Priznám sa, že na tohtoročné Bratislavské jazzové dni som sa tešil menej ako obyčajne. Podľa programu sa mi zdalo, že nič prekvapujúce a nové tam tento rok neuvidím.
Našťastie opak bol pravdou a okrem headlinerov, ktorí už tradične zaostávajú za privysokými očakávaniami, nesklamal takmer nikto.
Všetko sa začalo koncertom maďarskej skupiny Mitsoura. Kto si po vlaňajšom vystúpení Eleméra Balázsa robil chute na ďalšiu zaujímavú a inšpiratívnu fúziu džezu a etnickej hudby, musel byť zmätený. Kombinácia cimbal – tabla – kaval – počítač síce vyzerá progresívne, ale po dlhšom počúvaní sa ukáže, že ide o násilné spojenie. Navyše speváčka Mitsou, ktorá má dar očariť hlasom na malej ploche (napríklad na soundtrackoch k filmom Tonyho Gatlifa), po dlhšej chvíli na pódiu záhadne stráca istotu i energiu. Najzaujímavejší bol napokon vídžejing, v ktorom Éva Mandula pospájala ukážky z insitného umenia s kaleidoskopom a ešte viac tak zdôraznila dekoratívnosť celého projektu.
.varga na džezákoch?
Marián Varga na džezákoch? Tento žijúci klasik dokáže svoje majstrovské kúsky zahrať s primeranou dávkou improvizácie a prekvapovať kontrastmi zvukov a melódií. Spokojná bola väčšina publika bez ohľadu na vek, akurát niektorí staromódni frfľoši sa štípali do ruky, či sú naozaj na Bratislavských jazzových dňoch.
Prvým osviežením večera bola pražská skupina Alvik s hosťujúcim Martinom Valihorom na bicích, ktorá vystúpila na menšom pódiu. Americká speváčka, nórsky klávesák, francúzsky vídžej a trio českých muzikantov, spomedzi ktorých najviac vyčnieval saxofonista a flautista Bharata Janošek, hralo naozaj globálnu muziku, v ktorej sa miešalo RnB s tradičnými džezovými postupmi či elektronikou. Čo sa nepodarilo Mitsoure, zvládol Alvik bravúrne.
Najdžezovejší zážitok večera pripravil poslucháčom poľský trubkár Tomasz Stańko, ktorý v poslednom čase žne úspechy aj v USA. Mladí členovia jeho kvarteta, klavirista Marcin Wasilewski, bubeník Michal Miszkiewicz a kontrabasista Slawomir Kurkiewicz predviedli typický sound džezového vydavateľstva ECM. Keď sa na túto hudbu, zahĺbenú do seba, naladíte, čakajú vás veľké dobrodružstvá. Hviezda večera, ktorou bol americký gitarista Mike Stern so svojím bandom, poslucháčov zasypala tonami zvukov, z ktorých mnohé sa mi videli nadbytočné. „Stańkovci“ na rozdiel od „Sternovcov“ hrali potichu a s pauzami, ale každá nota mala u nich svoje dôležité miesto.
.vyhnali džezmenov
Sobota bola v Spoločenskej sále PKO od prvej chvíle akási džezovejšia. Možno preto, že v publiku bolo menej sviatočných fanúšikov, ktorých deň predtým prilákali známe mená (Varga, Stern). Prešovské AMC Trio hralo s nadšením a pokorou a hosťujúci švédsky gitarista Ulf Wakenius kultivovaným prejavom zdvihol jeho úroveň ešte o stupeň vyššie. Veľa nákazlivej hravosti priniesli ľuďom členovia rakúskeho saxofónového kvarteta Saxofour pod vedením Wolfganga Pushniga. Páni hrali s obrovskou chuťou upravené filmové melódie a popri všetkých tančekoch a grimasách stihli podať vynikajúce inštrumentálne výkony. Naopak, unaveným dojmom pôsobilo trio basgitaristu Marka Egana – možno preto, že hralo posledný koncert na európskom turné. Najvýraznejšou postavou kapely bol gitarista John Abercrombie, ktorý si vypracoval typický premýšľavý štýl hrania. Speváčka Hanka Gregušová s príjemným soulovým hlasom a špičkovou kapelou zloženou z mladšej generácie slovenských džezmenov zaspievala bez problémov štandardy, coververzie i pôvodné skladby z pripravovaného albumu.
Vrcholom večera malo byť vystúpenie zoskupenia US3, ktoré vedie producent Geoff Wilkinson. Kapela sa pred pätnástimi rokmi preslávila singlom Cantaloop, postavenom na hiphopovej verzii skladby Cantaloupe Island od Herbieho Hancocka. Odvtedy nahrali veľa albumov v rôznych zostavách, no nič lepšie nevymysleli. Osvedčenú a medzičasom už aj nemodernú fúziu džezu a hip-hopu však starší fanúšikovia napriek tomu džezu považovali za rúhanie a väčšina z nich opustila sálu, zatiaľ čo mládež sa pustila do tanca. O tom, že išlo viac o zábavu ako o muziku, svedčilo aj akrobatické číslo dídžeja menom First Rate, ktorý si zaskrečoval s gramofónom opretým vzadu o krk.
.budeme sa tlačiť
Nedeľa sa začala pozitívnymi vibráciami. Basgitarista a spevák Bibi Tanga si z Francúzska priviezol kapelu s nezvyčajným nástrojovým obsadením (gitara, elektrické husle, beatbox, gramofóny) a krehké, nadžánrové songy, natiahnuté do dlhých, hypnotických plôch. Okrem výnimočného hlasu speváka ich držala pokope aj zjavná duchovná spriaznenosť vnútri kapely. Iný druh komunikácie, obohatený o neuveriteľné ovládanie nástrojov, predviedol americký saxofonista Bill Evans so skupinou Soulgrass. Okrem basy a bicích sa v ich hudbe objavil aj zvuk elektrického bendža, na ktoré hral diabolsky rýchlo Ryan Cavanaugh, a elektrických huslí, ktorými upokojoval dušu Christian Howes. Evans prekvapil aj ako klávesák a schopný spevák country popevkov. Dobre vymyslené a skvele zrealizované vystúpenie Soulgrassu už v ten večer nič nepredstihlo.
Veľmi príjemným prekvapeným bola aj kapela gitaristu Henryho Tótha a klaviristu Mariána Čekovského. Títo dvaja muži, ktorí väčšinou pracujú pre iných ako skladatelia a producenti, si s mladými spoluhráčmi zahrali vlastnú i prevzatú muziku, ktorá ich zjavne bavila. Ale radosti na pódiu i pod ním ešte stále nebol koniec. Pre väčšinu poslucháčov neznáme duo z Nemecka, ktoré tvorí speváčka Constanze Friend a gitarista Thomas Fellow, totiž dokonale splnilo úlohu čierneho koňa. Vďaka nebývalému nasadeniu dokázali udržať pozornosť publika len s pomocou ľudského hlasu a akustickej gitary. V kytici piesní sa ocitli aj rockové, popové a džezové štandardy (AC/DC, Lisa Stansfield, Nina Simone) a za svoj výkon si vyslúžili ovácie i dva prídavky. Najväčšími písmenami bola na programe nedeľňajšieho večera napísaná americká skupina Spyro Gyra, ktorá viac ako tridsať rokov chrlí albumy s páčivými, ale ťažko zapamätateľnými skladbami. Ostrieľaní profíci zahrali priam strojovo presne všetky potrebné džezrockové gitarové sóla, pukajúce funky basy, „patejdlovské“ klávesy i bubenícke exhibície, no žiadny zázrak sa nekonal. Kapelník a saxofonista Jay Beckenstein dokázal zo Spyro Gyry urobiť dokonalý stroj na dokonalý sound, ktorý je pre nefanúšikov kapely dokonale nudný. Situácia zo soboty sa otočila a čo mladé, zutekalo.
Tohtoročné džezáky napriek počiatočným pochybnostiam znovu ukázali, že sú ešte stále životaschopné a vedia prekvapiť. Prekvapila aj správa, podľa ktorej sa budú môcť stáli i náhodní návštevníci tohto festivalu nedôstojne tlačiť v PKO ešte najmenej do roku 2010.
.vladimír Potančok
Našťastie opak bol pravdou a okrem headlinerov, ktorí už tradične zaostávajú za privysokými očakávaniami, nesklamal takmer nikto.
Všetko sa začalo koncertom maďarskej skupiny Mitsoura. Kto si po vlaňajšom vystúpení Eleméra Balázsa robil chute na ďalšiu zaujímavú a inšpiratívnu fúziu džezu a etnickej hudby, musel byť zmätený. Kombinácia cimbal – tabla – kaval – počítač síce vyzerá progresívne, ale po dlhšom počúvaní sa ukáže, že ide o násilné spojenie. Navyše speváčka Mitsou, ktorá má dar očariť hlasom na malej ploche (napríklad na soundtrackoch k filmom Tonyho Gatlifa), po dlhšej chvíli na pódiu záhadne stráca istotu i energiu. Najzaujímavejší bol napokon vídžejing, v ktorom Éva Mandula pospájala ukážky z insitného umenia s kaleidoskopom a ešte viac tak zdôraznila dekoratívnosť celého projektu.
.varga na džezákoch?
Marián Varga na džezákoch? Tento žijúci klasik dokáže svoje majstrovské kúsky zahrať s primeranou dávkou improvizácie a prekvapovať kontrastmi zvukov a melódií. Spokojná bola väčšina publika bez ohľadu na vek, akurát niektorí staromódni frfľoši sa štípali do ruky, či sú naozaj na Bratislavských jazzových dňoch.
Prvým osviežením večera bola pražská skupina Alvik s hosťujúcim Martinom Valihorom na bicích, ktorá vystúpila na menšom pódiu. Americká speváčka, nórsky klávesák, francúzsky vídžej a trio českých muzikantov, spomedzi ktorých najviac vyčnieval saxofonista a flautista Bharata Janošek, hralo naozaj globálnu muziku, v ktorej sa miešalo RnB s tradičnými džezovými postupmi či elektronikou. Čo sa nepodarilo Mitsoure, zvládol Alvik bravúrne.
Najdžezovejší zážitok večera pripravil poslucháčom poľský trubkár Tomasz Stańko, ktorý v poslednom čase žne úspechy aj v USA. Mladí členovia jeho kvarteta, klavirista Marcin Wasilewski, bubeník Michal Miszkiewicz a kontrabasista Slawomir Kurkiewicz predviedli typický sound džezového vydavateľstva ECM. Keď sa na túto hudbu, zahĺbenú do seba, naladíte, čakajú vás veľké dobrodružstvá. Hviezda večera, ktorou bol americký gitarista Mike Stern so svojím bandom, poslucháčov zasypala tonami zvukov, z ktorých mnohé sa mi videli nadbytočné. „Stańkovci“ na rozdiel od „Sternovcov“ hrali potichu a s pauzami, ale každá nota mala u nich svoje dôležité miesto.
.vyhnali džezmenov
Sobota bola v Spoločenskej sále PKO od prvej chvíle akási džezovejšia. Možno preto, že v publiku bolo menej sviatočných fanúšikov, ktorých deň predtým prilákali známe mená (Varga, Stern). Prešovské AMC Trio hralo s nadšením a pokorou a hosťujúci švédsky gitarista Ulf Wakenius kultivovaným prejavom zdvihol jeho úroveň ešte o stupeň vyššie. Veľa nákazlivej hravosti priniesli ľuďom členovia rakúskeho saxofónového kvarteta Saxofour pod vedením Wolfganga Pushniga. Páni hrali s obrovskou chuťou upravené filmové melódie a popri všetkých tančekoch a grimasách stihli podať vynikajúce inštrumentálne výkony. Naopak, unaveným dojmom pôsobilo trio basgitaristu Marka Egana – možno preto, že hralo posledný koncert na európskom turné. Najvýraznejšou postavou kapely bol gitarista John Abercrombie, ktorý si vypracoval typický premýšľavý štýl hrania. Speváčka Hanka Gregušová s príjemným soulovým hlasom a špičkovou kapelou zloženou z mladšej generácie slovenských džezmenov zaspievala bez problémov štandardy, coververzie i pôvodné skladby z pripravovaného albumu.
Vrcholom večera malo byť vystúpenie zoskupenia US3, ktoré vedie producent Geoff Wilkinson. Kapela sa pred pätnástimi rokmi preslávila singlom Cantaloop, postavenom na hiphopovej verzii skladby Cantaloupe Island od Herbieho Hancocka. Odvtedy nahrali veľa albumov v rôznych zostavách, no nič lepšie nevymysleli. Osvedčenú a medzičasom už aj nemodernú fúziu džezu a hip-hopu však starší fanúšikovia napriek tomu džezu považovali za rúhanie a väčšina z nich opustila sálu, zatiaľ čo mládež sa pustila do tanca. O tom, že išlo viac o zábavu ako o muziku, svedčilo aj akrobatické číslo dídžeja menom First Rate, ktorý si zaskrečoval s gramofónom opretým vzadu o krk.
.budeme sa tlačiť
Nedeľa sa začala pozitívnymi vibráciami. Basgitarista a spevák Bibi Tanga si z Francúzska priviezol kapelu s nezvyčajným nástrojovým obsadením (gitara, elektrické husle, beatbox, gramofóny) a krehké, nadžánrové songy, natiahnuté do dlhých, hypnotických plôch. Okrem výnimočného hlasu speváka ich držala pokope aj zjavná duchovná spriaznenosť vnútri kapely. Iný druh komunikácie, obohatený o neuveriteľné ovládanie nástrojov, predviedol americký saxofonista Bill Evans so skupinou Soulgrass. Okrem basy a bicích sa v ich hudbe objavil aj zvuk elektrického bendža, na ktoré hral diabolsky rýchlo Ryan Cavanaugh, a elektrických huslí, ktorými upokojoval dušu Christian Howes. Evans prekvapil aj ako klávesák a schopný spevák country popevkov. Dobre vymyslené a skvele zrealizované vystúpenie Soulgrassu už v ten večer nič nepredstihlo.
Veľmi príjemným prekvapeným bola aj kapela gitaristu Henryho Tótha a klaviristu Mariána Čekovského. Títo dvaja muži, ktorí väčšinou pracujú pre iných ako skladatelia a producenti, si s mladými spoluhráčmi zahrali vlastnú i prevzatú muziku, ktorá ich zjavne bavila. Ale radosti na pódiu i pod ním ešte stále nebol koniec. Pre väčšinu poslucháčov neznáme duo z Nemecka, ktoré tvorí speváčka Constanze Friend a gitarista Thomas Fellow, totiž dokonale splnilo úlohu čierneho koňa. Vďaka nebývalému nasadeniu dokázali udržať pozornosť publika len s pomocou ľudského hlasu a akustickej gitary. V kytici piesní sa ocitli aj rockové, popové a džezové štandardy (AC/DC, Lisa Stansfield, Nina Simone) a za svoj výkon si vyslúžili ovácie i dva prídavky. Najväčšími písmenami bola na programe nedeľňajšieho večera napísaná americká skupina Spyro Gyra, ktorá viac ako tridsať rokov chrlí albumy s páčivými, ale ťažko zapamätateľnými skladbami. Ostrieľaní profíci zahrali priam strojovo presne všetky potrebné džezrockové gitarové sóla, pukajúce funky basy, „patejdlovské“ klávesy i bubenícke exhibície, no žiadny zázrak sa nekonal. Kapelník a saxofonista Jay Beckenstein dokázal zo Spyro Gyry urobiť dokonalý stroj na dokonalý sound, ktorý je pre nefanúšikov kapely dokonale nudný. Situácia zo soboty sa otočila a čo mladé, zutekalo.
Tohtoročné džezáky napriek počiatočným pochybnostiam znovu ukázali, že sú ešte stále životaschopné a vedia prekvapiť. Prekvapila aj správa, podľa ktorej sa budú môcť stáli i náhodní návštevníci tohto festivalu nedôstojne tlačiť v PKO ešte najmenej do roku 2010.
.vladimír Potančok
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.