Námesačníci

Takže na celé zníženie schodku o 1,8 miliardy – čo zodpovedá prognóze rastu 2,1 percenta HDP – sa poskladajú sporitelia v druhom pilieri, živnostníci, právnické osoby, „bohatí“ a podobne. Až v rezerve nad tento rámec (pre prípad, že buď nevyjdú prognózy, alebo sa  presadia  záujmové skupiny) nachádzame to slávne viazanie výdavkov jednotlivých rezortov.  Škrty na štáte či samospráve, ktorá je tiež súčasťou „rezervy“ (údajne 180 miliónov eur), závisia teda len a len od  budúceho politického rozhodnutia. Presne tak, ako padlo zatiaľ päťpercentné zníženie platov, niet najmenšej záruky desaťpercentnej redukcie nákupov.  To, že celé zníženie schodku vykrývajú zvýšené dane a odvody súkromného sektora, je svetový unikát.
Povedať, že  napriek tomu si vláda zaslúži aj chválu,  keďže výdavky štátu sa prvýkrát za dvadsať rokov nezvyšujú (v prípade celej verejnej správy áno – o tri percentá), by bol veľmi čierny humor. V kontexte konsolidačných balíkov inde v Európe, keď všetky autority odporúčajú pomer výdavkov/príjmov 2:1,  je štruktúra slovenského šetrenia jednoducho „námesačná“.  Zoči-voči najneistejšiemu roku za celý čas existencie štátu vláda Fica II. žmýka podnikateľský sektor do tej miery, že účinky sa nedajú ani poriadne odhadnúť. Koeficienty, ktorými napočítavali výpadky, sú veštením z gule, keďže na takú drastickú zmenu, akú urobili so živnostníkmi a dohodami, niet  ekonomických modelov, ktoré by nasimulovali budúce príjmy.   
Tu leží aj jedno z mnohých rizík: Čím vyšší podiel príjmov na celkovom „šetrení“, tým väčšia neistota prognózy, pretože tým závislejšie sú  reálne čísla  od konania subjektov, ktorých správanie vláda nevie ovplyvniť. Optimalizácia daní je klasický príklad. Výdavky sa dajú prognózovať s omnoho väčšou istotou,  keďže vlastné nákupy či mzdy má vláda predsa len pod kontrolou. Ani to, samozrejme, neplatí úplne. Napríklad šetrenie samosprávy je akurát pekný zámer.
Na najväčšie riziko, ktorým je kritický vývoj v eurozóne, nemôže stačiť ani plne aktivovaná rezerva 500 miliónov eur. A už vôbec nie vtedy, ak sa prednostne použije na takzvané priority. Medzi ne postúpili  aj stavovsko-mzdové nároky, ktorých vlna sa práve začala dvíhať. Rýchlosť, s akou silná vláda Smeru, vybavená podporou vyše štyridsať percent voličstva,  nadelila päťpercentné zvýšenie učiteľom, je dôvodom na veľkú ostražitosť. Nejde o učiteľov, o primeranosti miezd ktorých sa dá viesť nekonečná debata. Vážnejšie je, že podobne ako v prípade nezmyselných investičných stimulov, kde  na daňových úľavách firmám odpustili 120 miliónov (dvadsať v roku 2013, zvyšok od 2014),  sa vyjavuje prekvapujúca slabosť vlády brániť rozpočet pred požiadavkami so silnou, mediálnou či lobistickou podporou. A keďže o svoje „práva“ sa už hlásia zdravotníci, štátni úradníci alebo vysokoškoláci, rozpočtovým rizikom prvého stupňa sa ukazuje nielen  nekompetentnosť (to sme vedeli), ale aj slabosť samotnej vlády.