Na tlačovej besede k Bratislavským jazzovým dňom (budú 26.–28. októbra 2012, podobne ako minulý rok, v petržalskej Inchebe) zazneli zo strany organizátorov výčitky, adresované domácim džezmenom, ktorí vraj nemajú záujem o workshop s jednou z hlavných festivalových hviezd – nemeckým trubkárom Tillom Brönnerom. Takéto zaznávanie a neznalosť „najväčšej hviezdy európskeho džezu poslednej dekády“ (citujem stránku festivalu), sú vraj medzinárodnou hanbou.
.džez?
Pravidelným návštevníkom džezových koncertov, poslucháčom džezových relácií i domácim muzikantom musím v úvode oznámiť, že sa nemusia obávať blamáže. Organizátori to zrejme nemysleli zle, avšak napriek tomu, že v rodnom Nemecku je Brönner považovaný za celebritu s vlastnou talkshow či účasťou v porote súťaže nemeckej verzie X Factor, nejde o štýlotvorného umelca, ktorého hra by nadchýnala fanúšikov po celom svete. Samozrejme, vyznávačov lepkavejších štýlov je určite dosť (mnoho napovie sentimentálna popová prerábka beatlesovky And I Love Her, s ktorou boduje v Nemecku) a sám Brönner je nepochybne šikovným hudobník s vynikajúcim komerčným potenciálom. Veď prečo nie. Otázkou ostáva, či festival s dobrým renomé a pravidelnou klientelou nepodceňuje svojho poslucháča neustálym podliezaním pomyselnej latky, ktorú si počas niekoľkých desaťročí stanovil. Rovnako nepoteší ani nedeľný headliner – funková úderka Kool & The Gang, bez ktorej by sa festival tohto mena určite zaobišiel, podobne ako bez viacerých zabávačov minulých rokov (Earth, Wind & Fire Experience, Shakatak, No Jazz, Level 42...). Domácemu džezovému fanúšikovi je smutno už len pri pohľade na české, maďarské či poľské festivaly, ktoré pri podobnom rozpočte (a často pri menšom renomé), dokážu priniesť špičkových hudobníkov, ktorí sa pohybujú nielen na svetovej klubovej scéne, ale pravidelne okupujú festivalové pódiá i prestížne ankety (opäť pri všetkej úcte k Brönnerovi, bodujúcemu najmä v nemeckých hudobných rebríčkoch). Netvrdím, že by džezáky mali prinášať „viac muziky za menej peňazí“, avšak finančné požiadavky nemeckej superstar by určite pokryli náklady zaujímavejších (a prínosnejších) osobností súčasného džezu, ktoré sa opakovane predstavujú na podobných európskych festivaloch. Náhodne spomeniem aspoň trubkárov Dava Douglasa a Ambrose Akinmusireho, klaviristov Uriho Cainea, Jasona Morana, Vijaya Iyera, saxofonistov Joshuu Redmana a Miguela Zenona, vokalistov Gretchen Parlato a Gregoryho Portera, gitaristov Billa Frisella a Kurta Rosenwinkela, kontrabasistku Esperanzu Spalding či harfistu Edmara Castanedu. Ak majú byť Bratislavské jazzové dni najprestížnejším džezovým podujatím na Slovensku, mali by sa ich organizátori zamyslieť nad smerovaním festivalu aj s ohľadom na poslucháčov, ktorí za špičkovými hudobníkmi z nastupujúcej i etablovanej džezovej ligy pravidelne cestujú do Viedne, Brna, Krakova či Prahy. (Schválne nespomínam cenovo nedostupné hviezdy ako George Benson, Brad Mehldau či Sony Rollins, aj keď Rollins, jeden z posledných žijúcich pionierov moderného džezu, bude pár dní po džezákoch koncertovať v Prahe). Inak ostanú džezáky len miestom príjemných kamarátskych stretnutí vo foyeri s občasným „nakuknutím“ do sály. A možno po rokoch budeme radi, keď nám nedžezoví návštevníci budú sem-tam tolerovať nejakú tú džezovinku.
.džez!
Pravdu majú aj zlé jazyky, tvrdiace, že tohoročné džezáky sú predimenzované vokalistami. Dramaturg Peter Lipa sa tým na tlačovej besede ani netajil: „Džez je predovšetkým inštrumentálna hudba, ale musím povedať, že pre organizátorov festivalu a pre ľudí, ktorí majú záujem o širšie publikum, sú speváci dosť dôležití, pretože komunikujú aj slovami, nielen abstraktnými tónmi.“ S tým možno súhlasiť, ale s konštatovaním, že azda by jeden spevák za večer stačil, hoci známeho trubkára Laca Décziho by neuspokojilo ani takéto programové zoštíhlenie. „Každý správny džezmen by mal denne zabiť aspoň jedného speváka,“ vyhlásil viackrát v Spojených štátoch pôsobiaci recesista, ktorý dal svojmu najmladšiemu synovi meno Džingischán.
Prím medzi tohoročnou festivalovou vokálnou ponukou patrí vynikajúcej americkej dive Dianne Reeves nielen preto, že svoje albumy vydáva na prestížnej značke Blue Note Record. Čierna speváčka, ktorej prejav vychádza (ako inak) z gospelovej tradície, sa do nahrávacieho štúdia nehrnie tak často, ako mnohé jej kolegyne a svoj posledný album When You Know pod dohľadom bratanca Georga Duka (inak famózneho klávesového čarodejníka) vypustila do sveta takmer pred piatimi rokmi po rovnakej odmlke. Podľa vlastných vyjadrení vraj potrebuje dostatok času na zistenie, čo chce svojím poslucháčom povedať a odovzdať im to s absolútnym nasadením. Vzácne, aj keď hudobnému biznisu značne vzdialené zmýšľanie. Reeves si pred rokom podmanila Prahu unikátnym projektom Strings Attached len po boku gitaristov Russella Maloneho a Romera Lubamba. Extratrieda Malone síce do Bratislavy nezavíta, avšak Lubambovi bude „dýchať na krk“ špičkový rytmický tandem kontrabasistu Reginalda Veala a bubeníka Terreona Gullyho.
Zrejme by bola chyba nechať si ujsť vystúpenie speváčky Elif Çaglar z Istanbulu, minimálne pre jej exotický pôvod (tureckí džezmani sa na džezákoch predstavia vôbec prvýkrát). Je sympatické, že mladá vokalistka sa napriek etablovaniu v newyorských kluboch vrátila do svojej vlasti a fúzovaním džezu s domácim folklórom infikovala aj ďalších hudobníkov. Na džez sa úspešne darí lákať poslucháčov aj našej Lucii Lužinskej, ktorá spolu s gitaristom Borisom Čellárom predstaví medzinárodný projekt Quintessence (do pozornosti dávam hosťujúcu slovensko-americkú vibrafonistku Ľudmilu Štefánikovú, absolventku prestížnych amerických hudobných učilíšť, ktorá nedávno vydala v USA svoj profilový album). Mnohých prekvapí len dvadsaťročná americká saxofonistka (a tiež slušná speváčka) Grace Kelly, ktorú si vzal pod patronát legendárny altsaxofonista Lee Konitz. Kelly je hudobným zázrakom; pred časom som ju zažil na festivalovom pódiu po boku Leeho Konitza a Donnyho McCaslina a v hudobnom súboji so skúsenejšími saxofónovými majstrami si vôbec neviedla zle.
Po rokoch do Bratislavy zavíta aj vynikajúci poľský saxofonista Zbigniew Namysłovski, jeden z európskych priekopníkov world music a premiešavania folklóru (najmä goralskej hudby) s džezom. „Namysłowski rešpektuje trojicu tradícií – džezovú, poľskú, ako aj svoju vlastnú – je to velikán!“, spomenul po jednej zo svojích východoeurópských misií rozhlasový moderátor Willis Conover, ktorého pravidelné relácie vo vysielaní Voice of America patrili k najdôležitejším zdrojom formovania hudobníkov za železnou oponou. K folklórnymi koreňom sa vo svojej hudbe hlási aj český klavirista Emil Viklický, ktorý na festivale predstaví svoje nové trio so slovenským bubeníkom Cyrilom Zeleňákom. Škoda, že v posledných rokoch nedostala priestor sľubná generácia českých džezmenov, ktorá sa presadila na európskej scéne (klavirista Najponk, organista Ondřej Pivec, kontrabasista Tomáš Liška, kapely Vertigo alebo vynikajúce Lanugo koketujúce s džezom, popom i elektronikou natoľko geniálnym spôsobom, že voči nemu nemožno nič namietať). Džez na džezákoch? Áno, aj.
Autor je redaktor časopisu Hudobný život.
.džez?
Pravidelným návštevníkom džezových koncertov, poslucháčom džezových relácií i domácim muzikantom musím v úvode oznámiť, že sa nemusia obávať blamáže. Organizátori to zrejme nemysleli zle, avšak napriek tomu, že v rodnom Nemecku je Brönner považovaný za celebritu s vlastnou talkshow či účasťou v porote súťaže nemeckej verzie X Factor, nejde o štýlotvorného umelca, ktorého hra by nadchýnala fanúšikov po celom svete. Samozrejme, vyznávačov lepkavejších štýlov je určite dosť (mnoho napovie sentimentálna popová prerábka beatlesovky And I Love Her, s ktorou boduje v Nemecku) a sám Brönner je nepochybne šikovným hudobník s vynikajúcim komerčným potenciálom. Veď prečo nie. Otázkou ostáva, či festival s dobrým renomé a pravidelnou klientelou nepodceňuje svojho poslucháča neustálym podliezaním pomyselnej latky, ktorú si počas niekoľkých desaťročí stanovil. Rovnako nepoteší ani nedeľný headliner – funková úderka Kool & The Gang, bez ktorej by sa festival tohto mena určite zaobišiel, podobne ako bez viacerých zabávačov minulých rokov (Earth, Wind & Fire Experience, Shakatak, No Jazz, Level 42...). Domácemu džezovému fanúšikovi je smutno už len pri pohľade na české, maďarské či poľské festivaly, ktoré pri podobnom rozpočte (a často pri menšom renomé), dokážu priniesť špičkových hudobníkov, ktorí sa pohybujú nielen na svetovej klubovej scéne, ale pravidelne okupujú festivalové pódiá i prestížne ankety (opäť pri všetkej úcte k Brönnerovi, bodujúcemu najmä v nemeckých hudobných rebríčkoch). Netvrdím, že by džezáky mali prinášať „viac muziky za menej peňazí“, avšak finančné požiadavky nemeckej superstar by určite pokryli náklady zaujímavejších (a prínosnejších) osobností súčasného džezu, ktoré sa opakovane predstavujú na podobných európskych festivaloch. Náhodne spomeniem aspoň trubkárov Dava Douglasa a Ambrose Akinmusireho, klaviristov Uriho Cainea, Jasona Morana, Vijaya Iyera, saxofonistov Joshuu Redmana a Miguela Zenona, vokalistov Gretchen Parlato a Gregoryho Portera, gitaristov Billa Frisella a Kurta Rosenwinkela, kontrabasistku Esperanzu Spalding či harfistu Edmara Castanedu. Ak majú byť Bratislavské jazzové dni najprestížnejším džezovým podujatím na Slovensku, mali by sa ich organizátori zamyslieť nad smerovaním festivalu aj s ohľadom na poslucháčov, ktorí za špičkovými hudobníkmi z nastupujúcej i etablovanej džezovej ligy pravidelne cestujú do Viedne, Brna, Krakova či Prahy. (Schválne nespomínam cenovo nedostupné hviezdy ako George Benson, Brad Mehldau či Sony Rollins, aj keď Rollins, jeden z posledných žijúcich pionierov moderného džezu, bude pár dní po džezákoch koncertovať v Prahe). Inak ostanú džezáky len miestom príjemných kamarátskych stretnutí vo foyeri s občasným „nakuknutím“ do sály. A možno po rokoch budeme radi, keď nám nedžezoví návštevníci budú sem-tam tolerovať nejakú tú džezovinku.
.džez!
Pravdu majú aj zlé jazyky, tvrdiace, že tohoročné džezáky sú predimenzované vokalistami. Dramaturg Peter Lipa sa tým na tlačovej besede ani netajil: „Džez je predovšetkým inštrumentálna hudba, ale musím povedať, že pre organizátorov festivalu a pre ľudí, ktorí majú záujem o širšie publikum, sú speváci dosť dôležití, pretože komunikujú aj slovami, nielen abstraktnými tónmi.“ S tým možno súhlasiť, ale s konštatovaním, že azda by jeden spevák za večer stačil, hoci známeho trubkára Laca Décziho by neuspokojilo ani takéto programové zoštíhlenie. „Každý správny džezmen by mal denne zabiť aspoň jedného speváka,“ vyhlásil viackrát v Spojených štátoch pôsobiaci recesista, ktorý dal svojmu najmladšiemu synovi meno Džingischán.
Prím medzi tohoročnou festivalovou vokálnou ponukou patrí vynikajúcej americkej dive Dianne Reeves nielen preto, že svoje albumy vydáva na prestížnej značke Blue Note Record. Čierna speváčka, ktorej prejav vychádza (ako inak) z gospelovej tradície, sa do nahrávacieho štúdia nehrnie tak často, ako mnohé jej kolegyne a svoj posledný album When You Know pod dohľadom bratanca Georga Duka (inak famózneho klávesového čarodejníka) vypustila do sveta takmer pred piatimi rokmi po rovnakej odmlke. Podľa vlastných vyjadrení vraj potrebuje dostatok času na zistenie, čo chce svojím poslucháčom povedať a odovzdať im to s absolútnym nasadením. Vzácne, aj keď hudobnému biznisu značne vzdialené zmýšľanie. Reeves si pred rokom podmanila Prahu unikátnym projektom Strings Attached len po boku gitaristov Russella Maloneho a Romera Lubamba. Extratrieda Malone síce do Bratislavy nezavíta, avšak Lubambovi bude „dýchať na krk“ špičkový rytmický tandem kontrabasistu Reginalda Veala a bubeníka Terreona Gullyho.
Zrejme by bola chyba nechať si ujsť vystúpenie speváčky Elif Çaglar z Istanbulu, minimálne pre jej exotický pôvod (tureckí džezmani sa na džezákoch predstavia vôbec prvýkrát). Je sympatické, že mladá vokalistka sa napriek etablovaniu v newyorských kluboch vrátila do svojej vlasti a fúzovaním džezu s domácim folklórom infikovala aj ďalších hudobníkov. Na džez sa úspešne darí lákať poslucháčov aj našej Lucii Lužinskej, ktorá spolu s gitaristom Borisom Čellárom predstaví medzinárodný projekt Quintessence (do pozornosti dávam hosťujúcu slovensko-americkú vibrafonistku Ľudmilu Štefánikovú, absolventku prestížnych amerických hudobných učilíšť, ktorá nedávno vydala v USA svoj profilový album). Mnohých prekvapí len dvadsaťročná americká saxofonistka (a tiež slušná speváčka) Grace Kelly, ktorú si vzal pod patronát legendárny altsaxofonista Lee Konitz. Kelly je hudobným zázrakom; pred časom som ju zažil na festivalovom pódiu po boku Leeho Konitza a Donnyho McCaslina a v hudobnom súboji so skúsenejšími saxofónovými majstrami si vôbec neviedla zle.
Po rokoch do Bratislavy zavíta aj vynikajúci poľský saxofonista Zbigniew Namysłovski, jeden z európskych priekopníkov world music a premiešavania folklóru (najmä goralskej hudby) s džezom. „Namysłowski rešpektuje trojicu tradícií – džezovú, poľskú, ako aj svoju vlastnú – je to velikán!“, spomenul po jednej zo svojích východoeurópských misií rozhlasový moderátor Willis Conover, ktorého pravidelné relácie vo vysielaní Voice of America patrili k najdôležitejším zdrojom formovania hudobníkov za železnou oponou. K folklórnymi koreňom sa vo svojej hudbe hlási aj český klavirista Emil Viklický, ktorý na festivale predstaví svoje nové trio so slovenským bubeníkom Cyrilom Zeleňákom. Škoda, že v posledných rokoch nedostala priestor sľubná generácia českých džezmenov, ktorá sa presadila na európskej scéne (klavirista Najponk, organista Ondřej Pivec, kontrabasista Tomáš Liška, kapely Vertigo alebo vynikajúce Lanugo koketujúce s džezom, popom i elektronikou natoľko geniálnym spôsobom, že voči nemu nemožno nič namietať). Džez na džezákoch? Áno, aj.
Autor je redaktor časopisu Hudobný život.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.