.ešte v júni tohto roku vyzeralo všetko inak. Jiří Pospíšil bol akurát odvolaný z ministerského postu a tvrdil, že možno s politikou končí a bude sa venovať len svojej vášni, teda spravovaniu nadácie Jana a Medy Mládkových, ktorá prevádzkuje pražské múzeum umenia Kampa. No týmto jeho slovám nikto v Česku príliš neveril. Málokoho preto prekvapilo, že vášnivý obdivovateľ obrazov a milovník dobrého vína sa už po niekoľkých dňoch stal jednotkou straníckej kandidátky v Plzenskom kraji a kandidátom miestnej ODS na post hejtmana. Práve v Plzni ako jedinom kraji dokázala úplne doráňaná ODS tesne zvíťaziť.
.mladý a lojálny
Celý Pospíšilov profesionálny život je úzko spätý s politikou. Už vo svojich devätnástich rokoch vstúpil do pravicovej ODA, po štyroch rokoch prestúpil do ODS a v Plzni zakladal združenie Mladých konzervatívcov. V roku 2002 sa stal poslancom a okamžite sa zaradil medzi najpracovitejších zákonodarcov ODS. Pre stranu vypracoval program reformy súdnictva a nebolo teda veľkým prekvapením, keď sa vo vláde Mirka Topolánka stal ministrom spravodlivosti. Občianskí demokrati ho mohli prezentovať ako novú tvár a silní stranícki hráči zároveň mali pocit, že mladý minister je pod kontrolou. Pospíšil mal totiž povesť skôr opatrného politika, ktorý nerád riskuje a vedelo sa aj o jeho dobrých vzťahoch so západočeským straníckym „kmotrom“, podnikateľom Romanom Jurečkom. Už o krátky čas však premiér Topolánek v úzkom straníckom kruhu vyhlásil, že s mladým Pospíšilom treba niečo urobiť, pretože nevie, na ktorej strane ma stáť.
.nie Topolánkovi
Minister pritom spočiatku išiel sivým straníckym eminenciám poruke. Do funkcie vrchného štátneho zástupcu menoval Vlastimila Rampulu, ktorý mal v českých médiách povesť prevodovej páky politických záujmov v justícii. Odobril aj vyhodenie štátneho zástupcu, ktorý kritizoval snahu niektorých svojich kolegov zamiesť pod koberec kauzu expredsedu KDÚ-ČSL Jiřího Čunka.
Práve táto kauza však bola začiatkom Pospíšilovej rebélie voči Topolánkovi. Vtedajší premiér sa dostal do zložitej situácie. Lidovci mu dali jasne najavo, že ak bude Čunek obžalovaný, odídu z vlády. Topolánek tak poslal za Pospíšilom svojho emisára so žiadosťou, aby zariadil zastavenie trestného stíhania. Minister okamžite vytušil, že sa práve láme jeho politická kariéra. Ak to odmietne, v kresle ministra zrejme skončí, ak bude súhlasiť, nenapraviteľne tým utrpí jeho celkom slušný verejný imidž. Obyvatelia uličiek okolo ministerstva spravodlivosti si v tých dňoch podľa časopisu Respekt mohli všimnúť, ako minister v noci osamotene blúdi okolo svojho úradu. Nakoniec sa nenechal zlomiť a Topolánkovu žiadosť odmietol. Od straty ministerského kresla ho uchránil len skorý koniec Topolánkovej vlády.
Z ministra, dovtedy trochu nevýrazného, sa tak zo dňa na deň stal symbol boja proti korupcii a zákulisnému ovplyvňovaniu justície. Tento Pospíšilov imidž – v čase, keď už nebol ministrom – ešte umocnilo jeho angažmán na poste dekana plzenskej právnickej fakulty, ktorej renomé sa podujal zachraňovať v situácii, keď ju gniavila kauza s pokútnym udeľovaním diplomov politikom. Respekt ho v roku 2011 zaradil medzi najzaujímavejších českých politikov s odôvodnením, že „jeho premena ukazuje, že aj keď sa človek v politike pošmykne, väčšinou existuje cesta naspäť“.
.vyhadzov a návrat
Do svojho tímu si ho následne vybral aj nový šéf ODS Petr Nečas. Pospíšil sa stal podpredsedom strany a v Nečasovej vláde opäť zasadol do kresla ministra spravodlivosti. Podarilo sa mu presadiť odvolanie spomínaného Vlastimila Rampulu, ako aj najvyššej štátnej žalobkyne Renáty Veseckej, ktorá nakoniec Čunkovu kauzu zastavila. Pripravil tiež úplne nový zákon o štátnom zastupiteľstve, ktorý posilňoval nezávislosť tohto úradu. Práve personálne zmeny v justícii sa mu však zrejme stali osudnými. Hoci premiér Nečas jeho odvolanie z vlády vysvetľoval dosť nepresvedčivo (vraj nie je schopný šetriť na ministerstve), kuloáre a médiá naznačovali, že za týmto krokom bola skôr ministrova snaha menovať do funkcie vrchnej štátnej zástupkyne v Prahe Lenku Bradáčovú. Tá sa stála známa najmä odvážnym postupom štátneho zastupiteľstva v kauze stredočeského hejtmana Davida Ratha a mnohým politikom a lobistom už dlho leží v žalúdku. Nakoniec Bradáčovú do vrcholnej funkcie vymenoval nový minister.
Na Pospíšilovu obhajobu sa okamžite po odvolaní začali organizovať petície a demonštrácie, pričom jeho meno po čerstvom úspechu v krajských voľbách s nádejou skloňujú i mnohí sklamaní a nahnevaní členovia ODS. V kauzami nezaťaženom politikovi vidia lídra, ktorý by mohol ODS vrátiť stratené percentá. Niektorí komentátori však dvíhajú aj varovný prst a pripomínajú, že Pospíšil nikdy neprerušil svoje nadštandardné vzťahy s „kmotrom“ Jurečkom a mal to byť práve tento lobista, kto zariadil, že vyhodený minister sa za niekoľko dní stal kandidátom plzenskej ODS na hejtmana.
Samotný exminister si zatiaľ užíva plzenské víťazstvo a na úvahy o možnej kandidatúre na post predsedu ODS odpovedá stručne, ale veľavravne: „Nevylučujem to.“
.mladý a lojálny
Celý Pospíšilov profesionálny život je úzko spätý s politikou. Už vo svojich devätnástich rokoch vstúpil do pravicovej ODA, po štyroch rokoch prestúpil do ODS a v Plzni zakladal združenie Mladých konzervatívcov. V roku 2002 sa stal poslancom a okamžite sa zaradil medzi najpracovitejších zákonodarcov ODS. Pre stranu vypracoval program reformy súdnictva a nebolo teda veľkým prekvapením, keď sa vo vláde Mirka Topolánka stal ministrom spravodlivosti. Občianskí demokrati ho mohli prezentovať ako novú tvár a silní stranícki hráči zároveň mali pocit, že mladý minister je pod kontrolou. Pospíšil mal totiž povesť skôr opatrného politika, ktorý nerád riskuje a vedelo sa aj o jeho dobrých vzťahoch so západočeským straníckym „kmotrom“, podnikateľom Romanom Jurečkom. Už o krátky čas však premiér Topolánek v úzkom straníckom kruhu vyhlásil, že s mladým Pospíšilom treba niečo urobiť, pretože nevie, na ktorej strane ma stáť.
.nie Topolánkovi
Minister pritom spočiatku išiel sivým straníckym eminenciám poruke. Do funkcie vrchného štátneho zástupcu menoval Vlastimila Rampulu, ktorý mal v českých médiách povesť prevodovej páky politických záujmov v justícii. Odobril aj vyhodenie štátneho zástupcu, ktorý kritizoval snahu niektorých svojich kolegov zamiesť pod koberec kauzu expredsedu KDÚ-ČSL Jiřího Čunka.
Práve táto kauza však bola začiatkom Pospíšilovej rebélie voči Topolánkovi. Vtedajší premiér sa dostal do zložitej situácie. Lidovci mu dali jasne najavo, že ak bude Čunek obžalovaný, odídu z vlády. Topolánek tak poslal za Pospíšilom svojho emisára so žiadosťou, aby zariadil zastavenie trestného stíhania. Minister okamžite vytušil, že sa práve láme jeho politická kariéra. Ak to odmietne, v kresle ministra zrejme skončí, ak bude súhlasiť, nenapraviteľne tým utrpí jeho celkom slušný verejný imidž. Obyvatelia uličiek okolo ministerstva spravodlivosti si v tých dňoch podľa časopisu Respekt mohli všimnúť, ako minister v noci osamotene blúdi okolo svojho úradu. Nakoniec sa nenechal zlomiť a Topolánkovu žiadosť odmietol. Od straty ministerského kresla ho uchránil len skorý koniec Topolánkovej vlády.
Z ministra, dovtedy trochu nevýrazného, sa tak zo dňa na deň stal symbol boja proti korupcii a zákulisnému ovplyvňovaniu justície. Tento Pospíšilov imidž – v čase, keď už nebol ministrom – ešte umocnilo jeho angažmán na poste dekana plzenskej právnickej fakulty, ktorej renomé sa podujal zachraňovať v situácii, keď ju gniavila kauza s pokútnym udeľovaním diplomov politikom. Respekt ho v roku 2011 zaradil medzi najzaujímavejších českých politikov s odôvodnením, že „jeho premena ukazuje, že aj keď sa človek v politike pošmykne, väčšinou existuje cesta naspäť“.
.vyhadzov a návrat
Do svojho tímu si ho následne vybral aj nový šéf ODS Petr Nečas. Pospíšil sa stal podpredsedom strany a v Nečasovej vláde opäť zasadol do kresla ministra spravodlivosti. Podarilo sa mu presadiť odvolanie spomínaného Vlastimila Rampulu, ako aj najvyššej štátnej žalobkyne Renáty Veseckej, ktorá nakoniec Čunkovu kauzu zastavila. Pripravil tiež úplne nový zákon o štátnom zastupiteľstve, ktorý posilňoval nezávislosť tohto úradu. Práve personálne zmeny v justícii sa mu však zrejme stali osudnými. Hoci premiér Nečas jeho odvolanie z vlády vysvetľoval dosť nepresvedčivo (vraj nie je schopný šetriť na ministerstve), kuloáre a médiá naznačovali, že za týmto krokom bola skôr ministrova snaha menovať do funkcie vrchnej štátnej zástupkyne v Prahe Lenku Bradáčovú. Tá sa stála známa najmä odvážnym postupom štátneho zastupiteľstva v kauze stredočeského hejtmana Davida Ratha a mnohým politikom a lobistom už dlho leží v žalúdku. Nakoniec Bradáčovú do vrcholnej funkcie vymenoval nový minister.
Na Pospíšilovu obhajobu sa okamžite po odvolaní začali organizovať petície a demonštrácie, pričom jeho meno po čerstvom úspechu v krajských voľbách s nádejou skloňujú i mnohí sklamaní a nahnevaní členovia ODS. V kauzami nezaťaženom politikovi vidia lídra, ktorý by mohol ODS vrátiť stratené percentá. Niektorí komentátori však dvíhajú aj varovný prst a pripomínajú, že Pospíšil nikdy neprerušil svoje nadštandardné vzťahy s „kmotrom“ Jurečkom a mal to byť práve tento lobista, kto zariadil, že vyhodený minister sa za niekoľko dní stal kandidátom plzenskej ODS na hejtmana.
Samotný exminister si zatiaľ užíva plzenské víťazstvo a na úvahy o možnej kandidatúre na post predsedu ODS odpovedá stručne, ale veľavravne: „Nevylučujem to.“
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.