.znie nám to možno zvláštne, no grilovanie je jednou z aktivít, ktorá by mala spájať Juhoafričanov bez ohľadu na farbu pleti, jazyk, politickú orientáciu a ekonomický status. Mala by pomáhať prekonávať dlhé tiene minulosti, keď politika apartheidu do roku 1994 rozdeľovala obyvateľov.
.opekač Jan
Keď neznámy beloch Jan Scannell prišiel v roku 2005 s myšlienkou raz do roka sa stretnúť spoločne pri grilovaní, musel mnohým Juhoafričanom pripadať ako naivný idealista. „Holanďania oslavujú Deň kráľovnej, Íri Deň svätého Patrika a Američania Deň vďakyvzdania,“ vysvetľuje Scannell svoj zámer. Navrhol sláviť Národný deň grilovania (National Braai Day) v rovnaký deň ako je Deň kultúrneho dedičstva (Heritage day). Dôvod je prostý. Stretávanie sa pri ohni a grilovanie je súčasťou životného štýlu Juhoafričanov. Myšlienka sa ľuďom zapáčila, ale nezapadala do oficiálnych predstáv o oslavách štátneho sviatku. Všetko sa zmenilo v roku 2007, keď nad iniciatívou prevzal patronát Desmond Tutu, bývalý arcibiskup a po Nelsonovi Mandelovi druhý najznámejší Juhoafričan.
Jan Scannell sa stal vítaným agentom zmeny. Dnes ho poznajú milióny a je z neho Jan Braai na plný úväzok (braai = grilovanie, opekanie v afrikánčine). Pred tohtoročným 24. septembrom absolvoval spoločne s televíznym štábom šnúru grilovačiek po všetkých provinciách, aby ľudí naladil na spoločné oslavy. Mal som možnosť byť pri tom.
Sme v regióne Stellenbosh, vinohradníckom centre Južnej Afriky, odkiaľ pochádza aj Jan Scannell. Zatiaľ čo na Slovensku sú hody, jarmoky a dozrieva hrozno, tu začínajú dozrievať jahody a pracujúci majú deň voľna, aby mohli oslavovať štátny sviatok. Už ráno počúvam z rozhlasu útržky rozhovorov s ľuďmi, ktorí reprezentujú rôzne kultúrne komunity. Keď redaktorovi hovoria, ako sa im tu žije dobre, znie to tak trochu ako propaganda. Nemáme s kamarátmi pozvanie na žiadnu rodinnú grilovačku, a tak si pri raňajkách zahovárame u majiteľky penziónu na večer gril na záhrade. Potom vyrážame do terénu.
.dúhový národ
Pozorovať veľryby priamo z brehu? Prečo nie? Hermanus je nenápadné mestečko, ktoré vždy v septembri na niekoľko dní narastie, keď dorazia davy návštevníkov. Rozvíja svoj turistický potenciál vďaka faktu, že veľryby, ktoré sa sem do zálivu vracajú každú jar, možno pozorovať priamo z nábrežia. Na svoje si tu prídu deti aj dospelí. Postupne pribúdali umelci aj stánky s občerstvením, až sa akcia rozrástla na enviro-art festival, jediný svojho druhu v Južnej Afrike. Podľa internetovej stránky sem v minulom roku veľryby prilákali 137-tisíc návštevníkov.
Počasie sa dnes vydarilo, a tak je plno. Všade musíme čakať. Najprv v kolóne áut smerom k centru, potom na voľný stôl v reštaurácii, potom na veľryby, kým sa ukážu. Veľryby sem lákajú rodiny s deťmi, mládež aj dôchodcov, bez rozdielu farby pleti. Černosi, miešanci aj belosi, všetci vyzerajú spokojne a užívajú si krásny deň. Bavia sa s chuťou, no iba medzi sebou. Je evidentné, že každý zostáva vo svojom mikrokozme. Ani raz som nezazrel pri stánkoch s grilmi a občerstvením zmiešanú rodinu či skupinu. Akoby bola farba pleti stále bariérou, ktorú nikto neprekračuje, ak nemusí.
Cestou naspäť sa zastavujeme po víno v špecializovanom obchode na jahodovej farme Mooiberge. V predajni je dnes plnšie ako po minulé dni, zásoby si tu nakupujú ľudia zo širokého okolia. O čo nenápadnejšia je samotná budova, o to nápadnejšie sú desiatky pestrofarebných strašiakov rozostavených medzi jahodami. Možno medzi nimi vidieť futbalistov všetkých národností, strašiakov na bicykloch aj divokú zver z celej Afriky.
Kým sme sa vrátili do penziónu, v kuchyni nám pripravili niekoľko druhov mäsa, typické miestne grilovacie klobásky a misu zeleninového šalátu. A pri ohnisku bola pripravená zásoba dreva. Nakoniec grilujeme sami. Personál sa úctivo drží v pozadí a majiteľka má predsa svoju rodinu. Sme segregovaní hostia.
.čierny a biely svet
Počas troch týždňov strávených na juhu Afriky si čoraz väčšmi uvedomujem určité stereotypy. Napríklad majitelia firiem a vyšší manažéri. Všade, kde sme prišli, to boli belosi. Naopak, manuálne práce až na výnimky (študenti, misionári) vykonávali černosi. Vzorka určite nebola dostatočne reprezentatívna, no demografia pravdepodobne nebude jedinou príčinou. Deň pred príletom do Kapského mesta som sa o tom rozprával s Olivierom Rustom. Je štvrtou generáciou majiteľov rozľahlej farmy neďaleko Windhoeku v Namíbii, ktorá sa pred dvadsiatimi rokmi osamostatnila od Juhoafrickej republiky. Jeho predkovia pochádzajú z Pruska a nemčina je na farme dodnes používaným jazykom.
„Na farme pracuje päť bielych vrátane mňa a mojej manželky, a šestnásť čiernych. Ako všetci naokolo, aj ja mám problém nájsť dobrých čiernych pracovníkov. Stále jadro tvoria piati, šiesti pracovníci, na ktorých sa môžem spoľahnúť. Ostatní prichádzajú a odchádzajú. Nie je to otázka platov, jednoducho dlho nevydržia. Vstávame okolo piatej, od pol šiestej začíname pracovať. Pritom produktivita je ťažko porovnateľná s európskou,“ vysvetľuje Rust.
.dedičstvo apartheidu
Krajina sa od prvých demokratických volieb v roku 1994 zmenila politicky aj ekonomicky, no ostáva ešte veľa vecí, ktoré rozdeľujú obyvateľov, od spoločnej minulosti až po ekonomickú súčasnosť. Južná Afrika je jednou z krajín BRICS, zoskupenia prudko sa rozvíjajúcich svetových ekonomík. Podľa štatistík prosperuje, v krajine však pretrvávajú obrovské rozdiely medzi bohatými a chudobnými. Človek si to uvedomí, len čo opustí letiskovú halu v Kapskom meste. Iba niekoľko minút jazdy autom od moderného letiska míňam celé štvrte chatrčí z plechu, ktoré sú nalepené jedna na druhej, so spoločným vodovodom uprostred hlinenej ulice.
Po zrušení politiky apartheidu začala v krajine programovo vznikať čierna stredná vrstva. Pamätám si na slová kolegu, ktorý pracoval a žil v Južnej Afrike päť rokov, že v tom čase nemal biely šancu zamestnať sa vo verejnej správe. Dnes tvoria čierni približne 40 percent strednej vrstvy, čo je výsledkom cielenej snahy vlád podporovať jej vznik a rozvoj po ukončení apartheidu. Ale nerovnosť medzi bielymi a čiernymi je aj napriek vládnym programom aj po osemnástich rokoch prítomná. Takmer polovica z 50 a polmiliónovej populácie krajiny žije pod hranicou chudoby. Absolútnu väčšinu tvoria čierni, iba zanedbateľná jedna desatina percenta bielych patrí do tejto kategórie.
Apartheid s bantustanmi a rasovou segregáciou v každom možnom ohľade je minulosť, no to neznamená, že ľudia na všetko zabudli. Súčasní tridsiatnici v apartheide vyrastali a zažívali ho každodenne na vlastnej koži. Apartheid v nich zakódoval nedôveru voči „iným“. A tá sa prejavuje aj na opekačkách, doteraz väčšinou segregovaných.
Aautor je spolupracovník .týždňa
.opekač Jan
Keď neznámy beloch Jan Scannell prišiel v roku 2005 s myšlienkou raz do roka sa stretnúť spoločne pri grilovaní, musel mnohým Juhoafričanom pripadať ako naivný idealista. „Holanďania oslavujú Deň kráľovnej, Íri Deň svätého Patrika a Američania Deň vďakyvzdania,“ vysvetľuje Scannell svoj zámer. Navrhol sláviť Národný deň grilovania (National Braai Day) v rovnaký deň ako je Deň kultúrneho dedičstva (Heritage day). Dôvod je prostý. Stretávanie sa pri ohni a grilovanie je súčasťou životného štýlu Juhoafričanov. Myšlienka sa ľuďom zapáčila, ale nezapadala do oficiálnych predstáv o oslavách štátneho sviatku. Všetko sa zmenilo v roku 2007, keď nad iniciatívou prevzal patronát Desmond Tutu, bývalý arcibiskup a po Nelsonovi Mandelovi druhý najznámejší Juhoafričan.
Jan Scannell sa stal vítaným agentom zmeny. Dnes ho poznajú milióny a je z neho Jan Braai na plný úväzok (braai = grilovanie, opekanie v afrikánčine). Pred tohtoročným 24. septembrom absolvoval spoločne s televíznym štábom šnúru grilovačiek po všetkých provinciách, aby ľudí naladil na spoločné oslavy. Mal som možnosť byť pri tom.
Sme v regióne Stellenbosh, vinohradníckom centre Južnej Afriky, odkiaľ pochádza aj Jan Scannell. Zatiaľ čo na Slovensku sú hody, jarmoky a dozrieva hrozno, tu začínajú dozrievať jahody a pracujúci majú deň voľna, aby mohli oslavovať štátny sviatok. Už ráno počúvam z rozhlasu útržky rozhovorov s ľuďmi, ktorí reprezentujú rôzne kultúrne komunity. Keď redaktorovi hovoria, ako sa im tu žije dobre, znie to tak trochu ako propaganda. Nemáme s kamarátmi pozvanie na žiadnu rodinnú grilovačku, a tak si pri raňajkách zahovárame u majiteľky penziónu na večer gril na záhrade. Potom vyrážame do terénu.
.dúhový národ
Pozorovať veľryby priamo z brehu? Prečo nie? Hermanus je nenápadné mestečko, ktoré vždy v septembri na niekoľko dní narastie, keď dorazia davy návštevníkov. Rozvíja svoj turistický potenciál vďaka faktu, že veľryby, ktoré sa sem do zálivu vracajú každú jar, možno pozorovať priamo z nábrežia. Na svoje si tu prídu deti aj dospelí. Postupne pribúdali umelci aj stánky s občerstvením, až sa akcia rozrástla na enviro-art festival, jediný svojho druhu v Južnej Afrike. Podľa internetovej stránky sem v minulom roku veľryby prilákali 137-tisíc návštevníkov.
Počasie sa dnes vydarilo, a tak je plno. Všade musíme čakať. Najprv v kolóne áut smerom k centru, potom na voľný stôl v reštaurácii, potom na veľryby, kým sa ukážu. Veľryby sem lákajú rodiny s deťmi, mládež aj dôchodcov, bez rozdielu farby pleti. Černosi, miešanci aj belosi, všetci vyzerajú spokojne a užívajú si krásny deň. Bavia sa s chuťou, no iba medzi sebou. Je evidentné, že každý zostáva vo svojom mikrokozme. Ani raz som nezazrel pri stánkoch s grilmi a občerstvením zmiešanú rodinu či skupinu. Akoby bola farba pleti stále bariérou, ktorú nikto neprekračuje, ak nemusí.
Cestou naspäť sa zastavujeme po víno v špecializovanom obchode na jahodovej farme Mooiberge. V predajni je dnes plnšie ako po minulé dni, zásoby si tu nakupujú ľudia zo širokého okolia. O čo nenápadnejšia je samotná budova, o to nápadnejšie sú desiatky pestrofarebných strašiakov rozostavených medzi jahodami. Možno medzi nimi vidieť futbalistov všetkých národností, strašiakov na bicykloch aj divokú zver z celej Afriky.
Kým sme sa vrátili do penziónu, v kuchyni nám pripravili niekoľko druhov mäsa, typické miestne grilovacie klobásky a misu zeleninového šalátu. A pri ohnisku bola pripravená zásoba dreva. Nakoniec grilujeme sami. Personál sa úctivo drží v pozadí a majiteľka má predsa svoju rodinu. Sme segregovaní hostia.
.čierny a biely svet
Počas troch týždňov strávených na juhu Afriky si čoraz väčšmi uvedomujem určité stereotypy. Napríklad majitelia firiem a vyšší manažéri. Všade, kde sme prišli, to boli belosi. Naopak, manuálne práce až na výnimky (študenti, misionári) vykonávali černosi. Vzorka určite nebola dostatočne reprezentatívna, no demografia pravdepodobne nebude jedinou príčinou. Deň pred príletom do Kapského mesta som sa o tom rozprával s Olivierom Rustom. Je štvrtou generáciou majiteľov rozľahlej farmy neďaleko Windhoeku v Namíbii, ktorá sa pred dvadsiatimi rokmi osamostatnila od Juhoafrickej republiky. Jeho predkovia pochádzajú z Pruska a nemčina je na farme dodnes používaným jazykom.
„Na farme pracuje päť bielych vrátane mňa a mojej manželky, a šestnásť čiernych. Ako všetci naokolo, aj ja mám problém nájsť dobrých čiernych pracovníkov. Stále jadro tvoria piati, šiesti pracovníci, na ktorých sa môžem spoľahnúť. Ostatní prichádzajú a odchádzajú. Nie je to otázka platov, jednoducho dlho nevydržia. Vstávame okolo piatej, od pol šiestej začíname pracovať. Pritom produktivita je ťažko porovnateľná s európskou,“ vysvetľuje Rust.
.dedičstvo apartheidu
Krajina sa od prvých demokratických volieb v roku 1994 zmenila politicky aj ekonomicky, no ostáva ešte veľa vecí, ktoré rozdeľujú obyvateľov, od spoločnej minulosti až po ekonomickú súčasnosť. Južná Afrika je jednou z krajín BRICS, zoskupenia prudko sa rozvíjajúcich svetových ekonomík. Podľa štatistík prosperuje, v krajine však pretrvávajú obrovské rozdiely medzi bohatými a chudobnými. Človek si to uvedomí, len čo opustí letiskovú halu v Kapskom meste. Iba niekoľko minút jazdy autom od moderného letiska míňam celé štvrte chatrčí z plechu, ktoré sú nalepené jedna na druhej, so spoločným vodovodom uprostred hlinenej ulice.
Po zrušení politiky apartheidu začala v krajine programovo vznikať čierna stredná vrstva. Pamätám si na slová kolegu, ktorý pracoval a žil v Južnej Afrike päť rokov, že v tom čase nemal biely šancu zamestnať sa vo verejnej správe. Dnes tvoria čierni približne 40 percent strednej vrstvy, čo je výsledkom cielenej snahy vlád podporovať jej vznik a rozvoj po ukončení apartheidu. Ale nerovnosť medzi bielymi a čiernymi je aj napriek vládnym programom aj po osemnástich rokoch prítomná. Takmer polovica z 50 a polmiliónovej populácie krajiny žije pod hranicou chudoby. Absolútnu väčšinu tvoria čierni, iba zanedbateľná jedna desatina percenta bielych patrí do tejto kategórie.
Apartheid s bantustanmi a rasovou segregáciou v každom možnom ohľade je minulosť, no to neznamená, že ľudia na všetko zabudli. Súčasní tridsiatnici v apartheide vyrastali a zažívali ho každodenne na vlastnej koži. Apartheid v nich zakódoval nedôveru voči „iným“. A tá sa prejavuje aj na opekačkách, doteraz väčšinou segregovaných.
Aautor je spolupracovník .týždňa
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.