Fakty sú jasné: v piatok 28. septembra, na deň svätého Václava, komunistický sympatizant z tesnej blízkosti z airsoftovej pištole vystrelil do ramena prezidenta Václava Klausa niekoľko umelých guľôčok. Prezident sa na neho zamračil a bezprostredne inak nereagoval. Večer si nechal v nemocnici ošetriť podliatiny a ranky na ruke.
Samozrejme, bolo to zlyhanie prezidentovej ochranky; keby ten človek mal skutočnú zbraň, dopadlo by všetko tragicky. A práve tragédiu sa z celej veci neskôr pokúsil urobiť prezident Klaus a jeho kancelária a celú vec začali vydávať za atentát s jasným cieľom vyvolať voči prezidentovi v spoločnosti vlnu sympatií čoby voči mučeníkovi.
Čo, pochopiteľne, bolo absurdné. Žiadny atentát to nebol, prezident sa, našťastie, ani na chvíľu neocitol v ohrození života a jeho štylizovanie sa do roly mučeníka pôsobilo komicky. Jeden český expolitik to prirovnal k rane dáždnikom: keby prezidenta nejaká babička udrela dáždnikom, bolo by to neslušné, nevhodné, nesprávne, bola by to výtržnosť a inzultácia, ale nie atentát.
No a jeden poradca predsedu vlády na svojom blogu prezidenta Klausa ostrým spôsobom skritizoval. Čo bolo cieľom kritiky? Jednak prasknúť nafúknutý balón toho nezmyslu, že vraj o atentát išlo. A potom vyjadriť prianie občana, že od svojích štátnikov čaká väčšiu „odvahu pod paľbou“, či už pod tou skutočnou, alebo len fiktívnou, demonštratívnou. A taktiež oceniť tých demokratických štátnikov, ktorí tú odvahu v ťažkých situáciách prejavili. Spomenul som dvoch: Ronalda Reagana a Václava Havla (čím pán prezident Klaus určite pobavený nebol). A posledné dve vety, ktoré sa týkali Havla, zneli: „Lenže on bol muž. Nie ufňukaná kremlofilná baba“.
Čo je, samozrejme, možné interpretovať tak, že som napísal, že Václav Klaus „ufňukaná kremlofilná baba“ je. A takto to interpretovala väčšina – tá, od ktorej som dostal záplavu fantasticky rozjarených a gratulačných esemesiek a e-mailov. A taktiež, samozrejme, premiér Petr Nečas, ktorý drží dekórum a elementárne zásady slušnosti a je presvedčený, že poradca premiéra by nemal otvorene útočiť na prezidenta republiky. (To, že prezident tie isté štandardy od ľudí vo svojom okolí nevyžaduje, je už iná vec).
Onú vetu je však možné čítať aj menej agresívne, nielen ako „Klaus, si ufňukaná kremlofilná baba“, ale aj ako „chlape, vzmuž sa a nebuď ufňukanou kremlofilnou babou!“ Vyberte si, čomu dáte prednosť.
Jedna vec je istá: Václav Klaus je vzdelanejší a bystrejší než väčšina politikov a má niektoré pevné názory, ktoré sa nebojí vyjadriť. Zároveň je osobne neuveriteľne samoľúby, domýšľavý a malicherný; a má mimoriadnu schopnosť intrigovať a podrážať nohy svojim nástupcom v čele ODS. Ťažko povedať, či by bol Machiavelli na neho hrdý, alebo by mal z neho hrôzu.
Samozrejme, bolo to zlyhanie prezidentovej ochranky; keby ten človek mal skutočnú zbraň, dopadlo by všetko tragicky. A práve tragédiu sa z celej veci neskôr pokúsil urobiť prezident Klaus a jeho kancelária a celú vec začali vydávať za atentát s jasným cieľom vyvolať voči prezidentovi v spoločnosti vlnu sympatií čoby voči mučeníkovi.
Čo, pochopiteľne, bolo absurdné. Žiadny atentát to nebol, prezident sa, našťastie, ani na chvíľu neocitol v ohrození života a jeho štylizovanie sa do roly mučeníka pôsobilo komicky. Jeden český expolitik to prirovnal k rane dáždnikom: keby prezidenta nejaká babička udrela dáždnikom, bolo by to neslušné, nevhodné, nesprávne, bola by to výtržnosť a inzultácia, ale nie atentát.
No a jeden poradca predsedu vlády na svojom blogu prezidenta Klausa ostrým spôsobom skritizoval. Čo bolo cieľom kritiky? Jednak prasknúť nafúknutý balón toho nezmyslu, že vraj o atentát išlo. A potom vyjadriť prianie občana, že od svojích štátnikov čaká väčšiu „odvahu pod paľbou“, či už pod tou skutočnou, alebo len fiktívnou, demonštratívnou. A taktiež oceniť tých demokratických štátnikov, ktorí tú odvahu v ťažkých situáciách prejavili. Spomenul som dvoch: Ronalda Reagana a Václava Havla (čím pán prezident Klaus určite pobavený nebol). A posledné dve vety, ktoré sa týkali Havla, zneli: „Lenže on bol muž. Nie ufňukaná kremlofilná baba“.
Čo je, samozrejme, možné interpretovať tak, že som napísal, že Václav Klaus „ufňukaná kremlofilná baba“ je. A takto to interpretovala väčšina – tá, od ktorej som dostal záplavu fantasticky rozjarených a gratulačných esemesiek a e-mailov. A taktiež, samozrejme, premiér Petr Nečas, ktorý drží dekórum a elementárne zásady slušnosti a je presvedčený, že poradca premiéra by nemal otvorene útočiť na prezidenta republiky. (To, že prezident tie isté štandardy od ľudí vo svojom okolí nevyžaduje, je už iná vec).
Onú vetu je však možné čítať aj menej agresívne, nielen ako „Klaus, si ufňukaná kremlofilná baba“, ale aj ako „chlape, vzmuž sa a nebuď ufňukanou kremlofilnou babou!“ Vyberte si, čomu dáte prednosť.
Jedna vec je istá: Václav Klaus je vzdelanejší a bystrejší než väčšina politikov a má niektoré pevné názory, ktoré sa nebojí vyjadriť. Zároveň je osobne neuveriteľne samoľúby, domýšľavý a malicherný; a má mimoriadnu schopnosť intrigovať a podrážať nohy svojim nástupcom v čele ODS. Ťažko povedať, či by bol Machiavelli na neho hrdý, alebo by mal z neho hrôzu.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.