu europolitiky, naopak, rozhodli sa ešte pre väčšiu odtrhnutosť od želaní a vôle ľudí. Keď sa referendum ukázalo ako bariéra k splneniu ich sna o superštáte, európski politici nezmenili chybný sen, ale odstránili referendum. Ústavnej zmluve dali v Lisabone iný názov, vypustili z nej zopár symbolov, ale všetko podstatné pre posilňovanie moci Bruselu v nej nechali. A po tomto trápnom triku sa pred nami suverénne tvária, že referendum už nie je potrebné. Takto sa v Európskej únii obchádza vôľa ľudí. A presne takto, nedemokraticky a podfukom, vzniká projekt jednotnej Európy.
Od rozmaznaných európskych lídrov sa iné veľmi čakať nedalo. Ale ako obstáli politici, ktorí ešte zažili fígle komunizmu, a mohli by si preto slobodu vážiť? Katastrofálne. Poliaci bojovali za omrvinky, ostatní mlčali. Bolo až neuveriteľné počúvať našich politikov, z koalície aj opozície. Vraj sme v Lisabone ako členská krajina EÚ nič nepresadzovali, pretože sme presadzovali presne takú zmluvu, aká bola predložená. Toto vraví Zala nerozborne s Kukanom. Preložme si to do normálneho jazyka – naši politici sú radi, že v budúcnosti bude mať Slovensko pri rozhodovaní v EÚ menšiu váhu, menej poslancov, menej často komisárov. Tešia sa, že sa zvýši váha väčších krajín, že v ďalších viac ako 50 oblastiach už nebudú môcť použiť právo veta, a budú sa aj v nich musieť podvoliť vôli väčšiny, že socializmus z Charty práv a slobôd bude pre nás záväzný, a že Slovensko už nebude predsedníckou krajinou EÚ. A súhlasia, že na toto všetko sa vôbec neopýtajú svojich voličov.
Toto je výsledok sna o Európe, ktorú sme spoza ostnatého drôtu považovali za zasľúbenú zem. Dnes sme jej súčasťou, a tak lepšie vidíme, ako sa veci majú – reformy, teda to najlepšie, čoho sme boli schopní, sme urobili napriek európskemu sociálnemu štátu, rozširovaniu našej slobody Európska únia v mnohých oblastiach dokonca bráni, a v Lisabone nám predviedla, že ani s rešpektovaním vôle ľudí to nemusíme preháňať.
Európa sníva svoj sen o superveľmoci, a pre jeho splnenie neváha búrať základné prvky vlastnej demokracie. Aká to potom bude Supereurópa?
.štefan Hríb
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.