Intímny portrét skľučujúcej bolesti zo straty milovaného človeka, zabalený do formy netradičného trileru príjemne prekvapí svojou autentickosťou. Svoje ambície však marí kompromisným záverom.
Moderátorka rozhlasovej relácie Erica nepoznala úzkosť ani strach. Viedla spokojný život s milujúcim snúbencom. To všetko zmizlo v jedinom okamihu, keď Ericu a jej snúbenca Davida brutálne zbili násilníci v parku. Erica sa po niekoľkých mesiacoch prebudí z kómy a zisťuje, že svojho snúbenca navždy stratila. A spolu s ním aj vlastnú identitu. Trauma zo smrti milovaného človeka ju zmenila v cudzinku, ktorej činy ju nenávratne vzďaľujú od bezstarostnej veselej slečny. Zdá sa, že z tejto cesty niet návratu. Nádej môže predstavovať už len detektív Mercer, vyšetrujúci Davidovu vraždu, s ktorým si Erica vytvorí atypický vzťah.
Príbeh filmu Niet návratu sa štiepi na dve vzájomne prepojené línie. Prvá, kľúčová, zachytáva morálny aj duševný rozklad osobnosti hlavnej hrdinky, vedúci k absolútne skratovému a deštruktívnemu konaniu. Tvorcovia s mimoriadnym citom zachytili trýznivé duševné poryvy osobnosti skľučovanej bolestivou stratou a zároveň detailne vykreslili jej pád do beznádeje. Nepotrebujú si pomáhať moralizovaním ani sentimentom, aby v nás nechali vyklíčiť pochybnosti o tenkej línii oddeľujúcej dobro a zlo. Mimoriadnu zásluhu má na tom Jodie Fosterová. Pomocou jemných gest, roztrasených pohybov či naopak, zdanlivo stoického pokoja a veľavravných pohľadov, nám dovoľuje nahliadnuť do Erikinej duše trýznenej smútkom a apatiou.
Paralelne s touto líniou sa rozvíja hrdinkin vzťah s detektívom Mercerom, ktorý sa jemne vpletá do zložitého vnútorného zápasu hrdinky. Tvorcovia sa úspešne vyhli obľúbenému a zároveň banálnemu klišé milostnej aféry a dokázali tento vzťah vymodelovať ako zvláštne puto, vytvárané obojstrannou zraniteľnosťou. Pomalšie budovanie neobvyklého priateľstva poskytuje priestor na jeho citlivejšie aj originálnejšie rozpracovanie. V tejto línií napriek tomu nerezonuje autentickosť tej prvej. Tvorcovia totiž k výborne vyprofilovanej hrdinke nestavajú celkom rovnocenného partnera. Charakter detektíva Mercera vyznieva v tomto kontexte príliš idealizovane, i keď mu civilný výkon jeho hereckého predstaviteľa Terrenca Howarda dokáže dodať istú vážnosť. Navyše vzťah hrdinov miestami naráža na silené motívy, z ktorých presvitá pokus tvorcov uhladiť nekompromisne načrtnutý príbeh do podoby diktovanej hollywoodskou dramaturgiou.
Vizuálnu stránku diela charakterizuje dôsledný realizmus, miestami prechádzajúci do surovej naturalistickosti. V najsilnejších sekvenciách sa nám tvorcovia neprihovárajú slovami, ale obrazmi. Vizuálne stvárnenie hrdinkiných vnútorných bojov svojou intenzitou zamrazí, komentár alebo dialógy intenzívny vizuálny dojem dotvárajú a umocňujú. Režisér Neil Jordan spolu s kameramanom Philippe Rousselotom dokážu navodiť ťaživú atmosféru strachu, beznádeje alebo napätia pomocou použitia originálnych záberov a adekvátne vybranej a citlivo dávkovanej hudby. Na rozdiel od väčšiny hollywoodskych tvorcov ukazujú, že vedia pracovať so symbolickou rečou filmu, ktorou pridávajú k vypovedaným rovinám ďalšie, naznačené či tušené, otvorené kreatívnym diváckym interpretáciám.
Pokus o vytvorenie atypického diela, ktoré by prinieslo silnú výpoveď o nezastaviteľnom páde do ničoty, naráža na nedostatok odvahy tvorcov uchovať si svoj zámer až do samotného konca. Intímny zápas hrdinky a vzájomný vzťah dvoch krehkých osobností je brutálne preťatý násilnou snahou zabaliť príbeh do škatuliek hollywoodskej produkcie. Ambiciózny projekt netradičného filmu deformuje neuveriteľne banálne vyústenie presne podľa receptov továrne na sny. Akoby sa nás tvorcovia predsa len snažili presvedčiť, že odvšadiaľ existuje bezproblémová možnosť návratu. Preto v závere zo zaujímavého diela zostáva len realizačne zvládnutý triler. Hlbšiu výpoveď sa im, nechtiac, podarilo do veľkej miery znehodnotiť.
.ľuba Heinzlová
Moderátorka rozhlasovej relácie Erica nepoznala úzkosť ani strach. Viedla spokojný život s milujúcim snúbencom. To všetko zmizlo v jedinom okamihu, keď Ericu a jej snúbenca Davida brutálne zbili násilníci v parku. Erica sa po niekoľkých mesiacoch prebudí z kómy a zisťuje, že svojho snúbenca navždy stratila. A spolu s ním aj vlastnú identitu. Trauma zo smrti milovaného človeka ju zmenila v cudzinku, ktorej činy ju nenávratne vzďaľujú od bezstarostnej veselej slečny. Zdá sa, že z tejto cesty niet návratu. Nádej môže predstavovať už len detektív Mercer, vyšetrujúci Davidovu vraždu, s ktorým si Erica vytvorí atypický vzťah.
Príbeh filmu Niet návratu sa štiepi na dve vzájomne prepojené línie. Prvá, kľúčová, zachytáva morálny aj duševný rozklad osobnosti hlavnej hrdinky, vedúci k absolútne skratovému a deštruktívnemu konaniu. Tvorcovia s mimoriadnym citom zachytili trýznivé duševné poryvy osobnosti skľučovanej bolestivou stratou a zároveň detailne vykreslili jej pád do beznádeje. Nepotrebujú si pomáhať moralizovaním ani sentimentom, aby v nás nechali vyklíčiť pochybnosti o tenkej línii oddeľujúcej dobro a zlo. Mimoriadnu zásluhu má na tom Jodie Fosterová. Pomocou jemných gest, roztrasených pohybov či naopak, zdanlivo stoického pokoja a veľavravných pohľadov, nám dovoľuje nahliadnuť do Erikinej duše trýznenej smútkom a apatiou.
Paralelne s touto líniou sa rozvíja hrdinkin vzťah s detektívom Mercerom, ktorý sa jemne vpletá do zložitého vnútorného zápasu hrdinky. Tvorcovia sa úspešne vyhli obľúbenému a zároveň banálnemu klišé milostnej aféry a dokázali tento vzťah vymodelovať ako zvláštne puto, vytvárané obojstrannou zraniteľnosťou. Pomalšie budovanie neobvyklého priateľstva poskytuje priestor na jeho citlivejšie aj originálnejšie rozpracovanie. V tejto línií napriek tomu nerezonuje autentickosť tej prvej. Tvorcovia totiž k výborne vyprofilovanej hrdinke nestavajú celkom rovnocenného partnera. Charakter detektíva Mercera vyznieva v tomto kontexte príliš idealizovane, i keď mu civilný výkon jeho hereckého predstaviteľa Terrenca Howarda dokáže dodať istú vážnosť. Navyše vzťah hrdinov miestami naráža na silené motívy, z ktorých presvitá pokus tvorcov uhladiť nekompromisne načrtnutý príbeh do podoby diktovanej hollywoodskou dramaturgiou.
Vizuálnu stránku diela charakterizuje dôsledný realizmus, miestami prechádzajúci do surovej naturalistickosti. V najsilnejších sekvenciách sa nám tvorcovia neprihovárajú slovami, ale obrazmi. Vizuálne stvárnenie hrdinkiných vnútorných bojov svojou intenzitou zamrazí, komentár alebo dialógy intenzívny vizuálny dojem dotvárajú a umocňujú. Režisér Neil Jordan spolu s kameramanom Philippe Rousselotom dokážu navodiť ťaživú atmosféru strachu, beznádeje alebo napätia pomocou použitia originálnych záberov a adekvátne vybranej a citlivo dávkovanej hudby. Na rozdiel od väčšiny hollywoodskych tvorcov ukazujú, že vedia pracovať so symbolickou rečou filmu, ktorou pridávajú k vypovedaným rovinám ďalšie, naznačené či tušené, otvorené kreatívnym diváckym interpretáciám.
Pokus o vytvorenie atypického diela, ktoré by prinieslo silnú výpoveď o nezastaviteľnom páde do ničoty, naráža na nedostatok odvahy tvorcov uchovať si svoj zámer až do samotného konca. Intímny zápas hrdinky a vzájomný vzťah dvoch krehkých osobností je brutálne preťatý násilnou snahou zabaliť príbeh do škatuliek hollywoodskej produkcie. Ambiciózny projekt netradičného filmu deformuje neuveriteľne banálne vyústenie presne podľa receptov továrne na sny. Akoby sa nás tvorcovia predsa len snažili presvedčiť, že odvšadiaľ existuje bezproblémová možnosť návratu. Preto v závere zo zaujímavého diela zostáva len realizačne zvládnutý triler. Hlbšiu výpoveď sa im, nechtiac, podarilo do veľkej miery znehodnotiť.
.ľuba Heinzlová
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.