Na vychytený zápas s Dynamom Moskva som sa vybral približne hodinu pred jeho začiatkom. Chyba. V okolí štadióna už v tomto čase nie je kde zaparkovať. Aj na tento zápas Slovana totiž prišli ľudia z veľmi širokého okolia – počas krúženia v priľahlých uličkách registrujem značky od Košíc cez Ilavu až po Viedeň. Napokon zaparkujem pod hotelom vedľa štadióna, čo je síce platená služba, euro na hodinu je však na bratislavské pomery prijateľná suma.
Pri štadióne postávajú davy ľudí, pivo tečie prúdom. Ľudia živo diskutujú, pofajčievajú – medzi fanúšikmi zazriem aj futbalistu Filipa Šeba, ktorý s niekým telefonuje. Keď vojdem dnu, príjemne ma prekvapia čisté toalety a bufety, kde nemusíte čakať na klobásu či párky viac ako päť minút. Chodby na štadióne už nie sú žiadnou zahulenou „knajpou”, ale miestom, kde sa môžete v pokoji najesť, napiť, poprechádzať, alebo si pozrieť výstavu dresov či detských obrázkov, ktoré súvisia s hokejom, Slovanom či slovenskou reprezentáciou.
Útulne to vyzerá aj v samotnej hale, kde nie je zima ani mažoretkám v belasých minišatách, ktoré počas zápasu bavia divákov svojimi tančekmi. Mimochodom, cez prestávku si menia pozície na tribúnach, aby sa publiku nezunovali. Slovan si cení aj legendy ako Dzurilla, Starší či Golonka, ich dresy visia nad hlavami divákov. Pozornosť pútajú aj obrazovky, zavesené v strede nad ľadom, kde sa dôležité momenty zápasu striedajú s efektnými zábermi na deti, mladé ženy či prominentov v publiku.
Pôsobivé je aj predstavovanie hráčov, pričom diváci tlieskajú aj súperovi – slovenskému obrancovi Dominikovi Graňákovi či najväčšej hviezde Dynama Alexandrovi Ovečkinovi. Do výbornej atmosféry zapadá aj moderátor zápasu, ktorý má slušný, civilný prejav. Zvláštny je, naopak, fakt, že hoci v KHL hrajú mestá (kluby), pred zápasom sa púšťa slovenská a ruská hymna. Tento rozmar vedenia ligy však nikoho netrápi, pričom je zaujímavé, že pri tej ruskej nikto nepíska. Po jej skončení dokonca zaznie potlesk.
Počas zápasu ma zaujmú predovšetkým dve veci: kultivované, prajné publikum a práca s kamerou. Nepočuť žiadne vulgarizmy, pričom diváci neúnavne povzbudzujú aj vtedy, keď sa Slovanu nedarí. Potlesk dokonca zaznie aj na konci prvej tretiny, ktorú prehrali domáci 0:2, pričom Dynamo bolo vtedy o triedu lepšie. Publikum ocení aj súperovho hráča, keď sa postaví na vlastné po nepekne vyzerajúcom páde do bránky Slovana. Divákov pritom po celý čas hecuje domáci kotol, takže zvyšok štadióna po ňom poslušne opakuje chorály typu My sme tu doma!
Keď dá Slovan gól, zrejme nie som jediný, kto má zimomriavky. Celý štadión skáče a tancuje, bavia sa aj deti z jednej základnej školy v Petržalke. V istom momente sa na obrazovke objaví malé dieťa s cumľom v ústach, v ďalšom zase dievčatko, ako dáva pusu svojmu kamarátovi. Sympaticky pôsobí aj gratulácia vernému fanúšikovi k jeho 70. narodeninám, ktorému publikum nadšene zatlieska. Bol to skvelý zápas, hoci Slovan napokon tesne prehral 2:3. Keď sa necelú polminútu pred koncom všetci postavia a nadšene aplaudujú, je rozhodnuté. Na tento štadión by som pokojne zobral aj svojho sedemročného syna.
Pri štadióne postávajú davy ľudí, pivo tečie prúdom. Ľudia živo diskutujú, pofajčievajú – medzi fanúšikmi zazriem aj futbalistu Filipa Šeba, ktorý s niekým telefonuje. Keď vojdem dnu, príjemne ma prekvapia čisté toalety a bufety, kde nemusíte čakať na klobásu či párky viac ako päť minút. Chodby na štadióne už nie sú žiadnou zahulenou „knajpou”, ale miestom, kde sa môžete v pokoji najesť, napiť, poprechádzať, alebo si pozrieť výstavu dresov či detských obrázkov, ktoré súvisia s hokejom, Slovanom či slovenskou reprezentáciou.
Útulne to vyzerá aj v samotnej hale, kde nie je zima ani mažoretkám v belasých minišatách, ktoré počas zápasu bavia divákov svojimi tančekmi. Mimochodom, cez prestávku si menia pozície na tribúnach, aby sa publiku nezunovali. Slovan si cení aj legendy ako Dzurilla, Starší či Golonka, ich dresy visia nad hlavami divákov. Pozornosť pútajú aj obrazovky, zavesené v strede nad ľadom, kde sa dôležité momenty zápasu striedajú s efektnými zábermi na deti, mladé ženy či prominentov v publiku.
Pôsobivé je aj predstavovanie hráčov, pričom diváci tlieskajú aj súperovi – slovenskému obrancovi Dominikovi Graňákovi či najväčšej hviezde Dynama Alexandrovi Ovečkinovi. Do výbornej atmosféry zapadá aj moderátor zápasu, ktorý má slušný, civilný prejav. Zvláštny je, naopak, fakt, že hoci v KHL hrajú mestá (kluby), pred zápasom sa púšťa slovenská a ruská hymna. Tento rozmar vedenia ligy však nikoho netrápi, pričom je zaujímavé, že pri tej ruskej nikto nepíska. Po jej skončení dokonca zaznie potlesk.
Počas zápasu ma zaujmú predovšetkým dve veci: kultivované, prajné publikum a práca s kamerou. Nepočuť žiadne vulgarizmy, pričom diváci neúnavne povzbudzujú aj vtedy, keď sa Slovanu nedarí. Potlesk dokonca zaznie aj na konci prvej tretiny, ktorú prehrali domáci 0:2, pričom Dynamo bolo vtedy o triedu lepšie. Publikum ocení aj súperovho hráča, keď sa postaví na vlastné po nepekne vyzerajúcom páde do bránky Slovana. Divákov pritom po celý čas hecuje domáci kotol, takže zvyšok štadióna po ňom poslušne opakuje chorály typu My sme tu doma!
Keď dá Slovan gól, zrejme nie som jediný, kto má zimomriavky. Celý štadión skáče a tancuje, bavia sa aj deti z jednej základnej školy v Petržalke. V istom momente sa na obrazovke objaví malé dieťa s cumľom v ústach, v ďalšom zase dievčatko, ako dáva pusu svojmu kamarátovi. Sympaticky pôsobí aj gratulácia vernému fanúšikovi k jeho 70. narodeninám, ktorému publikum nadšene zatlieska. Bol to skvelý zápas, hoci Slovan napokon tesne prehral 2:3. Keď sa necelú polminútu pred koncom všetci postavia a nadšene aplaudujú, je rozhodnuté. Na tento štadión by som pokojne zobral aj svojho sedemročného syna.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.