Má Srbsko bežať do EÚ?

Spravidla nevedno, či si aj myslia to, čo hovoria, či to vravia pre domácu, alebo zahraničnú verejnosť a už vôbec neviete, či niečo aj robia. Až po spoznaní tohto špecifika budú trochu jasnejšie nedávne výroky prezidenta Tomislava Nikolića, ktoré po čiastočne povzbudivom prejave v OSN udivili európsku verejnosť. Pred týždňom na sneme svojej bývalej Srbskej pokrokovej strany hovoril, že pre vstup do EÚ má ,,Srbsko svoje podmienky” a ,,že sa netreba ponáhľať” so získaním dátumu prístupových rozhovorov. A ešte dodal, že ,,bez Kosova a Metohije by sme sa cítili ako na smrť chorý človek vo veľkolepom paláci”. Už na druhý deň na cirkevnej slávnosti v neveľkom Kniće, neďaleko jeho rodnej dediny v Šumadiji, kde oslavovali sté výročie položenia základného kameňa miestneho kostola, zašiel v nacionalistickej rétorike ešte ďalej. Pripomenul ,,odvekosť” Srbska, ktoré ,,nevzniklo včera a nezanikne ani zajtra” a pridal, že ,,naši pradedovia tĺkli do zeme základy tohto kostola a niektorí tlčú do základov nášho štátu”.
Analytici sa poponáhľali vyložiť tieto dve vyhlásenia ako hrdé posolstvo pre lady Ashton, ktorá povedala, že Nikolić sa musí pripraviť na ťažké rozhodnutia. Je však ťažké uveriť, že by takéto posolstvá otriasli ctihodnosťami EÚ. Európski diplomati v Belehrade to okamžite zhodnotili len slovníkom všedných politických potrieb, hoci pripustili, že Nikolićove slová môžu  znepokojiť, ak by znamenali, že sa Srbsko ,,rozhodlo ísť po novej trase, ktorá zatiaľ nie je najjasnejšia”.
Lenže trasa nie je nejasná. Napriek všetkým premenám a rétorickému zmäkčovaniu ,,ideológie” – od chvíle, keď Nikolić spolu s Aleksandarom Vučićom, novým lídrom strany, skočili z vrcholu Šešeljovej Srbskej radikálnej strany na vrchol SNS – nezmizla radikálna matrica z ich svetonázoru. Táto trasa vedie srbskú ,,novú politiku” k reštaurovaniu nedávnej minulosti, hoci málokomu je jasné, kto sú jakobíni, kto je Robespierre a kto sníva o tom, že bude Napoleon.
Prezidentov radikálny prejav možno ako-tak vysvetľovať, no ťažko možno predvídať, čo bude on a vláda robiť, keď nebudú musieť z hľadiska politického marketingu láskať voličov. Pritom Nikolićova partitúra už vyprovokovala zbor rovnako znejúcich hlasov aj z radov tých, od ktorých sa to neočakávalo. Podpredsedníčka vlády pre európsku integráciu Suzana Grubješićová zo Zjednotených regiónov Srbska (URS) objasňovala prezidentove slová tým, že ,,netreba nám trieliť do EÚ, lebo sa musíme sami modernizovať kvôli sebe” a že tá cesta ,,nie je beh na 100 metrov, ale maratón”. A aj premiér Dačić si v súvislosti so zákazom gay pochodu v Belehrade doberal Európu, že teraz ,,budeme chcieť, aby nám povedali, či je tento pochod podmienkou na získanie dátumu začiatku prístupových rozhovorov”.
Čo v tejto situácii robia porazení demokrati? Zaoberajú sa vlastnými vnútrostraníckymi voľbami. Len líder Liberálnodemokratickej strany Čedomir Jovanović ohlasuje kampaň v parlamente ,,Srbsko má naponáhlo”, lebo hovorí, že vládna moc ,,udržuje ľudí v kóme, ktorú sama spôsobila”.
Možno, že napokon majú pravdu analytici, hoci ich hodnotenia sú čoraz nespoľahlivejšie. Hovoria: toto všetko sú vyhlásenia na upokojenie verejnosti, lebo vláda musela prijať rozhodnutia bývalej vlády z rokovaní s Kosovom. Ale ide najmä o vytváranie nálady na dlhé roky približovania sa k EÚ, pretože tá Srbsko nechce príliš skoro vo svojom náručí.

Belehrad
Autor je srbský novinár, spoluzakladateľ denníka Danas.