Katalánsko čakajú v novembri predčasné voľby. Premiér ich vyhlásil ako súčasť politického tlaku, ktorý vyvíja Barcelona na Madrid. V novembrových voľbách totiž chce teraz vládnuca strana pod vedením premiéra Artura Masa získať jednoznačnú väčšinu. Ak sa Masove strategické odhady potvrdia jednoznačným volebným víťazstvom, Katalánsko nebude mať už nijaký problém s vyhlásením referenda o nezávislosti. (Samozrejme, okrem tej „maličkosti“, že španielska centrálna vláda prípadné referendum hodnotí ako neústavné, ilegálne a dokonca hodné vojenského zásahu.) Ak sa však referendum do dvoch rokov naozaj uskutoční, a ak v Katalánsku pretrvá ten stav verejnej mienky, ktorého sme teraz svedkami, je vysoká šanca, že ľudové hlasovanie odsúhlasí samostatnosť.
Predtým, ako premiér vyhlásil termín predčasných volieb, odohralo sa v Barcelone a v Madride niekoľko dôležitých udalostí. Dňa 11 . septembra prebehla v Barcelone demonštrácia za fiškálnu a aj celkovú nezávislosť. Vysoká účasť na nej ukázala, aká je v tomto období sila katalánskeho ducha nezávislosti. Dátum demonštrácie nebol vybraný náhodne. Jedenásty september má pre Katalánsko osobitný význam a považujú ho za posledný slobodný deň svojej vlasti. Je to štátny sviatok, nazývaný aj La Diada, ktorý pripomína, že 11. septembra 1714 padla Barcelona po štrnásťmesačnom obliehaní vojskom španielskeho kráľa Filipa V. Katalánsko tým ukončilo svoju samostatnú existenciu.
Na zhromaždení, kam prišlo odhadom až jeden a pol milióna ľudí, sa síce katalánsky líder Arturo Mas nezúčastnil, v médiách ho však podporil. Keď vezmeme do úvahy, že Katalánsko má sedem a pol milióna obyvateľov, je taká vysoká účasť znakom, že sa naozaj niečo vážne deje. Aj prieskumy verejnej mienky stabilne prinášajú správy o nadpolovičnej podpore pre samostatnosť medzi katalánskymi respondentmi.
.keď sa srdce spojí s peňaženkou
Ako je možné, že v regióne, ktorý nemá také násilné dejiny boja o svoju nezávislosť ako Baskicko, v priebehu mesiacov veľmi prudko stúplo percento ľudí, ktorí túžia po osamostatnení svojej vlasti? Namiesto odpovede postačí jedno slovo: peniaze.
Je pravda, že Katalánci dlhodobo pociťovali túžbu po samostatnosti. Tento región má silné tradície a jednou z nich je aj tradícia nadšeného katalánskeho vlastenectva. A krivdy z dejín sú stále boľavé. Katalánci napríklad nemôžu Španielom zabudnúť dlhé obdobie Francovej diktatúry. Počas neho bol popravený katalánsky prezident Lluís Companys, ktorý vyhlásil republiku, samostatnú od Francovho autoritárskeho prohitlerovského štátu. Generál Franco, presvedčený centralista, až do svojej smrti tvrdo potláčal všetky pokusy regiónov o nadobudnutie autonómie. Zakázal aj používanie katalánčiny v úradnom styku.
Dosiaľ však veľkej časti Kataláncov stačilo vedomie, že môžu pestovať svoje tradície, že ich deti sú v školách vzdelávané prakticky len v katalánčine (s výnimkou niekoľkých hodín španielskeho jazyka týždenne) a že majú svoje autonómne inštitúcie, ktoré sa postupne rozvinuli od osemdesiatych a deväťdesiatych rokov. Dnes im to už nestačí. Prišla totiž kríza.
Kríza španielskych štátnych financií zasiahla Kataláncov osobitne kruto. Katalánsko totiž patrí k najbohatším a priemyselne najaktívnejším oblastiam Španielska. Aj v súčasnosti je nezamestnanosť v Katalánsku 22 percent, kým v celošpanielskom meradle dosahuje vyše 24 percent. Podiel Katalánska na výkonnosti španielskej ekonomiky je dlhodobo vyšší ako podiel väčšiny ostatných regiónov. Zároveň však jeho regionálny rozpočet funguje ako záložná pokladnica pre centrálnu vládu. Je to preto, že všetky dane vybraté v Katalánsku odchádzajú ako príjmy do centrálneho rozpočtu. Z neho potom dostáva Katalánsko financie – a dostáva ich menej, ako ich odvádza. V princípe dnes nie je pre Kataláncov dôležité, či dostávajú menej o desať, dvanásť, alebo dvadsať percent, pretože čísla sa rôznia podľa toho, ktorý zdroj o nich hovorí. Hlavný je prevládajúci pocit, že Barcelona na Madrid dopláca a Madrid sa na úkor Barcelony nečestne obohacuje. Ponižujúce chvíle zažila katalánska vláda, keď musela žiadať tú centrálnu o päťmiliardovú pomoc pre svoj rozpočet. Centrálna vláda tých päť miliárd poskytla, samozrejme, s podmienkou, že Katalánsko zato stlmí svoje secesionistické chúťky.
Katalánci, rovnako ako ostatní obyvatelia Španielska, musia znášať dopady razantného zvýšenia daní a poplatkov, ktoré na nich štát uvalil. A, samozrejme, aj okresávanie štátom poskytovaných služieb, ktoré je tiež súčasťou šetriacich opatrení. Katalánske regionálne autority robia v tejto situácii to, čo je pre ne logické – ukazujú na vinníka, teda na Madrid. Politicky je aj pre Artura Masa výhodnejšie postaviť sa do jedného šíku s prívržencami nezávislosti, ku ktorým sa donedávna až tak nehlásil. A tak je v zborovom volaní po samostatnosti prítomný aj prvok politickej kalkulácie.
Pre dnešné Katalánsko platí, že dávny clivý sen o samostatnom štáte sa spojil s úplne pragmatickou súčasnou potrebou ekonomického prežitia. Srdce a peňaženka sa spoločne stali ťažko prekonateľným argumentom. Aspoň sa nezdá, že by na tento argument našiel Madrid vhodnú odpoveď.
.pôjdu aj cez mŕtvoly?
Reakcie z Madridu sú totiž, mierne povedané, zarážajúce. Premiér Mariano Rajoy Kataláncom opakuje, že referendum o nezávislosti by bolo protiústavné. Je pravda, že španielska ústava naozaj neumožňuje konanie referenda inak ako na celom území Španielska. Tým zaručuje španielskemu štátu, zloženému zo sedemnástich regiónov, zjednotených pod centrálnou vládou, faktickú nedeliteľnosť. Alebo aspoň nemožnosť rozdelenia ústavnou cestou.
Je pravda aj to, že tradícia španielskeho centrálneho štátu je silná, madridský centralizmus ako idea je tiež stále živý a pozícia centrálnej vlády sa otriasa najmä v dôsledku ekonomickej krízy.
No napriek všetkému je aj pre záujmy Madridu úplne kontraproduktívne, keď sa niektoré reakcie centralistov vymykajú z normálneho mierumilovného rámca. Napríklad Alejo Vidal Quadras, španielsky politik a podpredseda Európskeho parlamentu, požiadal španielskeho premiéra Mariana Rajoya, aby poveril niektorého brigádneho generála zastavením katalánskeho procesu získavania nezávislosti. „Okrem toho, že by sme mali rozdeleniu krajiny vzdorovať na súdoch, musíme tento autonómny región obsadiť. Španielska vláda sa musí skontaktovať s Masom, povedať mu, že to, čo robí, je protizákonné, a ak si to nerozmyslí, budeme nútení zasiahnuť,“ povedal Quadras. Ako konkrétne by obsadzovanie Katalánska prebehlo, aj to vie Quadras vysvetliť: „Stretne sa španielsky Senát, hlasuje, potom prevezme správu autonómneho regiónu. Rozpustíme im parlament, katalánska vláda sa vráti pekne domov a delegácia španielskej vlády v Katalánsku prevezme od nej región. Brigádny generál prevezme velenie katalánskej polície“. Keďže nedávno predtým španielsky vicepremiér žiadal, aby bol plán katalánskeho referenda o nezávislosti „zastavený akýmikoľvek prostriedkami, ktoré budú nutné“, tanky v uliciach Barcelony začínajú pôsobiť ako hrozivo reálna možnosť. Katalánci sa spoliehajú na to, že podobné riešenia už v civilizovanom svete nie sú v móde.
.nemilé správy pre Brusel
Európska únia má o jeden vážny problém viac. Samostatnosť Katalánska nie je pre ňu pozitívna vyhliadka. Niet mechanizmov, ktorými by vedela riešiť situáciu, keď sa jeden z jej členských štátov rozdelí. Aký by bol nárok nového štátu na členstvo v EÚ? Automatický, alebo podliehajúci hlasovaniu? V tom prípade by stačilo, že by členstvo štátneho novorodenca zablokoval hlas bývalej „materskej“ krajiny. Sotva si možno predstaviť, že by Španielsko odkývlo vstup Katalánska, ak by už voľky-nevoľky muselo tolerovať jeho osamostatnenie. A čo by bolo s menou? Zachoval by si nový štátny útvar euro? Ako by vyzeralo zastúpenie takého Katalánska v európskych inštitúciách?
Ešte vážnejší je dlhodobý dopad. Brusel má na pamäti aj iné európske regióny, v ktorých by mohli nároky na samostatnosť nadobudnúť väčší dôraz, ak by sa Barcelone husársky kúsok s odtrhnutím od Madridu podaril. Už teraz je jasné, že secesionisti v Európe sa navzájom inšpirujú. Napríklad Škótsko s napätím sleduje vývoj v Katalánsku a momentálne si prívrženci škótskej nezávislosti blahoželajú k šťastiu, že britská vláda nevníma referendum o vyhlásení nezávislosti ako protištátny čin. Z Londýna do Edinburghu nikto tanky posielať nebude.
Predtým, ako premiér vyhlásil termín predčasných volieb, odohralo sa v Barcelone a v Madride niekoľko dôležitých udalostí. Dňa 11 . septembra prebehla v Barcelone demonštrácia za fiškálnu a aj celkovú nezávislosť. Vysoká účasť na nej ukázala, aká je v tomto období sila katalánskeho ducha nezávislosti. Dátum demonštrácie nebol vybraný náhodne. Jedenásty september má pre Katalánsko osobitný význam a považujú ho za posledný slobodný deň svojej vlasti. Je to štátny sviatok, nazývaný aj La Diada, ktorý pripomína, že 11. septembra 1714 padla Barcelona po štrnásťmesačnom obliehaní vojskom španielskeho kráľa Filipa V. Katalánsko tým ukončilo svoju samostatnú existenciu.
Na zhromaždení, kam prišlo odhadom až jeden a pol milióna ľudí, sa síce katalánsky líder Arturo Mas nezúčastnil, v médiách ho však podporil. Keď vezmeme do úvahy, že Katalánsko má sedem a pol milióna obyvateľov, je taká vysoká účasť znakom, že sa naozaj niečo vážne deje. Aj prieskumy verejnej mienky stabilne prinášajú správy o nadpolovičnej podpore pre samostatnosť medzi katalánskymi respondentmi.
.keď sa srdce spojí s peňaženkou
Ako je možné, že v regióne, ktorý nemá také násilné dejiny boja o svoju nezávislosť ako Baskicko, v priebehu mesiacov veľmi prudko stúplo percento ľudí, ktorí túžia po osamostatnení svojej vlasti? Namiesto odpovede postačí jedno slovo: peniaze.
Je pravda, že Katalánci dlhodobo pociťovali túžbu po samostatnosti. Tento región má silné tradície a jednou z nich je aj tradícia nadšeného katalánskeho vlastenectva. A krivdy z dejín sú stále boľavé. Katalánci napríklad nemôžu Španielom zabudnúť dlhé obdobie Francovej diktatúry. Počas neho bol popravený katalánsky prezident Lluís Companys, ktorý vyhlásil republiku, samostatnú od Francovho autoritárskeho prohitlerovského štátu. Generál Franco, presvedčený centralista, až do svojej smrti tvrdo potláčal všetky pokusy regiónov o nadobudnutie autonómie. Zakázal aj používanie katalánčiny v úradnom styku.
Dosiaľ však veľkej časti Kataláncov stačilo vedomie, že môžu pestovať svoje tradície, že ich deti sú v školách vzdelávané prakticky len v katalánčine (s výnimkou niekoľkých hodín španielskeho jazyka týždenne) a že majú svoje autonómne inštitúcie, ktoré sa postupne rozvinuli od osemdesiatych a deväťdesiatych rokov. Dnes im to už nestačí. Prišla totiž kríza.
Kríza španielskych štátnych financií zasiahla Kataláncov osobitne kruto. Katalánsko totiž patrí k najbohatším a priemyselne najaktívnejším oblastiam Španielska. Aj v súčasnosti je nezamestnanosť v Katalánsku 22 percent, kým v celošpanielskom meradle dosahuje vyše 24 percent. Podiel Katalánska na výkonnosti španielskej ekonomiky je dlhodobo vyšší ako podiel väčšiny ostatných regiónov. Zároveň však jeho regionálny rozpočet funguje ako záložná pokladnica pre centrálnu vládu. Je to preto, že všetky dane vybraté v Katalánsku odchádzajú ako príjmy do centrálneho rozpočtu. Z neho potom dostáva Katalánsko financie – a dostáva ich menej, ako ich odvádza. V princípe dnes nie je pre Kataláncov dôležité, či dostávajú menej o desať, dvanásť, alebo dvadsať percent, pretože čísla sa rôznia podľa toho, ktorý zdroj o nich hovorí. Hlavný je prevládajúci pocit, že Barcelona na Madrid dopláca a Madrid sa na úkor Barcelony nečestne obohacuje. Ponižujúce chvíle zažila katalánska vláda, keď musela žiadať tú centrálnu o päťmiliardovú pomoc pre svoj rozpočet. Centrálna vláda tých päť miliárd poskytla, samozrejme, s podmienkou, že Katalánsko zato stlmí svoje secesionistické chúťky.
Katalánci, rovnako ako ostatní obyvatelia Španielska, musia znášať dopady razantného zvýšenia daní a poplatkov, ktoré na nich štát uvalil. A, samozrejme, aj okresávanie štátom poskytovaných služieb, ktoré je tiež súčasťou šetriacich opatrení. Katalánske regionálne autority robia v tejto situácii to, čo je pre ne logické – ukazujú na vinníka, teda na Madrid. Politicky je aj pre Artura Masa výhodnejšie postaviť sa do jedného šíku s prívržencami nezávislosti, ku ktorým sa donedávna až tak nehlásil. A tak je v zborovom volaní po samostatnosti prítomný aj prvok politickej kalkulácie.
Pre dnešné Katalánsko platí, že dávny clivý sen o samostatnom štáte sa spojil s úplne pragmatickou súčasnou potrebou ekonomického prežitia. Srdce a peňaženka sa spoločne stali ťažko prekonateľným argumentom. Aspoň sa nezdá, že by na tento argument našiel Madrid vhodnú odpoveď.
.pôjdu aj cez mŕtvoly?
Reakcie z Madridu sú totiž, mierne povedané, zarážajúce. Premiér Mariano Rajoy Kataláncom opakuje, že referendum o nezávislosti by bolo protiústavné. Je pravda, že španielska ústava naozaj neumožňuje konanie referenda inak ako na celom území Španielska. Tým zaručuje španielskemu štátu, zloženému zo sedemnástich regiónov, zjednotených pod centrálnou vládou, faktickú nedeliteľnosť. Alebo aspoň nemožnosť rozdelenia ústavnou cestou.
Je pravda aj to, že tradícia španielskeho centrálneho štátu je silná, madridský centralizmus ako idea je tiež stále živý a pozícia centrálnej vlády sa otriasa najmä v dôsledku ekonomickej krízy.
No napriek všetkému je aj pre záujmy Madridu úplne kontraproduktívne, keď sa niektoré reakcie centralistov vymykajú z normálneho mierumilovného rámca. Napríklad Alejo Vidal Quadras, španielsky politik a podpredseda Európskeho parlamentu, požiadal španielskeho premiéra Mariana Rajoya, aby poveril niektorého brigádneho generála zastavením katalánskeho procesu získavania nezávislosti. „Okrem toho, že by sme mali rozdeleniu krajiny vzdorovať na súdoch, musíme tento autonómny región obsadiť. Španielska vláda sa musí skontaktovať s Masom, povedať mu, že to, čo robí, je protizákonné, a ak si to nerozmyslí, budeme nútení zasiahnuť,“ povedal Quadras. Ako konkrétne by obsadzovanie Katalánska prebehlo, aj to vie Quadras vysvetliť: „Stretne sa španielsky Senát, hlasuje, potom prevezme správu autonómneho regiónu. Rozpustíme im parlament, katalánska vláda sa vráti pekne domov a delegácia španielskej vlády v Katalánsku prevezme od nej región. Brigádny generál prevezme velenie katalánskej polície“. Keďže nedávno predtým španielsky vicepremiér žiadal, aby bol plán katalánskeho referenda o nezávislosti „zastavený akýmikoľvek prostriedkami, ktoré budú nutné“, tanky v uliciach Barcelony začínajú pôsobiť ako hrozivo reálna možnosť. Katalánci sa spoliehajú na to, že podobné riešenia už v civilizovanom svete nie sú v móde.
.nemilé správy pre Brusel
Európska únia má o jeden vážny problém viac. Samostatnosť Katalánska nie je pre ňu pozitívna vyhliadka. Niet mechanizmov, ktorými by vedela riešiť situáciu, keď sa jeden z jej členských štátov rozdelí. Aký by bol nárok nového štátu na členstvo v EÚ? Automatický, alebo podliehajúci hlasovaniu? V tom prípade by stačilo, že by členstvo štátneho novorodenca zablokoval hlas bývalej „materskej“ krajiny. Sotva si možno predstaviť, že by Španielsko odkývlo vstup Katalánska, ak by už voľky-nevoľky muselo tolerovať jeho osamostatnenie. A čo by bolo s menou? Zachoval by si nový štátny útvar euro? Ako by vyzeralo zastúpenie takého Katalánska v európskych inštitúciách?
Ešte vážnejší je dlhodobý dopad. Brusel má na pamäti aj iné európske regióny, v ktorých by mohli nároky na samostatnosť nadobudnúť väčší dôraz, ak by sa Barcelone husársky kúsok s odtrhnutím od Madridu podaril. Už teraz je jasné, že secesionisti v Európe sa navzájom inšpirujú. Napríklad Škótsko s napätím sleduje vývoj v Katalánsku a momentálne si prívrženci škótskej nezávislosti blahoželajú k šťastiu, že britská vláda nevníma referendum o vyhlásení nezávislosti ako protištátny čin. Z Londýna do Edinburghu nikto tanky posielať nebude.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.