Chceli mi zabrániť, aby som sa zúčastnila na pojednávaní s Angelom Carromerom, tým Španielom, ktorý šoféroval počas autonehody, ktorá stála život Oswalda Payu a Harolda Cepera. Okolo piatej popoludní bolo pri veľkej policajnej operácii na predmestí Bayama zastavené auto, v ktorom som sa viezla s manželom a jedným priateľom. „Chcete narušiť pojednávanie,“ vyhlásil muž oblečený od hlavy po päty v olivovozelenej, a hneď nás aj zatkol.
Operácia sa vyznačovala rozsahom, aký by si zaslúžilo možno zatýkanie gangu narkopašerákov alebo dolapenie neslávne známeho sériového vraha. Namiesto takýchto hrozivých indivíduí však boli zatknutí len traja jednotlivci, ktorí sa chceli ako pozorovatelia zúčastniť na pojednávaní, chceli byť prítomní v súdnej sieni. Uverili sme novinám Granma, ktoré napísali, že proces bude verejný. Ale, ako už viete, Granma klame.
No keď ma zatkli, dali mi šancu prežiť a novinársky spracovať druhú stranu príbehu. Dali mi možnosť ocitnúť sa v koži Angela Carromera, zažiť, ako na zadržaného uplatňujú nátlak. Spoznať postupy vyšetrovacieho oddelenia z ministerstva vnútra.
Ako prvé sa objavili uniformované ženy, ktoré ma obklopili a vzali mi mobilný telefón. Dovtedy bola situácia plná zmätku a agresivity, nikto však neprekročil hranicu smerom k násiliu. Tieto mohutné dámy ma však odviedli do miestnosti, kde ma chceli vyzliecť.
Každý z nás má však niečo, čo mu nesmú vziať. Neviem, možno je to ten posledný figový list, ktorého sa za každú cenu držíme, keď vieme, že žijeme v systéme, ktorý vie o našich životoch všetko. „Moju dušu si majte... môjmu telu pokoj dajte,“ dalo by sa to zhrnúť v načisto zlej a neveľmi logickej poézii. Nuž, vzoprela som sa ich rukám a zaplatila som za to. (Yoani prišla o zub, pozn. prekl.)
Po tej chvíli maximálneho napätia prišiel na rad takzvaný dobrý policajt. Niekto, kto sa ku mne priblížil s tvrdením, že má rovnaké priezvisko ako ja – akoby to niečo znamenalo – a že by sa so mnou rád porozprával. Lenže táto pasca je taká známa, a tak často sa používa, že do nej jednoducho nemôžem spadnúť.
Ihneď som si predstavila, ako Carromera podrobili rovnakému nátlaku hrozieb a „dobrej nálady“. Je ťažké dlho vydržať takúto kombináciu metód. V mojom prípade si spomínam, ako som sa konečne nadýchla po dlhej tiráde proti ilegálnosti môjho zatknutia, po tiráde, počas ktorej som dlhšie ako tri hodiny opakovala jednu vetu: „Žiadam, aby ste mi dovolili jeden telefonát. Mám na to právo.“ Potrebovala som istotu, ktorú mi dodávala tá veta. Ten refrén mi poskytol silu zoči-voči ľuďom, ktorí mali z vysokej školy naštudované najrôznejšie metódy ohýbania ľudskej vôle. Potrebovala som posadnutosť, aby som im dokázala čeliť. A tak som sa správala ako posadnutá.
Začas to vyzeralo, že moje neprestajné domŕzanie bude márne, no po jednej hodine ráno mi ten telefonát konečne umožnili. Niekoľko viet otcovi odznelo cez linku, ktorá bola, samozrejme, odpočúvaná. Všetko som vyslovila. Potom som už mohla vstúpiť do ďalšej etapy môjho odporu. Nazvala som ju „hibernácia“, pretože keď človek niečo pomenuje, systematizuje to, tak tomu verí.
Odmietla som čokoľvek zjesť aj vypiť. Odmietla som lekárske vyšetrenie v rukách niekoľkých lekárov, ktorých ku mne priviedli. Odmietla som spolupracovať s väzniteľmi, a to som im aj povedala. Nedokázala som prestať myslieť na Carromera a jeho bezmocnosť, keď musel vyše dvoch mesiacov znášať striedavé útoky vlkov a ich výstupy v ovčej koži.
Veľká časť mojej činnosti bola aj zaznamenaná – filmoval ma spotený kameraman. Neviem , či tie zábery raz zverejnia v štátnej televízii, ale svoje myšlienky a svoj hlas som si strážila, aby nemohli pustiť pred ľudí nič, čo by sa spreneverilo môjmu presvedčeniu. Buď zverejnia pôvodnú nahrávku s mojimi požiadavkami, alebo z nej budú musieť spraviť mix a sprevádzať ju nahratým komentárom moderátora. Pokúsila som sa hovoriť a správať tak, aby sa im materiál čo najťažšie strihal a upravoval.
Za tých tridsať hodín, čo ma zadržiavali, som vyslovila len jednu požiadavku – potrebujem ísť na WC. Bola som pripravená dobojovať tú bitku do konca, ale môj močový mechúr nie. Zaviedli ma do podzemia. Celé hodiny som strávila v hroznej horúčave v miestnosti s mrežami aj so záclonami – zvláštna kombinácia. Takže keď som sa ocitla vo väčšej miestnosti s televízorom a niekoľkými stoličkami, za ktorou bolo vidieť do spálne s lákavou posteľou, bol to úder pod pás. Pri pohľade na záclony mi zišlo na um, že je to miesto, kde nakrútili prvú výpoveď Angela Carromera, čo potom kolovala po internete.
Nebola to izba, ale javisko. Hneď som to vedela. Preto som si odmietla ľahnúť na čerstvo postlatú posteľ a zložiť hlavu na vábivý vankúš. Radšej som sa schúlila na stoličke v kúte. Celý čas ma pozorovali dve ženy vo vojenských uniformách. Prežívala som ďalšie déja vu, spomienku na to, čo sa prihodilo v dňoch po Carromerovom zatknutí.
Vedela som to a bolo to ťažké. Najťažšie nebolo bitie a mučenie, ale presvedčenie, že nemôžem dôverovať ničomu, čo sa za tými múrmi deje. Voda možno nie je voda, posteľ vyzerá skôr ako pasca a súcitný doktor môže byť skôr bonzák ako lekár. Jediné, čo mi zostalo, bolo ponoriť sa do seba, uzavrieť sa voči svetu. A to som aj urobila. Fáza „hibernácie“ bola úvodom k náročky navodenej letargii. Už som nepovedala ani slovo.
Keď mi povedali, že ma „prevezú do Havany“, sotva som vládala zdvihnúť viečka a od dlhodobého smädu mi tak opuchol jazyk, že mi prakticky visel z úst. No aj tak som mala pocit, že som zvíťazila.
Posledné gesto väzniteľov – jeden z nich mi ponúkol pomocnú ruku, keď som nastupovala do minibusu, kde sedel môj manžel. „Neprijímam zdvorilosť od utláčateľov,“ vybuchla som. A znovu som si spomenula na toho mladého Španiela, ktorému sa 22. júla obrátil život hore nohami a ktorý musí zápasiť s toľkými lžami.
Po príchode domov som sa od ostatných zadržaných dozvedela, že do súdnej siene nepustili ani príbuzných Oswalda Payu. A že prokurátor žiadal o sedemročný trest pre Angela Carromera a že proces bol v piatok „ukončený a čaká sa už len na rozsudok“. To, čo sa stalo mne, bola len maličkosť. Veľkou drámou je stále smrť jedného muža a uväznenie druhého.
Autorka je kubánska blogerka a pravidelná stĺpčekárka .týždňa.
Operácia sa vyznačovala rozsahom, aký by si zaslúžilo možno zatýkanie gangu narkopašerákov alebo dolapenie neslávne známeho sériového vraha. Namiesto takýchto hrozivých indivíduí však boli zatknutí len traja jednotlivci, ktorí sa chceli ako pozorovatelia zúčastniť na pojednávaní, chceli byť prítomní v súdnej sieni. Uverili sme novinám Granma, ktoré napísali, že proces bude verejný. Ale, ako už viete, Granma klame.
No keď ma zatkli, dali mi šancu prežiť a novinársky spracovať druhú stranu príbehu. Dali mi možnosť ocitnúť sa v koži Angela Carromera, zažiť, ako na zadržaného uplatňujú nátlak. Spoznať postupy vyšetrovacieho oddelenia z ministerstva vnútra.
Ako prvé sa objavili uniformované ženy, ktoré ma obklopili a vzali mi mobilný telefón. Dovtedy bola situácia plná zmätku a agresivity, nikto však neprekročil hranicu smerom k násiliu. Tieto mohutné dámy ma však odviedli do miestnosti, kde ma chceli vyzliecť.
Každý z nás má však niečo, čo mu nesmú vziať. Neviem, možno je to ten posledný figový list, ktorého sa za každú cenu držíme, keď vieme, že žijeme v systéme, ktorý vie o našich životoch všetko. „Moju dušu si majte... môjmu telu pokoj dajte,“ dalo by sa to zhrnúť v načisto zlej a neveľmi logickej poézii. Nuž, vzoprela som sa ich rukám a zaplatila som za to. (Yoani prišla o zub, pozn. prekl.)
Po tej chvíli maximálneho napätia prišiel na rad takzvaný dobrý policajt. Niekto, kto sa ku mne priblížil s tvrdením, že má rovnaké priezvisko ako ja – akoby to niečo znamenalo – a že by sa so mnou rád porozprával. Lenže táto pasca je taká známa, a tak často sa používa, že do nej jednoducho nemôžem spadnúť.
Ihneď som si predstavila, ako Carromera podrobili rovnakému nátlaku hrozieb a „dobrej nálady“. Je ťažké dlho vydržať takúto kombináciu metód. V mojom prípade si spomínam, ako som sa konečne nadýchla po dlhej tiráde proti ilegálnosti môjho zatknutia, po tiráde, počas ktorej som dlhšie ako tri hodiny opakovala jednu vetu: „Žiadam, aby ste mi dovolili jeden telefonát. Mám na to právo.“ Potrebovala som istotu, ktorú mi dodávala tá veta. Ten refrén mi poskytol silu zoči-voči ľuďom, ktorí mali z vysokej školy naštudované najrôznejšie metódy ohýbania ľudskej vôle. Potrebovala som posadnutosť, aby som im dokázala čeliť. A tak som sa správala ako posadnutá.
Začas to vyzeralo, že moje neprestajné domŕzanie bude márne, no po jednej hodine ráno mi ten telefonát konečne umožnili. Niekoľko viet otcovi odznelo cez linku, ktorá bola, samozrejme, odpočúvaná. Všetko som vyslovila. Potom som už mohla vstúpiť do ďalšej etapy môjho odporu. Nazvala som ju „hibernácia“, pretože keď človek niečo pomenuje, systematizuje to, tak tomu verí.
Odmietla som čokoľvek zjesť aj vypiť. Odmietla som lekárske vyšetrenie v rukách niekoľkých lekárov, ktorých ku mne priviedli. Odmietla som spolupracovať s väzniteľmi, a to som im aj povedala. Nedokázala som prestať myslieť na Carromera a jeho bezmocnosť, keď musel vyše dvoch mesiacov znášať striedavé útoky vlkov a ich výstupy v ovčej koži.
Veľká časť mojej činnosti bola aj zaznamenaná – filmoval ma spotený kameraman. Neviem , či tie zábery raz zverejnia v štátnej televízii, ale svoje myšlienky a svoj hlas som si strážila, aby nemohli pustiť pred ľudí nič, čo by sa spreneverilo môjmu presvedčeniu. Buď zverejnia pôvodnú nahrávku s mojimi požiadavkami, alebo z nej budú musieť spraviť mix a sprevádzať ju nahratým komentárom moderátora. Pokúsila som sa hovoriť a správať tak, aby sa im materiál čo najťažšie strihal a upravoval.
Za tých tridsať hodín, čo ma zadržiavali, som vyslovila len jednu požiadavku – potrebujem ísť na WC. Bola som pripravená dobojovať tú bitku do konca, ale môj močový mechúr nie. Zaviedli ma do podzemia. Celé hodiny som strávila v hroznej horúčave v miestnosti s mrežami aj so záclonami – zvláštna kombinácia. Takže keď som sa ocitla vo väčšej miestnosti s televízorom a niekoľkými stoličkami, za ktorou bolo vidieť do spálne s lákavou posteľou, bol to úder pod pás. Pri pohľade na záclony mi zišlo na um, že je to miesto, kde nakrútili prvú výpoveď Angela Carromera, čo potom kolovala po internete.
Nebola to izba, ale javisko. Hneď som to vedela. Preto som si odmietla ľahnúť na čerstvo postlatú posteľ a zložiť hlavu na vábivý vankúš. Radšej som sa schúlila na stoličke v kúte. Celý čas ma pozorovali dve ženy vo vojenských uniformách. Prežívala som ďalšie déja vu, spomienku na to, čo sa prihodilo v dňoch po Carromerovom zatknutí.
Vedela som to a bolo to ťažké. Najťažšie nebolo bitie a mučenie, ale presvedčenie, že nemôžem dôverovať ničomu, čo sa za tými múrmi deje. Voda možno nie je voda, posteľ vyzerá skôr ako pasca a súcitný doktor môže byť skôr bonzák ako lekár. Jediné, čo mi zostalo, bolo ponoriť sa do seba, uzavrieť sa voči svetu. A to som aj urobila. Fáza „hibernácie“ bola úvodom k náročky navodenej letargii. Už som nepovedala ani slovo.
Keď mi povedali, že ma „prevezú do Havany“, sotva som vládala zdvihnúť viečka a od dlhodobého smädu mi tak opuchol jazyk, že mi prakticky visel z úst. No aj tak som mala pocit, že som zvíťazila.
Posledné gesto väzniteľov – jeden z nich mi ponúkol pomocnú ruku, keď som nastupovala do minibusu, kde sedel môj manžel. „Neprijímam zdvorilosť od utláčateľov,“ vybuchla som. A znovu som si spomenula na toho mladého Španiela, ktorému sa 22. júla obrátil život hore nohami a ktorý musí zápasiť s toľkými lžami.
Po príchode domov som sa od ostatných zadržaných dozvedela, že do súdnej siene nepustili ani príbuzných Oswalda Payu. A že prokurátor žiadal o sedemročný trest pre Angela Carromera a že proces bol v piatok „ukončený a čaká sa už len na rozsudok“. To, čo sa stalo mne, bola len maličkosť. Veľkou drámou je stále smrť jedného muža a uväznenie druhého.
Autorka je kubánska blogerka a pravidelná stĺpčekárka .týždňa.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.