Odkedy sa nadácia Socia venuje seniorom?
Od svojho vzniku. Len sme nerobili od začiatku kampaň, podporovali sme projekty, ktoré sa venujú seniorom, ale po desiatich rokoch sme zistili, že to nestačí a treba vstúpiť aj do verejnej diskusie.
Prečo?
Jedným zo spúšťačov bola práca Zory Bútorovej o tom, ako zobrazujú starých ľudí médiá. Tie výsledky boli alarmujúce. Seniori sú vnímaní ako naivní, hlúpi, ľahko manipulovateľní, ako slabí a chorí ľudia s nesprávnymi názormi. Príkladom takéhoto vnímania bola kampaň Přemluv svou bábu pred českými parlamentným voľbami. Mimochodom, česká organizácia Elpida na to zorganizovala protikampaň Nech mou bábu na pokoji. Seniormi sa vo verejnom priestore manipuluje, zneužijú ich, využijú na cielenú kampaň. Na Slovensku je to pritom 18 percent populácie.
Odkedy je človek senior?
Definuje sa to rôzne, nad 60 alebo nad 62 rokov, v EÚ to je 55+, ale nie je to definované zo zákona. Keď u nás ministerstvo financií prideľuje podielové dane obciam, tak za seniorov považuje obyvateľov nad 62 rokov. Obec dostane balík peňazí na programy pre seniorov podľa ich počtu.
Kedy ste začali robiť kampaň?
V roku 2009 sme si to pilotne vyskúšali len v Bratislave. Mali sme novú členku správnej rady Simonu Bubánovú a požiadali sme ju, aby nám s tým pomohla, lebo sme ešte nikdy kampaň nerobili. Ona sa toho chytila a pomáha nám s tým skutočne významne.
Čo je hlavným motívom tohtoročnej kampane?
Kampaň sa pohráva so slovom OLD. Hľadali sme slová, kde tento základ je, napríklad gOLD, ako zlato, a tieto slová sme použili na komunikovanie toho, čo chceme povedať. Napríklad, že mladosť si za peniaze nekúpiš.
Čo sú najväčšie potreby seniorov?
WHO o tom robila celosvetový prieskum v 33 mestách. Vo všetkých svetových kultúrach sa neuveriteľne stretli v jendom bode: túžbou seniorov všade na svete je prežiť starobu v blízkosti rodiny a priateľov. To neznamená v jednom byte, ale tak, aby mali s nimi kontakt a keď chcú, mohli prísť na návštevu. Keď navštívite domovy dôchodcov na Slovensku, často zistíte, že sú v nich ľudia aj 200 kilometrov od miesta, kde žili a kde majú blízkych len preto, že práve v tom domove bolo voľno. Druhá, ešte horšia vec, sa týka vzťahov: ak si človek z nejakého dôvodu nevybudoval vzťahy so svojimi deťmi, tak je strašne opustený. Osamelosť je teda najhoršia vec, ktorú človek môže v starobe prežívať.
Nie je problémom aj starnúca populácia?
Je a veľký! Žijeme dlhšie, rodí sa menej detí, štatistické odhady hovoria, že keď teraz máme 18 percent seniorov, roku 2050 ich bude 32 percent. Šťastné sú tie krajiny, ktoré sa tým už začali zaoberať – napríklad v Škandinávii. Podľa jedného výskumu je ľudský organizmus za ideálnych podmienok nastavený na 120 rokov. A to je zmena paradigmy: 60-roční ľudia sú len v polke života a je pre nich veľkou výzvou, ako strávia tú druhú polovicu.
To stihnú minúť všetko, čo chceli odkázať deťom. (Smiech.)
Užijú si to, čo si našetrili. Ale u násto bývalo trochu inak: keď starší človek predá svoj byt alebo ho daruje svojim deťom, príde do zariadenia a povie: postarajte sa o mňa. V Bratislavskom kraji to stojí približne
1 000 eur mesačne. Ak máme priemernú penziu 370 eur, tak tých 630 eur musí niekto doplatiť. Donedávna to bolo tak, že len menšiu časť nákladov platil užívateľ, teraz sa skúmajú majetkové pomery a v prvom rade musí náklady uhrádzať rodina.
Ako by to malo byť?
Človek sa má o seba postarať sám. Ak na to nemá, mala by pomôcť jeho rodina. Verejný sociálny systém by mal byť poslednou možnosťou. Kedysi to bolo úplne opačne: klient zaplatil napríklad v penzióne pre dôchodcov 120 až 250 eur, ostatné doplatil štát. To je úplne opačne postavené.
Líšili sa posledné vlády v postoji k týmto veciam?
Jednoznačne áno. Na druhej strane, to štvorročné obdobie je krátke, pokiaľ sa nová vláda spamätá, vždy sú iné priority, väčšinou je to ekonomika, vážnejšie veci sa riešia, sociálna oblasť je niekde na chvoste, lebo je neproduktívna. Ľavicová vláda míňala rozšafnejšie, v roku 2010 prišla iná, ktorá si to začala všímať a hlavne vďaka Ivete Radičovej sa niektoré veci aspoň o trochu posunuli správnym smerom.
Ale mali by ste byť radi, že ľavicová vláda dáva viac peňazí, čím preukazuje svoje sociálne cítenie...
To, že niekto dáva viac a nerozumne, ešte neznamená, že má sociálne cítenie.
Táto vláda nemá sociálne cítenie?
Myslím si, že je taká populistická, že pôjde po skupinách, v ktorých sú mienkotvorní voliči. Marginálne skupiny (napríklad postihnutí) nebudú určite prioritou.
Ale 18 percent voličov nie je celkom zanedbateľných!
To je pravda, ale služby pre seniorov sú decentralizované, štát k tomu nemá veľmi čo pvoedať. Samosprávy sú plne kompetentné a aj to financujú. Či chcú, alebo nechcú, musia sa pritom správať racionálne. Môžu rozdeľovať len taký koláč, aký majú.
Aká je dnes dostupnosť sociálnych zariadení pre starších ľudí, kedysi sa brali úplatky za uprednostnenie v poradovníku...
Teraz už je to transparentnejšie. Dnes by musel starosta zdôvodňovať, prečo niekoho v poradovníku premiestnil z 10. na 4. miesto. Predtým tieto služby využívali aj ľudia, ktorí ich nepotrebovali. Zákon dnes pozná dva typy zariadení: zariadenia pre seniorov a špecializované zariadenia pre seniorov. Posudkový lekár určuje, aký má človek stupeň odkázanosti na stupnici od 1 po 6, pričom špecializované sú len pre stupeň 5 a 6. To znamená, že sa tam dnes už nedostane človek, ktorý to v podstate nepotrebuje. V minulosti bola bežná prax, že si človek hneď po odchode do dôchodku dával žiadosť o umiestnenie v zariadení a ocitol sa tak v poradovníku. Ministerka Tomanová tvrdila, že máme 13-tisíc žiadateľov. Zavolali sme zopár riaditeľom sociálnych zariadení a zistili sme, že povedzme z 200 čakateľov v poradovníku by v prípade možnosti nastúpilo ihneď len asi 50.
Čiže dnes sa už na umiestnenie v zariadení nečaká?
Keď sa človeku zhorší zdravotný stav, prekoná úraz, alebo sa mu zhoršuje Alzheimerova choroba a rodina to už nezvláda, príde na úrad a ten musí podľa zákona „neodkladne" takúto situáciu riešiť. Čiže neodkladné prípady sa zväčša riešia naozaj neodkladne.
A ako je to so seniorimi na dedine?
Dediny majú problém, že sa vyprázdňujú, sú neperspektívne, seniori v niektorých obciach tvoria väčšinu populácie. Na druhej strane, sociálna služba je ekonomická činnosť, rieši to zamestnanosť, keď máte v malej obci takéto zariadenie, časť obyvateľstva sa v ňom môže zamestnať, druhá využíva služby a je to viac-menej win-win.
Doopatrovanie je len jeden z problémov seniorov, čo ešte patrí k vašej „seniorskej" agende?
Celosvetová odpoveď na dilemu, ako riešiť starnutie populácie a kolabovanie sociálneho systému, je aktívne starnutie. Sociálne služby využije len malé percento seniorov. Život sa nekončí v šesťdesiatke. Mnohí argumentujú, že aktívne starnutie závisí od ekonomickej situácie, čo nie je celkom pravda. Ísť na výlet do prírody nestojí nič, možno nemôžeme chodiť na výlety do Schönbrunnu alebo do viedenskej opery ako rakúski dôchodcovia, ale aj tu sa dá nájsť spôsob aktívneho života. U nás je najzaužívanješie, že starí rodičia podporujú svoju rodinu, aktívni seniori pomáhajú s vnúčatami, vodia ich do ZUŠ-iek a na tréningy, čo je tiež veľmi cenné a dôležité.
V Taliansku často vídame starších ľudí v kaviarňach, pred kostolmi či na trhu, kde debatujú o rodine, politike či o futbale, popíjajú víno, diškurujú s predavačmi. Tak si človek predstavuje starobu v normálnej miestnej komunite.
U nás došlo k drastickému zásahu zvonku, komunizmus radikálne prerušil prirozený vývoj, prišla násilná industrializácia, znárodňovanie, to všetko narušilo vývoj miestnych komunít. V dôsledku toho to, čo je v Taliansku bežné, na Slovensku vidíme len málokde. V Liptovskom Jáne, kde často chodím, nedávno zrekonštruovali námestíčko pred nádherným gotickým kostolom. Celé námestie je v asi 10-stupňovom svahu, takže keď si sadneš na lavičku, tak sa šúchaš dole, všetko je šikmo. Postavili to z eurofondov, nikto tam nechodí, je tam množstvo schodov, do stredu postavili akýsi kamenný menhir, všetko je krásne vydláždené, no ľudia tam nemajú prečo prísť.
Daniel Bútora nám nedávno povedal, že koncept dôchodku neuznáva. Čo si o tom myslíte?
Neviem si predstaviť nič nerobiť. Keby som mal len oddychovať, asi by som sa unudil. Ale všetci dôchodcovia predsa niečo robia, majú záhradky alebo niečo iné, nepoznám človeka, čo vládze a nič nerobí. Mne sa páči, keď sa dôchodcovia okrem pomoci deťom angažujú v občianskej spoločnosti. Mám svokru, ktorá je už 9 rokov dôchodkyňa, robí dobrovoľníčku v centre pre seniorov a je to výborné. Zdá sa mi, že to je u nás málo využívané.
Ako ste sa dostali k sociálnej práci?
Vyrastal som v trojgeneračnej rodine, mal som strašne rád starého otca, žil vo Zvolenskej Slatine a keď už nevládal, prišiel aj so starkou za dcérou, mojou mamou, do Bratislavy, kde s nami žili až do smrti. V tínedžerskom veku som zažil starostlivosť o starého človeka. Kúpaval som ho, brat zatiaľ povysával izbu, vyprášil periny, keď som ho položil do tej periny, povedal: „Ááách, ďakujem ti, synčok môj". Všetky moje choroby som vyležal u neho v posteli, rozprával mi, ako bojoval v 1. svetovej vojne, potom ako legionár potláčal revolúciu v Rusku. To bol jeden rozmer v rodine. Druhý bol, že na moju základnú školu na Dubovej ulici chodili aj deti z blízkeho detského domova. Vtedy som to neriešil, že nemajú rodičov, bolo to normálne, boli medzi nami Rómovia, štvorkári, jeden bol môj dobrý kamarát, chodil aj k nám domov, kde sme sa spolu hrávali. Chcel som byť lekár, ale flákal som strednú školu, bol som strašný grázel, tak ma nezobrali. Po gymnáziu som išiel robiť do Denného centra pre mentálne postihnutých mladých ľudí na Lipského ulicu. Robil som tam sanitára, utieral som zadky, keď sa niekto povracal, musel som to poriadiť, úplne tie práce od podlahy. No a nejako ma to chytilo. Stal som sa kamošom tých mladých ľudí, ich očami som sa inak vedel pozrieť na život, pekné obdobie životné to bolo. Preto som išiel študovať špeciálnu pedagogiku.
Spolu s Marekom Roháčkom ste založili OZ Návrat. Prečo?
Čítal som článok v denníku Dagens Nyheter o tom, že cisár Frederik XIII. kedysi dávno robil experiment, v ktorom chcel zistiť, aký je pôvodný jazyk človeka. Opustené deti mali dojky, ktoré sa s nimi nesmeli rozprávať, chcel, aby sa vyvinul prapôvodný ľudský jazyk. Všetky deti zomreli. Po rokoch bolo jasné, že išlo o extrémnu citovú depriváciu. Potom sme spoznali pána profesora Matějčeka, ktorý bol úžasný český detský psychológ, desiatky rokov skúmal vplyv detského domova, adopcií, pestúnskej starostlivosti na vývoj detí. Z jeho výskumov bolo jasné, že k normálnej rodine sa najviac priblížila tá náhradná. Detský domov vyšiel úplne najhoršie. Vtedy vyšla aj kniha profesorky Koluchovej z Olomouca o tom, čo sa vo svetovej odbornej literatúre označuje ako „Koluchova twins" čiže Koluchovej dvojičky. To bol extrémny prípad, keď v Česku koncom 60. rokov rodičia skryli dvoch chlapcov ‒ dvojičky ‒ do miestnosti v pivnici, kde im hádzali jedlo. Prežili tam osem rokov. Dorozumievali sa hrdelnými zvukmi. Našla ich polícia, deti zobrali, rodičov dali do väzenia. Chlapci mali šťastie, že sa dostali do pestúnskej rodiny, k dvom slobodným sestrám, každá si zobrala jedného. Všetky prognózy hovorili, že ak sa reč nevyvinie do tretieho až piateho roku života, tak už sa nevyvinie nikdy. A oni sa vyvinuli, sú to dnes úplne normálni muži, jeden je programátor, druhý automechanik, majú normálne rodiny. Vtedy sa mi to spojilo, uvedomil som si, ako dopadli moji spolužiaci z detského domova ‒ väčšinou veľmi zle. Navyše, Marek si v tom čase už bral dve deti z detského domova. To, že sme založili Návrat, bolo na jednej strane úplne prirodzené, no na druhej bláznivé. Nevedeli sme, do čoho ideme.
Nedávno písali v Lidových novinách, že Slovensko je aj vďaka iniciatívam združenia Návrat v starostlivosti o opustené deti ďalej než Česko. To je veľká vec, nie?
Česi mali všetky predpoklady dostať sa ďalej ako my. Všetky knižky, ktoré sme čítali, boli české, nemali sme žiadnu výskumnú vedeckú základňu, a teraz je to tam tak zaseknuté. A české ministerstvo sociálnych vecí prizvalo Návrat ako poradcu.
Prečo ste z Návratu odišli?
Vždy som robil ešte niečo aj trochu navyše. V roku 1995 som sa stretol s Tomasom Van Der Venom z Holandska. Bol vysoko postaveným právnikom na holandskom ministerstve zahraničných vecí a keď padla železná opona, spojil 35 maličkých nadácií a založil flexibilný nebyrokratický grantový mechanizmus, zameraný na podporu strednej Európy. Od roku 1992 do roku 2001 podporili skoro všetky neštátne subjekty v sociálnej oblasti, ktoré na Slovensku vznikali. Návrat od nich dostal grant na prvý klub náhradných rodičov v Bratislave: kúpili sme si zaň magnetofón, kávovar značky Rowenta, ktorý dodnes funguje a elektrický písací stroj. (Smiech.) Tento pán ma oslovil, či nechcem robiť poradcu pre Slovensko. Ďalšími dvoma poradcami boli Helena Wolleková a Pavol Demeš. Išlo o to, že keď bude mať niekto na Slovensku projekt, tak nám ho pošle, my si ho prečítame a keď sa nám to bude zdať dobré, pošlete ho Tomasovi a on im pošle peniaze. Bolo to neuveriteľné, ale tak to fungovalo. A to boli niekedy aj milionové granty.
Nevnímal vás neziskový sektor ako nejakú sivú eminenciu, ktorá „to tu riadi"?
My sme sa s tými ľuďmi z neziskoviek vždy stretávali a hľadali sme možnosti, ako ich projekty zlepšiť. Niekedy to trvalo aj rok. A väčšinou nakoniec dostali peniaze. Nepoznám neziskovku, ktorú by vtedy nepodporili, nechali si od nás poradiť, na čo to majú dávať. Povedali sme, aby to dávali na startupy, keď potrebujú nejaký hardwér, to je pre nich najťažšie, oni si už potom nejako zoženú peniaze na prevádzku. Tomas Van Der Ven vždy prišiel na Slovensko na týždeň a cestovali sme po žiadajúcich aj podporených neziskovkách, sedeli s nimi, pýtal sa, ako sa im darí, udržiaval s nimi osobný kontakt. Keď prišli európske fondy, spolu s kolegami napísal komisárovi Van Den Brookovi desať dôvodov, prečo sú európske fondy aboslútne neefektívne v strednej a východnej Európe. Ten mu na to nikdy neodpovedal. Dodnes mám ten list, stále je aktuálny, pokojne by som ho znovu poslal do komisie, neefektivita a byrokracia EÚ fondov sa len posilňuje.
Potom však vznikla Nadácia Socia.
Holandské nadácie sa v roku 2002 presunuli zo Slovenska na Balkán a na Ukrajinu. Tomas sa ma vtedy spýtal, či by som nechcel založiť vlastnú nadáciu, ktorá by pokračovala v tom, čo tu oni začali. Tá otázka začala vo mne hlodať. Videl som, akú priniesol Návrat po desiatich rokoch veľkú zmenu, ako sa zmenilo myslenie aj legislatíva v súvislosti s náhradnými rodinami. Na začiatku nás brali ako idealistov, no dnes už nikto na ministerstve nepovie, že detské domovy sú dobré. Legislatíva, ktorú presadila napríklad Iveta Radičová, dnes hovorí, že dieťa do 6 rokov musí byť v rodine. No a mne sa zdalo, že by stálo za to priniesť podobnú zmenu aj do iných oblastí sociálnej práce. Tak som tú výzvu prijal. Nemali sme ani korunu. Tomas mi hovoril, že peniaze určite prídu. Mal pravdu. Existujeme už desať rokov.
Odkiaľ prišli peniaze?
Došli sme za holandským veľvyslancom, bol to veľmi sympatický človek, a požiadali sme ho, aby pre nás urobil fundraisingovú akciu pre holandské firmy, pôsobiace na Slovensku, teda Heineken, Shell, ING a ďalšie. Nadchol sa pre to, pozval tridsať holandských firiem, povedal im: „Vznikla nadácia, vy ste holandské firmy, robíte zisk na Slovensku, a tak by ste jej mali pomôcť." Vtedy prišiel za nami šéf ING a povedal, že sa mu to páči, a že idú do toho, stali sa spoluzakladateľmi Nadácie Socia a desať rokov dávajú vysoko nad rámec dvoch percent. Ani Heineken a Shell nezaložili vlastné nadácie, ale prostredníctvom nás časť svojich peňazí dávajú. Okrem toho máme verejné zdroje, robíme zbierky.
Zohnať peniaze je ťažké?
Je to veľmi ťažké. Je to naozaj o dôvere, žiadostí chodí veľa, musia ťa poznať, vidieť výsledky práce, a potom je to dobre.
Ako sa Socia dostala k seniorom?
Keď sme si robili revíziu desať rokov dozadu, tak seniori bola druhá najväčšia cieľová skupina, ktorú sme podporili. Hneď po znevýhodnených skupinách obyvateľstva. Zdalo sa nám logické, že treba dať spoločnosti nejaké otázky, trošku provokovať.
Podľa čoho hodnotíte úspešnosť kampane?
Podľa zbierky, to je také rukolapné, ale zmena postoja sa nedá zmerať v krátkodobom horizonte. Zbierky v minulých rokoch neboli veľmi úspešné. Ja som však človek behu na dlhé trate. Keď niečo začneš, musíš to dlhodobo robiť, ako ten Návrat, a za dvadsať rokov sa začínajú meniť postoje. Toto je podobné. Zbierka je len jeden komponent. Nikto, kto začína nejakú zbierku, nie je úspešný hneď. Keď začínala Liga proti rakovine s narcismi, nevyzbierali veľa.Tento rok prekročili milión eur, ale trvalo to pätnásť rokov. My nevyzbierame závratnú sumu, ale všetko dáme ďalej grantom. Nežijeme z toho, dávame ju v otvorenej grantovej výzve obciam aj mimovládkam na podporenie terénnych služieb pre seniorov. Ide nám o to, aby sa seniori udržali čo najdlhšie v ich v prirodzenom prostredí.
Keď vás človek počúva, má pocit, že za tých 20 rokov sa to tu minimálne v sociálnej oblasti výrazne vylepšilo. Máte aj vy ten pocit, alebo len o tom viete tak sugestívne rozprávať?
Keď ťa niekto pozve z Česka, aby si mu radil, tak to je jasná spätná väzba, že to malo zmysel a že sa tu niečo podarilo. Starostlivosť o starých ľudí – je lepšia? Vidím veľa problémov, ale ak vznikli desiatky nových neštátnych subjektov, ktorí v tejto oblasti pracujú, tak to je dosť podstatné: neboli tu a teraz tu sú. A to je dobre. Aktivizovali sa tu zdravotne postihnutí ľudia a dnes Združenie na pomoc ľuďom s mentálnym postihuntím trénuje sebaobhajcov. Koordinátor sebaobhajcov je postihnutý človek, čo pomáha kolegom po celom Slovensku, na zahraničných konferenciách prednáša odborníkom, ako treba robiť sebaobhajobu, lebo tie služby sú pre nich a oni najlepšie vedia, čo potrebujú. To je obrovská zmena: zo sociálnych pracovníkov sa stávajú partneri. U nás je kult budov, roky sme ich budovali, majú nové okná, strechy, všetko išlo z európskych peňazí, ale v nich sú stále zatvorení ľudia. Menej počujú hluk zvonku lebo majú eurookná. Je to zlepšenie kvality života toho postihnutého človeka? Možno sa lepšie vyspí. (Smiech.) Ešte toho treba strašne veľa urobiť.
Ešte sa vás nikdy nesnažili zavolať do politiky?
Priamo nie, ale aj keby, tak by som odmietol.
Prečo by ste to odmietli?
Ja veľmi neverím, že keď sa človek dostane do politky, dokáže v tejto oblasti niečo presadiť. Áno, Iveta Radičová niečo presadila, ale bola tam krátko.
A keby tam bola dhlšie? Keby ste sa ocitli v jej pozícii?
Štyri roky je veľmi krátke obdobie, a musíš robiť s ľuďmi, ktorých tam máš. Hela Wolleková, ktorá bola ministerka sociálnych vecí v Čarnogurského vláde, hovorí, že treba mať jednu vec, ktorú chceš presadiť. Keď ju nemáš, tak nepresadíš nič, lebo na teba padne to množstvo nutnej agendy, všelijaké komisie, správy, čo nemá zmysel posielať ale aj tak sa posielať musia – a keď sa pozrieš za seba, tak si neurobil nič.
Znie to ako skepsa voči politike ako takej. Zdá sa, že viac veríte zmenám, ktoré prídu zdola.
Bolo by ideálne, keby sa tie dve strany spojili, keby aktivisti z praxe mali ministra, ktorý im rozumie a s ktorým môžu spolupracovať.
To sa nedeje?
Deje. Iveta bola taká ministerka. Ľudia ako Marek Roháček z Návratu alebo Sandra Tordová v Nota bene vybudovali fungujúci systém, ktorý nezachráni všetkých, ale mnohým pomôže. Takíto ľudia dokážu viac ako minister. A nakoniec sa tomu prispôsobí aj tá centrálna politika.
S vašich slov sa zdá, že inklinujete skôr k pravicovej či liberálnej politickej filozofii...
Neverím na jasné delenie ľavica-pravica, určite nie na Slovensku. Deliaca čiara ide skôr medzi kompetentnými a nekompetentnými. Bez toho, aby bolo dobré podnikateľské prostredie, teda ľudia, ktorí – na rozdiel od nás v sociálnej sfére – vyrábajú reálne peniaze, nemôže byť ani kvalitná sociálna starostlivosť. To nie je buď, alebo, ale aj, aj. Som za to, aby sa firmám dobre darilo – keď nebudú mať zisk a platiť dane, nebude mať štát z čoho žiť. Sociálny systém by mal byť veľmi pružný. V sociálnej sfére je nutné hľadať stále nové riešenia, to, čo pred dvadsiatimi rokmi fungovalo, už dnes nefunguje. Štátny systém nereaguje na meniace sa potreby pružne, často míňa financie neadresne. Ale nakoniec, vždy to je iba o ľuďoch, tí sú buď schopní, alebo babráci alebo často len „vychytralí“.
Ako hodnotíte sociálnu politiku súčasnej vlády?
Nezaregistroval som na ministerstve sociálnych vecí zatiaľ nič, čo by stálo za pozornosť. Ide sa po Zákonníku práce, ktorý sa znepružňuje, nahráva sa zamestnancom a najmä odborom, ekonómovia tvrdia, že je to blbosť a že sa to nakoniec obráti proti nim. Ešte sa možno niečo robí s nezamestnanosťou (aspoň je to vo vládnej agende), ale pokiaľ ide o stratégie sociálnej práce so znevýhodnenými občanmi, ktoré sa týkajú menšieho počtu ľudí, tam súčasné vedenie ministerstva asi nič prevratné neprinesie.
Vladislav Matej / Narodil sa v roku 1968 v Bratislave. Vyštudoval špeciálnu pedagogiku na Univerzite Komenského, spolu s Marekom Roháčkom zakladal OZ Návrat, v ktorom desať rokov pôsobil. Bol poradcom holandských nadácií pôsobiacich na Slovensku, v roku 2002 spoluzakladal Nadáciu Socia, v ktorej je výkonným riaditeľom. S manželkou, dvoma deťmi a s rodičmi žije v Bratislave. Nadácia Socia v súčasnosti organizuje 3. ročník kampane Staroba sa ťa dotýka.
Od svojho vzniku. Len sme nerobili od začiatku kampaň, podporovali sme projekty, ktoré sa venujú seniorom, ale po desiatich rokoch sme zistili, že to nestačí a treba vstúpiť aj do verejnej diskusie.
Prečo?
Jedným zo spúšťačov bola práca Zory Bútorovej o tom, ako zobrazujú starých ľudí médiá. Tie výsledky boli alarmujúce. Seniori sú vnímaní ako naivní, hlúpi, ľahko manipulovateľní, ako slabí a chorí ľudia s nesprávnymi názormi. Príkladom takéhoto vnímania bola kampaň Přemluv svou bábu pred českými parlamentným voľbami. Mimochodom, česká organizácia Elpida na to zorganizovala protikampaň Nech mou bábu na pokoji. Seniormi sa vo verejnom priestore manipuluje, zneužijú ich, využijú na cielenú kampaň. Na Slovensku je to pritom 18 percent populácie.
Odkedy je človek senior?
Definuje sa to rôzne, nad 60 alebo nad 62 rokov, v EÚ to je 55+, ale nie je to definované zo zákona. Keď u nás ministerstvo financií prideľuje podielové dane obciam, tak za seniorov považuje obyvateľov nad 62 rokov. Obec dostane balík peňazí na programy pre seniorov podľa ich počtu.
Kedy ste začali robiť kampaň?
V roku 2009 sme si to pilotne vyskúšali len v Bratislave. Mali sme novú členku správnej rady Simonu Bubánovú a požiadali sme ju, aby nám s tým pomohla, lebo sme ešte nikdy kampaň nerobili. Ona sa toho chytila a pomáha nám s tým skutočne významne.
Čo je hlavným motívom tohtoročnej kampane?
Kampaň sa pohráva so slovom OLD. Hľadali sme slová, kde tento základ je, napríklad gOLD, ako zlato, a tieto slová sme použili na komunikovanie toho, čo chceme povedať. Napríklad, že mladosť si za peniaze nekúpiš.
Čo sú najväčšie potreby seniorov?
WHO o tom robila celosvetový prieskum v 33 mestách. Vo všetkých svetových kultúrach sa neuveriteľne stretli v jendom bode: túžbou seniorov všade na svete je prežiť starobu v blízkosti rodiny a priateľov. To neznamená v jednom byte, ale tak, aby mali s nimi kontakt a keď chcú, mohli prísť na návštevu. Keď navštívite domovy dôchodcov na Slovensku, často zistíte, že sú v nich ľudia aj 200 kilometrov od miesta, kde žili a kde majú blízkych len preto, že práve v tom domove bolo voľno. Druhá, ešte horšia vec, sa týka vzťahov: ak si človek z nejakého dôvodu nevybudoval vzťahy so svojimi deťmi, tak je strašne opustený. Osamelosť je teda najhoršia vec, ktorú človek môže v starobe prežívať.
Nie je problémom aj starnúca populácia?
Je a veľký! Žijeme dlhšie, rodí sa menej detí, štatistické odhady hovoria, že keď teraz máme 18 percent seniorov, roku 2050 ich bude 32 percent. Šťastné sú tie krajiny, ktoré sa tým už začali zaoberať – napríklad v Škandinávii. Podľa jedného výskumu je ľudský organizmus za ideálnych podmienok nastavený na 120 rokov. A to je zmena paradigmy: 60-roční ľudia sú len v polke života a je pre nich veľkou výzvou, ako strávia tú druhú polovicu.
To stihnú minúť všetko, čo chceli odkázať deťom. (Smiech.)
Užijú si to, čo si našetrili. Ale u násto bývalo trochu inak: keď starší človek predá svoj byt alebo ho daruje svojim deťom, príde do zariadenia a povie: postarajte sa o mňa. V Bratislavskom kraji to stojí približne
1 000 eur mesačne. Ak máme priemernú penziu 370 eur, tak tých 630 eur musí niekto doplatiť. Donedávna to bolo tak, že len menšiu časť nákladov platil užívateľ, teraz sa skúmajú majetkové pomery a v prvom rade musí náklady uhrádzať rodina.
Ako by to malo byť?
Človek sa má o seba postarať sám. Ak na to nemá, mala by pomôcť jeho rodina. Verejný sociálny systém by mal byť poslednou možnosťou. Kedysi to bolo úplne opačne: klient zaplatil napríklad v penzióne pre dôchodcov 120 až 250 eur, ostatné doplatil štát. To je úplne opačne postavené.
Líšili sa posledné vlády v postoji k týmto veciam?
Jednoznačne áno. Na druhej strane, to štvorročné obdobie je krátke, pokiaľ sa nová vláda spamätá, vždy sú iné priority, väčšinou je to ekonomika, vážnejšie veci sa riešia, sociálna oblasť je niekde na chvoste, lebo je neproduktívna. Ľavicová vláda míňala rozšafnejšie, v roku 2010 prišla iná, ktorá si to začala všímať a hlavne vďaka Ivete Radičovej sa niektoré veci aspoň o trochu posunuli správnym smerom.
Ale mali by ste byť radi, že ľavicová vláda dáva viac peňazí, čím preukazuje svoje sociálne cítenie...
To, že niekto dáva viac a nerozumne, ešte neznamená, že má sociálne cítenie.
Táto vláda nemá sociálne cítenie?
Myslím si, že je taká populistická, že pôjde po skupinách, v ktorých sú mienkotvorní voliči. Marginálne skupiny (napríklad postihnutí) nebudú určite prioritou.
Ale 18 percent voličov nie je celkom zanedbateľných!
To je pravda, ale služby pre seniorov sú decentralizované, štát k tomu nemá veľmi čo pvoedať. Samosprávy sú plne kompetentné a aj to financujú. Či chcú, alebo nechcú, musia sa pritom správať racionálne. Môžu rozdeľovať len taký koláč, aký majú.
Aká je dnes dostupnosť sociálnych zariadení pre starších ľudí, kedysi sa brali úplatky za uprednostnenie v poradovníku...
Teraz už je to transparentnejšie. Dnes by musel starosta zdôvodňovať, prečo niekoho v poradovníku premiestnil z 10. na 4. miesto. Predtým tieto služby využívali aj ľudia, ktorí ich nepotrebovali. Zákon dnes pozná dva typy zariadení: zariadenia pre seniorov a špecializované zariadenia pre seniorov. Posudkový lekár určuje, aký má človek stupeň odkázanosti na stupnici od 1 po 6, pričom špecializované sú len pre stupeň 5 a 6. To znamená, že sa tam dnes už nedostane človek, ktorý to v podstate nepotrebuje. V minulosti bola bežná prax, že si človek hneď po odchode do dôchodku dával žiadosť o umiestnenie v zariadení a ocitol sa tak v poradovníku. Ministerka Tomanová tvrdila, že máme 13-tisíc žiadateľov. Zavolali sme zopár riaditeľom sociálnych zariadení a zistili sme, že povedzme z 200 čakateľov v poradovníku by v prípade možnosti nastúpilo ihneď len asi 50.
Čiže dnes sa už na umiestnenie v zariadení nečaká?
Keď sa človeku zhorší zdravotný stav, prekoná úraz, alebo sa mu zhoršuje Alzheimerova choroba a rodina to už nezvláda, príde na úrad a ten musí podľa zákona „neodkladne" takúto situáciu riešiť. Čiže neodkladné prípady sa zväčša riešia naozaj neodkladne.
A ako je to so seniorimi na dedine?
Dediny majú problém, že sa vyprázdňujú, sú neperspektívne, seniori v niektorých obciach tvoria väčšinu populácie. Na druhej strane, sociálna služba je ekonomická činnosť, rieši to zamestnanosť, keď máte v malej obci takéto zariadenie, časť obyvateľstva sa v ňom môže zamestnať, druhá využíva služby a je to viac-menej win-win.
Doopatrovanie je len jeden z problémov seniorov, čo ešte patrí k vašej „seniorskej" agende?
Celosvetová odpoveď na dilemu, ako riešiť starnutie populácie a kolabovanie sociálneho systému, je aktívne starnutie. Sociálne služby využije len malé percento seniorov. Život sa nekončí v šesťdesiatke. Mnohí argumentujú, že aktívne starnutie závisí od ekonomickej situácie, čo nie je celkom pravda. Ísť na výlet do prírody nestojí nič, možno nemôžeme chodiť na výlety do Schönbrunnu alebo do viedenskej opery ako rakúski dôchodcovia, ale aj tu sa dá nájsť spôsob aktívneho života. U nás je najzaužívanješie, že starí rodičia podporujú svoju rodinu, aktívni seniori pomáhajú s vnúčatami, vodia ich do ZUŠ-iek a na tréningy, čo je tiež veľmi cenné a dôležité.
V Taliansku často vídame starších ľudí v kaviarňach, pred kostolmi či na trhu, kde debatujú o rodine, politike či o futbale, popíjajú víno, diškurujú s predavačmi. Tak si človek predstavuje starobu v normálnej miestnej komunite.
U nás došlo k drastickému zásahu zvonku, komunizmus radikálne prerušil prirozený vývoj, prišla násilná industrializácia, znárodňovanie, to všetko narušilo vývoj miestnych komunít. V dôsledku toho to, čo je v Taliansku bežné, na Slovensku vidíme len málokde. V Liptovskom Jáne, kde často chodím, nedávno zrekonštruovali námestíčko pred nádherným gotickým kostolom. Celé námestie je v asi 10-stupňovom svahu, takže keď si sadneš na lavičku, tak sa šúchaš dole, všetko je šikmo. Postavili to z eurofondov, nikto tam nechodí, je tam množstvo schodov, do stredu postavili akýsi kamenný menhir, všetko je krásne vydláždené, no ľudia tam nemajú prečo prísť.
Daniel Bútora nám nedávno povedal, že koncept dôchodku neuznáva. Čo si o tom myslíte?
Neviem si predstaviť nič nerobiť. Keby som mal len oddychovať, asi by som sa unudil. Ale všetci dôchodcovia predsa niečo robia, majú záhradky alebo niečo iné, nepoznám človeka, čo vládze a nič nerobí. Mne sa páči, keď sa dôchodcovia okrem pomoci deťom angažujú v občianskej spoločnosti. Mám svokru, ktorá je už 9 rokov dôchodkyňa, robí dobrovoľníčku v centre pre seniorov a je to výborné. Zdá sa mi, že to je u nás málo využívané.
Ako ste sa dostali k sociálnej práci?
Vyrastal som v trojgeneračnej rodine, mal som strašne rád starého otca, žil vo Zvolenskej Slatine a keď už nevládal, prišiel aj so starkou za dcérou, mojou mamou, do Bratislavy, kde s nami žili až do smrti. V tínedžerskom veku som zažil starostlivosť o starého človeka. Kúpaval som ho, brat zatiaľ povysával izbu, vyprášil periny, keď som ho položil do tej periny, povedal: „Ááách, ďakujem ti, synčok môj". Všetky moje choroby som vyležal u neho v posteli, rozprával mi, ako bojoval v 1. svetovej vojne, potom ako legionár potláčal revolúciu v Rusku. To bol jeden rozmer v rodine. Druhý bol, že na moju základnú školu na Dubovej ulici chodili aj deti z blízkeho detského domova. Vtedy som to neriešil, že nemajú rodičov, bolo to normálne, boli medzi nami Rómovia, štvorkári, jeden bol môj dobrý kamarát, chodil aj k nám domov, kde sme sa spolu hrávali. Chcel som byť lekár, ale flákal som strednú školu, bol som strašný grázel, tak ma nezobrali. Po gymnáziu som išiel robiť do Denného centra pre mentálne postihnutých mladých ľudí na Lipského ulicu. Robil som tam sanitára, utieral som zadky, keď sa niekto povracal, musel som to poriadiť, úplne tie práce od podlahy. No a nejako ma to chytilo. Stal som sa kamošom tých mladých ľudí, ich očami som sa inak vedel pozrieť na život, pekné obdobie životné to bolo. Preto som išiel študovať špeciálnu pedagogiku.
Spolu s Marekom Roháčkom ste založili OZ Návrat. Prečo?
Čítal som článok v denníku Dagens Nyheter o tom, že cisár Frederik XIII. kedysi dávno robil experiment, v ktorom chcel zistiť, aký je pôvodný jazyk človeka. Opustené deti mali dojky, ktoré sa s nimi nesmeli rozprávať, chcel, aby sa vyvinul prapôvodný ľudský jazyk. Všetky deti zomreli. Po rokoch bolo jasné, že išlo o extrémnu citovú depriváciu. Potom sme spoznali pána profesora Matějčeka, ktorý bol úžasný český detský psychológ, desiatky rokov skúmal vplyv detského domova, adopcií, pestúnskej starostlivosti na vývoj detí. Z jeho výskumov bolo jasné, že k normálnej rodine sa najviac priblížila tá náhradná. Detský domov vyšiel úplne najhoršie. Vtedy vyšla aj kniha profesorky Koluchovej z Olomouca o tom, čo sa vo svetovej odbornej literatúre označuje ako „Koluchova twins" čiže Koluchovej dvojičky. To bol extrémny prípad, keď v Česku koncom 60. rokov rodičia skryli dvoch chlapcov ‒ dvojičky ‒ do miestnosti v pivnici, kde im hádzali jedlo. Prežili tam osem rokov. Dorozumievali sa hrdelnými zvukmi. Našla ich polícia, deti zobrali, rodičov dali do väzenia. Chlapci mali šťastie, že sa dostali do pestúnskej rodiny, k dvom slobodným sestrám, každá si zobrala jedného. Všetky prognózy hovorili, že ak sa reč nevyvinie do tretieho až piateho roku života, tak už sa nevyvinie nikdy. A oni sa vyvinuli, sú to dnes úplne normálni muži, jeden je programátor, druhý automechanik, majú normálne rodiny. Vtedy sa mi to spojilo, uvedomil som si, ako dopadli moji spolužiaci z detského domova ‒ väčšinou veľmi zle. Navyše, Marek si v tom čase už bral dve deti z detského domova. To, že sme založili Návrat, bolo na jednej strane úplne prirodzené, no na druhej bláznivé. Nevedeli sme, do čoho ideme.
Nedávno písali v Lidových novinách, že Slovensko je aj vďaka iniciatívam združenia Návrat v starostlivosti o opustené deti ďalej než Česko. To je veľká vec, nie?
Česi mali všetky predpoklady dostať sa ďalej ako my. Všetky knižky, ktoré sme čítali, boli české, nemali sme žiadnu výskumnú vedeckú základňu, a teraz je to tam tak zaseknuté. A české ministerstvo sociálnych vecí prizvalo Návrat ako poradcu.
Prečo ste z Návratu odišli?
Vždy som robil ešte niečo aj trochu navyše. V roku 1995 som sa stretol s Tomasom Van Der Venom z Holandska. Bol vysoko postaveným právnikom na holandskom ministerstve zahraničných vecí a keď padla železná opona, spojil 35 maličkých nadácií a založil flexibilný nebyrokratický grantový mechanizmus, zameraný na podporu strednej Európy. Od roku 1992 do roku 2001 podporili skoro všetky neštátne subjekty v sociálnej oblasti, ktoré na Slovensku vznikali. Návrat od nich dostal grant na prvý klub náhradných rodičov v Bratislave: kúpili sme si zaň magnetofón, kávovar značky Rowenta, ktorý dodnes funguje a elektrický písací stroj. (Smiech.) Tento pán ma oslovil, či nechcem robiť poradcu pre Slovensko. Ďalšími dvoma poradcami boli Helena Wolleková a Pavol Demeš. Išlo o to, že keď bude mať niekto na Slovensku projekt, tak nám ho pošle, my si ho prečítame a keď sa nám to bude zdať dobré, pošlete ho Tomasovi a on im pošle peniaze. Bolo to neuveriteľné, ale tak to fungovalo. A to boli niekedy aj milionové granty.
Nevnímal vás neziskový sektor ako nejakú sivú eminenciu, ktorá „to tu riadi"?
My sme sa s tými ľuďmi z neziskoviek vždy stretávali a hľadali sme možnosti, ako ich projekty zlepšiť. Niekedy to trvalo aj rok. A väčšinou nakoniec dostali peniaze. Nepoznám neziskovku, ktorú by vtedy nepodporili, nechali si od nás poradiť, na čo to majú dávať. Povedali sme, aby to dávali na startupy, keď potrebujú nejaký hardwér, to je pre nich najťažšie, oni si už potom nejako zoženú peniaze na prevádzku. Tomas Van Der Ven vždy prišiel na Slovensko na týždeň a cestovali sme po žiadajúcich aj podporených neziskovkách, sedeli s nimi, pýtal sa, ako sa im darí, udržiaval s nimi osobný kontakt. Keď prišli európske fondy, spolu s kolegami napísal komisárovi Van Den Brookovi desať dôvodov, prečo sú európske fondy aboslútne neefektívne v strednej a východnej Európe. Ten mu na to nikdy neodpovedal. Dodnes mám ten list, stále je aktuálny, pokojne by som ho znovu poslal do komisie, neefektivita a byrokracia EÚ fondov sa len posilňuje.
Potom však vznikla Nadácia Socia.
Holandské nadácie sa v roku 2002 presunuli zo Slovenska na Balkán a na Ukrajinu. Tomas sa ma vtedy spýtal, či by som nechcel založiť vlastnú nadáciu, ktorá by pokračovala v tom, čo tu oni začali. Tá otázka začala vo mne hlodať. Videl som, akú priniesol Návrat po desiatich rokoch veľkú zmenu, ako sa zmenilo myslenie aj legislatíva v súvislosti s náhradnými rodinami. Na začiatku nás brali ako idealistov, no dnes už nikto na ministerstve nepovie, že detské domovy sú dobré. Legislatíva, ktorú presadila napríklad Iveta Radičová, dnes hovorí, že dieťa do 6 rokov musí byť v rodine. No a mne sa zdalo, že by stálo za to priniesť podobnú zmenu aj do iných oblastí sociálnej práce. Tak som tú výzvu prijal. Nemali sme ani korunu. Tomas mi hovoril, že peniaze určite prídu. Mal pravdu. Existujeme už desať rokov.
Odkiaľ prišli peniaze?
Došli sme za holandským veľvyslancom, bol to veľmi sympatický človek, a požiadali sme ho, aby pre nás urobil fundraisingovú akciu pre holandské firmy, pôsobiace na Slovensku, teda Heineken, Shell, ING a ďalšie. Nadchol sa pre to, pozval tridsať holandských firiem, povedal im: „Vznikla nadácia, vy ste holandské firmy, robíte zisk na Slovensku, a tak by ste jej mali pomôcť." Vtedy prišiel za nami šéf ING a povedal, že sa mu to páči, a že idú do toho, stali sa spoluzakladateľmi Nadácie Socia a desať rokov dávajú vysoko nad rámec dvoch percent. Ani Heineken a Shell nezaložili vlastné nadácie, ale prostredníctvom nás časť svojich peňazí dávajú. Okrem toho máme verejné zdroje, robíme zbierky.
Zohnať peniaze je ťažké?
Je to veľmi ťažké. Je to naozaj o dôvere, žiadostí chodí veľa, musia ťa poznať, vidieť výsledky práce, a potom je to dobre.
Ako sa Socia dostala k seniorom?
Keď sme si robili revíziu desať rokov dozadu, tak seniori bola druhá najväčšia cieľová skupina, ktorú sme podporili. Hneď po znevýhodnených skupinách obyvateľstva. Zdalo sa nám logické, že treba dať spoločnosti nejaké otázky, trošku provokovať.
Podľa čoho hodnotíte úspešnosť kampane?
Podľa zbierky, to je také rukolapné, ale zmena postoja sa nedá zmerať v krátkodobom horizonte. Zbierky v minulých rokoch neboli veľmi úspešné. Ja som však človek behu na dlhé trate. Keď niečo začneš, musíš to dlhodobo robiť, ako ten Návrat, a za dvadsať rokov sa začínajú meniť postoje. Toto je podobné. Zbierka je len jeden komponent. Nikto, kto začína nejakú zbierku, nie je úspešný hneď. Keď začínala Liga proti rakovine s narcismi, nevyzbierali veľa.Tento rok prekročili milión eur, ale trvalo to pätnásť rokov. My nevyzbierame závratnú sumu, ale všetko dáme ďalej grantom. Nežijeme z toho, dávame ju v otvorenej grantovej výzve obciam aj mimovládkam na podporenie terénnych služieb pre seniorov. Ide nám o to, aby sa seniori udržali čo najdlhšie v ich v prirodzenom prostredí.
Keď vás človek počúva, má pocit, že za tých 20 rokov sa to tu minimálne v sociálnej oblasti výrazne vylepšilo. Máte aj vy ten pocit, alebo len o tom viete tak sugestívne rozprávať?
Keď ťa niekto pozve z Česka, aby si mu radil, tak to je jasná spätná väzba, že to malo zmysel a že sa tu niečo podarilo. Starostlivosť o starých ľudí – je lepšia? Vidím veľa problémov, ale ak vznikli desiatky nových neštátnych subjektov, ktorí v tejto oblasti pracujú, tak to je dosť podstatné: neboli tu a teraz tu sú. A to je dobre. Aktivizovali sa tu zdravotne postihnutí ľudia a dnes Združenie na pomoc ľuďom s mentálnym postihuntím trénuje sebaobhajcov. Koordinátor sebaobhajcov je postihnutý človek, čo pomáha kolegom po celom Slovensku, na zahraničných konferenciách prednáša odborníkom, ako treba robiť sebaobhajobu, lebo tie služby sú pre nich a oni najlepšie vedia, čo potrebujú. To je obrovská zmena: zo sociálnych pracovníkov sa stávajú partneri. U nás je kult budov, roky sme ich budovali, majú nové okná, strechy, všetko išlo z európskych peňazí, ale v nich sú stále zatvorení ľudia. Menej počujú hluk zvonku lebo majú eurookná. Je to zlepšenie kvality života toho postihnutého človeka? Možno sa lepšie vyspí. (Smiech.) Ešte toho treba strašne veľa urobiť.
Ešte sa vás nikdy nesnažili zavolať do politiky?
Priamo nie, ale aj keby, tak by som odmietol.
Prečo by ste to odmietli?
Ja veľmi neverím, že keď sa človek dostane do politky, dokáže v tejto oblasti niečo presadiť. Áno, Iveta Radičová niečo presadila, ale bola tam krátko.
A keby tam bola dhlšie? Keby ste sa ocitli v jej pozícii?
Štyri roky je veľmi krátke obdobie, a musíš robiť s ľuďmi, ktorých tam máš. Hela Wolleková, ktorá bola ministerka sociálnych vecí v Čarnogurského vláde, hovorí, že treba mať jednu vec, ktorú chceš presadiť. Keď ju nemáš, tak nepresadíš nič, lebo na teba padne to množstvo nutnej agendy, všelijaké komisie, správy, čo nemá zmysel posielať ale aj tak sa posielať musia – a keď sa pozrieš za seba, tak si neurobil nič.
Znie to ako skepsa voči politike ako takej. Zdá sa, že viac veríte zmenám, ktoré prídu zdola.
Bolo by ideálne, keby sa tie dve strany spojili, keby aktivisti z praxe mali ministra, ktorý im rozumie a s ktorým môžu spolupracovať.
To sa nedeje?
Deje. Iveta bola taká ministerka. Ľudia ako Marek Roháček z Návratu alebo Sandra Tordová v Nota bene vybudovali fungujúci systém, ktorý nezachráni všetkých, ale mnohým pomôže. Takíto ľudia dokážu viac ako minister. A nakoniec sa tomu prispôsobí aj tá centrálna politika.
S vašich slov sa zdá, že inklinujete skôr k pravicovej či liberálnej politickej filozofii...
Neverím na jasné delenie ľavica-pravica, určite nie na Slovensku. Deliaca čiara ide skôr medzi kompetentnými a nekompetentnými. Bez toho, aby bolo dobré podnikateľské prostredie, teda ľudia, ktorí – na rozdiel od nás v sociálnej sfére – vyrábajú reálne peniaze, nemôže byť ani kvalitná sociálna starostlivosť. To nie je buď, alebo, ale aj, aj. Som za to, aby sa firmám dobre darilo – keď nebudú mať zisk a platiť dane, nebude mať štát z čoho žiť. Sociálny systém by mal byť veľmi pružný. V sociálnej sfére je nutné hľadať stále nové riešenia, to, čo pred dvadsiatimi rokmi fungovalo, už dnes nefunguje. Štátny systém nereaguje na meniace sa potreby pružne, často míňa financie neadresne. Ale nakoniec, vždy to je iba o ľuďoch, tí sú buď schopní, alebo babráci alebo často len „vychytralí“.
Ako hodnotíte sociálnu politiku súčasnej vlády?
Nezaregistroval som na ministerstve sociálnych vecí zatiaľ nič, čo by stálo za pozornosť. Ide sa po Zákonníku práce, ktorý sa znepružňuje, nahráva sa zamestnancom a najmä odborom, ekonómovia tvrdia, že je to blbosť a že sa to nakoniec obráti proti nim. Ešte sa možno niečo robí s nezamestnanosťou (aspoň je to vo vládnej agende), ale pokiaľ ide o stratégie sociálnej práce so znevýhodnenými občanmi, ktoré sa týkajú menšieho počtu ľudí, tam súčasné vedenie ministerstva asi nič prevratné neprinesie.
Vladislav Matej / Narodil sa v roku 1968 v Bratislave. Vyštudoval špeciálnu pedagogiku na Univerzite Komenského, spolu s Marekom Roháčkom zakladal OZ Návrat, v ktorom desať rokov pôsobil. Bol poradcom holandských nadácií pôsobiacich na Slovensku, v roku 2002 spoluzakladal Nadáciu Socia, v ktorej je výkonným riaditeľom. S manželkou, dvoma deťmi a s rodičmi žije v Bratislave. Nadácia Socia v súčasnosti organizuje 3. ročník kampane Staroba sa ťa dotýka.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.