Najlepší volebný výsledok českých komunistov po roku 1989 sa však nesmie preceňovať. KSČM totiž dal hlas približne rovnaký počet voličov (cca 500-tisíc) ako v parlamentných voľbách 2010. Akurát – drobnosť – pri podstatne nižšej účasti (36 percent vs. 62 percent). Keďže elektorát KSČM je vychýrený najvyššou volebnou disciplínou, je dôvodný predpoklad, že komunisti nových voličov zrejme neoslovili. Až teda nadídu voľby „prvého rádu“ (v ČR sa krajské a senátne označujú ako „druhého rádu“), je vysoko pravdepodobné, že komunisti na dvadsať percent z týchto volieb nedosiahnu.
To, čo sa na ľahkú váhu už brať nedá, je erózia tzv. protikomunistického konsenzu v Česku. Koniec dohody naprieč celým demokratickým spektrom o tom, že na celoštátnej úrovni sú komunisti neprijateľní ako partneri, je čistá pridaná hodnota týchto volieb. Sociálni demokrati, ktorí oproti minulým voľbám stratili 75 mandátov, otvárajú od kraja ku kraju koaličné rokovania s komunistami. Pričom ani nezakrývajú, že KSČM dávajú prednosť pred inými alternatívami. A rétorika lídrov Sobotku a Haška v nás nenecháva najmenšiu pochybnosť, že tieto voľby znamenajú odkliatie KSČM aj pre eventuálnu vládnu koalíciu. Takzvané Bohumínske uznesenie (1995), ktoré ČSSD zakazuje spoluprácu s komunistami na najvyššej úrovni, práve odchádza (slovníkom Rudého práva) na smetisko dejín.
Porazená pravica – ODS a TOP 09 – sa iste o kontranovember v Česku pričinila nemalou hrivnou. Je nesporné, že mnohé kritiky Nečasovej vlády, napríklad mizerná komunikácia škandálov či reforiem, majú racionálne jadro. Ale pokiaľ naozaj platí, že voličov ODS a TOP 09 odradila či znechutila na prvom mieste politika vlády, tak treba povedať, že pravicové vládnutie v Česku je zadanie pre mágov a kúzelníkov. Nik iný na to nemá nárok. Je totiž možná dlhá debata o DPH (zvýšenie o 1 percento), penzijnej reforme či cirkevných reštitúciách, čo všetko boli kauzy, v ktorých „horela zem“a do protivládnych intríg sa zapojil sám Klaus. Tá správna otázka však znie: čo pravicový volič od svojich zástupcov vlastne očakáva?
Napriek všetkej „blbej nálade“ Česko prechádza krízou baletným krokom. To platí aj o toľko skloňovanom mínusovom raste, keďže recesia je prechodným dôsledkom šetrenia, ktoré nemalo alternatívu. Pretlak korupčných káuz, ktoré sú denne na tapete, je pritom svedectvom, že práve za tejto vlády bol rozprášený temný kartel zametačov trestnej činnosti vysokých politikov, úradníkov, kmotrov, lobistov a podobne. V hierarchii očakávaní voličov niet vyššej priority než stíhanie politickej korupcie. A keď sa konečne niečo deje a politický systém prečisťuje, voliči ocenia tento zvrat 18 percentami pre strany vládnej garnitúry. Námietka, že ide predsa o kraje, len zvýrazňuje paradox situácie, keďže vo všetkých trinástich vládla sociálna demokracia.
To, čo sa na ľahkú váhu už brať nedá, je erózia tzv. protikomunistického konsenzu v Česku. Koniec dohody naprieč celým demokratickým spektrom o tom, že na celoštátnej úrovni sú komunisti neprijateľní ako partneri, je čistá pridaná hodnota týchto volieb. Sociálni demokrati, ktorí oproti minulým voľbám stratili 75 mandátov, otvárajú od kraja ku kraju koaličné rokovania s komunistami. Pričom ani nezakrývajú, že KSČM dávajú prednosť pred inými alternatívami. A rétorika lídrov Sobotku a Haška v nás nenecháva najmenšiu pochybnosť, že tieto voľby znamenajú odkliatie KSČM aj pre eventuálnu vládnu koalíciu. Takzvané Bohumínske uznesenie (1995), ktoré ČSSD zakazuje spoluprácu s komunistami na najvyššej úrovni, práve odchádza (slovníkom Rudého práva) na smetisko dejín.
Porazená pravica – ODS a TOP 09 – sa iste o kontranovember v Česku pričinila nemalou hrivnou. Je nesporné, že mnohé kritiky Nečasovej vlády, napríklad mizerná komunikácia škandálov či reforiem, majú racionálne jadro. Ale pokiaľ naozaj platí, že voličov ODS a TOP 09 odradila či znechutila na prvom mieste politika vlády, tak treba povedať, že pravicové vládnutie v Česku je zadanie pre mágov a kúzelníkov. Nik iný na to nemá nárok. Je totiž možná dlhá debata o DPH (zvýšenie o 1 percento), penzijnej reforme či cirkevných reštitúciách, čo všetko boli kauzy, v ktorých „horela zem“a do protivládnych intríg sa zapojil sám Klaus. Tá správna otázka však znie: čo pravicový volič od svojich zástupcov vlastne očakáva?
Napriek všetkej „blbej nálade“ Česko prechádza krízou baletným krokom. To platí aj o toľko skloňovanom mínusovom raste, keďže recesia je prechodným dôsledkom šetrenia, ktoré nemalo alternatívu. Pretlak korupčných káuz, ktoré sú denne na tapete, je pritom svedectvom, že práve za tejto vlády bol rozprášený temný kartel zametačov trestnej činnosti vysokých politikov, úradníkov, kmotrov, lobistov a podobne. V hierarchii očakávaní voličov niet vyššej priority než stíhanie politickej korupcie. A keď sa konečne niečo deje a politický systém prečisťuje, voliči ocenia tento zvrat 18 percentami pre strany vládnej garnitúry. Námietka, že ide predsa o kraje, len zvýrazňuje paradox situácie, keďže vo všetkých trinástich vládla sociálna demokracia.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.