Československo pritom nebolo čisto umelým konštruktom, ktorý nám vnútil iba beh dejín. Bola to aj myšlienka a citový vzťah, ktorý sa naplno rozvinul v 19. storočí. Ján Kollár, jeden z historicky najväčších slovenských intelektuálov, razil koncepciu jedného československého kmeňa. Česi síce v 19. storočí nerozumeli, prečo si chcú ich slovenskí bratia kodifikovať to svoje nárečie a za literárny štandard nehodlajú prijať poslovenčenú verziu češtiny, no našu vzájomnosť nerozdelila ani porážka Kollára a triumf Štúrovej slovenčiny. Keď Slovensko v rokoch 1848/49 zachvátila revolúcia, bojovali tu mnohí českí a moravskí dobrovoľníci. A slovenskí vzdelanci si zase užívali úspechy v pražských salónoch a kaviarňach. No 19. storočie prinieslo aj prvé česko-slovenské osobnosti. Slováci Pavel Jozef Šafárik či Ján Kollár alebo česká spisovateľka Božena Němcová sa cítili rovnako doma v Česku ako na Slovensku.
Iste, Československo vzniklo ako štát dvoch národov, z ktorých sa jeden hrdil stredovekými kráľovskými dejinami, kým ten druhý sa pasívne oddal mýtu o tisícročnom útlaku v Uhorsku. Ale spájalo nás veľa: príbuzný jazyk, mnohé priateľstvá a záujem o jeden štát, ktorý oba národy vynesie na svetlo veľkých dejín.
.masaryk, Dubček, Havel
Aj preto je zdanlivo veľkým paradoxom, že pri spätnom pohľade na spoločné česko-slovenské dejiny v 20. storočí len ťažko nájsť osobnosti, ktoré by intenzívne žili vo vedomí oboch národov.
Existujú azda iba traja politici, ktorí sa stali v pravom zmysle slova československými: dokázali osloviť bratský národ, a hoci iba nakrátko, našli si v ňom oddaných podporovateľov. Prvým takým mužom bol Tomáš Garrigue Masaryk. Pre Čechov prezident-osloboditeľ a zakladajúca osobnosť moderného českého štátu. Masaryk sa sám označoval za Slováka, Slovensko poznal a často navštevoval, v čom ho nenapodobnil žiadny ďalší český politik. Masarykovi sa podarilo ešte viac. Na Slovensku mal svojich študentov, k jeho odkazu sa hlásili dva slovenské politické časopisy (Hlas a Prúdy), jeho žiakmi boli poprední slovenskí politici ako M. R. Štefánik či Vavro Šrobár. Lenže jeho výsadné postavenie trvalo vo východnej časti štátu krátko. Slovenskí masarykovci prehrali prvé slobodné voľby v roku 1920 a samotný Masaryk, ktorý sa stal ideológom vyumelkovaného čechoslovakizmu, vzbudil na Slovensku čoskoro nedôveru až odpor.
Druhou československou osobnosťou bol Alexander Dubček. Tento nomenklatúrny komunista sa ocitol na čele obrodného procesu a jeho socializmus s ľudskou tvárou nadchol rovnako Čechov aj Slovákov. Dubček bol pritom slabým politikom, ktorý nemal žiadnu premyslenú koncepciu. No stal sa skutočným československým symbolom.
Tretím mužom tohto panteónu je Václav Havel. Prvý ponovembrový prezident Slovensku síce nerozumel, po roku 1989 bol napríklad prekvapený, koľko tu žije Maďarov. Napriek tomu bol spoločným symbolom novembra 1989 a prezidentom sa stal aj vďaka silnej slovenskej podpore. Havel ako posledný federálny symbol prekonal aj rozdelenie republiky. Keď na sklonku minulého roka zomrel, bolo fascinujúce sledovať, s akou emocionálnou silou a mediálnou pozornosťou zasiahla smutná správa aj Slovensko. Mnohí Slováci cítili, že odišiel aj ich skutočne „prvý“ prezident. A s ním vlastne aj Československo, v ktorom prežili väčšiu časť doterajšieho života.
.slovenská emancipácia
Ale ani táto posledná spoločná – áno, československá – emócia by nemala mýliť. Už rýchlo po vzniku Československa sa ukázalo, že novému štátu chýba niečo podstatné. Oba národy si totiž začali písať dva nezávislé príbehy, ktoré sa od seba skôr vzďalovali.
Väčšina českých politikov sa stotožňovala s názorom T. G. Masaryka, že „Slováci jsou vlastne Češi“ a verili, že roky spolužitia vytvoria jednotný československý národ. Stal sa pravý opak. Napriek silnému českému kultúrnemu vplyvu sa za dvadsať rokov prvej republiky Slováci dotvorili ako svojbytný politický národ s reprezentáciou, ktorá sa od Prahy emancipovala.
Kým na začiatku 20. rokov mali vtedy ešte centralistickí politici ako Šrobár či Dérer na Slovensku aspoň akú-takú verejnú podporu, neskôr sa už v politike držali len z milosti pražských strán. Slovenskí sociálni demokrati, ktorí sa v roku 1918 zlúčili s československou sociálnou demokraciou, od volieb v roku 1920 len upadali. Veľké strany ako lidovci, národní socialisti či národní demokrati, ktorí chceli preniknúť medzi Slovákov, tu vo voľbách dostávali minimum hlasov.
Najdôležitejšou celorepublikovou stranou, ktorú volili masovo Česi aj Slováci, boli agrárnici. Lenže ani oni sa nestali predvojom splynutia oboch národov. Naopak, jej slovenskí členovia vrátane Milana Hodžu prechádzali do pozície kritiky centralizmu a koncepcie čechoslovakizmu.
Rozhodujúcou silou na Slovensku boli Hlinkovi ľudáci, ktorí sa v otázke štátoprávneho usporiadania radikalizovali. A slovenskí komunisti? Tí síce vystupovali vo farbách celorepublikovej KSČ, no Prahu kritizovali neraz podobným slovníkom ako ich ľudácki kolegovia. Za dvadsať rokov spoločného štátu tak na Slovensku nielenže nevznikol mohutný politický prúd, ktorý by podporoval myšlienku československého národa, ale v 30. rokoch už väčšina slovenských politikov (Hlinkovi ľudáci, Rázusova SNS, časť Hodžových agrárnikov aj časť ľavice) podporovala slovenskú autonómiu. Táto priepasť sa prehlbovala.
Prichádzajúca generácia slovenských politikov už nebola ochotná ani len uvažovať v kategóriach jedného národa.
.pekařova diagnóza
Naplno sa to prejavilo pri prípravách SNP, keď čechoslovakistické odbojové skupiny ako Flóra či Šrobárova skupina zostali mimo hlavného diania a samotného Šrobára, ktorého pretláčala exilová vláda z Londýna, mladí politici Husák a Lettrich odstavili na vedľajšiu koľaj. Napokon, kľúčoví povstaleckí aktéri občianskeho odboja zo 40. rokov, ako aj slovenskí komunisti ladili pri otázke budúcej podoby Československa viac s ľudáckym autonomistickým programom ako s predstavami politikov okolo Beneša.
Tento problém výstižne pomenoval historik a rektor Karlovej univerzity Josef Pekař, ktorý spochybňoval Masarykov názor, že rozdiely medzi oboma národmi sa časom zotrú. Podľa Pekařa storočia odlišného historického vývoja spôsobili, že napriek jazykovej príbuznosti sú Slováci iným národom než Česi a ich požiadavky budú spoločnému štátu vždy spôsobovať problémy. Aj preto už pred vznikom prvej republiky zastával názor, že české štátne záujmy by nemali ísť za hranice historických území českého kráľovstva. Tento Pekařov názor sa v roku 1918, na slovenské šťastie, nepresadil. Ale jeho diagnóza bola presná.
.buržoázni nacionalisti
Keby československú otázku po vojne na 40 rokov nezakonzervoval komunistický režim, ale žili by sme v demokracii, k mierovému rozchodu Čechov a Slovákov by možno prišlo už v 50. rokoch 20. storočia. Ale dajme „kebyzmus“ nabok.
Ostáva faktom, že ani éra totality neodstránila dve paralelné spoločnosti, českú a slovenskú. Komunisti tak rozdiely nezmazali, len ich umŕtvili.
Klement Gottwald s pomocou Stalina po druhej svetovej vojne zlomil samostatné postavenie KSS. Bolo pritom príznačné, že počas procesov v 50. rokoch bol jedným z najväčších zločinov, akého sa mohol slovenský súdruh dopustiť, „buržoázny nacionalizmus“ (rozumej slovenský nacionalizmus).
V paralelných svetoch sa vyvíjal aj disent. V Česku dominovala občianska Charta 77, široká koalícia od katolíkov po bývalých komunistov, na Slovensku zase Podzemná cirkev. Disenty sa nepodarilo spojiť ani v hodnotovo spriaznených spoločenstvách. Charta 77 nezískala významný slovenský rozmer. A hoci českí katolíci obdivovali dielo Jukla a Krčméryho, tieto dve prostredia pôsobili vedľa seba viac-menej izolovane.
.šimečkova predpoveď
Potom prišla azda najväčšia spoločná eufória Čechov a Slovákov – november 1989. Intelektuál Milan Šimečka, Čech, ktorý žil vtedy už 35. rok v Bratislave, však v Lidových novinách už na začiatku decembra 1989 predvídal, že keď radosť z námestí pominie, Slováci „budú chcieť vystúpiť z tieňa Čechov“. Ako ďalej písal, „v demokratickom usporiadaní sa Slováci isto prihlásia o historicky oprávnený vklad do európskej pospolitosti. Za posledných 70 rokov k tomu napriek všetkým prekážkam dozreli, kultiváciou vlastných tradícií, hlbšie zakoreneným kresťanstvom, civilizačnou úrovňou i kultúrou“. Tieto Šimečkove slová museli českých čitateľov šokovať, no on ďalej s pokojným nadhľadom pokračoval, že Slováci sa už nebudú chcieť realizovať „cez tretinový podiel na celoštátnom byrokratizme“ a vydajú sa vlastnou cestou. „Je to nevyhnutné a Európe to bude prospešné. Už len preto, aby národy žijúce v Európe nepokladali, ako sa to dnes pričasto deje, Slovákov za Čechov.“ Šimečka sa ukázal ako prvý ponovembrový vizionár.
Neboli to teda neskôr z reťaze utrhnutí nacionalisti z SNS, nebol to ani neskorší zakladateľ štátu Vladimír Mečiar, ale boli to profederálna VPN a Čarnogurského KDH, ktoré Čechov zaskočili naliehavosťou, s akou po opadnutí prvotnej eufórie nastolili slovenskú otázku. VPN hneď v druhom bode svojho volebného programu žiadala „plné sebaurčenie slovenského národa (...) v spoločnej demokratickej federácii“ a zdôrazňovala, že prvotná je slovenská štátnosť, až od nej majú byť odvodené právomoci federácie. KDH išlo ešte ďalej, keď už v prvom bode svojho programu hovorilo o samostatnom vstupe Slovenska do európskeho domu.
V Česku sa čoskoro presadil iný pohľad: buď silná federácia, od ktorej budú odvodené obe republiky, alebo rozchod. Keď vtedajší český premiér Petr Pithart naznačil ústupok požiadavkám VPN a KDH, domáca pravica ho okamžite obvinila, že ustupuje separatizmu Bratislavy.
Československo tak nezaniklo pre vzmáhajúci sa slovenský nacionalizmus, ten bol len jeho odpudivo vyzerajúcim urýchľovačom. Na koncepcii spoločného štátu neboli totiž s Čechmi zajedno ani tí slovenskí politici, ktorí mali s Prahou dobré vzťahy.
Český historik Jan Rychlík vo svojej pozoruhodnej knihe Rozpad Československa dôvodí, že hlavnou príčinou rozdelenia bol najmä fakt, že za celý čas existencie tohto štátu nevzniklo u absolútnej väčšiny príslušníkov oboch národov nič také ako spoločné československé vedomie.
.zbohom, Československo
Mimochodom, Rychlíkove slová potvrdzuje aj vývoj po rozpade federácie: v žiadnej z oboch krajín nevzniklo významnejšie hnutie, ktoré by sa usilovalo o znovuobnovenie Československa. Česi si prevzali jeho vlajku, čím dali najavo, že Československo vždy chápali v prvom rade ako český štát. A Slovákov čakala nová civilizačná výzva: budovať vlastný štát, v čom sme uspeli práve vďaka tým ľuďom, ktorí si jeho náhly vznik pred dvadsiatimi rokmi neželali.
Nič z toho, čo sa stalo po roku 1993, historický význam Československa neznižuje. Napokon, bol to štát, za ktorý vo vojnách zomierali ľudia. Štát, bez ktorého by sme neboli tým, čím sme.
Iste, Československo vzniklo ako štát dvoch národov, z ktorých sa jeden hrdil stredovekými kráľovskými dejinami, kým ten druhý sa pasívne oddal mýtu o tisícročnom útlaku v Uhorsku. Ale spájalo nás veľa: príbuzný jazyk, mnohé priateľstvá a záujem o jeden štát, ktorý oba národy vynesie na svetlo veľkých dejín.
.masaryk, Dubček, Havel
Aj preto je zdanlivo veľkým paradoxom, že pri spätnom pohľade na spoločné česko-slovenské dejiny v 20. storočí len ťažko nájsť osobnosti, ktoré by intenzívne žili vo vedomí oboch národov.
Existujú azda iba traja politici, ktorí sa stali v pravom zmysle slova československými: dokázali osloviť bratský národ, a hoci iba nakrátko, našli si v ňom oddaných podporovateľov. Prvým takým mužom bol Tomáš Garrigue Masaryk. Pre Čechov prezident-osloboditeľ a zakladajúca osobnosť moderného českého štátu. Masaryk sa sám označoval za Slováka, Slovensko poznal a často navštevoval, v čom ho nenapodobnil žiadny ďalší český politik. Masarykovi sa podarilo ešte viac. Na Slovensku mal svojich študentov, k jeho odkazu sa hlásili dva slovenské politické časopisy (Hlas a Prúdy), jeho žiakmi boli poprední slovenskí politici ako M. R. Štefánik či Vavro Šrobár. Lenže jeho výsadné postavenie trvalo vo východnej časti štátu krátko. Slovenskí masarykovci prehrali prvé slobodné voľby v roku 1920 a samotný Masaryk, ktorý sa stal ideológom vyumelkovaného čechoslovakizmu, vzbudil na Slovensku čoskoro nedôveru až odpor.
Druhou československou osobnosťou bol Alexander Dubček. Tento nomenklatúrny komunista sa ocitol na čele obrodného procesu a jeho socializmus s ľudskou tvárou nadchol rovnako Čechov aj Slovákov. Dubček bol pritom slabým politikom, ktorý nemal žiadnu premyslenú koncepciu. No stal sa skutočným československým symbolom.
Tretím mužom tohto panteónu je Václav Havel. Prvý ponovembrový prezident Slovensku síce nerozumel, po roku 1989 bol napríklad prekvapený, koľko tu žije Maďarov. Napriek tomu bol spoločným symbolom novembra 1989 a prezidentom sa stal aj vďaka silnej slovenskej podpore. Havel ako posledný federálny symbol prekonal aj rozdelenie republiky. Keď na sklonku minulého roka zomrel, bolo fascinujúce sledovať, s akou emocionálnou silou a mediálnou pozornosťou zasiahla smutná správa aj Slovensko. Mnohí Slováci cítili, že odišiel aj ich skutočne „prvý“ prezident. A s ním vlastne aj Československo, v ktorom prežili väčšiu časť doterajšieho života.
.slovenská emancipácia
Ale ani táto posledná spoločná – áno, československá – emócia by nemala mýliť. Už rýchlo po vzniku Československa sa ukázalo, že novému štátu chýba niečo podstatné. Oba národy si totiž začali písať dva nezávislé príbehy, ktoré sa od seba skôr vzďalovali.
Väčšina českých politikov sa stotožňovala s názorom T. G. Masaryka, že „Slováci jsou vlastne Češi“ a verili, že roky spolužitia vytvoria jednotný československý národ. Stal sa pravý opak. Napriek silnému českému kultúrnemu vplyvu sa za dvadsať rokov prvej republiky Slováci dotvorili ako svojbytný politický národ s reprezentáciou, ktorá sa od Prahy emancipovala.
Kým na začiatku 20. rokov mali vtedy ešte centralistickí politici ako Šrobár či Dérer na Slovensku aspoň akú-takú verejnú podporu, neskôr sa už v politike držali len z milosti pražských strán. Slovenskí sociálni demokrati, ktorí sa v roku 1918 zlúčili s československou sociálnou demokraciou, od volieb v roku 1920 len upadali. Veľké strany ako lidovci, národní socialisti či národní demokrati, ktorí chceli preniknúť medzi Slovákov, tu vo voľbách dostávali minimum hlasov.
Najdôležitejšou celorepublikovou stranou, ktorú volili masovo Česi aj Slováci, boli agrárnici. Lenže ani oni sa nestali predvojom splynutia oboch národov. Naopak, jej slovenskí členovia vrátane Milana Hodžu prechádzali do pozície kritiky centralizmu a koncepcie čechoslovakizmu.
Rozhodujúcou silou na Slovensku boli Hlinkovi ľudáci, ktorí sa v otázke štátoprávneho usporiadania radikalizovali. A slovenskí komunisti? Tí síce vystupovali vo farbách celorepublikovej KSČ, no Prahu kritizovali neraz podobným slovníkom ako ich ľudácki kolegovia. Za dvadsať rokov spoločného štátu tak na Slovensku nielenže nevznikol mohutný politický prúd, ktorý by podporoval myšlienku československého národa, ale v 30. rokoch už väčšina slovenských politikov (Hlinkovi ľudáci, Rázusova SNS, časť Hodžových agrárnikov aj časť ľavice) podporovala slovenskú autonómiu. Táto priepasť sa prehlbovala.
Prichádzajúca generácia slovenských politikov už nebola ochotná ani len uvažovať v kategóriach jedného národa.
.pekařova diagnóza
Naplno sa to prejavilo pri prípravách SNP, keď čechoslovakistické odbojové skupiny ako Flóra či Šrobárova skupina zostali mimo hlavného diania a samotného Šrobára, ktorého pretláčala exilová vláda z Londýna, mladí politici Husák a Lettrich odstavili na vedľajšiu koľaj. Napokon, kľúčoví povstaleckí aktéri občianskeho odboja zo 40. rokov, ako aj slovenskí komunisti ladili pri otázke budúcej podoby Československa viac s ľudáckym autonomistickým programom ako s predstavami politikov okolo Beneša.
Tento problém výstižne pomenoval historik a rektor Karlovej univerzity Josef Pekař, ktorý spochybňoval Masarykov názor, že rozdiely medzi oboma národmi sa časom zotrú. Podľa Pekařa storočia odlišného historického vývoja spôsobili, že napriek jazykovej príbuznosti sú Slováci iným národom než Česi a ich požiadavky budú spoločnému štátu vždy spôsobovať problémy. Aj preto už pred vznikom prvej republiky zastával názor, že české štátne záujmy by nemali ísť za hranice historických území českého kráľovstva. Tento Pekařov názor sa v roku 1918, na slovenské šťastie, nepresadil. Ale jeho diagnóza bola presná.
.buržoázni nacionalisti
Keby československú otázku po vojne na 40 rokov nezakonzervoval komunistický režim, ale žili by sme v demokracii, k mierovému rozchodu Čechov a Slovákov by možno prišlo už v 50. rokoch 20. storočia. Ale dajme „kebyzmus“ nabok.
Ostáva faktom, že ani éra totality neodstránila dve paralelné spoločnosti, českú a slovenskú. Komunisti tak rozdiely nezmazali, len ich umŕtvili.
Klement Gottwald s pomocou Stalina po druhej svetovej vojne zlomil samostatné postavenie KSS. Bolo pritom príznačné, že počas procesov v 50. rokoch bol jedným z najväčších zločinov, akého sa mohol slovenský súdruh dopustiť, „buržoázny nacionalizmus“ (rozumej slovenský nacionalizmus).
V paralelných svetoch sa vyvíjal aj disent. V Česku dominovala občianska Charta 77, široká koalícia od katolíkov po bývalých komunistov, na Slovensku zase Podzemná cirkev. Disenty sa nepodarilo spojiť ani v hodnotovo spriaznených spoločenstvách. Charta 77 nezískala významný slovenský rozmer. A hoci českí katolíci obdivovali dielo Jukla a Krčméryho, tieto dve prostredia pôsobili vedľa seba viac-menej izolovane.
.šimečkova predpoveď
Potom prišla azda najväčšia spoločná eufória Čechov a Slovákov – november 1989. Intelektuál Milan Šimečka, Čech, ktorý žil vtedy už 35. rok v Bratislave, však v Lidových novinách už na začiatku decembra 1989 predvídal, že keď radosť z námestí pominie, Slováci „budú chcieť vystúpiť z tieňa Čechov“. Ako ďalej písal, „v demokratickom usporiadaní sa Slováci isto prihlásia o historicky oprávnený vklad do európskej pospolitosti. Za posledných 70 rokov k tomu napriek všetkým prekážkam dozreli, kultiváciou vlastných tradícií, hlbšie zakoreneným kresťanstvom, civilizačnou úrovňou i kultúrou“. Tieto Šimečkove slová museli českých čitateľov šokovať, no on ďalej s pokojným nadhľadom pokračoval, že Slováci sa už nebudú chcieť realizovať „cez tretinový podiel na celoštátnom byrokratizme“ a vydajú sa vlastnou cestou. „Je to nevyhnutné a Európe to bude prospešné. Už len preto, aby národy žijúce v Európe nepokladali, ako sa to dnes pričasto deje, Slovákov za Čechov.“ Šimečka sa ukázal ako prvý ponovembrový vizionár.
Neboli to teda neskôr z reťaze utrhnutí nacionalisti z SNS, nebol to ani neskorší zakladateľ štátu Vladimír Mečiar, ale boli to profederálna VPN a Čarnogurského KDH, ktoré Čechov zaskočili naliehavosťou, s akou po opadnutí prvotnej eufórie nastolili slovenskú otázku. VPN hneď v druhom bode svojho volebného programu žiadala „plné sebaurčenie slovenského národa (...) v spoločnej demokratickej federácii“ a zdôrazňovala, že prvotná je slovenská štátnosť, až od nej majú byť odvodené právomoci federácie. KDH išlo ešte ďalej, keď už v prvom bode svojho programu hovorilo o samostatnom vstupe Slovenska do európskeho domu.
V Česku sa čoskoro presadil iný pohľad: buď silná federácia, od ktorej budú odvodené obe republiky, alebo rozchod. Keď vtedajší český premiér Petr Pithart naznačil ústupok požiadavkám VPN a KDH, domáca pravica ho okamžite obvinila, že ustupuje separatizmu Bratislavy.
Československo tak nezaniklo pre vzmáhajúci sa slovenský nacionalizmus, ten bol len jeho odpudivo vyzerajúcim urýchľovačom. Na koncepcii spoločného štátu neboli totiž s Čechmi zajedno ani tí slovenskí politici, ktorí mali s Prahou dobré vzťahy.
Český historik Jan Rychlík vo svojej pozoruhodnej knihe Rozpad Československa dôvodí, že hlavnou príčinou rozdelenia bol najmä fakt, že za celý čas existencie tohto štátu nevzniklo u absolútnej väčšiny príslušníkov oboch národov nič také ako spoločné československé vedomie.
.zbohom, Československo
Mimochodom, Rychlíkove slová potvrdzuje aj vývoj po rozpade federácie: v žiadnej z oboch krajín nevzniklo významnejšie hnutie, ktoré by sa usilovalo o znovuobnovenie Československa. Česi si prevzali jeho vlajku, čím dali najavo, že Československo vždy chápali v prvom rade ako český štát. A Slovákov čakala nová civilizačná výzva: budovať vlastný štát, v čom sme uspeli práve vďaka tým ľuďom, ktorí si jeho náhly vznik pred dvadsiatimi rokmi neželali.
Nič z toho, čo sa stalo po roku 1993, historický význam Československa neznižuje. Napokon, bol to štát, za ktorý vo vojnách zomierali ľudia. Štát, bez ktorého by sme neboli tým, čím sme.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.