Koľkí čítame preto, aby sme v literatúre našli odpovede na svoje otázky... Pravda, nikto asi nečaká hotové recepty a návody. Ťažko by sme mohli prakticky upotrebiť Dostojevského Zločin a trest alebo Márquezových Sto rokov samoty.
A predsa sa mnoho autorov pokúša aj knihou vytvoriť akési know how na život, ako to pomenoval jeden pisateľ na internetovom fóre.
.vyjdi z knihy a ži!
Tých kníh, ktoré majú ambíciu byť viac než iba vymyslenou fikciou a spoluvytvárať našu realitu, nie je zas až tak málo. Doteraz mám v živej pamäti z detstva foglarovky, knihy Jaroslava Foglara. Hltal som ich ako duchovné vitamíny a nevedel som sa dočkať, kedy knihu dočítam a začnem transplantovať ich dobrodružstvá do svojho vlastného života. Rituálne som sa obliekal podobne ako hrdinovia týchto príbehov, konal som podľa nich... Neskôr som si uvedomil, že táto „úžitková“ stránka Foglarových kníh je silnejšia ako ich umelecká hodnota. Ale nadchnúť tisícky chalanov, aby prežívali život ako dobrodružstvo – je to niečo menej ako brilantná štylistika dokonale vykrúžených viet?
Je príznačné, že v posledných rokoch týchto kníh, ktoré chcú byť viac než len literatúrou, rapídne pribúda. Určite to súvisí s rozmachom duchovného vedomia ak už nie celého ľudstva, tak aspoň veľkého množstva ľudí.
.letec Bach
Richard Bach očaril celý svet knižočkou Jonathan Livingston Seagull. A zatiaľ čo sa fanúšikovia i odborníci doteraz hádajú, či je to Čajka Jonathan Livingston alebo Jonathan Livingston Čajka, fenomén Bach sa rozvetvuje ako fúga jeho menovca v hudbe. Bach svoje príbehy najprv zažil. Pracoval (či žil) ako letec a saint-exupéryovská inšpirácia preteká v spodných vodách aj jeho ďalších kníh.
Sú to zvláštne príbehy: mieša sa v nich autorova biografia, ktorú však vždy posunie do nejakej všeobecnej roviny, takže čitateľ nemá pocit zbeletrizovaného denníka. V knihe Ilúzie vytvára postavu Mesiáša. Je to akési podobenstvo o kristovskom princípe, nie aktualizácia samého Krista v dnešnom svete. Po Ilúziách nasledovala samostatná kniha, ktorá vyšla v češtine ako Přiručka mesiáše. Použitím utilitárneho termínu príručka, ktorý si skôr spájame s dielenskými prácami, Bach ironizuje svoju rolu duchovného učiteľa, ktorú mu mnohí prisudzujú. Zároveň však chce svojim čitateľom odovzdať svoje duchovné poznatky a životné skúsenosti. Richard Bach dokázal spojiť ťažko spojiteľné: vysokú literárnu hodnotu s inštruktívnym podkladom. Stal sa nielen spisovateľom, ale aj inšpirátorom v životnej orientácii svojich čitateľov. Je to málo?
.šaman a antropológ
Ani Carlos Castaneda nebol regulárnym literátom. Vyštudoval antropológiu a pri svojich výskumoch sa stretol s toltéckym šamanom, donom Juanom Matusom. Odvtedy sa meno Don Juan už nespája s erotickým zvodcom, ako ho poznáme zo staršej literatúry. „Učenie Dona Juana“ Castaneda transformuje do uceleného myšlienkového systému, ktorému dáva silnú osobnú pečať.
Pri podobných knihách, ktoré sú „prepisom“ učenia niekoho iného, nie je vždy jasné, nakoľko pokorný dokáže byť ich zapisovateľ. Máme všetky dôvody veriť, že postava Dona Juana je skôr mytologická ikona, ktorá slúži Castanedovi na hlásenie vlastných názorov. V tomto prípade ide síce o veľmi sugestívne prózy, ale umelecká, literárna stránka je až druhoradá. Autorovou ambíciou zaiste nebolo vytvorenie novodobej ságy, ktorá by mala literárne ašpirácie. Napriek tomu – alebo práve preto – sa jeho dielo rozšírilo po celom svete. Hoci nemá náboženské smerovanie, jej účinok navonok niekedy pôsobí podobne.
Na Castanedu nadväzuje jeho nasledovník Don Miguel Ruiz, ktorý oslovil masy čitateľov svojou knihou Štyri dohody s podtitulom Kniha múdrosti starých Toltékov. Aj on rozvíja duchovný odkaz prírodných, pralesných národov. Sám sa narodil v rodine mexických liečiteľov a mal osobnú skúsenosť s prekonaním klinickej smrti. Pod vplyvom tohto extatického zážitku sformuloval svoje „štyri zákony“: „Nehrešte slovom. Neberte nič osobne. Nevytvárajte si nijaké predsudky. Robte všetko, ako najlepšie viete.“ Ruiz na prvý pohľad poskytuje čitateľovi inšpiráciu na to, aby sa oslobodil od predsudkov, zažitých schém a rutinovaných rituálov, ktoré mu bránia v rozvoji osobnej kreativity. K Štyrom dohodám pripojil aj „pracovnú knihu“. S týmto termínom sa dnes stretávame čoraz častejšie. Takáto „handbook“ už nie je určená primárne na čítanie, ale pomocou rôznych odporučení, rád, úloh, návodov presahuje a zasahuje do sveta, ktorý je mimo knihy.
.celestínske proroctvá
Tých proroctiev je zatiaľ jedenásť a všetky sú súčasťou vizionárskej koncepcie Jamesa Redfielda, amerického autora. Aj on má psychologické základy a dlhé roky pracoval ako terapeut. V knihe Celestínske proroctvá na lineárne sa odvíjajúcom príbehu neveľkej umeleckej hodnoty predkladá víziu budúceho sveta, ktorého zárodky sa ukazujú pred očami citlivých súčasníkov už dnes. Nie je to však nijaká sci-fi, a ak, tak pravý opak cyberpunku, ktorý poukazuje na blížiacu sa katastrofu v technológiách i medziľudských vzťahoch.
Redfield naočkúva svojho čitateľa neochvejnou istotou, že smerujeme k pozdvihnutiu a skoku do ďalších fyzických či metafyzických dimenzií. V pokračovaní Desáté proroctví a Tajemství Shambhaly prináša autor desiate a jedenáste proroctvo, ktorým sa jeho trilógia dovršuje. Aj k tejto téme vyšla Pracovná kniha, ktorá je akousi myšlienkovou mapou na použitie v labyrintoch súčasného sveta.
Zlomyseľníci by povedali, že aj Redfieldov konštrukt je zmesou rôznych učení, náboženských postulátov a filozofických koncepcií. Naozaj ide o eklektický súhrn rôznych východísk, ku cti autora však slúži to, že nemieni svojich čitateľov manipulovať a obrať o ich úsudok a súdnosť. Práve naopak, neustále zdôrazňuje samostatnosť, odvahu byť individualitou, kreatívnu schopnosť osobnosti, ktorá sa dobrovoľne vzdáva svojho egoizmu a narcizmu, aby vytvorila plnohodnotné medziľudské vzťahy či opätovne sa vrátila do lona prírody.
.slovanský impulz
Vladimír Megre, údajne neúspešný podnikateľ Vladimír Puzakovov, je autorom dnes už celej série kníh o mýtickej Anastázii, polobožskej osudovej ženy, ktorá ho zasväcuje do tajomstiev pozemského i nadzemského života. Táto osnova nám pripomína osvedčený vzorec, ktorý použil už Castaneda: niekto, obyčajne múdry starec alebo prírodná žena, odovzdáva učenie svojmu poslucháčovi či zapisovateľovi, ktorý čo najautentickejšie zapisuje svoje svedectvo. Aj tu bol knižný impulz iba začiatkom naozajstného hnutia. Čitatelia týchto kníh – metaforicky povedané – premenili knižnú väzbu ich iniciačnej knihy na strechu domkov, v ktorých bývajú. Zakladajú vlastné usadlosti, dokonca majú svoje školy... Toto hnutie má všetky znaky sektárskeho spôsobu života a s tými má naša civilizácia aj smutné skúsenosti. Pokiaľ však nedochádza k vymývaniu mozgov a nedobrovoľnému psychickému či fyzickému väzneniu...
Nemienim sa stať ani obhajcom, ani sudcom tohto alternatívneho spôsobu života a hľadania vyššieho zmyslu života. Napokon, Rusi a vôbec Slovania mali k podobnému konaniu sklony prinajmenšom od čias Leva Tolstého, ktorého experiment síce v praxi skrachoval, ale umelecký odkaz získal punc nesmrteľnosti.
.knihy opúšťajú knihy
V čom je teda fascinácia týmito knihami, ktoré nie sú vždy prvotriednou literatúrou? Myslím, že korešpondujú s odvekou ľudskou túžbou vyjsť z knihy do reálneho sveta a prežívať v ňom obdobnú existenciu. Môže byť dôkazom väčšej sily literatúry, ako keď niekto na základe prečítaného skúša žiť? Keď niekto prijme víziu autora a pokúša sa ju presadiť do konkrétnych životných podmienok?
Na druhej strane je to, samozrejme, veľké pokušenie pre spisovateľa. Ak je v ňom skrytý manipulátor, ľahko podľahne vábeniu hýbať nielen osudmi svojich vymyslených postáv, ale aj skutočných ľudí. Je to na hrane, je to nebezpečné, ale práve toto nebezpečie nás priťahuje.
Literatúra svoju skúsenosť s podobnou fascináciou už má: napríklad vtedy, keď po vyjdení Goetheho Werthera mladí ľudia páchali samovraždy. Dobová hystéria a generačný nepokoj sa vtedy spojili s genialitou umeleckého diela.
Zdá sa, že aj dnešná doba napriek svojej racionalite má v sebe veľa mystiky a iracionality. Knihy, ktoré opúšťajú knihy a stávajú sa životom, sú toho dôkazom.
.daniel Hevier
A predsa sa mnoho autorov pokúša aj knihou vytvoriť akési know how na život, ako to pomenoval jeden pisateľ na internetovom fóre.
.vyjdi z knihy a ži!
Tých kníh, ktoré majú ambíciu byť viac než iba vymyslenou fikciou a spoluvytvárať našu realitu, nie je zas až tak málo. Doteraz mám v živej pamäti z detstva foglarovky, knihy Jaroslava Foglara. Hltal som ich ako duchovné vitamíny a nevedel som sa dočkať, kedy knihu dočítam a začnem transplantovať ich dobrodružstvá do svojho vlastného života. Rituálne som sa obliekal podobne ako hrdinovia týchto príbehov, konal som podľa nich... Neskôr som si uvedomil, že táto „úžitková“ stránka Foglarových kníh je silnejšia ako ich umelecká hodnota. Ale nadchnúť tisícky chalanov, aby prežívali život ako dobrodružstvo – je to niečo menej ako brilantná štylistika dokonale vykrúžených viet?
Je príznačné, že v posledných rokoch týchto kníh, ktoré chcú byť viac než len literatúrou, rapídne pribúda. Určite to súvisí s rozmachom duchovného vedomia ak už nie celého ľudstva, tak aspoň veľkého množstva ľudí.
.letec Bach
Richard Bach očaril celý svet knižočkou Jonathan Livingston Seagull. A zatiaľ čo sa fanúšikovia i odborníci doteraz hádajú, či je to Čajka Jonathan Livingston alebo Jonathan Livingston Čajka, fenomén Bach sa rozvetvuje ako fúga jeho menovca v hudbe. Bach svoje príbehy najprv zažil. Pracoval (či žil) ako letec a saint-exupéryovská inšpirácia preteká v spodných vodách aj jeho ďalších kníh.
Sú to zvláštne príbehy: mieša sa v nich autorova biografia, ktorú však vždy posunie do nejakej všeobecnej roviny, takže čitateľ nemá pocit zbeletrizovaného denníka. V knihe Ilúzie vytvára postavu Mesiáša. Je to akési podobenstvo o kristovskom princípe, nie aktualizácia samého Krista v dnešnom svete. Po Ilúziách nasledovala samostatná kniha, ktorá vyšla v češtine ako Přiručka mesiáše. Použitím utilitárneho termínu príručka, ktorý si skôr spájame s dielenskými prácami, Bach ironizuje svoju rolu duchovného učiteľa, ktorú mu mnohí prisudzujú. Zároveň však chce svojim čitateľom odovzdať svoje duchovné poznatky a životné skúsenosti. Richard Bach dokázal spojiť ťažko spojiteľné: vysokú literárnu hodnotu s inštruktívnym podkladom. Stal sa nielen spisovateľom, ale aj inšpirátorom v životnej orientácii svojich čitateľov. Je to málo?
.šaman a antropológ
Ani Carlos Castaneda nebol regulárnym literátom. Vyštudoval antropológiu a pri svojich výskumoch sa stretol s toltéckym šamanom, donom Juanom Matusom. Odvtedy sa meno Don Juan už nespája s erotickým zvodcom, ako ho poznáme zo staršej literatúry. „Učenie Dona Juana“ Castaneda transformuje do uceleného myšlienkového systému, ktorému dáva silnú osobnú pečať.
Pri podobných knihách, ktoré sú „prepisom“ učenia niekoho iného, nie je vždy jasné, nakoľko pokorný dokáže byť ich zapisovateľ. Máme všetky dôvody veriť, že postava Dona Juana je skôr mytologická ikona, ktorá slúži Castanedovi na hlásenie vlastných názorov. V tomto prípade ide síce o veľmi sugestívne prózy, ale umelecká, literárna stránka je až druhoradá. Autorovou ambíciou zaiste nebolo vytvorenie novodobej ságy, ktorá by mala literárne ašpirácie. Napriek tomu – alebo práve preto – sa jeho dielo rozšírilo po celom svete. Hoci nemá náboženské smerovanie, jej účinok navonok niekedy pôsobí podobne.
Na Castanedu nadväzuje jeho nasledovník Don Miguel Ruiz, ktorý oslovil masy čitateľov svojou knihou Štyri dohody s podtitulom Kniha múdrosti starých Toltékov. Aj on rozvíja duchovný odkaz prírodných, pralesných národov. Sám sa narodil v rodine mexických liečiteľov a mal osobnú skúsenosť s prekonaním klinickej smrti. Pod vplyvom tohto extatického zážitku sformuloval svoje „štyri zákony“: „Nehrešte slovom. Neberte nič osobne. Nevytvárajte si nijaké predsudky. Robte všetko, ako najlepšie viete.“ Ruiz na prvý pohľad poskytuje čitateľovi inšpiráciu na to, aby sa oslobodil od predsudkov, zažitých schém a rutinovaných rituálov, ktoré mu bránia v rozvoji osobnej kreativity. K Štyrom dohodám pripojil aj „pracovnú knihu“. S týmto termínom sa dnes stretávame čoraz častejšie. Takáto „handbook“ už nie je určená primárne na čítanie, ale pomocou rôznych odporučení, rád, úloh, návodov presahuje a zasahuje do sveta, ktorý je mimo knihy.
.celestínske proroctvá
Tých proroctiev je zatiaľ jedenásť a všetky sú súčasťou vizionárskej koncepcie Jamesa Redfielda, amerického autora. Aj on má psychologické základy a dlhé roky pracoval ako terapeut. V knihe Celestínske proroctvá na lineárne sa odvíjajúcom príbehu neveľkej umeleckej hodnoty predkladá víziu budúceho sveta, ktorého zárodky sa ukazujú pred očami citlivých súčasníkov už dnes. Nie je to však nijaká sci-fi, a ak, tak pravý opak cyberpunku, ktorý poukazuje na blížiacu sa katastrofu v technológiách i medziľudských vzťahoch.
Redfield naočkúva svojho čitateľa neochvejnou istotou, že smerujeme k pozdvihnutiu a skoku do ďalších fyzických či metafyzických dimenzií. V pokračovaní Desáté proroctví a Tajemství Shambhaly prináša autor desiate a jedenáste proroctvo, ktorým sa jeho trilógia dovršuje. Aj k tejto téme vyšla Pracovná kniha, ktorá je akousi myšlienkovou mapou na použitie v labyrintoch súčasného sveta.
Zlomyseľníci by povedali, že aj Redfieldov konštrukt je zmesou rôznych učení, náboženských postulátov a filozofických koncepcií. Naozaj ide o eklektický súhrn rôznych východísk, ku cti autora však slúži to, že nemieni svojich čitateľov manipulovať a obrať o ich úsudok a súdnosť. Práve naopak, neustále zdôrazňuje samostatnosť, odvahu byť individualitou, kreatívnu schopnosť osobnosti, ktorá sa dobrovoľne vzdáva svojho egoizmu a narcizmu, aby vytvorila plnohodnotné medziľudské vzťahy či opätovne sa vrátila do lona prírody.
.slovanský impulz
Vladimír Megre, údajne neúspešný podnikateľ Vladimír Puzakovov, je autorom dnes už celej série kníh o mýtickej Anastázii, polobožskej osudovej ženy, ktorá ho zasväcuje do tajomstiev pozemského i nadzemského života. Táto osnova nám pripomína osvedčený vzorec, ktorý použil už Castaneda: niekto, obyčajne múdry starec alebo prírodná žena, odovzdáva učenie svojmu poslucháčovi či zapisovateľovi, ktorý čo najautentickejšie zapisuje svoje svedectvo. Aj tu bol knižný impulz iba začiatkom naozajstného hnutia. Čitatelia týchto kníh – metaforicky povedané – premenili knižnú väzbu ich iniciačnej knihy na strechu domkov, v ktorých bývajú. Zakladajú vlastné usadlosti, dokonca majú svoje školy... Toto hnutie má všetky znaky sektárskeho spôsobu života a s tými má naša civilizácia aj smutné skúsenosti. Pokiaľ však nedochádza k vymývaniu mozgov a nedobrovoľnému psychickému či fyzickému väzneniu...
Nemienim sa stať ani obhajcom, ani sudcom tohto alternatívneho spôsobu života a hľadania vyššieho zmyslu života. Napokon, Rusi a vôbec Slovania mali k podobnému konaniu sklony prinajmenšom od čias Leva Tolstého, ktorého experiment síce v praxi skrachoval, ale umelecký odkaz získal punc nesmrteľnosti.
.knihy opúšťajú knihy
V čom je teda fascinácia týmito knihami, ktoré nie sú vždy prvotriednou literatúrou? Myslím, že korešpondujú s odvekou ľudskou túžbou vyjsť z knihy do reálneho sveta a prežívať v ňom obdobnú existenciu. Môže byť dôkazom väčšej sily literatúry, ako keď niekto na základe prečítaného skúša žiť? Keď niekto prijme víziu autora a pokúša sa ju presadiť do konkrétnych životných podmienok?
Na druhej strane je to, samozrejme, veľké pokušenie pre spisovateľa. Ak je v ňom skrytý manipulátor, ľahko podľahne vábeniu hýbať nielen osudmi svojich vymyslených postáv, ale aj skutočných ľudí. Je to na hrane, je to nebezpečné, ale práve toto nebezpečie nás priťahuje.
Literatúra svoju skúsenosť s podobnou fascináciou už má: napríklad vtedy, keď po vyjdení Goetheho Werthera mladí ľudia páchali samovraždy. Dobová hystéria a generačný nepokoj sa vtedy spojili s genialitou umeleckého diela.
Zdá sa, že aj dnešná doba napriek svojej racionalite má v sebe veľa mystiky a iracionality. Knihy, ktoré opúšťajú knihy a stávajú sa životom, sú toho dôkazom.
.daniel Hevier
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.