Šiel som si na zvyšných pätnásť minút sadnúť do kaviarne, čo sa potom o chvíľu natiahlo, pretože Miloš Zeman „nestíhal“. Veľmi profesionálne pôsobiaci ľudia zo štábu však okamžite ponúkli kávu, minerálku či vodu. Mal som so sebou novú Zemanovu predvolebnú knižku, a tak som si v nej pred rozhovorom ešte chvíľu čítal. Dostal som sa rýchločítaním na stranu 12, keď milá tlačová hovorkyňa prišla oznámiť, že čas nastal. Miloš Zeman sedel na koženej sedačke trochu schúlený, v ruke cigareta, na stolíku džbánik s bielym, ako Zeman hneď na úvod dodal, moravským vínom. Ponúkol ma a ja som nepohrdol. Ochotne si dvakrát presadol, keď náš fotograf hľadal to najlepšie pozadie k rozhovorovým fotografiám.
Neprišiel som s Milošom Zemanom robiť „predprezidentský“ rozhovor, ale interview o jeho role pred dvadsiatimi rokmi, keď sa postavil na čelo tých, ktorí chceli zabrániť rozdeleniu Československa. Bol pripravený a bol vo forme. Asi by bolo jedno, akú by som mu položil prvú otázku, pretože Zeman hneď na úvod povedal všetko, čo chcel. V dlhej, možno päťminútovej odpovedi pripomenul obrysy svojej Česko-Slovenskej únie, pripomenul, že na rozdiel od Václava Klausa je eurofederalista a že rozdelenie Československa považuje z tohto dôvodu spoločným vstupom oboch štátov do EÚ za vyriešené. Lebo, odkázal na jeden z posledných Barrosových prejavov, Európska únia aj tak smeruje k federácii, ktorú on chcel so Slovenskom udržať...
Otázky, ktoré som si pripravil, som mohol prakticky zahodiť, a po piatich minútach som vlastne mohol ísť domov. Priznávam však, že Zemanov postup bol správny. Novinár vždy robí rozhovory o niečo dlhšie, ako sa mu potom zmestí do novín, a otázky, ktoré človek začína prepisovať z diktafónu, keď už pred sebou vidí zaplnenú stránku, na to často doplatia. Človek z prirodzenej lenivosti a niekedy aj nedostatku času veľmi zvažuje, či niektorú zo záverečných otázok použije.
Dvadsať minút prideleného času som si však ponechal, tak som nielen v pokoji dopil víno, ale občas sa aj niečo nové dozvedel. Trebárs o tom, ako rozpad federácie nakoniec zariadili (aspoň podľa Zemana) dvaja poslanci sociálnej demokracie, ktorí hlasovali zopár týždňov pred koncom štátu za zákon o rozpade Československa. A to, ako ešte po rokoch hovorieval Zeman s trochou toho sarkastického pohŕdania, za prísľub nejakých veľvyslaneckých postov. Nachytal ma pri nevedomosti, tak som sa spýtal na mená. Tie mi však Zeman neprezradil so zdôvodnením, že „do mŕtvol nekope“.
Do Václava Havla, hoci mu priznal uznanie za zahraničnopolitické aktivity, si však takmer rok po jeho smrti za „pomlčkovú vojnu“ kopol, hoci do Václava Klausa nekopal a celkom rozdielny postoj na delenie Československa priznal, len keď musel, aj to ešte volil slová plné uznania a vlastne pochopenia. S gustom, naopak, kritizoval Vladimíra Mečiara, s ktorým sa, napokon, nezniesol nikdy, a zrejme ho neznáša dodnes.
Na záver sa mi ešte s venovaním podpísal do knižky, zapálil si ďalšiu cigaretu a znovu sa akýmsi medvedím spôsobom schúlil do seba. Odchádzal som neistý v tom, či som predsa len nerobil rozhovor s budúcim českým prezidentom Lebo Miloš Zeman je späť a je vo forme, v akej som ho naposledy zažil na konci deväťdesiatych rokov. Ak dôjde na televízne prezidentské debaty, tak neslaný, nemastný Jan Fischer nebude mať šancu. A muž, ktorý chcel zachrániť Československo, sa stane prezidentom štátu, ktorý nechcel.
Autor je redaktor Lidových novín
Neprišiel som s Milošom Zemanom robiť „predprezidentský“ rozhovor, ale interview o jeho role pred dvadsiatimi rokmi, keď sa postavil na čelo tých, ktorí chceli zabrániť rozdeleniu Československa. Bol pripravený a bol vo forme. Asi by bolo jedno, akú by som mu položil prvú otázku, pretože Zeman hneď na úvod povedal všetko, čo chcel. V dlhej, možno päťminútovej odpovedi pripomenul obrysy svojej Česko-Slovenskej únie, pripomenul, že na rozdiel od Václava Klausa je eurofederalista a že rozdelenie Československa považuje z tohto dôvodu spoločným vstupom oboch štátov do EÚ za vyriešené. Lebo, odkázal na jeden z posledných Barrosových prejavov, Európska únia aj tak smeruje k federácii, ktorú on chcel so Slovenskom udržať...
Otázky, ktoré som si pripravil, som mohol prakticky zahodiť, a po piatich minútach som vlastne mohol ísť domov. Priznávam však, že Zemanov postup bol správny. Novinár vždy robí rozhovory o niečo dlhšie, ako sa mu potom zmestí do novín, a otázky, ktoré človek začína prepisovať z diktafónu, keď už pred sebou vidí zaplnenú stránku, na to často doplatia. Človek z prirodzenej lenivosti a niekedy aj nedostatku času veľmi zvažuje, či niektorú zo záverečných otázok použije.
Dvadsať minút prideleného času som si však ponechal, tak som nielen v pokoji dopil víno, ale občas sa aj niečo nové dozvedel. Trebárs o tom, ako rozpad federácie nakoniec zariadili (aspoň podľa Zemana) dvaja poslanci sociálnej demokracie, ktorí hlasovali zopár týždňov pred koncom štátu za zákon o rozpade Československa. A to, ako ešte po rokoch hovorieval Zeman s trochou toho sarkastického pohŕdania, za prísľub nejakých veľvyslaneckých postov. Nachytal ma pri nevedomosti, tak som sa spýtal na mená. Tie mi však Zeman neprezradil so zdôvodnením, že „do mŕtvol nekope“.
Do Václava Havla, hoci mu priznal uznanie za zahraničnopolitické aktivity, si však takmer rok po jeho smrti za „pomlčkovú vojnu“ kopol, hoci do Václava Klausa nekopal a celkom rozdielny postoj na delenie Československa priznal, len keď musel, aj to ešte volil slová plné uznania a vlastne pochopenia. S gustom, naopak, kritizoval Vladimíra Mečiara, s ktorým sa, napokon, nezniesol nikdy, a zrejme ho neznáša dodnes.
Na záver sa mi ešte s venovaním podpísal do knižky, zapálil si ďalšiu cigaretu a znovu sa akýmsi medvedím spôsobom schúlil do seba. Odchádzal som neistý v tom, či som predsa len nerobil rozhovor s budúcim českým prezidentom Lebo Miloš Zeman je späť a je vo forme, v akej som ho naposledy zažil na konci deväťdesiatych rokov. Ak dôjde na televízne prezidentské debaty, tak neslaný, nemastný Jan Fischer nebude mať šancu. A muž, ktorý chcel zachrániť Československo, sa stane prezidentom štátu, ktorý nechcel.
Autor je redaktor Lidových novín
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.